znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 159/06-29

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefan Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 17. októbra 2006 prerokoval prijatú sťažnosť PhMr. A. Š., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., T., vo veci porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 1 Cob 237/05 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1 Cob 237/05-83 zo 16. februára 2006 p o r u š i l   základné právo PhMr. A. Š., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 237/05-83 zo 16. februára 2006 z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je p o v i n n ý   zaplatiť PhMr. A. Š., trovy právneho zastúpenia   v   sume   7   556,50   Sk   Sk   (slovom   sedemtisícpäťstopäťdesiatšesť   slovenských korún a päťdesiat halierov) na účet právnej zástupkyne JUDr. A. G., T., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 159/06-9 z 4. mája 2006 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť PhMr. A. Š., B. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   A.   G.,   T.,   vo   veci   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 Cob 237/05.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľka v podaní z 19. júna 2006, ako aj krajský súd vo vyjadrení z 5. júna 2006 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení a listinných dôkazov.

Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 237/05-83 z 16. februára 2006 s tým, aby bol zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie, a uložil krajskému súdu nahradiť trovy jej právneho zastúpenia vo výške 7 556,50 Sk.

Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka požadovala od žalovaného zaplatenie istiny   181   422,90   Sk   z   dôvodu   kapitalizovaného   poplatku   z   omeškania,   pričom   suma vychádzala zo sadzby poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne za každý deň omeškania s úhradou faktúr vyúčtovaných žalovanému sťažovateľkou za vydané lieky a zdravotnícke pomôcky   pre   poistencov   žalovaného.   Pri   uplatnení   nároku   vychádzala   sťažovateľka z ustanovenia § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   V.   a o zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových   a   občianskych   zdravotných   poisťovní   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   zdravotnom   poistení“),   podľa   ktorého   bol poplatok z omeškania za každý deň omeškania 0,1 %. Žalovaný namietal, že k omeškaniu s platbami za faktúry došlo až po 1. júni 2003, keď už platilo novelizované ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení, podľa ktorého bol poplatok z omeškania už iba vo výške 0,01 % denne. Sťažovateľka s právnym názorom žalovaného nesúhlasila a poukázala na   nález   ústavného   súdu   zo   17.   mája   2004,   ktorý   bol   uverejnený   v   Zbierke   zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“) pod č. 396/2004 s tým, že uvedeným nálezom bol vyslovený nesúlad § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v novelizovanom znení s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy. Ústavný súd teda vyslovil nesúlad novelizovaného ustanovenia účinného od 1. júna 2003, ktorým sa výška poplatku z omeškania znížila z 0,1 % denne na 0,01 % denne. V dôsledku nálezu ústavného súdu stratilo novelizované ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení účinnosť dňom 15. júla 2004, keď bol nález uverejnený v Zbierke zákonov. To znamená, že už v čase podania žaloby sťažovateľkou 23. decembra 2004 nebolo toto ustanovenie účinné a v čase vynesenia rozsudkov všeobecných súdov nebolo už ani platné. Všeobecné súdy však vo svojich   rozhodnutiach   vychádzali   napriek   tomu   z   neústavnej   právnej   normy   a   zaujali stanovisko,   podľa   ktorého   sťažovateľke   za omeškanie   žalovaného   s   platením   faktúr   po 1. júni 2003 až do 15. júla 2004 priznali poplatok z omeškania iba v dennej výške 0,01 %.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkami všeobecných súdov došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu tým, že všeobecné súdy rozhodli vo veci podľa takej právnej normy, o ktorej ústavný súd už rozhodol, že nie je v súlade s ústavou, pričom oba rozsudky všeobecných súdov boli vydané v čase, keď už aplikovaná právna norma stratila tak   účinnosť,   ako   aj   platnosť.   Rozsudok   krajského   súdu   bol   právnej   zástupkyni sťažovateľky doručený 28. marca 2006.

Z vyjadrenia   predsedníčky   krajského   súdu   z 5.   júna   2006   doručeného   ústavnému súdu 12. júna 2006 vyplýva, že predsedníčka krajského súdu ako orgán riadenia a správy súdu necíti sa oprávnená vyjadrovať sa k procesnoprávnemu postupu sudcov krajského súdu v konkrétnych   súdnych   konaniach,   ani   ich   usmerňovať,   ako   majú   postupovať   v tom   - ktorom konaní, resp. zaujímať svoj právny názor k súdenej veci.

Z vyjadrenia   predsedníčky   senátu   krajského   súdu   z 30.   mája   2006   doručeného ústavnému súdu 12. júna 2006 vyplýva, že senát sa pridržiava právneho názoru vyjadreného v rozsudku č. k. 1 Cob 237/05-83 zo 16. februára 2006. Dospieva k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.

Z repliky   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   z 19.   júna   2006   doručenej   ústavnému súdu 21. júna 2006 vyplýva, že táto síce súhlasí s vyjadrením predsedníčky krajského súdu, avšak   trvá   na   svojom   právnom   názore   vo   vzťahu   k vyjadreniu   predsedníčky   senátu krajského súdu. Poukazuje súčasne aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obdo 9/2006 z 20. apríla 2006, v ktorom bol vyslovený právny   názor   totožný   s jej   názorom,   a to   v obdobnej   právnej   veci,   pričom   fotokópiu rozsudku predložila ústavnému súdu.

Keďže v konaní mohli byť dotknuté aj práva, resp. oprávnené záujmy žalovaného, doručil   ústavný   súd   žalovanému   podanú   sťažnosť,   uznesenie   ústavného   súdu č. k. I. ÚS 159/06-9   zo   4.   mája   2006,   vyjadrenia   predsedníčky   krajského   súdu a predsedníčky   senátu   krajského   súdu,   ako   aj   repliku   právnej   zástupkyne   sťažovateľky s tým, že má právo sa vo veci vyjadriť. Žalovaný právo vyjadriť sa vo veci nevyužil.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 1 Cob 237/05-83 zo 16. februára 2006 vyplýva, že v napadnutej časti bol ním potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 42 Cb 120/2005-64 zo 16. júna 2005, pričom žalovanému nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   42   Cb   120/2005-64   zo   16.   júna   2005   bol   žalovaný zaviazaný zaplatiť sťažovateľke 43 140,47 Sk istiny a vo zvyšnej časti, teda ohľadom sumy 138 282,43 Sk, bola žaloba sťažovateľky zamietnutá s tým, že účastníci konania nemajú právo na náhradu trov konania. Podľa právneho názoru krajského súdu v období od 1. júna 2003,   keď   nadobudlo   účinnosť novelizované znenie   §   38   ods.   4   zákona   o   zdravotnom poistení znižujúce denný poplatok z omeškania z 0,1 % na 0,01 %, do 15. júla 2004, keď bol v Zbierke zákonov uverejnený nález ústavného súdu, bolo treba aplikovať novelizované znenie citovaného ustanovenia, podľa ktorého bol denný poplatok z omeškania 0,01 %. Avšak   po   15. júli   2004   bolo   potrebné   vychádzať   z   pôvodného   znenia   citovaného ustanovenia, teda z denného poplatku z omeškania vo výške 0,1 %. Je to tak vzhľadom na čl. 125 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj vzhľadom na § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 vyplýva, že ústavný súd okrem iného vyslovil aj nesúlad ustanovenia § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy. Nález bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 396/04 Z. z. dňa 15. júla 2004.

Z rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Obdo   9/2006   z 20.   apríla   2006   vyplýva, že najvyšší   súd   v dovolacom   konaní   zrušil   rozsudok   odvolacieho   súdu   vo   veci   žaloby o 643 878,16   Sk   a vec   vrátil   odvolaciemu   súdu   na   ďalšie   konanie.   Žalobca   uplatňoval v konaní   zaplatenie   poplatku   z omeškania   vo   výške   0,1%   denne   za   dodané   lieky a zdravotnícke   pomôcky.   Rozsudkom   súdu   prvého   stupňa   bolo   žalobe   vyhovené,   ale odvolací   súd   rozsudok   zmenil   a vyslovil   názor,   že   sa   malo   vychádzať   z poplatku z omeškania   vo   výške   0,01%,   lebo   do   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 bolo možné priznať iba takýto poplatok z omeškania. Podľa názoru dovolacieho súdu nemožno s právnym posúdením odvolacím súdom súhlasiť. Vzhľadom na citovaný nález ústavného súdu a na ustanovenie § 41 a ods. 3 zákona o ústavnom súde bude treba vychádzať z právneho stavu, ktorý vznikol dôsledkom nálezu ústavného súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich   do   súladu s ústavou,   s ústavnými zákonmi a   s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi,   a   ak   ide   o   predpisy   uvedené   v   odseku   1   písm.   d),   aj   s   nariadeniami   vlády a so všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   ministerstiev   a   ostatných   ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom   ustanoveným na vyhlasovanie zákonov.   Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh súd.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d)   zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie ak návrh podá (...) súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou...

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom   vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym predpisov vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov   nimi zrušených; ak však išlo len o ich   zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa   §   41b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ak   súd   v trestnom   konaní   vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého   právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   je   dôvodom   obnovy   konania   podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti   alebo   v niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 60/06).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorého   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä o výklad tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorých   možno vyvodiť   právne   účinky   nálezov   ústavného   súdu   vydaných   v konaní   o súlade   právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. V konkrétnostiach ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa právneho názoru sťažovateľky je povinnosťou všeobecného súdu aplikovať právny stav vzniknutý nálezom ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov, a to nielen v procesnoprávnom   zmysle,   ale   aj   z hľadiska   hmotnoprávneho.   To   znamená, že hmotnoprávne účinky nesúladného ustanovenia sa uverejnením nálezu ústavného súdu anulujú   ex   tunc.   V týchto   prípadoch   sa   teda   vychádza   z toho,   že   hmotnoprávne   účinky nesúladného ustanovenia sú nálezom ústavného súdu anulované od začiatku.

Naproti tomu podľa právneho názoru krajského súdu treba hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov vykladať tak, že platia ex nunc, teda od momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov. Preto nároky vzniknuté do momentu uverejnenia nálezu o nesúlade právnych predpisov sa riadia právnym stavom existujúcim dovtedy. Nový právny stav založený nálezom ústavného súdu sa vzťahuje iba na nároky vzniknuté od uverejnenia nálezu.

Z pohľadu ústavného súdu treba na úvod konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu medzi   princípom   zachovávania   ústavnosti   na   jednej   strane   a princípom   právnej   istoty na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania   ústavnosti   sa   realizuje   v tomto   prípade   rozhodovaním   ústavného   súdu v konaní   o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy.   Princíp   právnej   istoty sa prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený   na   prezumpcii   ústavnosti   právnych predpisov   (až   do   opačného   rozhodnutia   ústavného   súdu)   a jednak   na   právoplatných rozhodnutiach   orgánov   verejnej   moci   vychádzajúcich   z   prezumpcie   ústavnosti. Podľa názoru   ústavného   súdu   prednosť   treba   dať   jednoznačne   princípu   ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty.

Ústava a zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného   súdu   o súlade   právnych   predpisov   na dve   skupiny. Ide   predovšetkým o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už právoplatne   ukončené (judikované).   Ďalej sú   to   prípady,   ktoré   vo   chvíli   uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené ešte neboli.

1. Z ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde možno jednoznačne vyvodiť, že   v trestných   veciach   právoplatne   skončených   pred   uverejnením   nálezu   o nesúlade právnych   predpisov,   po   uverejnení   nálezu   môže   odsúdený   požiadať   o obnovu   konania, ak bol nesúladný právny predpis podkladom právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Tým sa dosiahne, že jeho právoplatné odsúdenie za spáchanie trestného činu môže byť v rámci obnovy konania (ako následku nálezu o nesúlade) zrušené a môže dôjsť k priaznivejšiemu posúdeniu jeho konania, prípadne aj k jeho úplnému oslobodeniu spod obžaloby. Rovnakú možnosť   však   zákon   nedáva   poškodenému   v trestnom   konaní,   napríklad v situácii,   keď došlo k právoplatnému oslobodeniu trestne stíhanej osoby v dôsledku aplikácie právneho predpisu, ktorý bol neskôr vyhlásený za nesúladný.

Možno konštatovať,   že v trestnom   konaní vo   vzťahu voči   právoplatne odsúdenej osobe hmotnoprávne následky nálezu o nesúlade uverejneného po právoplatnom odsúdení nastávajú jednoznačne ex tunc, nie teda iba od momentu uverejnenia nálezu. Vinu trestne stíhanej osoby možno po uverejnení nálezu znova posudzovať, a to už vo svetle nálezu o nesúlade.

Z ustanovenia   §   41b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   právoplatné rozhodnutia   vydané   v občianskoprávnom   a správnom   konaní   pred   uverejnením   nálezu ústavného   súdu   o nesúlade   právnych   predpisov   po   uverejnení   nálezu   zostávajú   síce nedotknuté, avšak povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať. Uvedené   ustanovenie   však   neposkytuje   žiadnu   ochranu   tomu   účastníkovi občianskoprávneho alebo správneho konania, ktorý bol v konaní neúspešný, teda uplatnený nárok   mu   vzhľadom   na   aplikáciu   nesúladného   právneho   predpisu   nebol   priznaný, resp. nebol priznaný v celom rozsahu.

Aj   tu   možno   konštatovať,   že   hmotnoprávne   účinky   nálezu   o nesúlade   pôsobia ex tunc. Aj keď nedochádza k obnove právoplatne skončeného konania, pokiaľ povinný subjekt do uverejnenia nálezu uloženú povinnosť nesplnil, stáva sa táto nevymáhateľnou proti vôli povinného subjektu.

2. Hoci   ústava   a zákon   o ústavnom   súde   nemajú   výslovné   ustanovenia o hmotnoprávnych   účinkoch   nálezu   o nesúlade   vydaného   pred   právoplatným   skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí tomu tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný   výklad   je   priamym   popretím   princípu   zachovávania   ústavnosti   a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty.

Ústavný   súd   považuje za   potrebné v tejto   súvislosti   spomenúť,   že podľa   čl.   130 ods. 1 písm. d) ústavy a § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde môže podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov aj všeobecný súd, a to v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Ak totiž všeobecný súd dospeje k záveru, že právny predpis, ktorý by mal v konkrétnej prejednávanej veci aplikovať, nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily, má možnosť vylúčiť aplikáciu takéhoto nesúladného právneho predpisu cestou ústavného súdu, ktorý môže nesúlad právneho predpisu vysloviť. Následkom nálezu ústavného súdu by teda logicky vzaté malo byť, že všeobecný súd daný právny predpis nebude   pri   rozhodovaní   veci   aplikovať.   Pri   právnom   názore,   aký   zastáva   krajský   súd, nemalo   by   oprávnenie   všeobecného   súdu   podať   návrh   na   vyslovenie   nesúladu   žiaden konkrétny praktický význam. Hoci by ústavný súd nesúlad predpisu vyslovil, nič by sa tým nezmenilo na hmotnoprávnom posúdení konkrétnej veci, lebo posudzované nároky vznikli ešte   v čase,   keď   bol   tento   predpis   platný   a účinný   a vzťahovala   sa   naň   prezumpcia ústavnosti.

Možno   urobiť   záver,   že   interpretácia   hmotnoprávnych   účinkov   nálezu   ústavného súdu   o nesúlade   právnych   predpisov,   ktorú   zastáva   krajský   súd,   je   arbitrárna.   Je   totiž v zrejmom rozpore s ústavnou a zákonnou úpravou.

Takýto   záver   korešponduje   aj   so   stanoviskom   pléna   ústavného   súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko k odchylným   právnym   názorom   senátov   ústavného   súdu   vyslovených   pri   svojej rozhodovacej   činnosti   na   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   PL.   ÚS   38/03-39 zo 17. mája   2004   v konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktorého   predmetom   je   určenie poplatku z omeškania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné vysloviť, že rozsudkom krajského súdu   č.   k.   1   Cob   237/05-83   zo   16.   februára   2006   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   článku   ústavy   rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 237/05-83 zo 16. februára 2006, podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Z   dôvodu   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   úspešnej   sťažovateľky   priznal   tejto náhradu   v celkovej   výške   7   556,50   Sk.   Za   prevzatie   a prípravu   zastupovania,   spísanie sťažnosti a spísanie repliky k stanovisku krajského súdu v roku 2006 by za každý úkon patrila odmena vo výške 2 730 Sk, ako aj režijný paušál po 164 Sk. Išlo by o sumu odmeny a paušálnych výdavkov vo výške 8 682 Sk. Po zvýšení tejto sumy o 19% dane z pridanej hodnoty   (1   649,   58   Sk)   by   v konečnom   dôsledku   náhrada   trov   právneho   zastupovania predstavovala   sumu   10   331,58   Sk.   Keďže   sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne uplatnila právo na náhradu trov konania iba vo výške 7 556,50 Sk, priznal ústavný súd iba sumu uplatnenú sťažovateľkou (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2006