SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 159/2015-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Timárom,Advokátska kancelária TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republikya práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tpo 78/2014 z 11. decembra 2014 a uznesenímOkresného súdu Nitra sp. zn. 33 Tp 126/2014 z 21. novembra 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súduSlovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola9. januára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 78/2014 z 11. decembra 2014 a uznesením Okresného súduNitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 Tp 126/2014 z 21. novembra 2014.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že „v trestnej veci obvineného ⬛⬛⬛⬛ a spol., pre obzvlášť závažný zločin poisťovacieho podvodu podľa § 223 odsek 1, odsek 3 písmeno c), odsek 5 písmeno a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b), písmeno i) Trestného zákona a iné... boli obvinení ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a... vzatí do väzby uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 33 Tp/38/2014 zo 16. 05. 2014 z dôvodov uvedených v § 71 odsek 1 písmeno b), písmeno c) Trestného poriadku...
Lehota trvania väzby im všetkým piatim začala plynúť od 13. 05. 2014... Krajský prokurátor v Nitre podal... dňa 07. 11. 2014 návrh na predĺženie lehoty trvania väzby všetkým piatim obvineným... žiadal, aby súd predĺžil lehotu väzby u obvinených do 13. 07. 2015...“. Okresný súd uznesením sp. zn. 33 Tp 126/2014z 21. novembra 2014 vyhovel návrhu prokurátora Krajskej prokuratúry v Nitrena predĺženie lehoty trvania väzby a súčasne rozhodol o žiadostiach sťažovateľkya obvineného ⬛⬛⬛⬛ o prepustenie z väzby na slobodu.
3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «V trestnej veci obvinenej sťažovateľky... bolo Uznesením senátu Okresného súdu... zo dňa 21. 11. 2014 rozhodnuté v spojení s Uznesením Krajského súdu... zo dňa 11. 12. 2014 o predĺžení lehoty väzby a súčasne aj o žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a prijatím sľubu... Sťažovateľ má za to, že postup súdov a ich rozhodnutia sú ústavne nekonformné, nakoľko ich podstata spočíva v tom, že pri nahradení väzby v prípade, ak je obvinený stíhaný za obzvlášť závažný zločin musí byť obligatórne daná skutočnosť v predmete výnimočnej okolnosti prípadu...
Ani Ústava SR ako ani Dohovor nepoznajú takúto osobitnú kategorizáciu pre inštitúty nahradzujúce väzbu, pričom uvedený Dohovor poskytuje nepochybne obvineným osobám v naznačenom smere viac práv v rozsahu nahradenia väzby ako Trestný poriadok. Vzhľadom na to, že uvedený Dohovor bol riadne ratifikovaný je záväzný a má prednosť pred zákonom. Porušovatelia (t. j. okresný súd a krajský súd, pozn.) mali postupovať tak, že mali pripustiť možnosť (eventualitu) nahradenia väzby u sťažovateľa aj napriek tomu, že je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, a skutočnosť o výnimočnej okolnosti prípadu, keďže nevyplýva z Dohovoru ako ani z Ústavy SR nemali vziať do úvahy, a následne mali posúdiť účel väzby a stupeň a charakter záruky vo vzťahu k nej a osobe obvineného. Porušovatelia uvedené samotné posúdenie nevykonali, nakoľko dôvodili povinnosťou prvotnej prítomnosti výnimočnej okolnosti prípadu.
Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.“
Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru: „Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c/ tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Záruka má vždy prednosť pre väzbou, účely väzby je možné nahradiť väzbou...“
Právnu podstatu predstavuje ustanovenia druhej vety článku 5 ods. 3 Dohovoru..., ktorá sa implicitne prejavuje aj v článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy..., ktorá umožňuje podmieniť prepustenie osoby predvedenej pred sudcu zárukou, že sa osoba ustanoví na pojednávanie... Hoci Trestný poriadok možnosť nahradenia väzby sľubom v prípade konkrétneho sťažovateľa vylučoval, ustanovenie druhej vety čl. 5 ods. 3 Dohovoru... to umožňovalo a umožňuje... čl. 17 ústavy zahrňuje v sebe v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru... Čl. 5 ods. 3 druhá veta Dohovoru... síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky...» Na podporu týchto svojich právnychnázorov a tvrdení sťažovateľka početne argumentovala judikatúrou ústavného súdu.
4. Podľa názoru sťažovateľky „Obmedzenie vo forme výnimočných okolností prípadu je výrazne obmedzujúce pre úvahu súdu pri rozhodovaní o prepustení obvineného na jednu z foriem záruky, pričom podstata článku 5 ods. 3 Dohovoru a súčasne článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky je prednosť záruky pred väzbou bez obmedzenia, čo predstavuje, že súd nemá obmedzenie pri skúmaní prednosti záruky pred väzbou ani v samotnej úvahe. Uvedené ustanovenie § 81 Trestného poriadku na jednej strane pripúšťa aj pri obzvlášť závažných zločinoch nahradenie väzby zárukou, avšak súčasne len za obligatórneho a súčasného splnenia výnimočnej okolnosti prípadu, ktorá skutočnosť na strane druhej sama vylučuje možnosť použitia nahradenia väzby zárukou. Takéto obmedzenie nie je definované v článku 5 ods. 3 Dohovoru ako ani v článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, a je v rozpore s článku 5 ods. 3 Dohovoru ako aj s článkom 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.“.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Krajský súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 4Tpo/78/2014 uznesením zo dňa 11. 12. 2014 a Okresný súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 33Tp/126/2014 uznesením zo dňa 21. 11. 2014 porušili základné právo sťažovateľa... na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy..., ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru...
2. Uznesenie Krajského súdu... zo dňa 11. 12. 2014, sp. zn. 4Tpo/78/2014 a uznesenie Okresného súdu... zo dňa 21. 11. 2014, sp. zn. 33Tp/126/2014 sa zrušujú.
3. Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 337,38 €...“
II.
6. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti [§ 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] ústavný súd nahliadol do súdneho spisuokresného súdu sp. zn. 33 Tp 126/2014, z ktorého zistil pre posúdenie predmetnej veci tietorelevantné skutočnosti:
- č. l. 34 – písomný sľub sťažovateľky z 18. novembra 2014, že v prípade prepusteniana slobodu povedie riadny život,
- č. l. 48 a 49 – (v rámci zápisnice o výsluchu obvinených z 21. novembra 2014)okresný súd predĺžil lehotu trvania väzby všetkých obvinených do 13. júla 2015,u sťažovateľky z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z.Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), podľa § 79ods. 3 Trestného poriadku jej žiadosť o prepustenie z väzby zamietol a podľa § 80 ods. 1písm. b) Trestného poriadku neprijal jej písomný sľub, lebo podľa § 80 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku „účel väzby obvinenej s ohľadom na jej osobu a povahu prejednávanéhoprípadu nie je možné dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nadobvinenou“,
- č. l. 52 až 63 – písomné vyhotovenie uznesenia z č. l. 48, 49 (právoplatné v spojenís uznesením krajského súdu dňom 11. decembra 2014),
- č. l. 95 až 104 – sťažnosť sťažovateľky z 26. novembra 2014 proti uzneseniuokresného súdu z 21. novembra 2014,
- č. l. 111 až 120 – podanie sťažovateľky z 26. novembra 2014 označené ako„obv. ⬛⬛⬛⬛ - dôvody sťažnosti“ obsahovo totožné so sťažnosťou na č. l. 95 – 104(napísané iným typom písma ako pôvodná sťažnosť, pozn.),
- č. l. 121 až 123 – zápisnica sp. zn. 4 Tpo 78/2014 o neverejnom zasadnutí krajskéhosúdu z 11. decembra 2014, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o sťažnostiachobvinených ⬛⬛⬛⬛ a spol. proti uzneseniu okresného súdu z č. l. 52 – 63; v prípadesťažovateľky krajský súd uznesením v časti B jeho výroku podľa § 193 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku jej sťažnosť (ako aj obvinených ⬛⬛⬛⬛,
a ⬛⬛⬛⬛ ) zamietol,
- č. l. 124 až 137 – písomné vyhotovenie uznesenia krajského súdu č. k.4 Tpo 78/2014-124 z 11. decembra 2014; k súdnemu spisu sp. zn. 33 Tp 126/2014 bolpripojený aj súdny spis sp. zn. 33 Tp 131/2014 týkajúci sa žiadosti sťažovateľkyz 11. novembra 2014 adresovanej Krajskej prokuratúre v Nitre o jej prepustenie z väzbyna slobodu. Okresný súd uznesením sp. zn. 33 Tp 131/2014 z 18. novembra 2014 spojilobidve trestné veci na spoločné konanie, ktoré „bude vykonávať sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Nitra pod spisovou značkou 33 Tp 126/2014“.
7. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka vo svojej sťažnostiz 26. novembra 2014 č. l. 95 – 104 v podstatnom uviedla, že „napadnuté uznesenie nie je legitímnym súdnym rozhodnutím, pretože pochádza od zaujatej sudkyne, ktorá rozhodovala v predmetnej trestnej veci, ako sudkyňa pre prípravné konanie. Namietala, že sudkyňa procesne pochybila, keď o jej žiadosti o prepustenie z väzby rozhodovala spôsobom ako rozhodovala, teda za účasti obhajcov ostatných obvinených a v prítomnosti všetkých spoluobvinených, dokonca aj takých, ktorí sa na tomto úkone vyslovene nechceli zúčastniť, čím bol jej postup neodôvodnený a v rozpore so zákonom. K samotným dôvodom väzby uviedla, že vyjadrenie sudkyne ohľadne dôvodnej obavy u všetkých obvinených, okrem iného aj dôvod, že sa jedná o osoby, ktoré sú vzájomne voči sebe v príbuzenskom vzťahu alebo v obdobnom pomere považuje za viac ako záhadné, pretože z neho jasne nevyplýva, o aké jej konkrétne konanie sa má jednať, z ktorého vyplýva, že by mala pôsobiť na svedkov alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Poukázala opätovne na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ako i nález ÚS SR. Má za to, že dôvody väzby u nej v súčasnom štádiu nie sú dané a objektívne nevyplývajú ani z napadnutého rozhodnutia zaujatej sudkyne, napadnuté rozhodnutie je súdnym rozhodnutím svojvoľnej a arbitrárnej povahy a pre svoju právnu neudržateľnosť, nemôže do budúcnosti predstavovať obhájiteľný právny základ pre jej ďalšie väzobné trestné stíhanie.
Navrhla preto, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie sudkyne pre prípravné konanie, v časti zamietnutia jej žiadosti o prepustenie a tiež v časti, týkajúcej sa predĺženia jej väzby zrušil a prepustil ju na slobodu.“.
Porovnaním tejto (citovanej) časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn.4 Tpo 78/2014 z 11. decembra 2014 s plným (autentickým) znením odvolacej sťažnostisťažovateľky (č. l. 95 – 104, ktorej kópiu ústavný súd založil do svojho spisu Rvp) ústavnýsúd konštatuje ich obsahovú zhodu čo do nosných dôvodov argumentovania sťažovateľky.
III.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon. Ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z jej obsahu, zo súdneho spisuokresného súdu sp. zn. 33 Tp 126/2014, dotknutých právnych noriem a svojej ustálenejjudikatúry použiteľnej v predmetnej veci.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedenýpred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomocia má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepusteniesa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa § 71 (dôvody väzby) ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatýdo väzby len vtedy, ak... a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývadôvodná obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať...,
b) bude pôsobiť na svedkov... a inak mariť objasňovanie skutočností závažnýchpre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti.
10. Ústavný súd zdôrazňuje, že princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy(pozri bod 8) znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľaa vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebudemôcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvominých právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenieniektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomocústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostifyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva aleboslobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže, resp. mohol domôcť využitím jemudostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonomupraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnej moci, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06,I. ÚS 219/2011).
11. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnostinie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorésú v súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípadv súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy,sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústavaalebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasledujeaž v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochraneústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomociústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princípminimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorýchrozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
12. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených práv postupom vo vecikonajúcich všeobecných súdov (bod 5) a ich sťažovateľkou napadnutými rozhodnutiami(pozri tiež body 3 a 6).
13. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadlapostup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Tp 126/2014 a aj jeho uzneseniez 21. novembra 2014. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu(a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravnýprostriedok, ktorý sťažovateľka využila, a o sťažnosti (odvolaní) proti nemu rozhodolkrajský súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 4 Tpo 78/2014 z 11. decembra 2014.Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomociústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
14. S poukázaním na svoju právomoc vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy „ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“ (pozri tiež body 8, 10 a 11) ústavnýsúd konštatuje, že v predmetnej veci nemá právomoc na jej prerokovanie a rozhodnutie anivoči napadnutému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 78/2014 z 11. decembra 2014,a preto sťažnosť sťažovateľky z uvedeného dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde taktiež odmietol.
15. Konfrontujúc argumentáciu sťažovateľky produkovanú v jej ústavnej sťažnosti(pozri body 3 a 4) s odôvodnením jej sťažnosti z 26. novembra 2014 proti uzneseniuokresného súdu z 21. novembra 2014 (pozri body 6 a 7), ústavný súd konštatuje, žesťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi nenamietala porušenie svojich ústavnýchpráv obsahovo totožne ako v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. Sťažovateľkateda námietky o nezákonnosti a protiústavnosti postupu okresného súdu v zásadepredostrela prvýkrát až v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, hoci tak mohla urobiť užv rámci konania pred všeobecnými súdmi, teda v sťažnosti proti prvostupňovémurozhodnutiu, čím by vytvorila priestor pre krajský súd, aby sa týmito jej námietkamizaoberal a aby jej v prípade zistenia porušenia zákona alebo medzinárodnej zmluvyo ľudských právach a základných slobodách poskytol ochranu, ktorej sa návrhom podanýmna ústavnom súde domáhala.
16. Vychádzajúc zo stabilnej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 524/2011)a uvedených skutočností, dospel ústavný súd k záveru o odmietnutí posudzovanej sťažnostipre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
17. Po odmietnutí sťažovateľkinej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvodzaoberať sa jej ostatnými návrhmi (pozri bod 5).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015