znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 159/2015-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Tiborom   Timárom,Advokátska   kancelária   TIMAR   &   partners,   s.   r.   o.,   Štúrova   42,   Šaľa,   ktorou   namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republikya práva   podľa   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôduznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tpo 78/2014 z 11. decembra 2014 a uznesenímOkresného súdu Nitra sp. zn. 33 Tp 126/2014 z 21. novembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súduSlovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola9. januára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 78/2014 z 11. decembra 2014 a uznesením Okresného súduNitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 Tp 126/2014 z 21. novembra 2014.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že „v trestnej veci obvineného ⬛⬛⬛⬛ a spol., pre obzvlášť závažný zločin poisťovacieho podvodu podľa § 223 odsek 1, odsek 3 písmeno c), odsek 5 písmeno a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b), písmeno i) Trestného zákona a iné... boli obvinení ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a... vzatí do väzby uznesením   Okresného   súdu   Nitra   sp.   zn.   33   Tp/38/2014   zo   16.   05.   2014   z dôvodov uvedených v § 71 odsek 1 písmeno b), písmeno c) Trestného poriadku...

Lehota trvania väzby im všetkým piatim začala plynúť od 13. 05. 2014... Krajský prokurátor v Nitre podal... dňa 07. 11. 2014 návrh na predĺženie lehoty trvania   väzby   všetkým   piatim   obvineným...   žiadal,   aby   súd   predĺžil   lehotu   väzby u obvinených   do   13.   07.   2015...“.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   33   Tp   126/2014z 21. novembra   2014   vyhovel   návrhu   prokurátora   Krajskej   prokuratúry   v Nitrena predĺženie   lehoty   trvania   väzby   a súčasne   rozhodol   o žiadostiach   sťažovateľkya obvineného ⬛⬛⬛⬛ o prepustenie z väzby na slobodu.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «V trestnej veci obvinenej sťažovateľky... bolo Uznesením senátu Okresného súdu... zo dňa 21. 11. 2014 rozhodnuté v spojení s Uznesením Krajského súdu... zo dňa 11. 12. 2014 o predĺžení lehoty väzby a súčasne aj o žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a prijatím sľubu... Sťažovateľ má za to, že postup súdov a ich rozhodnutia sú ústavne nekonformné, nakoľko ich podstata   spočíva v tom, že pri nahradení väzby v prípade, ak je obvinený stíhaný   za   obzvlášť   závažný   zločin   musí   byť   obligatórne   daná   skutočnosť   v predmete výnimočnej okolnosti prípadu...

Ani   Ústava   SR   ako   ani   Dohovor   nepoznajú   takúto   osobitnú   kategorizáciu   pre inštitúty nahradzujúce väzbu, pričom uvedený Dohovor poskytuje nepochybne obvineným osobám v naznačenom smere viac práv v rozsahu nahradenia väzby ako Trestný poriadok. Vzhľadom na to, že uvedený Dohovor bol riadne ratifikovaný je záväzný a má prednosť pred zákonom. Porušovatelia (t. j. okresný súd a krajský súd, pozn.) mali postupovať tak, že mali pripustiť   možnosť   (eventualitu)   nahradenia   väzby   u sťažovateľa   aj   napriek   tomu,   že je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, a skutočnosť o výnimočnej okolnosti prípadu, keďže nevyplýva z Dohovoru ako ani z Ústavy SR nemali vziať do úvahy, a následne mali posúdiť účel väzby a stupeň a charakter záruky vo vzťahu k nej a osobe obvineného. Porušovatelia uvedené samotné posúdenie nevykonali, nakoľko dôvodili povinnosťou prvotnej prítomnosti výnimočnej okolnosti prípadu.

Podľa   čl.   154c   ods.   1   ústavy   „Medzinárodné   zmluvy   o   ľudských   právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej   právneho   poriadku   a   majú   prednosť   pred   zákonom,   ak   zabezpečujú   väčší   rozsah ústavných práv a slobôd.“

Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru: „Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c/ tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť   zárukou,   že   sa   dotknutá   osoba   ustanoví   na   pojednávanie.   Záruka   má   vždy prednosť pre väzbou, účely väzby je možné nahradiť väzbou...“

Právnu podstatu predstavuje ustanovenia druhej vety článku 5 ods. 3 Dohovoru..., ktorá   sa   implicitne   prejavuje   aj   v   článku   17   ods.   1,   2   a 5   Ústavy...,   ktorá   umožňuje podmieniť   prepustenie   osoby   predvedenej   pred   sudcu   zárukou,   že   sa   osoba   ustanoví na pojednávanie... Hoci Trestný poriadok možnosť nahradenia väzby sľubom v prípade konkrétneho   sťažovateľa   vylučoval,   ustanovenie   druhej   vety   čl.   5   ods.   3   Dohovoru... to umožňovalo a umožňuje... čl. 17 ústavy zahrňuje v sebe v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru... Čl. 5 ods. 3 druhá veta Dohovoru... síce nepriznáva jednotlivcovi   absolútne   právo   byť   prepustený   na   záruku,   ale   umožňuje   mu   žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky...» Na podporu týchto svojich právnychnázorov a tvrdení sťažovateľka početne argumentovala judikatúrou ústavného súdu.

4. Podľa názoru sťažovateľky „Obmedzenie vo forme výnimočných okolností prípadu je výrazne obmedzujúce pre úvahu súdu pri rozhodovaní o prepustení obvineného na jednu z foriem záruky, pričom podstata článku 5 ods. 3 Dohovoru a súčasne článku 17 ods. 1, 2 a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   je   prednosť   záruky   pred   väzbou   bez   obmedzenia, čo predstavuje,   že   súd   nemá   obmedzenie   pri   skúmaní   prednosti   záruky   pred   väzbou ani v samotnej   úvahe.   Uvedené   ustanovenie   §   81   Trestného   poriadku   na   jednej   strane pripúšťa aj pri obzvlášť závažných zločinoch nahradenie väzby zárukou, avšak súčasne len za obligatórneho a súčasného splnenia výnimočnej okolnosti prípadu, ktorá skutočnosť na strane   druhej   sama   vylučuje   možnosť   použitia   nahradenia   väzby   zárukou.   Takéto obmedzenie nie je definované v článku 5 ods. 3 Dohovoru ako ani v článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, a je v rozpore s článku 5 ods. 3 Dohovoru ako aj s článkom 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Krajský súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 4Tpo/78/2014 uznesením zo dňa 11. 12. 2014 a Okresný súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 33Tp/126/2014 uznesením zo dňa 21. 11. 2014 porušili základné právo sťažovateľa... na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy..., ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru...

2.   Uznesenie   Krajského   súdu...   zo   dňa   11.   12.   2014,   sp.   zn.   4Tpo/78/2014   a uznesenie Okresného súdu... zo dňa 21. 11. 2014, sp. zn. 33Tp/126/2014 sa zrušujú.

3. Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 337,38 €...“

II.

6.   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   [§   25   ods.   1   zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súduSlovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] ústavný súd nahliadol do súdneho spisuokresného súdu sp. zn. 33 Tp 126/2014, z ktorého zistil pre posúdenie predmetnej veci tietorelevantné skutočnosti:

- č. l. 34 – písomný sľub sťažovateľky z 18. novembra 2014, že v prípade prepusteniana slobodu povedie riadny život,

- č. l. 48 a 49 – (v rámci zápisnice o výsluchu obvinených z 21. novembra 2014)okresný   súd   predĺžil   lehotu   trvania   väzby   všetkých   obvinených   do   13.   júla   2015,u sťažovateľky z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z.Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), podľa § 79ods. 3 Trestného poriadku jej žiadosť o prepustenie z väzby zamietol a podľa § 80 ods. 1písm. b) Trestného poriadku neprijal jej písomný sľub, lebo podľa § 80 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku „účel väzby obvinenej s ohľadom na jej osobu a povahu prejednávanéhoprípadu   nie   je   možné   dosiahnuť   dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka   nadobvinenou“,

- č. l. 52 až 63 – písomné vyhotovenie uznesenia z č. l. 48, 49 (právoplatné v spojenís uznesením krajského súdu dňom 11. decembra 2014),

-   č.   l.   95   až   104   –   sťažnosť   sťažovateľky   z 26.   novembra   2014   proti   uzneseniuokresného súdu z 21. novembra 2014,

-   č.   l.   111   až   120   –   podanie   sťažovateľky   z 26.   novembra   2014   označené   ako„obv. ⬛⬛⬛⬛ - dôvody sťažnosti“ obsahovo totožné so sťažnosťou na č. l. 95 – 104(napísané iným typom písma ako pôvodná sťažnosť, pozn.),

- č. l. 121 až 123 – zápisnica sp. zn. 4 Tpo 78/2014 o neverejnom zasadnutí krajskéhosúdu   z 11.   decembra   2014,   predmetom   ktorého   bolo   rozhodovanie   o sťažnostiachobvinených ⬛⬛⬛⬛ a spol. proti uzneseniu okresného súdu z č. l. 52 – 63; v prípadesťažovateľky krajský súd uznesením v časti B jeho výroku podľa § 193 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku jej sťažnosť (ako aj obvinených ⬛⬛⬛⬛,

a ⬛⬛⬛⬛ ) zamietol,

-   č.   l.   124   až   137   –   písomné   vyhotovenie   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.4 Tpo 78/2014-124 z 11. decembra 2014; k súdnemu spisu sp. zn. 33 Tp 126/2014 bolpripojený   aj   súdny   spis   sp. zn. 33 Tp 131/2014   týkajúci   sa   žiadosti   sťažovateľkyz 11. novembra 2014 adresovanej Krajskej prokuratúre v Nitre o jej prepustenie z väzbyna slobodu. Okresný súd uznesením sp. zn. 33 Tp 131/2014 z 18. novembra 2014 spojilobidve   trestné   veci   na   spoločné   konanie,   ktoré „bude   vykonávať   sudca   pre   prípravné konanie Okresného súdu Nitra pod spisovou značkou 33 Tp 126/2014“.

7.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnostiz 26. novembra 2014 č. l. 95 – 104 v podstatnom uviedla, že „napadnuté uznesenie nie je legitímnym súdnym rozhodnutím, pretože pochádza od zaujatej sudkyne, ktorá rozhodovala v predmetnej trestnej   veci, ako   sudkyňa pre prípravné konanie. Namietala,   že   sudkyňa procesne pochybila, keď o jej žiadosti o prepustenie z väzby rozhodovala spôsobom ako rozhodovala,   teda   za   účasti   obhajcov   ostatných   obvinených   a   v   prítomnosti   všetkých spoluobvinených, dokonca aj takých, ktorí sa na tomto úkone vyslovene nechceli zúčastniť, čím bol jej postup neodôvodnený a v rozpore so zákonom. K samotným dôvodom väzby uviedla, že vyjadrenie sudkyne ohľadne dôvodnej obavy u všetkých obvinených, okrem iného aj dôvod, že sa jedná o osoby, ktoré sú vzájomne voči sebe v príbuzenskom vzťahu alebo v obdobnom pomere považuje za viac ako záhadné, pretože z neho jasne nevyplýva, o aké jej konkrétne konanie sa má jednať, z ktorého vyplýva, že by mala pôsobiť na svedkov alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Poukázala opätovne na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ako i nález ÚS SR. Má za to, že dôvody väzby u nej v súčasnom štádiu nie sú dané a objektívne nevyplývajú ani z napadnutého rozhodnutia zaujatej sudkyne, napadnuté rozhodnutie je súdnym rozhodnutím svojvoľnej a arbitrárnej   povahy   a   pre   svoju   právnu   neudržateľnosť,   nemôže   do   budúcnosti predstavovať obhájiteľný právny základ pre jej ďalšie väzobné trestné stíhanie.

Navrhla   preto,   aby   odvolací   súd   napadnuté   rozhodnutie   sudkyne   pre   prípravné konanie, v časti zamietnutia jej žiadosti o prepustenie a tiež v časti, týkajúcej sa predĺženia jej väzby zrušil a prepustil ju na slobodu.“.

Porovnaním   tejto   (citovanej)   časti   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.4 Tpo 78/2014 z 11. decembra 2014 s plným (autentickým) znením odvolacej sťažnostisťažovateľky (č. l. 95 – 104, ktorej kópiu ústavný súd založil do svojho spisu Rvp) ústavnýsúd konštatuje ich obsahovú zhodu čo do nosných dôvodov argumentovania sťažovateľky.

III.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa   čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o spôsobe   konania   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcovustanoví zákon. Ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z jej obsahu, zo súdneho spisuokresného súdu sp. zn. 33 Tp 126/2014, dotknutých právnych noriem a svojej ustálenejjudikatúry použiteľnej v predmetnej veci.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade   s ustanoveniami   odseku   1   písm.   c)   tohto   článku,   musí   byť   ihneď   predvedenýpred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomocia má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepusteniesa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa § 71 (dôvody väzby) ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatýdo väzby len vtedy, ak... a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývadôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať...,

b)   bude   pôsobiť   na   svedkov...   a inak   mariť   objasňovanie   skutočností   závažnýchpre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti.

10. Ústavný súd zdôrazňuje, že princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy(pozri bod 8) znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľaa vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebudemôcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvominých   právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenieniektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj právomocústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostifyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany   toho   základného   práva   aleboslobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže, resp. mohol domôcť využitím jemudostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy,   prípadne   iným   zákonomupraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnej moci, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06,I. ÚS 219/2011).

11. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnostinie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorésú v súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípadv súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy,sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústavaalebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súdpredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasledujeaž v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochraneústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomociústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde(III. ÚS 149/04,   IV.   ÚS   135/05).   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princípminimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorýchrozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

12. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených práv postupom vo vecikonajúcich všeobecných súdov (bod 5) a ich sťažovateľkou napadnutými rozhodnutiami(pozri tiež body 3 a 6).

13. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadlapostup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Tp 126/2014 a aj jeho uzneseniez 21. novembra 2014. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu(a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravnýprostriedok,   ktorý   sťažovateľka   využila,   a   o sťažnosti   (odvolaní)   proti   nemu   rozhodolkrajský súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 4 Tpo 78/2014 z 11. decembra 2014.Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomociústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14.   S poukázaním   na   svoju   právomoc   vyplývajúcu   z čl.   127   ods.   1   ústavy   „ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“ (pozri tiež body 8, 10 a 11) ústavnýsúd konštatuje, že v predmetnej veci nemá právomoc na jej prerokovanie a rozhodnutie anivoči napadnutému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 78/2014 z 11. decembra 2014,a preto sťažnosť sťažovateľky z uvedeného dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde taktiež odmietol.

15. Konfrontujúc argumentáciu sťažovateľky produkovanú v jej ústavnej sťažnosti(pozri   body   3   a 4)   s odôvodnením   jej   sťažnosti   z 26.   novembra   2014   proti   uzneseniuokresného   súdu   z 21.   novembra   2014   (pozri   body   6   a 7),   ústavný   súd   konštatuje,   žesťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi nenamietala porušenie svojich ústavnýchpráv obsahovo totožne ako v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. Sťažovateľkateda   námietky   o nezákonnosti   a protiústavnosti   postupu   okresného   súdu   v zásadepredostrela prvýkrát až v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, hoci tak mohla urobiť užv rámci   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   teda   v sťažnosti   proti   prvostupňovémurozhodnutiu,   čím   by   vytvorila   priestor   pre   krajský   súd,   aby   sa   týmito   jej   námietkamizaoberal   a aby   jej   v prípade   zistenia   porušenia   zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvyo ľudských právach a základných slobodách poskytol ochranu, ktorej sa návrhom podanýmna ústavnom súde domáhala.

16. Vychádzajúc zo stabilnej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 524/2011)a uvedených skutočností, dospel ústavný súd k záveru o odmietnutí posudzovanej sťažnostipre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

17.   Po   odmietnutí   sťažovateľkinej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvodzaoberať sa jej ostatnými návrhmi (pozri bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015