znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 159/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. G., R., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. B., R., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   základného   práva   na   ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu   v Žiline   sp.   zn.   5   CoP   26/2012   z 30.   apríla   2012   a   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 311/2012 z 30. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. G.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2013 doručená sťažnosť M. G., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. B., R., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“),   ako   aj   základného   práva   na   ochranu   pred neoprávneným   zasahovaním do súkromného a rodinného života   podľa   čl. 19 ods.   2 ústavy a práva   na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoP 26/2012 z 30. apríla 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 311/2012 z 30. októbra 2012.

2. Zo   sťažnosti   a z   k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   Okresný   súd Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 2 P 53/2011-42 z 13. októbra 2011 vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa (S. H., dieťa rodičov: matky J. V., rod. H., a otca M. G.) rozhodol o návrhu matky na nahradenie súhlasu na zmenu priezviska maloletého dieťaťa a o návrhu otca   na zmenu priezviska maloletého dieťaťa tak, že dal súhlas na podanie žiadosti o zmenu priezviska maloletého S. z priezviska H. na priezvisko V. Návrh sťažovateľa zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 CoP 26/2012 z 30. apríla 2012 tak, že „vo veci samej“ potvrdil prvostupňový rozsudok a zmenil ho v časti o trovách konania. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn.   6   Cdo   311/2012   z 30. októbra   2012   odmietol.   Obvodný   úrad   R.,   odbor   všeobecnej vnútornej správy (ďalej len „obvodný úrad“) rozhodnutím č. ObU-RK-OVVS-2012/04854 zo   17.   augusta   2012,   ktoré   (podľa   označenia   sťažovateľom)   nadobudlo   právoplatnosť 2. novembra 2012, povolil na žiadosť matky jej maloletému synovi S. zmenu priezviska z H. na V.

3. a) Porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   dohovoru „v   odvolacom   konaní pred Krajským súdom... sp. zn. 5 CoP/26/2012 a v tomu predchádzajúcom prvostupňovom konaní   vidí   sťažovateľ   v   nasledovnom:   Odvolací   súd   sa   stotožnil   s   nepresvedčivým odôvodnením, opierajúcim sa nie o relevantné dôkazy, ale o vyjadrenia matky mal. dieťaťa, napriek tomu, že v konaní...

Nedostatočným   odôvodnením   rozsudku   odvolacieho   súdu   bolo   konanie   pred   ním zaťažené   vadou   znamenajúcou   odňatie   možnosti   otca   mal.   dieťaťa   konať   pred   súdom. Odňatie možností účastníkovi konať pred súdom znamená porušenie práva na spravodlivý proces...“

b) „... podľa čl. 46 a nasl. Ústavy... v konaní o podanom dovolaní pred Najvyšším súdom... sp. zn. 6 Cdo/311/2012... v odňatí možnosti konať pred súdom, keď Najvyšší súd dovolanie   odmietol   s   odôvodnením,   že   dospel   k   záveru,   že   smeruje   proti   takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.“.

Podľa názoru sťažovateľa „dovolanie proti rozsudku Krajského súdu... je prípustné a dôvodné,   a   pokiaľ   dovolací   súd   podané   dovolanie   ako   neprípustné   odmietol,   bola účastníkovi konania, otcovi mal. dieťaťa... odňatá možnosť konať pred súdom“.

4. Sťažovateľ ďalej uviedol, že «Rozhodnutím krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorým súd dal matke maloletého S. H..., J. V., rod. H., súhlas na podanie žiadosti o zmenu priezviska maloletého... z priezviska „H.“ na priezvisko „V.“, bez toho,   aby   bolo   preukázané,   čo k takémuto   záveru   súd   viedlo   (opora   vo   vykonanom dokazovaní) bolo tiež zasiahnuté do súkromného a rodinného života sťažovateľa (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR).».

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Základné právo... na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru..., základné právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru... a právo na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy...   rozsudkom   Krajského   súdu... č. k. 5 CoP/26/2012-71   zo   dňa   30.   04.   2012   a   uznesením   Najvyššieho   súdu... č. k. 6 Cdo/311/2012 zo dňa 30. 10. 2012 boli porušené.

Uznesenie Najvyššieho súdu... č. k. 6 Cdo/311/2012 zo dňa 30. 10. 2012 a Rozsudok Krajského   súdu...   č.   k.   5   CoP/26/2012-71   zo   dňa   30.   04.   2012   zrušuje   a   vec   vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

Krajský súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 275,94,- €...“

6. Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil rozsudok okresného súdu č. k. 2 P 53/2011-42 z 13. októbra 2011, rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 CoP 26/2012 z 30. apríla 2012, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 311/2012 z 30. októbra 2012 a rozhodnutie obvodného úradu č. ObU-RK-OVVS-2012/04854.

II.

7.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).

11. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie práv (pozri body 1 a 5) rozsudkom krajského súdu z 30. apríla 2012 a uznesením najvyššieho súdu z 30. októbra 2012.

12. Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   predmetnými rozhodnutiami   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   v   sťažnosti   vychádzal   v podstatnom z dôvodov,   ktoré   uviedol   v   podanom   dovolaní   (nepreskúmateľnosť   rozsudku   krajského súdu, v odôvodnení ktorého absentovali relevantné skutočnosti potvrdzujúce jeho faktické a právne   závery),   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   posudzovanej   veci   nebola   vylúčená právomoc všeobecných súdov a v jeho právomoci zostalo následne iba posúdenie, či účinky právomoci krajského súdu a najvyššieho súdu v súvislosti s ich rozhodovaním o odvolaní a aj o dovolaní sťažovateľa sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

13. Ústavný súd vo vzťahu k dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti   ďalej vyplýva,   že   práve   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto   právomoc   ústavného   súdu   pri   ochrane   práva   každého účastníka konania   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu   sťažovateľa   v   súlade   s   ústavnoprocesnými   princípmi,   ktoré   upravujú   výkon ich právomoci.

II.A K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

14.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie) sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia   §   236   a   nasl.   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že   dovolanie   je   prípustné,   len   pokiaľ   ide   o   prípady   uvedené   v   písm.   a)   až   g)   tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   v prípadoch   uvedených   v   §   238   OSP.   V   posudzovanom   prípade   najvyšší   súd   dovolanie sťažovateľa „ako neprípustné odmietol [§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.]“.

15. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 13 a 14) preskúmal predmetné rozhodnutie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Cdo   311/2012   z   30.   októbra   2012,   ktorým   tento   súd sťažovateľovo   dovolanie   odmietol.   Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Po oboznámení sa s obsahom   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   dospel   k   záveru, že najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľa,   náležite odôvodnil,   čo   potvrdzuje   aj   jeho   argumentácia   vychádzajúca   z   v   konaní   zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Najvyšší súd v úvode odôvodnenia svojho uznesenia oboznámil odvolacie rozhodnutie krajského súdu a podstatu dovolacích tvrdení sťažovateľa, ako aj stanovisko matky maloletého k nim:

«Dovolanie odôvodnil odňatím možnosti konať pred súdom. Za odňatie možnosti konať   pred   súdom   označil   nepreskúmateľnosť   rozsudku   odvolacieho   súdu   z   dôvodu, že z jeho odôvodnenia (ani z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa) nie je zrejmé, na základe   akej   skutočnosti   súd   považoval   rozhodnutie   o   zmene   priezviska   maloletého dieťaťa za také, ktoré by malo byť na prospech dieťaťa a z akého dôvodu návrh otca na zmenu   priezviska   dieťaťa   na   „G.“   zamietol.   Taktiež   odvolací   súd   podľa   dovolateľa neuviedol, v čom videl dôvody osobitného zreteľa v zmysle § 6 zákona č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku.

Matka   vo   vyjadrení   k   dovolaniu   navrhla   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok odmietnuť...»

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) skúmal predovšetkým   prípustnosť   dovolania   a   dospel   k   záveru,   že   smeruje   proti   takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.

Prípustnosť dovolania podľa § 238 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy. Uvedené ustanovenie v odsekoch 1 až 3 pripúšťa dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu a za určitých podmienok aj proti potvrdzujúcemu rozsudku. V zmysle odseku   4   tohto   ustanovenia   však   dovolanie   nie   je   prípustné   vo   veciach   upravených Zákonom o rodine, ibaže ide o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. V preskúmavanej veci sú predmetom konania práva a povinnosti vyplývajúce z právneho vzťahu   upraveného   Zákonom   o   rodine   (udelenie   súhlasu   na   zmenu   priezviska   dieťaťa, po tom ako sa rodičia o tejto veci nedohodli), nejde však o obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských   práv   a   povinností   alebo   o   pozastavenie   ich   výkonu,   ani   o   priznanie rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, ani o určenie alebo zapretie rodičovstva a ani o osvojenie. Prípustnosť dovolania podľa uvedeného ustanovenia je preto vylúčená.

Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, majúcemu povahu uznesenia, tak táto je vylúčená ustanovením § 239 ods. 3 O. s. p.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania otca maloletého dieťaťa aj z hľadísk uvedených v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   a)   sa   rozhodlo   vo   veci,   ktorá   nepatrí   do   právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa   nepodal   návrh   na   začatie   konania,   hoci   podľa   zákona   bol   potrebný,   f)   účastníkovi konania   sa postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   g)   rozhodoval   vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Nezistil   však   existenciu   žiadnej   podmienky   prípustnosti   dovolania   uvedenej   v   tomto zákonnom   ustanovení.   Nezistil   teda   ani   podmienku   prípustnosti   dovolania,   na   ktorú poukazoval dovolateľ a ktorá mala spočívať v odňatí jeho možnosti konať pred súdom tým, že rozsudok odvolacieho súdu nebol dostatočne odôvodnený.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na správnosť záverov súdu prvého   stupňa,   pričom   sa   zároveň   stotožnil   s   dôvodmi   prvostupňového   rozsudku. Odôvodnenie   rozsudku   odvolacieho   súdu   bolo   preto   potrebné   posudzovať   v   kontexte s odôvodnením   rozsudku   súdu   prvého   stupňa.   Berúc   do   úvahy   tento   kontext   je   zrejmé, že odvolací súd sa vysporiadal s otázkou, prečo považoval rozhodnutie o zmene priezviska maloletého dieťaťa za také, ktoré by malo byť na prospech dieťaťa a z akého dôvodu návrh otca   zamietol.   V   odôvodnení   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   na   stranách   4   a   5 je uvedené, že udelenie súhlasu matke je v záujme maloletého dieťaťa a na prospech jeho zdravému vývoju v rodine, čím sa prejavuje súdržnosť a príslušnosť k matke i nevlastnej sestre, i keď si to maloletý v súčasnosti neuvedomuje. Taktiež poukázal na skutočnosť, že otec dieťaťa svoje rodičovské práva nestráca, ani to neohrozuje jeho postavenie otca. Vyjadril sa i k skutočnosti, prečo naopak nie je v záujme dieťaťa udelenie súhlasu otcovi na podanie   obdobného   návrh   na   zmenu   priezviska.   Odvolací   súd   doplnil   dôvody prvostupňového   rozsudku   poznámkou   k   možnému   odlišnému   posúdeniu   pri   situácii, ak by dieťa od narodenia malo priezvisko otca.   V súvislostí s námietkami o chýbajúcej zmienke   o   dôvodoch   osobitného   zreteľa   podľa   ustanovenia   §   6   ods.   1   zákona   o   mene a priezvisku dovolací súd uvádza, že treba rozlišovať medzi rozhodovaním súdu o udelení súhlasu jednému z rodičov v dôležitých veciach v rámci starostlivosti súdu o maloletých a medzi samotným rozhodovaním o zmene priezviska, ktoré do právomoci súdu nepatrí. Skúmame podmienok podľa uvedeného ustanovenia je predmetom administratívnoprávneho konania   o   zmene   priezviska   pred   správnym   orgánom   a   súd   sa   v   tomto   konaní   nimi nezaoberá, a teda sa k nim ani nemusí vyjadrovať. V argumentácii súdov, ktorou odôvodnili vyhovenie návrhu matky, sú však napokon obsiahnuté také skutočnosti, ktoré by bolo možné považovať za dôvody osobitného zreteľa, i keď tak nie sú označené.

Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa tak spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozsudku správnosť právnych záverov, ktoré sú obsahom tohto odôvodnenia nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (preto sa ňou dovolací súd ani nemohol zaoberať). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   žiadnom   prípade   nemožno   považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv účastníkov konania.

Námietka   dovolateľa   o   odňatí   možnosti   konať   pred   súdom   nedostatočným odôvodnením rozhodnutia tak nebola dôvodná. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti však nebola   ani   spôsobilá   založiť   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.   tým, že odvolací súd sa v   celom rozsahu   stotožnil   s odôvodnením   prvostupňového rozsudku, dovolateľ   fakticky   namietal   nedostatočné   odôvodnenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa. Z obsahu spisu je však zrejmé, že v odvolaní proti tomuto rozsudku žiadnu výhradu v tomto smere nevzniesol, hoci tak urobiť mohol a podľa zásady „každý je povinný si strážiť svoje práva“ aj urobiť mal. Naopak namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie   veci   prvostupňovým   súdom   [§   205   ods.   2   písm.   d)   a f)   O.   s.   p.],   s ktorými v odvolaní polemizoval, a teda pochopil odôvodnenie skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa. Pretože aj pre oblasť procesného práva platí všeobecná právna zásada „male enim   iure   nostro   uti   non   debemus“   („nemáme   však   zneužívať   svoje   právo“   - Gai, Institutiones 1, 53), javí sa postup otca ako odporujúci tejto zásade. Za tejto situácie prelomenie stavu právnej istoty, nastolenej právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, konštatovaním prípustnosti dovolania neprichádzalo do úvahy.

So   zreteľom   na   uvedené   dovolací   súd   dovolanie   otca   ako   neprípustné   odmietol [§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.].»

16. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované rozhodnutie najvyššieho súdu je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených   v   dovolaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   takéto   rozhodnutie   nie   je neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   preto   nie   je z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   čo   by   malo   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04) sťažovateľa. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

17. Ústavný súd pri preskúmaní dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, správne ustálil   skutkový   stav   veci   a relevantné zákonné ustanovenia   aplikoval   spôsobom,   ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy. Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   ustanovenými   princípmi   súdneho   rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy).

18. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, I.   ÚS   200/2012),   pričom   v   konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   sa   tak   podľa   názoru ústavného súdu nestalo.

19. Z   uvedeného   dôvodu   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   ani   príčinná súvislosť medzi označenými právami sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu (ako súdu dovolacieho) pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom   označených   práv.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožňuje   s   právnym názorom   najvyššieho   súdu,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia.

20. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

21. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľa o porušení označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 CoP 26/2012 z 30. apríla 2012.

22. Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

23. Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.   Podľa   §   219   ods.   1   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

24. Ústavný súd konštatuje, že zistený postup krajským súdom pri odôvodňovaní jeho rozhodnutia všeobecne záväzný predpis výslovne pripúšťa (bod 23), teda neobstojí tvrdenie sťažovateľa o neústavnosti postupu krajského súdu v odvolacom konaní (bod 3a). Ústavný   súd   súčasne   poukazuje   na   názor   najvyššieho   súdu   prezentovaný   v závere odôvodnenia jeho rozhodnutia (bod 15) k tejto námietke sťažovateľa, s ktorou sa najvyšší súd vysporiadal ústavne konformným spôsobom („rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie...“).

25. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu (ako súdu odvolacieho)   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08, I. ÚS 364/2012) rešpektuje názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

26. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

27. Pretože   namietané   odvolacie   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky svojvôle   a   je   v zásade   dostatočne   odôvodnené   (pozri   body   23   a 24)   na   základe   jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

28. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

29. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v   tejto   jej   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu práv podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru

30. Sťažovateľ   taktiež   namietal   porušenie   základného   práva   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (body 1 a 5).

31. Podľa   ustálenej   judikatúry   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, a tiež právo podľa čl. 8 dohovoru ak toto porušenie nevyplýva   z toho,   že všeobecný   súd súčasne porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení   sťažovateľom   označených   práv   by   bolo   teda   možné   uvažovať   len   vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

32. Vzhľadom na možnosť porušenia označených základných práv len v príčinnej súvislosti s porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami menovaných súdov dospel ústavný súd   k záveru,   že   keďže   v danom   prípade   nebolo   zistené   porušenie   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri body 20 a 29),   v nadväznosti   na   to   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   označených   základných   práv a slobôd.

33. Na základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je   z ústavného   hľadiska   akceptovateľný a udržateľný, pričom medzi ním a základnými právami sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2 ústavy   a jeho   právom   podľa   čl.   8   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá by zakladala   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   dôvod   na   vyslovenie   záveru   o ich porušení.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   po   jej   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

34. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných všeobecných súdov a priznaním mu náhrady trov konania.

35. Nad   rámec   už   uvedeného,   rešpektujúc   princíp   subsidiarity,   ústavný   súd poznamenáva,   že   v namietaných   konaniach   pred   menovanými   súdmi   bolo   riešené   len udelenie súhlasu   jednému z rodičov   na podanie   žiadosti   o zmenu priezviska   maloletého, a nie samotné rozhodovanie o takejto zmene, ktoré patrí do výlučnej právomoci správneho orgánu (t. j. že je predmetom administratívnoprávneho konania). Z rozhodnutia pripojeného k   sťažnosti   (bod   6)   vyplýva,   že   o povolení   zmeny   priezviska   rozhodol   obvodný   úrad 17. augusta 2012 a uvedené rozhodnutie bolo/je možné napadnúť zákonom ustanoveným postupom   tak   v rámci   prebiehajúceho   správneho   konania,   ako   aj   v rámci   správneho súdnictva.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013