znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 159/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť E. K., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 381/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2005 doručená sťažnosť E. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 381/00 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 12. mája 2000 na okresnom súde návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov proti odporcovi F. K., ktorý následne doplnila svojím podaním zo 7. mája 2002. Od podania návrhu okresný súd vo veci nekonal   až   dovtedy,   keď   vec   bola   pridelená   sudkyni   JUDr.   M.,   ktorá   nariadila   termín pojednávania   na   1.   marec   2004.   Ďalšie   pojednávanie   nariadené   na   27. apríl   2005   bolo zrušené. Podľa sťažovateľky súd vo veci nekonal a nekoná tak, aby sa vo veci rozhodlo, a vzhľadom na uvedené má sťažovateľka obavu, že vo veci sa nekoná aj vďaka odporcovi a jeho vzťahu k sudcom okresného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po prejednaní jej sťažnosti vydal tento nález:

„Základné právo E. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   v   Bardejove   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 381/00 porušené bolo.

Okresnému súdu v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 381/00 konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke priznáva odškodnenie.“

2. Pretože podanie v predloženej podobe nemalo predpísané náležitosti podľa § 20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval sťažovateľku listom z 2. júna   2005,   aby   odstránila   nedostatky   svojho   podania   tak,   aby   zodpovedalo ustanoveniam § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde, najmä aby v lehote 20 dní od doručenia   výzvy   pripojila   splnomocnenie   pre   jej   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným súdom advokátom, ako aj aby ústavnému súdu oznámila, či vyčerpala aj právne prostriedky nápravy   podľa   §   17   ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 80/1992 Zb.“).

Sťažovateľka na uvedenú výzvu reagovala zaslaním plnomocenstva pre advokátku JUDr.   E.   H.,   B.,   ktorá   vo   vzťahu   k otázke,   či   sťažovateľka   využila   aj   uvedené   právne prostriedky nápravy, uviedla, že „jej bývalý právny zástupca vzhľadom na skutočnosť, že sa v osobe žalovaného, bývalého manžela jedná o známeho podnikateľa, aktívneho aj mimo podnikania,   riešil   urýchlenie   sporu   ústne“; toto   tvrdenie   však   žiadnym   spôsobom nedokumentovala.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má právo podľa § 17 a nasl. zákona č. 80/1992 Zb. [s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   č.   757/2004   Z.   z.“)],   t.   j.   podanie   sťažnosti   na prieťahy v konaní predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona č. 80/1992 Zb. v spojení so zákonom č. 757/2004 Z. z., alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona č. 80/1992 Zb. v spojení s § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. naďalej, aj po nadobudnutí   účinnosti   nového   čl.   127   ústavy,   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Vzhľadom na to, že sťažovateľka - ktorá je kvalifikovane právne zastúpená – ani na výzvu   ústavného   súdu   relevantným   spôsobom   nepreukázala (napr.   fotokópiou   úradného záznamu),   že   predsedovi   súdu   podala   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   pričom   právnou zástupkyňou uvádzanú skutočnosť, že „sa v osobe žalovaného, bývalého manžela jedná o známeho podnikateľa,   aktívneho aj mimo podnikania, nemožno považovať za dôvody hodné   osobitného   zreteľa,   pre   ktoré   takúto   sťažnosť   nepodala,   a existenciu   takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa   o svoju   stabilnú judikatúru (napr. IV.   ÚS   44/03,   II.   ÚS   7/04, II. ÚS 107/04)   dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   niet   dôvodu predpokladať,   že   by   využitie   sťažnosti   podľa   §   17   a nasl.   zákona   č.   80/1992   Zb. (s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť pre jej neprípustnosť. Ústavný súd pritom   prihliadol   aj na ustanovenie § 25 ods.   1 zákona č.   80/1992 Zb.,   podľa   ktorého „sťažnosť musí byť vybavená do dvoch mesiacov odo dňa jej doručenia“, teda už aj z tohto dôvodu   mal   byť   o prípadnej   sťažnosti   sťažovateľky   spísaný   na   okresnom   súde   úradný záznam.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že jeho predmetné rozhodnutie neznamená prekážku rozhodnutej veci v zmysle § 24 písm. a) v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, takže v prípade, že by vyšlo najavo, že kvalifikované využitie uvedených právnych prostriedkov nápravy by sa v danej veci ukázali neúčinnými, sťažovateľke zostáva zachovaná možnosť   domáhať sa   ochrany   svojich   označených   základných   práv   a slobôd novým návrhom na začatie konania pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2005