znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 159/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Tatianou Vorobelovou,   Bajzova 2,   Košice,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho základných   práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 Tos 8/2014 z 29. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 14. januára 2014 doručená sťažnosť L. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.   Tatianou   Vorobelovou,   Bajzova   2,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   ako   aj   práv   podľa   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tos 8/2014 z 29. januára 2014 (ďalej len „uznesenie z 29. januára 2014“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   0   Tp   3/12   zo   4.   januára   2012   (ďalej   len „uznesenie zo 4. januára 2012“) vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. l písm. c) Trestného poriadku s tým, že väzba u neho začala plynúť od 1. januára 2012. Na základe uznesenia   krajského   súdu   zo   4.   septembra   2013   bol   sťažovateľ   ponechaný   vo   väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ bol rozsudkom sp. zn. 1 T 88/2012 z 19. júna 2013 v skutkoch 1 až 10 uznaný vinným z pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme podľa § 419 ods. l písm. a) Trestného zákona a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov nepodmienečne a ochranný dohľad v trvaní 36 mesiacov.

Na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   bol   rozsudok   okresného   súdu z 19. júna 2013 zrušený uznesením krajského súdu sp. zn. 7 To 66/2013 a okresnému súdu v ňom   bolo   uložené   zabezpečiť   objektívne   vyšetrenie   a   posúdenie   duševného   stavu sťažovateľa na určenie príčetnosti ako okolnosti podľa § 23 Trestného zákona, ktorá by mohla   vylúčiť   jeho   trestnú   zodpovednosť,   ako   aj   vysporiadať   sa   dôvodnosťou a zákonnosťou   namietanej   právnej   kvalifikácie   konania   sťažovateľa,   ktorý   dosiaľ   nie je právoplatne odsúdený.

Sťažovateľ   podal   13.   decembra   2013   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby,   v   ktorej poukázal na znalecký posudok MUDr. D. C. a MUDr. E. M. (ďalej len „súdne znalkyne“), ktoré ho aj vyšetrili v ústave na výkon väzby a potvrdili predchádzajúce závery psychiatrov od   roku   1996,   podľa   ktorých   u   neho bola   zistená   psychická   porucha   a ktoré   dospeli   k záveru, že sťažovateľ trpí schizotypovou poruchou. Súdne znalkyne zároveň konštatovali u sťažovateľa problémové prispôsobovanie sa bežným životným záležitostiam a situáciám, uzatváraním sa pred sociálnymi kontaktmi a jeho poruchu charakterizovali tak, že ide o poruchu osobnosti, najmä v oblasti myslenia a kontaktu s realitou, ale má i príznaky, akými sa prejavuje schizofrénia. Z obsahu trestného spisu vyplýva, že sťažovateľ od štrnástich rokov   navštevuje   psychiatrov,   denne   potrebuje   lieky   z   dôvodu   silných   depresívnych úzkostných stavov a bez liekov nevie žiť ani vo väzbe. S uvedeného vyplýva, že v jeho prípade neexistuje reálny dôvod útekovej väzby. V tejto žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľ argumentoval ďalej tým, že u neho nie je naplnený ani dôvod väzby podľa § 71 ods. l písm. c) Trestného poriadku, pretože pokiaľ dodrží pokyny psychiatra a bude brať lieky, prípadne sa podrobí hospitalizácii na psychiatrii, nebude mať možnosť pokračovať v trestnej   činnosti.   S   ohľadom   na uvedené okolnosti   sťažovateľ zároveň   okresnému súdu navrhol nahradenie jeho väzby zárukou poskytnutou jeho matkou Ing. A. K. a otcom L. K. písomným   sľubom   alebo   nahradenie   jeho   väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného úradníka. Zároveň sťažovateľ v tejto žiadosti poukázal na to, že s rodičmi počas výkonu väzby nadviazal silný citový vzťah a jeho rodičia sú ochotní dozerať na jeho liečbu, môže u nich bývať a sú ochotní ho kontrolovať a zabezpečiť jeho účasť na pojednávaniach.

Okresný   súd   uznesením   z   13.   januára   2013   zamietol   jeho   žiadosť   o   prepustenie z väzby,   neprijal   ponúknutú   záruku   dôveryhodnej   osoby,   neprijal   jeho   písomný   sľub a nerozhodol ani o nahradení jeho väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. V jeho   odôvodnení   konštatoval,   že   sťažovateľova   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   je neopodstatnená a dôvody väzby u neho naďalej trvajú, pretože sa u neho nič podstatné nezmenilo,   keďže   je   i   naďalej   dôvodne   podozrivý   zo   spáchania   skutkov   právne kvalifikovaných ako pokračujúci obzvlášť závažný zločin terorizmu a podľa okresného súdu stále pretrváva reálna obava, že by po prepustení na slobodu mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestu, a rovnako je reálna obava, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti, o čom svedčí, že skutok dlhodobo pripravoval, sledoval svoje ciele a okolie, uložil rúrovú bombu, ako aj rozposlal zásielky s nástražným výbušným systémom. Okresný súd neprijal záruku   sťažovateľových   rodičov,   pretože   považoval   za   preukázané,   že   v   ich   dome protiprávnu činnosť plánoval a rodičia nemohli nijakým spôsobom ovplyvniť jeho výchovu. Pri odôvodnení   útekovej   väzby   okresný   súd   poukázal   na   to,   že   sťažovateľ   sa   zaoberal falšovaním občianskeho preukazu a z výpovede svedka S. zistil, že sťažovateľ plánoval útek pred políciou.

Sťažovateľ   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   13.   januára   2013   podal   sťažnosť, v ktorej uviedol, že uvedené uznesenie považuje za nezákonné, pretože v ňom okresný súd neposúdil dôsledne dôvody jeho prepustenia, nezohľadnil jeho situáciu, ktorá je podrobne rozpísaná v jeho žiadosti, a na dôvodoch uvedených v tejto žiadosti sťažovateľ zotrval.

Krajský súd podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 13. januára 2013 uznesením z 29. januára 2014 zamietol. Z   odôvodnenia   uznesenia   z   29.   januára   2014   vyplýva,   že   postup   okresného   súdu v predmetnej   veci   považoval   za   správny   a   v   tejto   súvislosti   poukázal   na   dôvodnosť podozrenia, že sa sťažovateľ dopustil skutkov, pre ktoré bola podaná obžaloba, ktorá je potvrdená dôkazmi z prípravného konania a hlavného pojednávania. Krajský súd si osvojil závery   okresného   súdu   týkajúce   sa   reálnosti   existencie   obáv,   že   v   prípade   prepustenia z väzby   ujde,   resp.   že   bude   pokračovať   v   trestnej   činnosti.   Následne   krajský   súd konštatoval, že väzba je vykonávaná legálne za dodržania správneho procesného postupu v trestnom konaní a jej nahradenie zárukou, sľubom alebo dohľadom podľa § 80 Trestného poriadku nie je vzhľadom na charakter, rozsah a závažnosť stíhanej trestnej činnosti, ako i s ohľadom na osobu sťažovateľa v konkrétnom štádiu trestného stíhania možné.

Sťažovateľ v rámci odôvodnenia v súvislosti s tvrdenou neexisteciou dôvodov väzby u neho vo svojej sťažnosti uviedol, že nie je schopný sa o seba postarať, s ohľadom na svoju duševnú poruchu vyžadujúcu si udržiavaciu dennú liečbu a pomoc odborníkov je odkázaný na každodennú pomoc a starostlivosť rodičov, od ktorých je aj finančne závislý, a nikdy nebol zamestnaný a nikdy necestoval, resp. nebol mimo Košíc. Taktiež v tejto súvislosti poukázal na závery   psychológov   v prípravnom konaní, podľa   ktorých   sa   uzatvára pred sociálnymi kontaktmi, nevie sa prispôsobiť životným situáciám a nemá kontakt s realitou.

V prípravnom konaní bol zadovážený znalecký posudok MUDr. S. D. a MUDr. J. L., ktorí konštatovali, že sťažovateľ trpí vrodenou psychopatiou, poruchou osobnosti s rysmi schizoidnými i histrionskými v rámci psychopatického vývoja. Sťažovateľ poukázal na to, že v Slovníku cudzích slov našiel význam slova schizoid, podľa ktorého je to lekársky výraz pochádzajúci z gréčtiny a znamenajúci neúplne vyvinutú formu schizofrénie, schizoidný rys je charakteristický pre schizoida. V tomto smere možno podľa sťažovateľa vnímať zhodu medzi   znaleckým   posudkom   z   prípravného   konania   a   znaleckým   posudkom   z   odboru psychiatrie, ktorý predložila obhajoba, ktorý bol podaný súdnymi znalkyňami. Znalecký posudok predložený obhajobou podľa sťažovateľa u neho dokazuje prítomnosť duševnej poruchy tzv. schizotypovej poruchy, v dôsledku ktorej je u neho v podstatnej miere znížená jeho   ovládacia   a   rozpoznávacia   schopnosť.   Podľa   znaleckého   posudku   z   prípravného konania u sťažovateľa ide o vrodenú psychopatiu a obaja znalci, ktorí ho predložili, ho charakterizovali ako schizoidnú osobnosť.

Sťažovateľ   v   predmetnom   konaní   predložil   sľub,   že   sa   nedopustí   protiprávneho konania, bude dodržiavať pokyny psychiatra, bude brať pravidelne lieky, dostaví   sa   na pojednávanie, a taktiež rodičia dali záruku za jeho riadne správanie. Vo výkone väzby sa sťažovateľ neustále dožaduje návštev psychológa, denne berie lieky, pretože len tak vie „prekonať väzenské prostredie“.

Dokazovanie   až   na   otázku   posúdenia   duševného   stavu   sťažovateľa   bolo v predmetnom konaní ukončené. Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené v predmetnom konaní na rozhodovaní v jeho veci dostatočne nezohľadnili jeho zdravotný stav, resp. jeho záujmy, a   taktiež   nedostatočne   posúdili   možnosť   nahradenia   jeho   väzby   zárukou   podanou   jeho rodičmi   alebo   možnosť   využitia   inštitútu   probačného   a   mediačného   úradníka,   keďže uskutočnenie medikamentóznej liečby sťažovateľa vo väzbe, ako ani možnosť jeho liečby umiestnením v nemocnici pre odsúdených nie je podľa neho s ohľadom na jeho zdravie postačujúce.

Podľa sťažovateľa jeho väzba nemá zákonný ani ústavný podklad a je v rozpore s jeho základnými právami podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj s právom podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu z 29. januára 2014 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, zruší toto uznesenie a prizná mu náhradu trov konania.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   17 ods. 5 a 50 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením krajského súdu z 29. januára 2014. K namietanému porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   jeho   veci   nedostatočne   zohľadnili   okolnosti predmetnej   veci,   predovšetkým   neposúdili   dôsledne   dôvody   jeho   prepustenia   súvisiace s jeho   zdravotným   stavom,   nezohľadnili   skutočnosť,   že   dokazovanie   v   predmetnej   veci prebieha   už   len   v súvislosti   s   otázkou   posúdenia   jeho   duševného   stavu,   a   taktiež nedostatočne posúdili možnosť nahradenia jeho väzby inými zákonnými prostriedkami.

Z   uvedeného   vyplýva, že podstatou   všetkých   námietok   sťažovateľa   je namietané nedostatočné   a   arbitrárne   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   z   29.   januára   2014 a úlohou ústavného súdu v tejto veci bolo posúdiť, či uvedené uznesenie spĺňa požiadavku ústavnej konformnosti.

Ústavný súd preto preskúmal uznesenie krajského súdu z 29. januára 2014, ktorým tento   súdu   rozhodol   o   sťažnosti   sťažovateľa   podanej   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 13. januára 2014, v ktorom krajský súd v podstatnom uviedol:

«Okresný súd postupoval vecne správne, keď obžalovanému podľa § 79 ods. 3 Tr. por.   zamietol   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu.   Dôvodnosť   podozrenia,   že   sa obžalovaný   dopustil   skutkov,   pre   ktoré   bola   na   neho   podaná   obžaloba,   je   doposiaľ potvrdená   priebežne   vykonanými   dôkazmi   z   prípravného   konania,   ako   aj   hlavného pojednávania.

Pokiaľ sa týka dôvodov väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por., krajský   súd   v   podrobnostiach   odkazuje   na   svoje   predchádzajúce   rozhodnutia   a   ich odôvodnenia zo 4. 9. 2013, 27. 12. 2012 a 3. 10. 2012, na ktorých zotrváva a tieto do doby súčasného rozhodnutia považuje za nemenné. Okresný súd podrobným spôsobom odôvodnil reálnosť a existenciu obavy, že obžalovaný v prípade prepustenia z väzby na slobodu ujde, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, resp. v trestnej činnosti bude naďalej pokračovať. Dôvody napadnutého uznesenia okresného súdu si krajský súd v celom rozsahu osvojil a s týmito sa bez výhrad stotožnil. Krajský súd v prípade výkonu väzby u obžalovaného L. K. nezistil ním namietané porušenie základných ľudských práv a slobôd. Väzba obžalovaného je vykonávaná legálne, a to za dodržania správneho procesného postupu v trestnom konaní. Dôvody   väzby   uvedené   v   ustanovení   §   71   ods.   1   písm.   a),   písm. c)   Tr.   por.   sú   u obžalovaného naďalej dané a spĺňajú zákonom požadované kritériá.

Nahradenie   väzby   zárukou,   sľubom   alebo   dohľadom   podľa   §   80   Tr.   por.   nie   je v konkrétnom štádiu trestného stíhania u obžalovaného L. K. možné, a to vzhľadom na charakter, rozsah a závažnosť stíhanej trestnej činnosti, ako i na osobu obžalovaného. Aj v tejto   časti   krajský   súd   na   zdôvodnenie   svojho   tvrdenia   odkazuje   na podrobné   dôvody napadnutého uznesenia okresného súdu.

Krajský   súd   v   konkrétnom   štádiu   trestného   konania   nemal   pochybnosti   o   tom, že väzba   obžalovaného   L.   K.   je   adekvátnym   a   dôvodným   zabezpečovacím   opatrením,   a preto jeho sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol, pretože nie je dôvodná.»Ústavný   súd   taktiež   preskúmal   uznesenie   okresného   súdu   z   13.   januára   2014 v rozsahu, v ktorom naň odkázal krajský súd v uznesení z 29. januára 2014. Okresný súd v uznesení z 13. januára 2014 v podstatnom uviedol:

«Samotná skutočnosť, že Okresný súd Košice I, dňa 19. 6. 2013 vo veci rozhodol rozsudkom,   ktorý   doposiaľ   nenadobudol   právoplatnosť   na   tejto   skutočnosti   (dôvodoch väzby)   sa   nič   podstatného   nezmenilo.   Obžalovaný   je   naďalej   dôvodne   podozrivý zo spáchania   skutkov,   právne   kvalifikovaných   ako   pokračujúci   obzvlášť   závažný   zločin terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme podľa § 419 ods. 1 písm. a) Tr. zák. vskutku   1)   v   štádiu   prípravy   podľa   §   13   ods.   1   Tr.   zák.,   a   za   zločin   nedovoleného ozbrojovania podľa § 294 ods. 2, 4 písm. b), c) Tr. zák., za použitia ustanovenia § 140 písm. e) Tr. zák. Skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že ich spáchal obžalovaný.

Okrem uvedených formálnych podmienok naďalej existujú aj materiálne podmienky väzobného   stíhania   obžalovaného.   Podľa   názoru   súdu   je   tu   naďalej   reálna   obava,   že obžalovaný by v prípade prepustenia na slobodu mohol ujsť alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu. Rovnako je tu reálna obava, že obžalovaný by v prípade ponechania na slobode by mohol pokračovať v trestnej činnosti, o čom svedčí skutočnosť,   že   obžalovaný   sa   na   skutok   dlhodobo   pripravoval,   zabezpečoval   potrebné komponenty na zhotovenie rúrovej bomby, sledoval svoje ciele a okolie, a následne uložil rúrovú bombu, ako aj rozposlal zásielky poštovou službou s nástražným výbušným systémov MVDr. K. Súd dáva do pozornosti samotné okolnosti na strane prípadu, kde ak však existuje logickými úvahami podložená dôvodnosť podozrenia a pristúpi k tomu niektorý z väzobných dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 Tr. por., tak orgány činné v trestnom konaní a súdy sú povinné viesť trestné stíhanie väzobné. Súd si je vedomý aj skutočnosti, že väzba je jedným z najväčších zásahov do osobnej slobody, pričom možno k nej pristúpiť len za výnimočných okolností.   V   tomto   prípade   však   takéto   výnimočné   okolnosti   nastali   a spočívajú   tak   v špecifikách   trestnej   veci   ako   takej,   ako   aj   vo   viacerých   špecifikách   týkajúcich   osoby obžalovaného   L.   K.   V   spojitosti   s   týmito   skutočnosťami   a s prihliadnutím   na   právnu kvalifikáciu skutku, pre ktorý je obžalovaný stíhaný – obzvlášť závažný zločin terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme podľa § 419 ods. 1 písm. a) Tr. zák. vskutku 1/ v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Tr. zák., a za zločin nedovoleného ozbrojovania podľa § 294 ods. 2, ods. 4 písm. b), písm. c) Tr. zák., za použitia ustanovenia § 140 písm. e) Tr. zák, kde je zákonom stanovená dolná hranica trestnej sadzby 20 až 25 rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie.

Súd vo veci koná prednostne a urýchlene, tak ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 6 Tr. por. Ten vo veci už raz rozhodol a to dňa 19. 6. 2013, pričom toho rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť. Nový termín hlavného pojednávania je vytýčený na deň 20. 2. 2014, kde okresný súd už priebežne vyzval znaleckú organizáciu aby vo veci postupovali v zmysle § 2 ods. 6 / Tr. por., o čom svedčí úradný záznam na č. l. 2654.

Súd neprijal ani písomný sľub obžalovaného L. K. na nahradenie jeho väzby, pretože tento nepovažoval vzhľadom na osobu páchateľa za dostatočný.

Za   dostatočný   inštitút   na   nahradenie   väzby   obžalovaného   súd   nepovažoval   ani ponúknutú záruku zo strany dôveryhodnej osoby – matky obžalovaného Ing. A. K. a otca L. K. opätovne s poukazom na osobu obžalovaného. Podľa názoru súdu, ak je obžalovaný dôvodne   podozrivý   zo   spáchania   trestnej   činnosti,   ktorá   je   predmetom   tohto   konania, nemožno   považovať   vplyv   jeho   matky   za   tak   zásadný,   aby   mu   zabránila   v prípadnom páchaní ďalšej trestnej činnosti, pričom jej nič nebránilo, aby takýto vplyv využila už v minulosti.   Súd   v   tejto   súvislosti   ani   nepostupoval   podľa   §   80   ods.   2   Tr.   por.,   teda neoboznámil   dôveryhodnú   osobu   –   Ing.   A.   K.   a L.   K.   s   podstatou   obvinenia   a   so skutočnosťami, ktoré odôvodňujú väzbu z dôvodu, že táto osoba nespĺňala podmienky na jej prijatie. Súd v tomto smere poukazuje na znenie predmetného ustanovenia, z ktorého s poukazom na gramatický výklad jednoznačne vyplýva, že takýto postup je potrebný len ak zároveň ten kto   ponúka prevzatie   záruky spĺňa   podmienky   na   jej   prijatie.   Súd   zároveň poukazuje na ust. § 72 ods. 2 Tr. por., ktoré upravuje procesný postup súdu pri rozhodovaní o   väzbe,   ktorým   je   aj   rozhodovanie   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby,   resp.   žiadosti   o nahradenie väzby (§ 72 ods. 1 písm. b) Tr. por.), ktorý súdu ukladá, že pred rozhodnutím o väzbe   musí   byť   obvinený   vypočutý   a   o   čase   a   mieste   výsluchu   sa   vhodným   spôsobom upovedomí   len   prokurátor,   obvinený   a   jeho   obhajca,   ak   je   dosiahnuteľný.   Osoba ponúkajúca záruku sa upovedomí o výsluchu len ak je to potrebné. Súd dospel k záveru, že účasť dôveryhodnej osoby tak Ing. A. K. ako aj L. K. pri výsluchu obžalovaného vzhľadom na   všetky   vyššie   uvedené   okolnosti,   potrebná   nebola,   pretože   táto   osoba   nespĺňala podmienky na jej prijatie. Súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že obžalovaný sa na skutok dlhodobo pripravoval v domácnosti, kde obžalovaný v tom čase býval v spoločnej domácnosti s rodičmi Ing. A. K. a otcom L. K. Rovnako je tak preukázaná skutočnosť, ktorá tvorí súčasť súdne spisu, kde matka obžalovaného na hlavnom pojednávaní uviedla, že táto nemohla nijakým spôsobom ovplyvniť výchovu syna – obžalovaného a to z dôvodu, že tejto bránil vstupu do detskej izby a aj keď sa jej ako matke podarilo do izby vstúpiť tá po bežnej kontrole   detskej   izby   nič   podozrivé   nespozorovala   a   rovnako   tak   ani   na   chovaní   sa obžalovaného.   Skutočnosť,   že tak   otec L.   K.   ako   aj matka Ing.   A.   K.   túto   vedomosť   o páchaní trestnej činnosti svojho syna nemali, čo potvrdila aj vykonaná domová prehliadka v ich rodinnom dome na..., kde boli zaistené úplne zhodné komponenty, ktoré boli použité na rúrovú bombu, ktorá bola časovo iniciovaná pri rýchlom občerstvení McDonald's. Súd   opakovane   zdôrazňuje   reálnu   skutočnosť   útekovej   väzby,   ktorá   vyplýva z výpovede svedka S., ktorý uviedol, že obvinený verejne prehlasoval, že v prípade svojho odhalenia zo strany polície plánuje útek. Tieto skutočnosti sú objektívne zdokumentované vo vyšetrovacom spise, ktoré tvorili obsah počítača obžalovaného, z ktorého vyplýva, že sa obžalovaný   aktívne   zaoberal   myšlienkou   falšovania   občianskeho   preukazu,   práve   kvôli takémuto úmyslu.

Súd   neprijal   návrh   na   nahradenie   väzby   obžalovaný   písomným   sľubom,   nakoľko menovaný   je   stíhaný   pre   obzvlášť   závažný   zločin   terorizmu   a   niektorých   foriem   účasti na terorizme podľa § 419 ods. 1 písm. a) Tr. zák. vskutku 1/ v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Tr. zák., a za zločin nedovoleného ozbrojovania podľa § 294 ods. 2, ods. 4 písm. b), písm.   c)   Tr.   zák.,   a   v   predmetnej   trestnej   veci,   t.   j.   z   charakteru   rozsahu   a   spôsobu spáchania trestnej činnosti, ktorej sa mal obžalovaný L. K. dopustiť, nevyplývajú žiadne výnimočné   okolnosti   prípadu   z   hľadiska   pomerov   páchateľa   (osobné,   rodinné,   vecné a pod.).

S poukazom na uvedené súd zamietol žiadosť obžalovaného L. K. o prepustenie z väzby   na   slobodu   ako   aj   nahradenie   väzby   zárukou   dôveryhodnej   osoby,   sľubom   a dohľadom.»

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej   veci   pri   preskúmavaní zákonnosti   väzby   sťažovateľa   v   rámci   špecifikácie dôvodov   jeho   väzby   konštatovali   skutočnosti,   na   základe   ktorých   dospeli   k   záveru,   že sťažovateľ   je   dôvodne   podozrivý   zo   spáchania   skutkov,   ktoré   sa   mu   kladú   za   vinu, a v súvislosti   s týmto   podozrením   odkázali na v konaní už vykonané dôkazy.   Uvedený záver je navyše podopretý aj obsahom uznesenia krajského súdu z sp. zn. 7 To 66/2013 z 30.   októbra 2013, z ktorého vyplýva, že dôvodom   zrušenia   rozsudku   okresného súdu sp. zn. 1 T 88/2012 z 19. júna 2013 (týmto rozsudkom   bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania skutkov, pre ktoré bolo proti nemu vznesené obvinenie a odsúdený na trest odňatia   slobody   25   rokov   nepodmienečne)   a   vrátenia   veci   späť   okresnému   súdu   bolo objektívne vyšetrenie a posúdenie duševného stavu sťažovateľa nevyhnutné pre posúdenie jeho príčetnosti, ako aj dostatočné vysporiadanie sa s argumentmi obhajoby súvisiacimi s dôvodnosťou   a   zákonnosťou   namietanej   právnej   kvalifikácie   konania   sťažovateľa. Z uvedeného je zrejmé, že v predmetnej veci nedošlo k oslabeniu dôvodného podozrenia, že sťažovateľ   skutky   majúce znaky   trestného   činu,   zo   spáchania ktorých   bol   obvinený, spáchal.

Vo vzťahu k existencii materiálnych dôvodov väzby súdy zúčastnené na rozhodovaní o zákonnosti väzby sťažovateľa poukázali predovšetkým na skutok právne kvalifikovaný v obžalobe ako pokračujúci obzvlášť závažný zločin terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme podľa § 419 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, v štádiu prípravy a za zločin nedovoleného ozbrojovania podľa § 294 ods. 2 a 4 písm. b) a c) Trestného zákona, za ktorý sťažovateľovi hrozí trest odňatia slobody v trvaní od 20 až do 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie, taktiež poukázali na skutočnosť, že sťažovateľ sa na uvedený skutok dlhodobo   systematicky   a   premyslene   pripravoval,   ba   i   rozposlal   prostredníctvom   pošty zásielky s nástražným výbušným systémom. Zároveň v tejto súvislosti súdy zúčastnené na rozhodovaní vo veci poukázali aj na skutočnosť, že kladú dôraz na to, aby sa vo veci sťažovateľa, v ktorej sa rozhoduje o jeho vine, konalo prednostne a urýchlene. Odôvodnenie tzv. útekovej väzby podopreli súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci okrem iného aj o výpoveď svedka v konaní týkajúcu sa plánovaného úteku sťažovateľa, ako aj v konaní preukázaným úmyslom a aktívnym prístupom sťažovateľa k realizácii myšlienky falšovania občianskeho preukazu.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 29. januára 2014, ako aj obsahu uznesenia okresného súdu z 13. januára 2014 vyplýva, že uvedené súdy sa dôsledne vysporiadali aj so sťažovateľovými návrhmi na nahradenie jeho väzby inými prostriedkami.

Na základe uvedeného možno podľa ústavného súdu konštatovať, že dôvody väzby sťažovateľa uvedené v uznesení krajského súdu z 29. januára 2014 v spojení s uznesením okresného súdu z 13. januára 2014 možno v ich súhrne považovať v danom štádiu trestného konania za dostatočné a relevantné.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu princípu prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že v preskúmavanom konaní sa uznesením krajského súdu z 29. januára 2014 nerozhodovalo o vine alebo nevine sťažovateľa, ale súdy zúčastnené na rozhodovaní   v tejto   veci   preskúmavali   zákonnosť   pozbavenia   osobnej   slobody sťažovateľa,   z čoho   vyplýva,   že   medzi   týmto   uznesením   a namietaným   porušením základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy neexistuje príčinná súvislosť.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2014