znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 159/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. D., N., zastúpeného advokátom JUDr. P. G., N., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   ochranu   proti   svojvoľnému prepúšťaniu   zo   zamestnania   podľa   čl.   36   písm.   b)   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného   práva na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 199/2007 z 29. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. D.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2008   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 199/2007 z 29. novembra 2007.

1. Z obsahu sťažnosti vyplývajú tieto skutočnosti:„Dňa 11. 01. 2006 som na Okresný súd Nitra podal žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Okresný súd Nitra rozsudkom zo dňa 28. 09. 2006, sp. zn. 15 C/6/2007-71 rozhodol tak, že môjmu návrhu vyhovel a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľa s mojou osobou ako zamestnancom je neplatné. Na základe odvolania zamestnávateľa Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 22. 03. 2007, sp. zn. 9 Co 291/2006-94 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Následne po ďalšom dokazovaní Okresný súd Nitra ako súd prvostupňový vydal dňa 28. 06. 2007 rozsudok, sp. zn. 15 C/6/2006-158, ktorým zamietol môj návrh. Na základe môjho   odvolania   Krajský   súd   v   Nitre   vydal   dňa   29.   11.   2007   rozsudok,   sp.   zn. 9 Co/199/2007-196, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 14. 01. 2008.“

Právnym   základom   pracovnoprávneho   sporu   bolo   skúmanie   (zistenie)   „či   došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Zb.   Zákonník   práce   v   znení   účinnom   ku   dňu   tohto   úkonu,   teda   ku   dňu   21.   11.   2005, posledná   novela   zákon   č.   82/2005   Z.   z.“, a to   najmä   vo   vzťahu   k splneniu   povinnosti uloženej   §   74   Zákonníka   práce,   podľa   ktorého „Výpoveď   alebo   okamžité   skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná“.

2.   Podľa   právneho   názoru   sťažovateľa:   «Pojem   zástupcovia   zamestnancov   je výslovne definovaný v § 11a ZP, ktorý v uvedenom čase znel: „Zástupcovia zamestnancov sú   príslušný   odborový   orgán,   zamestnanecká   rada   alebo   zamestnanecký   dôverník. Zástupcom zamestnancov je aj zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci podľa osobitného predpisu.“ Z dikcie uvedeného ustanovenia jasne vyplýva, že zákonodarca mal úmysel zaradiť zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci podľa osobitného predpisu (...) medzi zástupcov zamestnancov s ich všetkými právomocami a kompetenciami v zmysle zákona.», teda ako to vyplýva z obsahu sťažnosti aj pre účel (povinnosť) vyplývajúci z § 74 Zákonníka práce.

Sťažovateľ tvrdil, že «skutočnosť, že zamestnávateľ nezriadil zástupcu pre BOZP, hoci mu táto povinnosť vyplývala zo zákona, preukazuje, že tento orgán neexistuje z viny zamestnávateľa   (z   porušenia   jeho   právnej   povinnosti),   a   preto   ja,   ako   zamestnanec, nemôžem byť ukrátený na svojich právach (právo zamestnanca, aby bolo jeho okamžité skončenie   pracovného   pomeru   vopred   prerokované   s   jeho   zástupcami) len z dôvodu protiprávneho konania (nesplnenia si povinnosti) zamestnávateľa.

Rovnako poukazujem na to, že zamestnávateľ dlhodobo nedodržiava právne predpisy priznávajúce ochranu zamestnancom v pracovnoprávnych vzťahoch, čím im túto ochranu de facto upiera. Podľa právnej úpravy ZP účinnej do 30. 06. 2003 bol zamestnávateľ v zmysle   §   237   ZP „povinný   zabezpečiť   voľby   členov   zamestnaneckej   rady“, teda   bol zodpovedný za to, že zamestnanci si zvolia svojich zástupcov do zamestnaneckej rady. Je zrejmé, že zamestnávateľ B., a. s. v tomto čase existoval a uvedenú povinnosť si nesplnil. Týmto   svojím konaním   porušil   právne predpisy   a   zároveň mi ako   zamestnancovi   uprel možnosť ochrany zástupcom zamestnancov. V prípade, ak by si zamestnávateľ riadne v tom čase splnil svoju povinnosť, takto kreovaná zamestnanecká rada by v súlade s § 237 ods. 9 ZP,   podľa   ktorého   je   volebné   obdobie   zamestnaneckej   rady   štvorročné,   pôsobila u zamestnávateľa aj v čase môjho skončenia pracovného pomeru, teda dňa 21. 11. 2005.»

3. Odvolávajúc sa na uvedené sťažovateľ namieta správnosť (dôvodnosť) právneho názoru krajského súdu k uvedenému problému:

«Ako zjavne právne neodôvodnené sa preto javí tvrdenie Krajského súdu v Nitre, ktorý   v   napadnutom   rozsudku   uvádza:   „Skutočnosť,   že   okamžité   skončenie   pracovného pomeru   navrhovateľa   nebolo   vopred   prerokované   so   zástupcami   zamestnancov   nerobí v danom   prípade   tento   právny   úkon   neplatným,   pretože   v   konaní   bolo   preukázané,   že u odporcu nebol zriadený odborový orgán, zamestnanecká rada ani zvolený zamestnanecký dôverník.“ Súd však absolútne neprihliadal na skutočnosť, že takýto stav, teda absencia zamestnaneckej   rady   a   zástupcu   pre   BOZP,   je   spôsobená   protiprávnym   konaním zamestnávateľa, teda jeho porušovaním pracovnoprávnych predpisov, pričom v konečnom dôsledku   som   bol   týmto   protiprávnym   konaním   ukrátený   na   svojich   právach   ja   ako zamestnanec. Krajsky súd v Nitre svojim rozhodnutím len odobril tento protiprávny stav, čím   mi   uprel   moje   základné   právo   formulované   v   čl.   36   písm.   b)   Ústavy   Slovenskej republiky (...), teda právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania. Zároveň Krajský   súd   v Nitre   odmietol   aplikovať právny   predpis v súlade s jeho zákonným znením, keď neprihliadal na znenie § 11a ZP v spojitosti s § 74 ZP, ako boli účinné   v   čase   rozhodujúcom   pre   právne   posúdenie   veci,   a   odmietol   uznať   zástupcu zamestnancov   pre   BOZP   za   zástupcu   zamestnancov   spôsobilého   na   prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru. Z predchádzajúcej argumentácie pritom jasne vyplýva, že zástupca zamestnancov pre BOZP je integrálnou súčasťou pojmu zástupcovia zamestnancov definovaného v § 11a ZP a súd bol povinný riadiť sa touto právnou normou. Napriek tomu však Krajský súd v Nitre v napadnutom rozsudku uvádza: „Odvolací súd vychádzal   z   toho   názoru,   že   odporca   nebol   povinný   žiadať   predchádzajúci   súhlas   od zástupcu   zamestnancov   pre   bezpečnosť   a   ochranu   zdravia   pri   práci   určeného   podľa osobitného   predpisu,   keďže   tento   zástupca   zamestnancov   zastupuje   iba   v   otázkach bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a nesupluje činnosť odborových orgánov, prípadne zamestnaneckej rady alebo zamestnaneckého dôverníka.“»

4. Nadväzujúc na už uvedené sťažovateľ zhrnul odôvodnenie porušenia základného práva na súdnu ochranu takto:

«V zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Predpokladom ochrany práva je však   aj   aplikácia   právnych   noriem   upravujúcich   dané   právo.   Je   zrejmé,   že   súd v napadnutom rozsudku zjavne neaplikoval uvedené právne predpisy a svoj „názor“ o tom, že zástupca pre BOZP nie je spôsobilým na prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle § 74 ZP neodôvodnil žiadnou inou právnou normou.

Krajský súd v Nitre zjavne vychádzal zo znenia § 11a ZP účinného v čase vydania rozsudku, teda v znení novely zákonom č. 348/2007 Z. z. účinným od 01. 09. 2007. V znení tejto novely § 11a ods. 1 ZP znie: „Zástupcovia zamestnancov sú príslušný odborový orgán, zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník. Pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci je   zástupcom   zamestnancov   aj   zástupca   zamestnancov pre bezpečnosť   a   ochranu zdravia pri práci podľa osobitného predpisu.“ Toto znenie § 11a ods. 1 ZP plne zodpovedá právnej argumentácii súdu v predmetnom rozhodnutí a môže byť jediným odôvodnením takéhoto právneho názoru súdu. Upozorňujem však na skutočnosť, že v čase rozhodujúcom pre posúdenie   tohto prípadu (teda   dňa 21.   11.   2005,   kedy   mi bolo   doručené okamžité skončenie   pracovného   pomeru) nebol   účinný   zákon   č.   348/2007   Z.   z.,   a   preto   sa   toto pozmenené   ustanovenie   §   11a   ZP   v   žiadnom   prípade   nemôže   vzťahovať   na   právne posúdenie tejto veci. Takáto aplikácia je zrejmým porušením zákazu retroaktivity právnej normy, čím došlo k porušeniu jedného zo základných princípov právneho štátu.»

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález tohto znenia:„Krajský súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/199/2007 porušil práva Ing. J. D. na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zamestnancov zaručené v čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.

Zrušuje   sa   rozsudok   Krajského   súdu   Nitra   vydaný   dňa   29.   11.   2007,   sp.   zn.: 9 Co/199/2007-196 a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Z obsahu   k sťažnosti   pripojených   písomností   ústavný   súd   vzhľadom   na   predmet sťažnosti   (namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   postupom   a rozsudkom krajského   súdu)   považuje   za   relevantné   uviesť   vyplývajúce,   pre   rozhodnutie   vo   veci dôležité skutočnosti.

1.   Listinou   z 21.   novembra   2005   spoločnosť   B.,   a.   s.,   N.   (ďalej   aj   „odporca“), okamžite zrušila v súlade s § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce so sťažovateľom pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré spočívalo v tom, že „napriek tomu, že Váš priamy nadriadený výrobný riaditeľ Ing. M. K. dňa 3. 11. 2005 – v súvislosti s Vašim nástupom na dovolenku, ktorú ste čerpal v dňoch 4. 11. – 20. 11. 2005 – Vám dal príkaz, aby   ste   počas   dovolenky   nevstupovali   na   farmu   C.   z dôvodu   objektívneho   prešetrenia podozrenia,   že   ste   ako   vedúci   tejto   farmy   podával   vedeniu   spoločnosti   nesprávne a skresľujúce údaje o počte znesených násadových vajec a neoprávnene ste manipuloval s registračnou pokladnicou, ste sa dňa 7. 11. 2005 v dopoludňajších hodinách dostavil do priestorov farmy C. a keď Vás Váš priamy nadriadený výrobný riaditeľ Ing. M. K. vyzval, aby   ste   do   areálu   nevstupovali,   hrubými   vulgárnymi   výrazmi   ste   ho   aj   v prítomnosti ďalšieho zamestnanca zootechnika Ing. Ľ. K. osočil (...), čo ste niekoľkokrát aj zopakoval a teda   týmto   svojim   hrubým   a vulgárnym   konaním   a osočením   svojho   priameho nadriadeného   ste   naplnili   skutkovú   podstatu   závažného   porušenia   pracovnej   disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a porušili ste aj pracovný poriadok spoločnosti B., a. s. účinný v spoločnosti od 1. 1. 2005 v časti IV. Pracovná disciplína bod 3. 2., kde sa uvádza, že za závažné porušenie pracovnej disciplíny sa považuje ohováranie a osočovanie kolegov a iných osôb. (...)“.

Odporca v tejto listine ďalej uviedol: „Toto   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   zamestnávateľ   nemal   možnosť prerokovať v súlade s § 74 Zákonníka práce so zástupcami zamestnancov z dôvodu,   že v spoločnosti B., a. s. zamestnanci nemajú zvolených žiadnych zástupcov zamestnancov.“

2. Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 15 C 6/2006-71 z 28. septembra 2006 na základe sťažovateľovho návrhu na začatie konanie z 11. januára 2006 vo veci určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru rozhodol tak, „že   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   odporcu   s navrhovateľom   vykonané   listom odporcu zo dňa 21. novembra 2005 je neplatné“. Okresný súd svoje rozhodnutie takto odôvodnil:

„Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že skutky, ktoré sú opísané v listine   odporcu   datovanej   dňom   21.   11.   2005   sa   stali   a týchto   skutkov   sa   dopustil navrhovateľ. Horeuvedené skutočnosti súd mal za preukázané výpoveďami svedkov: Ing. M. K. a Ing. Ľ. K..

Súd mal za preukázanú aj tú skutočnosť, že navrhovateľ v dňoch 4. 11. 2005 až do 20. 11. 2005 čerpal dovolenku. Nemal preto povinnosť byť na pracovisku. Túto skutočnosť súd zistil vypočutím navrhovateľa, je zrejmá z listiny z 21. 11. 2005 a tiež z výpovede svedka Ing.   M.   K.   Navrhovateľ je zamestnancom odporcu a odporca je jeho zamestnávateľom. Listina datovaná dňom 21. 11. 2005 – označená: Okamžité skončenie pracovného pomeru bola   urobená   písomne,   bol   v nej   skutkovo   vymedzený   dôvod   okamžitého   skončenia pracovného   pomeru   tak,   aby   ho   nebolo   možné   zameniť   s iným   dôvodom   a bola v ustanovenej   lehote   doručená   odporcom   navrhovateľovi.   Pracovný   pomer   podľa   tejto listiny mal sa skončiť medzi odporcom a navrhovateľom dňa 21. 11. 2005. Navrhovateľ neplatnosť skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením uplatnil na súde v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Návrh na začatie konania bol podaný na súde 11. 1. 2006.

Za takto zisteného skutkového stavu súd je toho názoru a mal za preukázané to, že tieto skutky sa stali 7. 11. 2005 – teda v čase, keď navrhovateľ čerpal dovolenku a to na farme C. To je dôvod, prečo navrhovateľ nemohol závažne porušiť pracovnú disciplínu. Z tohto dôvodu súd preto návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel. Nezaoberal sa s ďalšími skutočnosťami, ktoré tvrdili účastníci konania.“

3. O odvolaní odporcu krajský súd uznesením č. k. 9 Co 291/2006-94 z 22. marca 2007 rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:„Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP) a po prejednaní veci na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 OSP) dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti je treba podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 221 ods. 3 OSP). (...) Odvolací súd s názorom súdu prvého stupňa, že k porušeniu pracovnej disciplíny nemohlo dôjsť len z dôvodu, že skutky sa stali počas dovolenky navrhovateľa nesúhlasí. Existencia pracovnoprávneho vzťahu nie je viazaná na pracovnú dobu a pracovnoprávny vzťah nevzniká opakovane na začiatku pracovnej doby, prípadne príchodom zamestnanca na pracovisko a nezaniká s koncom pracovnej doby, teda odchodom zamestnanca. Aj v dobe keď   zamestnanec   nemá   pracovnú   dobu   a   neplní   pracovné   povinnosti   alebo   činnosti v priamej súvislosti sním, pracovný vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom trvá, a preto, ak došlo k porušeniu povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru, môže to byť dôvodom k rozviazaniu pracovného pomeru. Porušením pracovnej disciplíny sa rozumie zavinené   porušenie   pracovných   povinností,   ktoré   sú   pracovníkom   stanovené   právnymi predpismi,   pracovným   poriadkom,   pracovnou   zmluvou   alebo   pokynom   priameho nadriadeného   vedúceho   zamestnanca.   Jednotiacim   kritériom   pre   všetky   druhy   týchto povinností, ktorých porušenie môže byť dôvodom k rozviazaniu pracovného pomeru však je, že   vyplývajú   z   pracovného   pomeru,   alebo   iného   pracovnoprávneho   vzťahu k zamestnávateľovi.   Pretože   v   prejednávanej   veci   navrhovateľ   bol   dňa   7.   11.   2005 zamestnancom odporcu, právny názor súdu prvého stupňa že nemohol porušiť pracovnú disciplínu   nie   je   správny.   Pri   posudzovaní   otázky   porušenia   pracovnej   disciplíny zamestnancom,   ktorý   čerpá   dovolenku   je   rozhodujúce,   či   k   tomuto   porušeniu   došlo v súvislosti s plnením pracovných povinností. Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že   navrhovateľ   sa   dostavil   na   pracovisko   v   súvislosti   s   odovzdávaním   registračnej pokladnice a so svojím nadriadeným riešil pracovnoprávne problémy vzniknuté pri výkone práce. Ku konfliktu medzi navrhovateľom a jeho priamym nadriadeným došlo v súvislosti s odovzdávaním   registračnej pokladnice   a zákazom   vstupu navrhovateľa   na pracovisko. Navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa potvrdil, že z jeho strany skutočne prišlo k vytýkanému správaniu, pretože hrubými výrazmi slovne napadol svojho nadriadeného, ktorý mu nechcel dovoliť vstúpiť do areálu odporcu.

Súd prvého stupňa sa vecou z tohto hľadiska nezaoberal, ale bez ďalšieho návrhu vyhovel dôvodiac tým, že navrhovateľ v čase čerpania dovolenky nemohol porušiť pracovnú disciplínu. Súd prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu, nesprávne nevzal do úvahy tú skutočnosť, že počas čerpania dovolenky sa navrhovateľ dostavil na svoje pracovisko a robil úkony v súvislosti s výkonom jeho práce, pričom pri týchto úkonoch konal aj so svojím nadriadeným, ktorého nesporne slovne napadol vulgárnymi výrazmi v prítomnosti ďalšieho zamestnanca.

V ďalšom konaní súd prvého stupňa sa bude vecou zaoberať v naznačenom smere a vykoná dokazovanie zistenie, či pracovný poriadok odporcu na rok 2005 ( č. l. 16 spisu) bol   vydaný   v   súlade   s   právnymi   predpismi   a   či   bol   dodržaný   postup   jeho   zverejnenia v súlade s ustanovením § 84 ods. 2, 3 a 4 Zákonníka práce. Doposiaľ sa súd prvého stupňa vôbec   nezaoberal   obranou   navrhovateľa,   že   pracovný   poriadok   odporca   zákonným spôsobom   oboznámený   a   zverejnený.   Ak   vykonaným   dokazovaním   zistí,   že   pracovný poriadok je záväzný, vykoná dokazovanie na preukázanie skutočností, či došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny navrhovateľom dňa 7. 11. 2005 tak, ako je to navrhovateľovi vytýkané v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 21. 11. 2005. Vykonané dôkazy súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 132 OSP vyhodnotí, vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 OSP odôvodní.“

4. Okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 6/2006-158 z 28. júna 2007 návrh sťažovateľa zamietol. Pri svojom rozhodovaní okresný súd vychádzal aj z ďalších skutočností zistených v doplnenom dokazovaní:

„Nesporne   bolo   preukázané,   že   dňa   7.   11.   2005   navrhovateľ   bol   zamestnancom odporcu a odporca bol jeho zamestnávateľom. Pracovný pomer medzi účastníkmi konania vznikol na základe písomne uzavretej pracovnej zmluvy zo dňa 21. 9. 1998, pričom tento deň bol aj dňom nástupu do práce navrhovateľa u odporcu. Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne   preukázané,   že   odporca   –   zamestnávateľ   vydal   pracovný   poriadok,   ktorý bližšie   konkretizuje   v súlade   s právnymi   predpismi   ustanovenia   Zákonníka   práce   podľa osobitných   podmienok   odporcu.   Vydaný   pracovný   poriadok   je   záväzný   pre   odporcu   – zamestnávateľa   a pre   všetkých   jeho   zamestnancov   vrátane   navrhovateľa.   Pracovný poriadok nadobudol účinnosť 14. 2. 2005, týmto dňom bol Pracovný poriadok u odporcu – zamestnávateľa zverejnený. Navrhovateľ s Pracovným poriadkom bol oboznámený 14. 2. 2005 – na porade, ktorá sa konala 14. 2. 2005. Navrhovateľ sa tejto pracovnej porady osobne zúčastnil.

(...) Súd   mal   tiež   za   preukázané,   že   navrhovateľ   ako   zamestnanec   odporcu   porušil závažne pracovnú disciplínu. Naplnil tak skutkovú podstatu § 68 ods. 1 písm. b) ZP a to svojím konaním tak, ako je opísané v listine odporcu zo dňa 21. 11. 2005 označenej – Okamžité   skončenie   pracovného   pomeru.   Jeho   konanie   bolo   v rozpore   s pracovným poriadkom – časť IV. pracovná disciplína bod 3. 2. Svojím konaním ohováral a osočoval svojich   kolegov   a iné   osoby.   Túto   skutočnosť   –   teda   konanie   navrhovateľa   súd   mal   za preukázané vypočutím svedkov.

(...) Podľa   zákonného   ustanovenia   §   11a   ods.   1   veta   druhá   ZP   –   zástupcom zamestnancov je aj zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci podľa osobitného predpisu. Súd je však toho názoru, že toto zákonné ustanovenie v tomto spore sa nedá aplikovať, lebo u odporcu neexistuje zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci podľa osobitného predpisu.“

5.   Krajský   súd   o odvolaní   sťažovateľa   proti   prvostupňovému   rozsudku   rozhodol rozsudkom č. k. 9 Co 199/2007-196 z 29. novembra 2007 tak, že „napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje“.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd najprv oboznámil priebeh konania do podania   odvolania   proti   prvostupňovému   rozsudku   z 28.   júna   2007.   Potom   uviedol podstatnú   časť   argumentácie   sťažovateľovho   odvolania,   ktorý   sa   domáhal   zmeny prvostupňového rozsudku a žiadal vyhovieť jeho návrhu:

„V   písomne   podanom   odvolaní   navrhovateľ   okrem   iného   uviedol,   že   odporca nepreukázal tú skutočnosť, že pracovný poriadok bol každému zamestnancovi prístupný a na   mieste   pre   zamestnancov   všeobecne   prístupnom,   kde   by   si   tento   dokument   mohli kedykoľvek   prečítať   a   robiť   si   z   neho   poznámky,   pričom   určite   sa   za   takéto   miesto nepovažuje kancelária jednej zo zamestnankýň. Namietal tiež, že pracovný poriadok nebol pred jeho vydaním odsúhlasený zástupcami zamestnancov a v tejto súvislosti poukázal na ust. § 84 Zákonníka práce, ktorý stanovuje ako podmienku záväznosti pracovného poriadku skutočnosť, že pracovný poriadok musí byť vopred odsúhlasený zástupcami zamestnancov, pričom takýmto zamestnancom je aj zástupca pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, ktorého   bol   odporca   povinný   podľa   zák.   č.   330/1996   Z.   z.   vymenovať.   V   prípade nezriadenia uvedeného orgánu ide o porušenia zákona o BOZP zo strany zamestnávateľa, pričom nesplnenie zákonnej povinnosti nemôže mať negatívne dôsledky voči zamestnancovi. Keďže zástupcu zamestnancov odporca nevymenoval a pracovný poriadok nebol s týmto zástupcom   zamestnancov   riadne   prerokovaný   nemožno   pracovný   poriadok   odporcu považovať   za   pracovný   poriadok   v   zmysle   ust.   §   84   ZP.   Vzhľadom   k   tejto   skutočnosti navrhovateľ tvrdil, že pracovný poriadok odporcu nie je právne záväzný, a preto nemôže definovať   pojem   závažné   porušenie   pracovnej   disciplíny,   dôsledkom   čoho   je   okamžité zrušenie pracovného pomeru to dňa 21. 11. 2005 neplatným právnym úkonom a v zmysle § 47 Zákonníka práce preto nemohlo dôjsť k platnému skončeniu pracovného pomeru.“

Po uvedení vyjadrenia odporcu krajský súd konštatoval, že „ako súd odvolací (§ 10 ods.   1 OSP)   preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP) a po prejednaní veci na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 OSP) dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danej veci správne zistil skutkový a z neho aj vyvodil správny právny záver. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil“.

Ďalšou   časťou   odôvodnenia   bola   citácia   ustanovení   čl.   2   základných   zásad Zákonníka práce, § 68 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 2, § 70, § 11a ods. 1, § 47 ods. 2 písm. b), § 74, § 84 ods. 1, 2, 3 a 4 Zákonníka práce, ktorých interpretáciu následne (vo vzťahu k posudzovanej veci) krajský súd vykonal:

„K základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru patrí osobný výkon práce podľa pokynov zamestnávateľa a dodržiavanie pracovnej disciplíny. Dodržiavanie pracovnej disciplíny spočíva v plnení povinností, ktoré ustanovujú právne predpisy, pracovný poriadok a iné vnútorné predpisy zamestnávateľa, pracovná zmluva alebo   pokyny   vedúceho   zamestnanca.   Okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru.   Ide o jednostranný právny úkon zamestnávateľa,   ktorý   smeruje   ku   skončeniu   pracovného   pomeru   so   zamestnancom okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia zamestnancovi. Zamestnávateľ môže so zamestnancom   okamžite   skončiť   pracovný   pomer   len   z   dôvodov   taxatívne   uvedených v zákone. Jedným z dôvodov, pre ktorý môže zamestnávateľ použiť tento výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru, je porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom závažným spôsobom.   Povinnosť   dodržiavať   pracovnú   disciplínu   patrí   medzi   základné   povinnosti zamestnanca (47 ods. 1 písm. b/, § 81 a 82 Zákonníka práce). Na okamžité skončenie pracovného pomeru sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti,   a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Intenzita porušenia pracovnej disciplíny je jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny. Za porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom možno považovať napríklad opakovanú neospravedlnenú neprítomnosť v práci, požívané alkoholických nápojov na pracovisku ale aj napadnutie nadriadeného alebo spoluzamestnanca a pod. Dôvody, ktoré oprávňujú zamestnávateľa okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom, sa musia uplatniť do jedného mesiaca odo dňa, keď sa zamestnávateľ o dôvode dozvedel,   najneskôr však do jedného roka odo dňa,   keď tento dôvod vznikol. Pri nedodržaní uvedenej lehoty, toto právo zamestnávateľa zaniká (§ 36 ods. 1   Zákonníka   práce).   Zamestnávateľ   je povinný   okamžité   skončenie pracovného   pomeru vopred prerokovať so zástupcom zamestnancov. Bez tohto predchádzajúceho prerokovania je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať okamžité skončenie pracovného pomeru do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia   písomnej   žiadosti   zamestnávateľom.   Ak   v   tejto   lehote   k   prerokovaniu   tohto zrušovacieho   prejavu   nedôjde,   platí   zákonný   predpoklad,   že k jeho   prerokovaniu došlo (§ 74).“

Potom   sa   krajský   súd   zaoberal   skutkovým   základom   prerokovávaného   sporu (pracovnoprávnym deliktom sťažovateľa), jeho právnym posúdením a skúmaním, či boli splnené formálne a hmotnoprávne podmienky platnosti právneho úkonu odporcu.

„V prejednávanej veci z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva a túto skutočnosť potvrdil aj navrhovateľ, že dňa 7. 11. 2005 v dopoludňajších hodinách sa navrhovateľ dostavil pred hlavnú farmu C., pričom do areálu firmy ho odmietol vpustiť jeho priamy nadriadený Ing. M. K. Na farmu C. sa navrhovateľ dostavil za účelom vrátenia registračnej pokladnice, na čo bol odporcom vyzvaný a to počas dovolenky, ktorú čerpal v dňoch 4. 11. 2005 až 20. 11. 2005. V súvislosti s odovzdávaním registračnej pokladnice sa navrhovateľ nachádzal v priestoroch vrátnice a keď ho Ing. K. vyzval, aby do areálu farmy nevstupoval, pred opustením vrátnice Ing. K. slovne napadol hrubým a vulgárnym spôsobom. Uvedené konanie navrhovateľa odporca posúdil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a dňa 21. 11. 2005 s poukazom na § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a časť IV. bod 3. 2. Pracovného poriadku uložil navrhovateľovi okamžité zrušenie pracovného pomeru. V   prejednávanej   veci   bolo   potrebné   právne   posúdiť,   či   uvedený   správaním navrhovateľa dňa 7. 11. 2005 došlo k takému závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, pre   ktorú   môže   zamestnávateľ   zamestnancovi   uložiť   okamžité   skončenie   pracovného pomeru, ako najtvrdšiu sankciu v pracovnoprávnych vzťahoch. Ustanovenie § 47 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce ukladá zamestnancovi povinnosť podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú   disciplínu.   Pojem   pracovná   disciplína   nie   je   v   zákonníku   práce   výslovne definovaný.   Vo   všeobecnosti   sa   za   porušenie   pracovnej   disciplíny   závažným   spôsobom podľa   názoru odvolacieho súdu   považuje   aj   slovné,   vulgárne   napadnutie nadriadeného zamestnanca,   k čomu zo   strany   navrhovateľa nesporne   dňa   7.   11.   2005   došlo   a   to   za prítomnosti   ďalšieho   zamestnanca.   Takéto   správanie   navrhovateľa   je   nielen   v   rozpore s § 47 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce ale aj v rozpore s Čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce,   pretože   vulgárne   nadávky   adresované   nadriadenému   zamestnancovi   možno jednoznačne označiť za konanie, ktoré je porušením pracovnej disciplíny a je aj v rozpore s dobrými mravmi. (...) Odvolací súd posúdil uvedené konanie navrhovateľa ako porušenie pracovnej disciplíny v súvislosti s výkonom práce, pretože navrhovateľ, aj keď v ten deň čerpal   riadnu   dovolenku   porušil   pracovnú   disciplínu   na   pracovisku,   a   to   v súvislosti s plnením pracovných úloh - vrátenie registračnej pokladnice.

Odvolací súd sa zaoberal predovšetkým tým, či v danej veci boli splnené všetky formálne a hmotnoprávne podmienky platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a dospel k záveru, že posudzované okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 21. 11. 2005 je treba považovať za platný právny úkon a jeho dôsledkom je skončenie pracovného pomeru   medzi   účastníkmi   konania.   Odvolací   súd   vychádzal   z   toho,   že   zo   strany navrhovateľa došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny dňa 7. 11. 2005 popísaným spôsobom   v   okamžitom   skončení   pracovného   pomeru   zo   dňa   21.   11.   2005.   Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo dané navrhovateľovi písomne a bolo mu aj doručené v zákonnej jednomesačnej lehote. Zároveň v ňom bol riadne vymedzený skutkový stav tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom.“

K sťažovateľovej   námietke   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru   z dôvodu nesplnenia   povinnosti   vyplývajúcej   pre   odporcu   z ustanovenia   §   74   Zákonníka   práce a neexistencie platného pracovného poriadku krajský súd uviedol:

„Skutočnosť,že okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľa nebolo vopred prerokované   so   zástupcami   zamestnancov   nerobí   v   danom   prípade   tento   právny   úkon neplatným, pretože v konaní bolo preukázané, že u odporcu nebol zriadený odborový orgán, zamestnanecká rada ani zvolený zamestnanecký dôverník. Odvolací súd vychádzal z toho názoru, že odporca nebol povinný žiadať predchádzajúci súhlas od zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci určeného podľa osobitného predpisu, keďže tento zástupca zamestnancov zastupuje iba v otázkach bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci   a   nesupluje   činnosť   odborových   orgánov,   prípadne   zamestnaneckej   rady   alebo zamestnaneckého dôverníka. Tento záver platí aj ohľadne platnosti a účinnosti pracovného poriadku,   ktorý   prijal   odporca   bez   predchádzajúceho   súhlasu   zástupcov   zamestnancov. Skutočnosť,   že   zamestnanci   odporcu   tieto   orgány   nekreovali,   hoci   tak   urobiť   mohli, nezavinil   odporca.   Je   vecou   zamestnancov,   aby   za   účelom   hájenia   svojich   záujmov   si svojich zástupcov zvolili, a pokiaľ tak neurobili nemá povinnosť odporca pri jednotlivých úkonoch žiadať predchádzajúci súhlas, alebo prerokovať ich so zástupcami zamestnancov, v opačnom prípade by zamestnávateľ nemohol uložiť zamestnancovi ani okamžité zrušenie pracovného pomeru ani vydať pracovný poriadok.

V   konaní   bolo   taktiež   preukázané,   že   s   vydaným   pracovným   poriadkom   boli zamestnanci odporcu riadne oboznámení a o jeho prijatí sa navrhovateľ včas dozvedel, pričom tento pracovný poriadok bol zamestnancom prístupný. V pracovnom poriadku (časť IV, bod 3. 2.) odporcu je uvedené, že za závažné porušenie pracovnej disciplíny a považuje aj ohováranie a osočovanie kolegov, preto je možné konštatovať, že navrhovateľ svojím konaním porušil aj pracovný poriadok, ktorý má normatívny charakter.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy „Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní“.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože   to   je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   predchádzal   vydaniu napadnutých   rozhodnutí,   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských právach   a   základných   slobodách.   Skutkový   stav   a   právne   závery   všeobecného   súdu   sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

V súvislosti   s napadnutým   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   v odvolacom konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   9   Co   199/07   sťažovateľ   namieta   najmä „nesprávnosť“ právneho   názoru   krajského   súdu   súvisiaceho   s posúdením   základu predmetného   pracovnoprávneho   sporu   [t.   j.   či   došlo   k platnému   skončeniu   pracovného pomeru v zmysle § 86 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a to najmä vo vzťahu k splneniu povinnosti vyplývajúcej pre odporcu z ustanovení § 74 Zákonníka práce] s interpretáciou tejto právnej normy (§ 74 Zákonníka práce) v nadväznosti na § 11a Zákonníka práce a s jej aplikáciou   na danú právnu vec,   čo malo v konečnom   dôsledku   spôsobiť porušenie ním označených základných práv (pozri bližšie body 1 až 4 I. časti odôvodnenia).

Ústavný súd pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04) do obsahu základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne   konanie   patrí   aj   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   rozhodovalo   podľa relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne   konanie,   ak súd   nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka   konania   a   jeho   návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav   a po použití   relevantných   právnych   noriem   vo   veci   rozhodnú,   za   predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

O napadnutom rozsudku   krajského súdu   a jeho odôvodnení ústavný súd nemôže prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli udržateľné, prípadne boli svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo spojitosť s možným porušením základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   dôvody,   ktoré   potvrdzujú   vecnú   správnosť   výroku prvostupňového súdu,   sú   výsledkom   právnych   úvah krajského súdu   (vychádzajúcich   zo skutkových   zistení   a právneho   záveru   okresného   súdu),   ktoré   nevyžadovali   ďalšie dokazovanie a sú prípustné aj bez ďalších skutkových zistení.

Podľa   ústavného   súdu   z   obsahu   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu konfrontovaného s obsahom odvolania sťažovateľa možno dospieť k názoru, že krajský súd sa s uplatnenými odvolacími dôvodmi náležite vysporiadal a uviedol dostatočné skutkové a právne   závery,   ktoré   ho   viedli   k potvrdeniu   prvostupňového   rozsudku.   Tieto   závery netrpia   žiadnymi   vnútornými   rozpormi   a   zaujímajú   stanovisko   k   podstate   dôvodov uvedených v odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. 15 C 6/2006-158 z 28. júna 2006.

Z uvedených záverov vyplýva, že napadnutý postup a rozsudok krajského súdu č. k. 9   Co   199/2007-196   z 29.   novembra   2007   nemá   žiadnu   vecnú   súvislosť   s   tvrdeným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde).

K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   ochranu   proti svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania   a diskriminácii   v zamestnaní   v zmysle   čl.   36 písm.   b)   ústavy   ústavný   súd   poznamenáva,   že   k tomuto   nemôže   dôjsť   postupom a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatní svoju právomoc spôsobom, ktorý zákon   umožňuje.   O takýto   postup   išlo   aj   v danej   veci   v prípade   krajského   súdu,   ktorý zákonom zverenú právomoc preskúmať rozhodnutie okresného súdu a rozhodnúť v danom prípade   uplatnil   spôsobom   upraveným   príslušným   hmotnoprávnym   a procesnoprávnym predpisom. Z uvedeného dôvodu aj túto časť sťažovateľovej sťažnosti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po   odmietnutí   sťažnosti   v   celom   rozsahu   nie   je   potrebné   rozhodovať   o   takých nárokoch na ochranu ústavnosti, ktorých uplatnenie a použitie predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť   sťažnosti.   Preto   ústavný   súd   nerozhodoval   o   zrušení   napadnutého   rozsudku krajského súdu (čl. 127 ods. 2 ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008