znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 159/2011-8 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., P., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 27 ods. 2 a 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 35/10 z 28. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 10. januára 2011 doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich v sťažnosti označených základných práv a slobôd podľa Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej len,,ústava“),   Listiny   základných   práv   a slobôd (ďalej len „listina“) a Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp.   zn.   2   Tdo 35/10 z 28. septembra 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   a pripojených   príloh   vyplýva,   že sťažovateľ   bol   rozsudkom Okresného súdu Partizánske sp. zn. 1 T 138/2008 z 18. decembra 2008 uznaný vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) v spojení s § 138 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) na skutkovom základe v tomto rozsudku uvedenom, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov.

3. Proti odsudzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, ktoré Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 2 To 33/2009 z 25. marca 2010 zamietol. Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho podľa ustanovenia § 382 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol.  

4. Podľa tvrdení sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sa dostatočne nevysporiadalo   s jeho   námietkami   uvedenými   v dovolaní,   najmä   vo   vzťahu   k zákonnosti vykonaných   dôkazov,   a preto   ho   sťažovateľ   hodnotí   ako   arbitrárne,   ktoré   popiera   účel a význam relevantných ustanovení Trestného poriadku. Sťažovateľ k tomu v sťažnosti ďalej uvádza,   že najvyšší   súd „neprípustne   zúžil   dôvody   môjho   dovolania,   keď   v odôvodnení napadnutého uznesenia z 28.9.2010 tvrdí, že som namietal iba skutkové zistenia prvého a druhého stupňa, čo nie je zákonný dovolací dôvod, celý obsah dovolania sa v maximálne možnej miere týka skutkových zistení alebo nevykonaných dôkazov a toto nie je dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1, písm. i/ Tr. por.. Ďalej dovolací súd tvrdí, že nie je daný ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1, písm. g/ Tr. por., pretože tento dôvod predpokladá, že rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré v skutočnosti aj boli vykonané, ale nie zákonným spôsobom.

V dovolaní som výslovne namietal práve zákonnosť výsluchu Š., O. a B. na hlavnom pojednávaní pred Okresnom súdom v Partizánskom 24.11.2008, keď som poukazoval na podstatné a hrubé rozpory v ich výpovediach. Aj napriek týmto konkrétnym výhradám sa okresný, ani krajský súd s týmito nezapodievali a do odsudzujúceho rozsudku boli pojaté iba usvedčujúce argumenty, aj to jednostranne. Neboli zohľadnené moje výhrady a to ani okresným ani krajským súdom. Poukazoval som najmä na závažné pochybenia v porušení § 126 ods. 1 Tr. por., ktoré hovorí o spôsobe vykonania rekognície. Aj keď svedkyňa O., B. a Š., ale aj K. a S. vypovedali, že ma nepoznali, v prípravnom konaní o mne hovorili ako o neznámom mužovi, nebola vykonaná zákonným spôsobom rekognícia na zistenie mojej totožnosti. Ustanovenie § 126 Tr. por. výslovne prikazuje (kogentne) ako má postupovať orgán činný v trestnom konaní v prípade opoznania vecí alebo osoby. Toto ustanovenie dodržané nebolo, bol faktický popretý jeho zmysel a význam a celá ich výpoveď na hlavnom pojednávaní je nezákonná a nepoužiteľná. Zmyslom a účelom ustanovení §§ 125 a 126 Tr. por.   je   aby   orgány   činné   v trestnom   konaní   zistili   skutkový   stav   veci,   o ktorom   nie   sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Uvedená základná zásada trestného konania bola popretá, čím bolo neprípustne zasiahnuté do mojich základných práv a slobôd.

Odstránenie rozporov v ich výpovediach malo byť vykonané konfrontáciou podľa § 125 ods. 1 Tr. por., čo taktiež vykonané nebolo. Aj porušenie tohto ustanovenia trestného poriadku   má   za   následok   porušenia   práva   na   spravodlivý   proces   v zmysle   citovaných ustanovení Ústavy SR, LZPaS a Dohovoru... “.  

5.   Sťažovateľ   okrem   uvedeného   ďalej   uzneseniu   najvyššieho   súdu   vytýka,   že   pri svojom   rozhodovaní   o dovolaní   nezohľadnil   ani   tú   skutočnosť,   že   mu   v predmetnom trestnom konaní „nebolo umožnené produkovať a predkladať dôkazy vo svoj prospech, čím bol   zásadne   porušený   princíp   rovnosti   účastníkov.   Potrebu   vykonať   mnou   navrhnuté dôkazy,   napríklad   výsluchom   svedka   Š.,   žiaden   z konajúcich   súdov   dostatočne neodôvodnil.“. Aj tieto argumenty svedčia podľa názoru sťažovateľa o tom, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu porušuje jeho označené základné práva a slobody.  

6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie   označených   základných   práv   podľa   ústavy,   listiny   a   dohovoru   uznesením najvyššieho   súdu,   zrušil   napadnuté   rozhodnutie,   vec   vrátil   na   nové   konanie,   priznal sťažovateľovi   primerané   zadosťučinenie   v sume   25   000   €   a   náhradu   trov   právneho zastúpenia. II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Listina   vo   svojom   čl.   36   garantuje obsahovo totožné základné právo.

11. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

12. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Obsahovo zhodné základné práva zakotvuje aj listina v označených čl. 40 ods. 2 a 3.

13.   V prvej   vete   čl.   5   ods.   1   dohovoru   sa   každému   zaručuje   právo   na   slobodu a bezpečnosť.   Toto   základné   právo   je v ďalšej   časti   ustanovenia   čl.   5   ods.   1   dohovoru doplnené   o pozitívny výpočet   dôvodov   pozbavenia osobnej   slobody,   vrátane zákonného uväznenia po odsúdení príslušným súdom [čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru].

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa   považuje   za   nevinného,   dokiaľ   jeho   vina   nebola   preukázaná   zákonným   spôsobom. Nadväzujúci   čl.   6   ods.   3   dohovoru   zakotvuje   konkrétne   minimálne   procesné   záruky garantované v trestnom súdnom konaní ako imanentnú obsahovú súčasť základného práva na spravodlivé súdne konanie.  

15. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom   najvyššieho   súdu   týkajúcim   sa   otázky   prípustnosti   dovolania   v   danej   veci. Sťažovateľ   v dovolaní   uplatnil   dovolacie   dôvody   podľa   §   371   ods.   1   písm.   a),   g)   a i) Trestného poriadku, na základe ktorých dovolanie je prípustné, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu [písm. a)], rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom   vykonané zákonným   spôsobom   [písm.   g)],   alebo ak rozhodnutie   je   založené na nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného   skutku   však   dovolací   súd nemôže skúmať a meniť [písm. i)].

16.   Sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   k naplneniu   dovolacích   dôvodov   a   k porušeniu základných práv podľa citovaných a označených článkov ústavy, listiny a dohovoru došlo predovšetkým „nezákonným   spôsobom   vykonania   dôkazov“.   Sťažovateľ   vidí   namietanú nezákonnosť jednak v tom, že všeobecné súdy nevykonali dôkazy, ktoré požadoval (výsluch svedkov,   rekognícia   a konfrontácia),   a   zároveň   v posúdení   a   interpretácii   vykonaných dôkazov a z nich vyplývajúceho záveru všeobecných súdov o vine sťažovateľa.

17. Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie o neprípustnosti dovolania takto: „Z obsahu dovolania vyplýva,   že   obvinený   napáda   skutkové zistenia súdov prvého a   druhého   stupňa   (vykonané   dôkazy,   hodnotenie   jednotlivých   dôkazov),   čo   však   nie   je zákonný dovolací dôvod podľa § 371 Tr. por. Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) je viazaný zisteným skutkovým stavom veci, tak ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, pretože podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. môže byť dovolacím dôvodom skutočnosť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom však správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

V rámci takto vymedzeného dovolacieho dôvodu je možné účinne namietať právne vady, ale nie je možné účinne namietať vady skutkové, t.j. nie je prípustné namietať, že skutok tak ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplné. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných   a   hmotnoprávnych   vád,   ale   nie   je   určené   na   revíziu   skutkových   zistení ustálených   súdmi   prvého   stupňa,   ani   k   preskúmavaniu   nimi   vykonaného   dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať a korigovať len súd odvolací (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5 Tr. por.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov   druhého   stupňa   a   samotnú   správnosť   a   úplnosť   skutkových   zistení   nemôže posudzovať   už   len   z   toho   dôvodu,   že   nie   je   oprávnený   bez   ďalšieho   prehodnocovať vykonané dôkazy, bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať.

Námietky   obvineného   ktorými   namieta,   že   súdy   sa   riadne   nevysporiadali s výpovednou hodnotou vykonaných dôkazov, že nemožno urobiť záver o tom, že sa skutok stal „... bezvýhradne a bez zodpovedajúceho odôvodnenia uveril výpovedi poškodeného T. Š... “, „... že som vytiahol väčší poľovnícky otvárací nôž z výpovede žiadneho svedka, ani samotného Š. nevyplýva, že malo ísť výslovne o poľovnícky nôž... “), sú všetko námietkami ktorými obvinený popiera správnosť a úplnosť zistenia skutku. Celý obsah dovolania sa v maximálne   možnej   miere   týka   skutkových   zistení,   tzn.   vykonaných   alebo   nevykonaných dôkazov, hodnotenia jednotlivých dôkazov a dôkazných prostriedkov súdmi oboch stupňov. A preto aj na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť, že s poukazom na nesprávne skutkové   zistenia   alebo   na   nesúhlas   s   hodnotením   dôkazov   nie   je   možné   vyvodzovať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por..

Dovolateľ ďalej v súlade s ustanovením § 374 ods. 2 Tr. por. uviedol aj dôvody dovolania   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c/,   písm.   g/   Tr.   por.,   tvrdiac,   že   bolo   zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Obvinený v rámci dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. tvrdí, že samosudca na okresnom súde mu nedovolil položiť otázku svedkyni O. (aký veľký bol nôž, ktorým mal ohrozovať Š.). Porušenie svojho práva na obhajobu zásadným spôsobom vidí aj v tom, že súd nevyhovel jeho návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom svedka Š., ktorý sa mohol vyjadriť k spôsobu protokolácie výpovedí svedkov.

Tu   predovšetkým   treba   poznamenať,   že   tento   dovolací   dôvod   bude   spravidla naplnený   pri   nerešpektovaní   ustanovení   Trestného   poriadku   o   povinnej   obhajobe,   pri vykonávaní   procesných   úkonov   bez   prítomnosti   obhajcu   a   pod.   Nie   je   možné   sa   preto stotožniť s názorom obvineného, že bolo porušené jeho právo na obhajobu tým, že súd nevyhovel jeho procesným návrhom a výsledok trestného konania nakoniec vyznel v jeho neprospech.   Súd   sám   rozhoduje   o   vykonaní   dôkazov,   ktoré   zabezpečia   náležité   zistenie skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností tak, aby bolo možné vo veci spravodlivo rozhodnúť.   Počas   celého   súdneho   konania   sa   obvinený   mohol   vyjadrovať   ku   všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kládli za vinu a plne užívať svojich procesných práv zaručených mu Trestným poriadkom.

Z   obsahu   podaného   dovolania   v rámci   uplatneného   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1 písm. g/ Tr. por. je zrejmé, že obvinený tento dovolací dôvod založil na svojom názore o nesprávnosti skutkových zistení prvostupňového a odvolacieho súdu argumentujúc tým, že nebol vykonaný ním navrhovaný dôkaz, v dôsledku čoho súdy mali vychádzať z dôkazov, ktoré sám považoval za nedostatočné (... „súd nevykonal konfrontáciu medzi obvineným a svedkami,   ako   aj   samotnými   svedkami...   “,  ...   „návrhu   vypočuť   svedka   Š.   nebolo vyhovené bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia... “,... „súd mal vykonať rekogníciu a až na   základe   jej   výsledkov   bolo   možné   výpoveď   L.   O.   považovať   za   usvedčujúci   dôkaz vykonaný zákonným spôsobom...“).

K tomu je potrebné uviesť, že dôkaz, ktorý nebol súdom vykonaný, nie je dôvodom, ktorý by mohol byť identický s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. ako sa toho domáha vo svojom dovolaní obvinený. Tento dôvod predpokladá, že rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch,   ktoré v skutočnosti   aj boli vykonané,   ale nie zákonným spôsobom. Preto tak, ako už bolo skôr poznamenané, nesúhlas obvineného s rozsahom vykonaného dokazovania a jeho hodnotením, nemôže zakladať žiaden dovolací dôvod“.  

18. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu   s   poukazom   na   svoju   ustálenú   judikatúru   predovšetkým konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov či   právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou   alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

19. Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd ku všetkým zásadným námietkam sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za   dostačujúci,   ale   aj   ústavne   relevantný.   V   citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľa za neprípustné. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Okolnosť, že sťažovateľ má odlišný názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto   nemá   dôvod   zasahovať   do   záverov   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   k tomu   ďalej poznamenáva,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a spravodlivé   súdne   konanie garantované   ústavou,   listou   a   dohovorom   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

20. Ústavný súd nezistil ani žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali možné porušenie práva na kvalifikovanú právnu pomoc a obhajobu (čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 40 ods. 3   listiny   a   čl. 6 ods. 3 dohovoru),   predovšetkým   právo   sťažovateľa   označiť a   predkladať   dôkazy   v súdnom   konaní.   Aj   keď   sťažovateľ   tvrdí,   že ... mu   nebolo umožnené produkovať   a predkladať   dôkazy   vo   svoj   prospech“, z obsahu   sťažnosti   a jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ nielen mal možnosť, ale aj predniesol všetky dôkazy, ktoré v konaní navrhol vykonať. Konajúci súd však sťažovateľovi nevyhovel a procesné návrhy na   vykonanie   niektorých   ďalších   sťažovateľom   označených   dôkazov   zamietol. K neúplnému vykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov ústavný súd konštatuje, že z práva na   obhajobu   a spravodlivý   súdny   proces   nevyplýva   pre   sťažovateľa   ani   právo,   aby všeobecné súdy akceptovali všetky jeho návrhy na vykonanie dokazovania, ale aby mal možnosť   tieto   návrhy   predniesť.   Rovnako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vo   svojej judikatúre zakotvuje, že súd nie je povinný za každých okolností vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov nie je dohovorom regulovaná a ide o otázku, ktorú upravuje predovšetkým vnútroštátne právo. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania   je   otázka,   ktorú   posudzujú   predovšetkým   vnútroštátne   orgány (rozhodnutie   Engel   c. Holandsko z 8. júna 1976, séria A, č. 22, s. 38-39, § 91, podobne II. ÚS 25/07).

21. Namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy) a práva garantujúce prezumpciu neviny (čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 40 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 2 dohovoru) videl sťažovateľ iba v záveroch napadnutého uznesenia. Iné skutočnosti, ktoré   by   mali   za   následok   porušenie   označených   ústavných   princípov, sťažovateľ neuvádza. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené odôvodnenie preto uzatvára, že skutkové okolnosti a dôvody uvedené v sťažnosti nie sú spôsobilé vyvolať pochybnosti ani o možnom porušení týchto procesných záruk a základných práv.

22. Napokon sťažovateľ v petite sťažnosti namietal aj porušenie základného práva podľa čl. 27 ods. 2 a 3 listiny, ktoré garantuje slobodu založenia, pôsobnosť a činnosť odborových orgánov. Medzi argumentáciou sťažovateľa opísanou v sťažnosti a označeným základným právom podľa listiny nie je žiadna spojitosť, a preto nemožno hovoriť o jeho porušení. Ústavný súd len predpokladá, že sťažovateľ mal na mysli čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, ktorý je obsahovo zhodný s čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, porušenie ktorého sťažovateľ taktiež namietal, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti (t. j. vo vzťahu k čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy) aj predbežne prerokoval.

23.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane druhej.   O taký   prípad   išlo   aj   v prejednávanej   veci,   preto   ústavný   súd   z už   uvedených dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2011