znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 159/07-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra 2007   v senáte   zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka   a zo   sudcov   Petra   Brňáka   a Lajosa Mészárosa vo veci sťažnosti O. V. a M. V., P., zastúpených advokátom JUDr. P. H., K., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 221/01, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo O. V. a M. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 221/01 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Prešov p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 17 C 221/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. O. V. a M. V. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému po 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Prešov p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   O.   V.   a   M.   V. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   6   296   Sk   (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún), ktoré je Okresný súd Prešov p o v i n n ý zaplatiť na účet   advokáta   JUDr.   P.   H.,   K.,   do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2007   doručená   sťažnosť   O.   V.   a M.   V.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 221/01.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že 5. júna 2001 podali okresnému súdu ako žalobcovia   návrh   na   začatie   konania,   ktorým   sa   od   Stredného   odborného   učilišťa stavebného P. (ďalej len „žalovaný“) domáhali zaplatenia náhrady škody v sume 122 916 Sk. Po piatich rokoch od podania žaloby, keď vo veci nebolo rozhodnuté, podali 22. júna 2006 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu v odpovedi sp. zn. 1 SprO/738/2006 z 23. mája 2006 uviedol, že sudkyni dal pokyn, aby vo veci konala a vec bude pravidelne sledovať. Poukázal tiež na skutočnosť, že prerokúvaná vec je zložitá po skutkovej stránke a vyžiada si znalecké dokazovanie.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia následne 21. júna 2006 podali okresnému súdu sťažnosť, na ktorú predseda okresného súdu odpovedal 7. júla 2006. Sťažnosti na prieťahy v konaní   adresovali   23.   júna   2006   a 30.   augusta   2006   aj   predsedovi   Krajského   súdu v Prešove,   ktoré   ostali   bez   odpovede.   Dňa   9.   júla   2007   podali   sťažovatelia   sťažnosť ústavnému súdu, ktorá bola zaevidovaná pod sp. zn. Rvp 1176/07 a vybavená odložením podľa § 23a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ďalšiu sťažnosť na prieťahy v konaní podali predsedovi okresného súdu 13. augusta 2007.

Podľa   tvrdení   sťažovateľov   vo   veci   ani po   viac   ako   šiestich   rokoch   od   podania žaloby nedostali meritórne rozhodnutie, preto žiadajú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že bolo porušené ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   prikázal   okresnému   súdu   vo   veci   konať,   priznal im   finančné zadosťučinenie v sume   72   000   Sk   a uložil   okresnému   súdu   povinnosť   zaplatiť   trovy   konania   v sume 6 296 Sk na účet ich právneho zástupcu.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   I.   ÚS   159/07-10 z 28. augusta 2007 ju prijal na ďalšie konanie. Na výzvu právny zástupca sťažovateľov a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania.

Na základe výzvy ústavného súdu predložil 2. októbra 2007 predseda okresného súdu vyjadrenie k sťažnosti sp. zn. U 3018/2007, v ktorom uvádza:

„Vec napadla na tunajší súd žalobou dňa 5. 6. 2001, kde predmetom konania bolo 122.916,- Sk, ako náhrada škody. Následne súd doručoval žalobu na vyjadrenie protistrane, vyrubil   súdny   poplatok.   Zároveň   na   žiadosť   žalobcov   v 1.   a 2.   rade   rozhodoval   o ich oslobodení od platenia súdnych poplatkov   na   základe   predložených listinných   dôkazov. Na deň   9.   1.   2002   bol   vytýčený   termín   pojednávania,   na   ktorý   sa   bez   ospravedlnenia nedostavila strana žalovaná, z toho dôvodu súd rozhodol na tomto pojednávaní rozsudkom pre zmeškanie. Následne bolo podané zo strany žalovanej odvolanie, kde namietali splnenie podmienok vyhlásenia rozsudku pre zmeškanie z toho dôvodu, že sa k veci vyjadrili písomne a neboli poučení o možnosti rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p.. Konajúci   súd   zrušil   rozsudok   pre   zmeškanie   uznesením   zo   4.   6.   2002   a vytýčil   termín pojednávania na 23.   10.   2002,   kde vypočul účastníkov   konania   a odročil   pojednávanie na 13.   1.   2003   za   účelom   vypočutia   riaditeľa   žalovaného.   Okrem   toho   boli   doručené aj listinné dôkazy. Na pojednávaní dňa 13. 1. 2003 bol vypočutý riaditeľ žalovaného, ktorý aj súdu doručil vyjadrenie k námietkam žalobcov. Ďalší termín pojednávania bol vytýčený na   17.   3.   2003   za   účelom   vypočutia   štatutárneho   zástupcu   žalovaného   a predloženie listinných   dôkazov,   ktoré   požadoval   súd.   Vzhľadom   na   nové   vyjadrenia   žalobcov na pojednávaní   20.   3.   2003   vyzval   súd   žalobcov   na   špecifikáciu   ich   nárokov   s riadne podaným rozšírením žaloby a pripojením príslušných listinných dôkazov.

Žalovaný podaním zo 7. 4. 2003 žiadal prerušiť toto konanie vzhľadom na to, že podali podnet na začatie trestného stíhania pre trestný čin sprenevery vo vzťahu k bývalému štatutárnemu zástupcovi žalovaného. Žalobcovia s týmto návrhom nesúhlasili. Tunajší súd 2. 6. 2003 návrh na prerušenie konania zamietol.

Súd   pribral   do   konania   znalca   z odboru   stavebníctva.   Po   zaplatení   zálohy na znalecké   dokazovanie   bol   spis   doručený   znalcovi,   ktorý   požiadal   vzhľadom   na   jeho pracovnú   zaneprázdnenosť   poskytnúť   časový   priestor   a súhlas   k pribratiu   konzultanta z odboru   statiky   a poruchy   stavieb.   Konajúca   sudkyňa   dala   súhlas   k takémuto   postupu znalca. Znalecký posudok bol doručený 11. 2. 2005 spolu s vyčíslenou odmenou. Posudok bol doručený obom stranám na vyjadrenie, ktorí reagovali námietkami a súd pokračoval v konaní   tým,   že   žiadal   o stanovisko   znalca   k námietkam   účastníkov   konania   a vypočul znalca aj na pojednávaní. Stanovený termín bol na 26. 6. 2006, na ktorom boli zapísané stanoviska   s doterajším   výsledkom   vykonaného   dokazovania   a bol   poskytnutý   priestor na vykonanie návrhov na ďalšie dokazovanie.

Vo veci súd po opakovaných predložených listinných dôkazoch a výsluchov svedkov rozhodol rozsudkom z 30. 5. 2007. Vzhľadom na to, že vo veci bolo podané odvolanie oboch strán doteraz nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté.

V predmetnej veci máme zato, že nedošlo k zbytočným prieťahom pri prejednaní veci, vzhľadom na to, že išlo o vec v ktorej žalobcovia rozširovali pôvodne podanú žalobu, menili aj dôvody na základe ktorých uplatňovali sumu v podanej žalobe a tiež rozširovali žalobu, o ktorej súd musel rozhodnúť už v štádiu, kedy bol vykonaný znalecký posudok. Domnievam sa,   že   aj   zavinením   žalobcov   v 1.   a 2.   rade,   ktorí   neboli   právne   zastúpení   až   do predposledného pojednávania vo veci nemali ujasnený predmet sporu, bolo potrebné ich opakovane vyzývať na označenie dôkazov a na základe takýchto podaní vytyčovať nové termíny pojednávaní. Preto navrhujem vysloviť, že nedošlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľov M. a O. V., zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“  

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 221/01 ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania:

Dňa   5.   júna   2001   bola   okresnému   súdu   podaná   žaloba   sťažovateľov   proti žalovanému o zaplatenie náhrady   škody   v sume 122   916   Sk. Po   výzve okresného súdu na zaplatenie   súdneho   poplatku   doložili   sťažovatelia   25.   júna   2001   okresnému   súdu potvrdenia o svojich osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd 11. júla 2001 žalovaného vyzval, aby sa vyjadril k žalobe. Dožiadaním z 12. septembra 2001 okresný súd preveroval na Okresnom úrade práce v P. (ďalej len „úrad práce“), či sú žalobcovia evidovaní ako uchádzači o zamestnanie a či im bola priznaná podpora v nezamestnanosti.

Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 9. januára 2002, okresný súd v neprítomnosti žalovaného   vyhlásil   rozsudok   pre   zmeškanie   č.   k.   17   C   221/01-36.   Žalovaný podal okresnému súdu 22. februára 2002 návrh na jeho zrušenie. Okresný súd uznesením č. k.   17   C   221/07-44   rozhodol,   že   zrušuje   rozsudok   pre   zmeškanie   a vo   veci   nariadil pojednávanie na 23. október 2002.

Ďalšie   pojednávania   vo   veci   sa   uskutočnili   13.   januára   2003   a   20.   marca   2003, na ktorých boli vypočutí účastníci a svedkovia.

Sťažovatelia predložili okresnému súdu 24. marca 2003 návrh na rozšírenie žaloby a 26.   marca   2003   požiadal   žalovaný   o prerušenie   konania   z dôvodu,   že   proti   bývalému zástupcovi žalovaného bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin sprenevery. Uznesením č. k. 17 C 221/01-84 z 2. júna 2003 okresný súd rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Okresný súd 3. júna 2003 a 10. júla 2003 vyzval sťažovateľov, aby oznámili hodnoty prác na účely spoplatnenia rozšíreného návrhu. Sťažovatelia na výzvy odpovedali 10. júna 2003 a 30. júla 2003.

Okresný súd opakovane na úrade práce a Okresnom úrade v P. – odbore sociálnych vecí   a rodiny   overoval,   či   sú   sťažovatelia   aj   naďalej   nezamestnaní   a či   sú   poberateľmi sociálnych   dávok.   Na   základe   podaných   odpovedí   okresný   súd   uznesením č. k. 17 C 221/01-110 z 10. novembra 2003 rozhodol o oslobodení od súdnych poplatkov.

Uznesením   č.   k.   17   C   221/01-112   zo   17.   februára   2004   okresný   súd   rozhodol o ustanovení znalca z odboru stavebníctva na podanie znaleckého posudku na posúdenie nedostatkov   na   stavbe   reklamovanej   žalobcami   a vyhodnotenie   nákladov   vynaložených na ich   odstránenie   a následne   súhlasil   aj   s pribraním   konzultanta   pre   súdneho   znalca na posúdenie   otázok   z odboru   statiky   a porúch   stavieb.   Znalecký   posudok   bol   podaný 11. marca 2005, na základe ktorého okresný súd uznesením č. k. 17 C 221/01-183 rozhodol o priznaní odmeny. Sťažovatelia podali k znaleckému posudku vyjadrenie a požiadali o jeho doplnenie, ako aj výsluch znalca na pojednávaní.

Po pojednávaní uskutočnenom 13. júna 2005 podal súdny znalec 1. augusta 2005 k námietkam   sťažovateľov   vyjadrenie.   Po   jeho   doručení   požiadali   sťažovatelia o ustanovenie kontrolného znalca. Uznesením č. k. 17 C 221/01-243 z 28. októbra 2005 bola   ustanovená   súdna   znalkyňa   na   podanie   kontrolného   znaleckého   posudku   v lehote 60 dní.   Kontrolný   znalecký   posudok   napriek   opakovanej   žiadosti   sťažovateľov   nebol vykonaný.

Listom   z   9.   novembra   2005   sa   sťažovatelia   vyjadrili   k   ustanovenej   znalkyni, 17. januára   2006   opätovne   žiadali   vykonať   kontrolný   znalecký   posudok   a   pokračovať v konaní,   v ktorom   podľa   ich   názoru   už   dochádzalo   k prieťahom,   8.   februára   2006 upozornili   na   zhoršovanie   situácie   stavby   a 28.   februára   2006   zaslali   vyjadrenie k znaleckému posudku.

Pojednávanie uskutočnené 27.   marca   2006   bolo odročené   na neurčito   za účelom upresnenia návrhu sťažovateľmi. Rozšírenie žaloby bolo doručené okresnému súdu 3. apríla 2006. Okresný súd uznesením č. k. 17 C 221/01-256 z 26. mája 2006 rozhodol tak, že nepripúšťa zmenu návrhu z 10. februára 2003.

Na ďalších pojednávaniach vo veci, ktoré sa uskutočnili 26. júna 2006, 27. septembra 2006, 30. októbra 2006, 15. novembra 2006, 12. marca 2007 a 16. mája 2007 okresný súd vypočul   účastníkov   konania   a svedkov,   ktorí   vypovedali   ohľadne   zmluvy   uzavretej na zhotovenie stavby, jej realizácie a zúčtovania nákladov.

Na   pojednávaní   uskutočnenom   30.   mája   2007   okresný   súd   vyhlásil   dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok č. k. 17 C 221/01-375, ktorým rozhodol, že žalobu zamieta a sťažovateľom uložil povinnosť zaplatiť nerozdielne trovy konania v sume 60 961 Sk. Okresný súd rozsudok   vyhotovil 23. júla 2007. Proti rozsudku sa odvolali sťažovatelia (8. augusta 2007) aj žalovaný (7. augusta 2007).

Okresný súd 16. augusta 2007 vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, ktorí mu 16. augusta 2007 oznámili, že v konaní sú od súdnych poplatkov oslobodení.

II.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom   a cieľom   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov (II.   ÚS   61/98), pričom   tento   účel   možno   zásadne   dosiahnuť   právoplatným   rozhodnutím   alebo   iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu (II. ÚS 219/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (I. ÚS 70/98, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 221/04) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   konania   okresného   súdu   je   návrh   na   zaplatenie   škody   v sume 122 916 Sk. Ústavný súd už opakovane vyslovil, že návrhy tohto typu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, a preto ich z právneho hľadiska nemožno považovať za zložité a podľa názoru ústavného súdu nie je namietané konanie zložité ani po stránke skutkovej.

2.   V rámci   druhého   kritéria   ústavný   súd   hodnotil   správanie   sťažovateľov   ako účastníkov   konania   a dospel   k záveru,   že   sťažovatelia   k prieťahom   v konaní   zásadným spôsobom neprispeli. Sťažovatelia sa zúčastnili všetkých trinástich nariadených pojednávaní (s výnimkou neúčasti sťažovateľky na pojednávaní 13. júna 2006 a sťažovateľa 12. marca 2007), na výzvy okresného súdu reagovali v určených lehotách a   sťažnosťami podanými predsedovi okresného súdu sa domáhali odstránenia prieťahov v konaní. Je skutočnosťou, že sťažovatelia sa opakovane domáhali rozšírenia žaloby, uplatnili námietky k podanému znaleckému   posudku   a žiadali   aj   o vykonanie   kontrolného   znaleckého   posudku   (ktorý napriek   opakovanej   žiadosti   sťažovateľov   a ustanoveniu   kontrolného   znalca   vykonaný nebol), čím využívali procesné prostriedky priznané im Občianskym súdnym poriadkom. Ústavný   súd   tento   postup   kvalifikoval   za   taký,   ktorý   môže   síce   spôsobiť   predĺženie konania, nemožno ho však považovať za postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy v konaní.

3.   Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo   k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup okresného súdu. Konanie vo veci trvá na okresnom súde viac ako 6 rokov a dosiaľ nebolo právoplatne ukončené.

Konanie   možno   označiť   za   neefektívne,   nehospodárne   a poznačené   zbytočnými prieťahmi ako celok. Aj keď jeho priebeh od podania návrhu sa vzhľadom na uskutočnené úkony   javí   ako   relatívne   plynulý,   množstvo   vykonávaných   úkonov,   uskutočnených pojednávaní   a opakovane   vypočutých   svedkov,   ako   aj   vykonané   znalecké   dokazovanie vo vzťahu   k rozsudku   vydanému   vo   veci   preukazuje,   že   konanie   je   poznamenané zbytočnými prieťahmi. Okresný súd uskutočnil vo veci celkovo 13 pojednávaní (9. januára 2002, 23. októbra 2002, 13. januára 2003, 20. marca 2003, 13. júna 2005, 27. marca 2006, 26. júna 2006, 27. septembra 2006, 30. októbra 2006, 15. novembra 2006, 12. marca 2007, 16. mája 2007 a 30. mája 2007).

Okresný súd na prvom pojednávaní uskutočnenom 9. januára 2002 vyhlásil rozsudok pre zmeškanie, ktorý po návrhu na jeho zrušenie podanom žalovaným z dôvodu, že neboli splnené podmienky pre jeho vydanie, uznesením č. k. 17 C 221/01-44 zrušil.

Dňa 25. júna 2001 sťažovatelia predložili okresnému súdu potvrdenia o osobných, majetkových   a zárobkových   pomeroch   a požiadali   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. Okresný súd po opakovanom preverovaní osobných, majetkových a zárobkových pomerov sťažovateľov rozhodol o oslobodení od súdnych poplatkov uznesením č. k. 17 C 221/01-110 z 10. novembra 2003, t. j. po viac ako dvoch rokoch.

Sťažovatelia   doručili   okresnému   súdu   24.   marca   2003 rozšírenie   žaloby, o ktorej okresný súd rozhodol uznesením č. k. 17 C 221/01-256 z 26. júna 2006, t. j. po viac ako troch rokoch.

Uznesením   č.   k.   17   C   221/01-112   zo   17.   februára   2004   okresný   súd   rozhodol o ustanovení znalca z odboru stavebníctva na podanie znaleckého posudku a 6. septembra 2004 vyslovil súhlas s prizvaním konzultanta pre súdneho znalca z odboru statiky a porúch stavieb. Znalecký posudok bol okresnému súdu predložený 11. marca 2005. Súdny znalec podal stanovisko k námietkam sťažovateľov k podanému znaleckému posudku a opakovane bol   vypočutý   aj   na   pojednávaní.   Na   žiadosť   sťažovateľov   bol   vo   veci   uznesením č. k. 17 C 221/01-243   z 28.   októbra   2005   ustanovený   znalec   na   podanie   kontrolného znaleckého posudku v lehote 60 dní. Kontrolný znalecký posudok nebol podaný a okresný súd neurgoval jeho predloženie.

Okresný   súd   na   pojednávaní   30.   mája   2007   vyhlásil   dokazovanie   za   skončené a vyhlásil rozsudok. Rozsudok č. k. 17 C 221/01-375 bol účastníkom expedovaný 23. júla 2007. Okresný súd vo veci rozhodol tak, že žalobu zamieta a sťažovateľom uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy spoločne a nerozdielne v sume 60 961 Sk. Svoje rozhodnutie odôvodnil skutočnosťou, že zmluva o dielo je neplatným právnym úkonom a nezaväzuje žalovaného,   keďže   za   neho   konala   neoprávnená   osoba.   Okresný   súd   v odôvodnení   tiež uviedol, že nárok žalobcov je premlčaný. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd konštatoval,   že   dokazovanie   v konaní   predstavujúce   podanie   znaleckého   posudku a svedecké   výpovede,   ktoré   zabrali   podstatnú   časť   z celkovej   dĺžky   konania,   neboli podkladom pre rozhodnutie vo veci samej.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania a uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol, že   okresný   súd   svojím   postupom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   221/01   porušil základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 159/07 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovatelia   žiadali,   aby   im   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   v sume 72 000 Sk   z dôvodu   právnej   neistoty   zapríčinenej   postupom   okresného   súdu.   Pri rozhodovaní   o jeho   priznaní   ústavný   súd   zohľadnil   doterajšiu   dĺžku   konania,   obdobie poznačené   zbytočnými   prieťahmi,   zohľadnil   aj   skutočnosť,   že   sťažovatelia   k   doterajšej dĺžke konania zásadným spôsobom neprispeli a najmä prihliadol na to, čo bolo v „hre“ pre sťažovateľov,   a tak   dospel   k   záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie   finančného zadosťučinenia v sume 20 000 Sk pre každého z nich primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Pri   určení   výšky   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v súvislosti   s ich   právnym zastupovaním advokátom JUDr. P. H. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich priznal sťažovateľom v požadovanej sume 6 296 Sk (slovom šesťtisíc dvestodeväťdesiatšesť slovenských   korún)   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2007   po   2   970   Sk a k tomu   dvakrát   režijný   paušál   po   178   Sk   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2007