znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 159/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   L.   L.,   B.   B.,   vo   veci   namietaného   postupu generálneho prokurátora Slovenskej republiky pri preskúmavaní jeho podnetov z 8. júna 2009, 16. septembra 2009, 22. októbra 2009 a 29. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. L. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2010 doručená sťažnosť JUDr. L. L., B. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal postup generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   pri preskúmavaní jeho podnetov z 8. júna 2009, 16. septembra 2009, 22. októbra 2009 a 29. októbra 2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 19 C 62/2007-111 z 15. apríla 2008 v spojení s opravným uznesením č. k. 19 C 62/2007-123 z 15. mája 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zaviazal sťažovateľa ako odporcu na zaplatenie sumy 550 000 Sk s príslušenstvom navrhovateľovi.

Na základe sťažovateľom podaného odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len   „krajský   súd“)   rozsudkom   č.   k. 17 Co 183/08-189 z 3.   septembra 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu.

Rozsudok   okresného   súdu   a   rozsudok   krajského   súdu   sa   stali   právoplatnými 13. novembra 2008.

Sťažovateľ podal Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)   niekoľko   podnetov   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   pričom   bližšie neuviedol, proti ktorým z už uvedených rozsudkov jeho podnet smeroval.

Prvý podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania z 8. júna 2009 bol vybavený oznámením Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici z 28. augusta 2009 tak, že bol odložený.

Druhý podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania zo 16. septembra 2009 bol vybavený oznámením generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 561/09-8 z 8. októbra 2009 tak, že bol odložený ako nedôvodný.

Tretí podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania z 22. októbra 2009 a jeho doplnenie štvrtým podnetom z 29. októbra 2009 boli vybavené listom generálnej prokuratúry z 5. novembra 2009, v ktorom oznámila sťažovateľovi, že tieto jeho podnety neobsahujú nové skutočnosti oproti jeho predchádzajúcim podnetom v tejto veci, a preto ich generálna prokuratúra zobrala na vedomie bez ďalšieho vybavenia.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/183/08-189 zo dňa 03. 09. 2008 boli porušené moje práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46,   ods.   1   Ústavy   SR.   Porušené   boli   v   nerešpektovaní   príslušných ustanovení O. s. p. zo strany konajúceho súdu voči mne ako žalovanému…

Tieto nedostatky mohol odstrániť Generálny prokurátor SR podaním mimoriadneho dovolania   Najvyššiemu   súdu   SR…   Orgány   prokuratúry   postupovali   pri   preskúmavaní rozhodnutí napadnutých mojimi podnetmi nekvalifikovane…

Svojim nekvalifikovaným postupom pri preskúmavaní rozhodnutí súdov napadnutých mojimi   podnetmi   orgány   prokuratúry   porušili   moje   právo   domáhať   sa   súdnej   ochrany podľa čl. 46 Ústavy SR prostredníctvom podania mimoriadneho dovolania Najvyššiemu súdu SR. Nenapadnutím rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici v jednoročnej lehote mimoriadnym dovolaním podľa ust. § 243g O. s. p. odpadla posledná zákonná možnosť jeho reparácie. Tým mi vznikla škoda spočívajúca v povinnosti uhradiť žalobcovi sumu 550.000,-Sk s 3 % úrokom z omeškania z tejto sumy za obdobie od 01. 01. 2004 až do zaplatenia,   nahradiť   žalobcovi   trovy   prvostupňového   konania   113.817,50   Sk   a   trovy odvolacieho konania v sume 30.818,10 Sk…

Táto moja sťažnosť smeruje voči konečnému opatreniu Generálneho prokurátora SR zo dňa 05. 11. 2009, ktorým „iba vzal na vedomie“ ďalšie moje opakované podnety na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudkom prvostupňového aj odvolacieho súdu. Týmto opatrením Generálny prokurátor SR síce neporušil moje základné práva, ale ním (svojim nekvalifikovaným postupom) mi znemožnil domáhať týchto práv cestou podania mimoriadneho dovolania a následného zrušenia napadnutých rozsudkov Najvyšším súdom SR… Navrhujem, aby senát Ústavného súdu SR po predbežnom prerokovaní prijal túto ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol nález, ktorým:

1)   vysloví   porušenie   postupu   Generálneho   prokurátora   SR   pri   preskúmavaní podnetov sťažovateľa zo dňa 08. 06. 2009, 16. 09. 2009, 22. 10. 2009 a 29. 10. 2009,

2) prizná sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume:

- 18.256.66 EUR (550.000,- Sk) s 3 % úrokom z omeškania za obdobie od 01. 01. 2004 do 31. 12. 2009,

- 3.778,04 EUR (113.817,50 Sk) ako náhradu trov prvostupňového súdneho konania,

- 1.022,97 EUR (30.818,10 Sk) ako náhradu trov odvolacieho súdneho konania»

V   závere   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že „bol   od   01.   06.   1991   komerčným právnikom nepretržite do 31. 12. 2003, zo zákona bol dňom 01. 01. 2004 zapísaný do zoznamu advokátov Slovenskej advokátskej komory a advokátom bol až do 31. 07. 2006“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažnosť   sťažovateľa   v   predloženej   podobe   nespĺňala náležitosti   kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 a § 50 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   v   úvode   svojej   sťažnosti   ako „účastníkov“ označil   krajský   súd a generálnu prokuratúru a uviedol, že jeho sťažnosť smeruje proti rozsudku krajského súdu a   listu   generálnej   prokuratúry   z   5.   novembra   2009,   avšak   v   návrhu   na   rozhodnutie ústavného   súdu   (petite   sťažnosti)   namieta   len   postup   generálnej   prokuratúry   pri preskúmavaní podnetov z 8. júna 2009, 16. septembra 2009, 22. októbra 2009 a 29. októbra 2009.

Okrem uvedeného rozporu petitu s obsahom sťažnosti je podstatným nedostatkom náležitosti sťažnosti to, že sťažovateľ v petite sťažnosti neoznačil konkrétne základné právo, ktorého porušenie svojou sťažnosťou namieta.

Sťažovateľ   napriek   tomu,   že v   petite   namieta   len postup   generálnej prokuratúry, v odôvodnení sťažnosti vo vzťahu k porušeniu svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zmätočne uvádza, že „Svojim nekvalifikovaným postupom pri preskúmavaní rozhodnutí súdov napadnutých mojimi podnetmi orgány prokuratúry porušili moje právo domáhať sa súdnej ochrany podľa čl. 46 Ústavy SR prostredníctvom podania mimoriadneho dovolania Najvyššiemu súdu SR…

Táto moja sťažnosť smeruje voči konečnému opatreniu Generálneho prokurátora SR zo dňa 05.   11.   2009… Týmto opatrením Generálny prokurátor SR síce neporušil moje základné práva, ale ním (svojim nekvalifikovaným postupom) mi znemožnil domáhať týchto práv   cestou   podania   mimoriadneho   dovolania   a   následného   zrušenia   napadnutých rozsudkov Najvyšším súdom SR.“.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ má právnické vzdelanie, a ako uviedol, vykonával činnosť   komerčného   právnika   a   následne   advokáta,   ústavný   súd   nepovažoval   výzvu na odstránenie vád sťažnosti v danom prípade za potrebnú pre poskytnutie plnej možnosti na uplatnenie ústavnej ochrany jeho základných práv.

Ústavný súd z dôvodu, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňala náležitosti kvalifikovaného návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   ustanovené   v   §   20   a   §   50   zákona o ústavnom súde, túto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný súd konštatuje, že rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu sa stali právoplatnými v čase presahujúcom dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, preto v prípade namietania porušenia základných práv týmito rozsudkami by bol daný dôvod na odmietnutie sťažnosti pre oneskorenosť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry ústavný súd poukazuje na to, že platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľovi právo (právny nárok) na vyhovenie jeho podnetom na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora, a preto nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   podať   mimoriadne   dovolanie   nemôže   dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa, čím je naplnený aj dôvod odmietnutia sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2010