znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 159/03-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2004 v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mézsárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť A. N., mal. A. N., zastúpeného jeho matkou A. N., a N. N., všetci   bytom   T.,   zastúpených   advokátkou   Mgr.   E.   S.,   N.   Z.,   vo   veci   porušenia   ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 127/94 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   127/94   p o r u š i l právo   A.   N.,   mal.   A.   N.,   zastúpeného   jeho   matkou   A.   N.,   a N.   N.,   aby   sa   ich   vec prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené   v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a ich   právo na prerokovanie veci   v primeranej lehote   zaručené v čl. 6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 127/94 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. A. N., mal. A. N., zastúpeného jeho matkou A. N., a N. N. p r i z n á v a   každému zvlášť   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   60   000   Sk   (slovom   šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina povinný im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. A. N., mal. A. N., zastúpeného jeho matkou A. N., a N. N. p r i z n á v a   náhradu trov   právneho   zastúpenia   v sume   32   570   Sk   (slovom   tridsaťdvatisícpäťstosedemdesiat slovenských korún), ktorú je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť ich advokátke Mgr. E. S., N. Z., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 17. septembra 2003 č. k. I. ÚS 159/03-15 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. N. (ďalej len „sťažovateľka č. 1“), mal. A. N.,   zastúpeného   jeho   matkou   A.   N.   (ďalej   len   sťažovateľ   „č.   2“),   a N.   N.   (ďalej   len sťažovateľka „č. 3“; spolu ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou Mgr. E. S., N. Z., ktorou namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 127/94.

2. V sťažnosti sťažovatelia uviedli, že 8. februára 1994 podali okresnému súdu návrh na začatie konania vo veci náhrady škody s príslušenstvom a platenia renty zdravotníckymi zariadeniami, ktoré mali byť zodpovedné za smrť Ing. A. N., manžela sťažovateľky č. 1, otca sťažovateľa č. 2 a osoby starajúcej sa trvale (poskytujúcej výživu) o sťažovateľku č. 3. Toto konanie vedené pod sp. zn. 16 C 127/94 nie je stále skončené.

3.   Sťažovatelia   okrem   vyslovenia   porušenia   ich   práv   podľa   označených   článkov ústavy a Dohovoru a prikázania okresnému súdu vo veci konať „bez zbytočných prieťahov, zabezpečiť dôkazy potrebné pre rozhodnutie a vec čo najrýchlejšie prejednať a meritórne rozhodnúť“   žiadali   priznať   im   primerané   finančné   zadosťučinenie   pre   každého   z nich po 100 000 Sk, a to z dôvodu, že „Nečinnosťou Okresného súdu Žilina v danej veci, resp. prieťahmi   v konaní sa   sťažovatelia   dostali   do   nepriaznivej   finančnej   a životnej   situácie. Sťažovateľka v 1. rade v čase podania návrhu na začatie konania (žaloby) bola na ďalšej materskej dovolenke, toho času je invalidná; zdravotne postihnutý je aj sťažovateľ v 2. rade (morbus Down   so   sprievodnými   ochoreniami),   v   čase podania   návrhu bola maloletá aj sťažovateľka   v 3.   rade.   Podaným   návrhom   sa   sťažovatelia   domáhali   náhrady,   ktorá   im vznikla   v dôsledku   smrti   Ing.   N.   ako   jediného   živiteľa   rodiny   v dôsledku   zavineného konania (postupu contra lege artis) pri výkone lekárskeho povolania. (...)

Postupom, či skôr nečinnosťou   Okresného súdu   Žilina sa   sťažovatelia dostali do stavu   existenčnej   núdze:   sťažovateľka   s dvomi   deťmi   (v   čase   úmrtia   Ing.   N.   vo   veku 4 a 8 rokov),   z ktorých   jedno   vyžaduje   doživotne   osobitnú   starostlivosť,   zostali   náhle a nečakane úplne bez prostriedkov na obživu, po priznaní nárokov dodnes žijú len z dávok (čiastočný invalidný dôchodok, vdovský a sirotský dôchodok, prídavky na deti, sociálne príspevky). (...)

Sťažovateľka   v 1.   rade   nebola   schopná   vzhľadom   na   svoj   zdravotný   stav   i stav maloletého   sťažovateľa   v 2.   rade   materiálne   vykompenzovať   stratu   živiteľa   rodiny, sťažovateľka ad 3 bola v čase podania žaloby tiež sama maloletá, a preto sa bez vlastnej viny   ocitli   v situácii,   že   nebyť   pomoci   bližších   i vzdialenejších   členov   rodiny   by   žili v ľudsky   nedôstojných   podmienkach,   keď   ich   príjmy   na   úrovni   životného   minima nepostačovali   ani   na   ľudsky   dôstojné   bývanie,   primerané   stravovanie,   úhradu   za   lieky a ostatné základné životné potreby. (...)

V dôsledku   prieťahov   v konaní   došlo   aj   k ujme   sťažovateľov   v pocitoch   krivdy, nespravodlivosti   a nemožnosti   dovolať   sa   svojich   práv,   ako   sprievodného   znaku porušovania   základného   práva,   keď   okrem   nenahraditeľnej   a finančne nevykompenzovateľnej   straty,   ktorá   sťažovateľov   postihla,   a ťaživej   finančnej   situácie museli   vynakladať   čas,   energiu   a prostriedky   na   (zatiaľ   márne)   domáhanie   sa   svojich oprávnených nárokov“.

4. Na základe žiadostí ústavného súdu z 29. septembra 2003 a 22. októbra 2003 sa k veci   písomne   vyjadril   predseda   okresného   súdu   10.   októbra   2003   a 8.   januára   2004. V odpovedi   na   toto   stanovisko   sa   4.   februára   2004   vyjadrila   právna   zástupkyňa sťažovateľov.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov   ústavy   a Dohovoru.   Jej   prerokovanie   na   ústnom   pojednávaní   –   vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02).

II.

Na   základe   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   16   C   127/94   a písomných   vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

Dňa 9. februára 1994 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľov o náhradu škody   35   459   Sk   (spôsobenej   zanedbaným   liečebným   postupom)   a platenie   renty   proti Nemocnici s poliklinikou v Žiline (ďalej len „žalovaná č. 1“). Nemocnica s poliklinikou v Čadci   (ďalej   len   „žalovaná   č.   2“)   pristúpila   do   konania   uznesením   okresného   súdu zo 16. februára 1995 (všetci účastníci sú v konaní zastúpení advokátmi).

Na   pojednávaní   konanom   3.   mája   1994   boli   vypočutí   účastníci   konania. Na pojednávaní konanom 23. mája 1994 boli vypočutí traja svedkovia (lekári žalovanej č. 1), na pojednávaní konanom 18. novembra 1994 boli vypočutí dvaja svedkovia (lekári žalovanej   č.   2)   k predmetnému   sporu.   Na   tomto   pojednávaní   bolo   nariadené   znalecké dokazovanie znalcom MUDr. J. K. z Ústavu súdneho lekárstva v Martine (ďalej len „ znalec č. 1“).

Znalec č. 1 predložil okresnému súdu znalecký posudok 24. augusta 1995 (znalec nevedel určiť, v ktorom zdravotníckom zariadení došlo k pochybeniu, a odporučil nariadiť znalecké dokazovanie znalcom z odboru rádiodiagnostiky).

Po   zabezpečení   písomných   stanovísk   účastníkov   ku   znaleckému   posudku   a ich vypočutí   na   pojednávaní   konanom   30.   októbra   1995   nariadil   okresný   súd   uznesením z 8. novembra 1995 znalecké dokazovanie znalcom MUDr. M. B. z Fakultnej nemocnice Martin z odboru rádiodiagnostiky (ďalej len „znalec č. 2“).

Znalec č. 2 predložil okresnému súdu 1. marca 1996 znalecký posudok, v ktorom taktiež   nedal   jednoznačnú   odpoveď,   v ktorom   zdravotníckom   zariadení   došlo   k úniku kaválneho katétra.

Okresný   súd   6.   júna   1996   vyzval   žalované č.   1   a č.   2,   aby   oznámili   druh   nimi v kritickom čase používaných kaválnych katétrov (so žiadosťou o určenie typu uniknutného kaválneho   katétra   sa   obrátil   aj   na   Krajskú   organizáciu   pre   rozvoj   techniky   v Banskej Bystrici a Kriminalistický a expertízny ústav v Banskej Bystrici).

Uznesením zo 16. októbra 1996 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie Štátnym ústavom pre kontrolu liečiv v Bratislave (ďalej len „znalec č. 3“) na určenie, identifikáciu, kaválneho katétra nájdeného pitvou v srdci nebohého Ing. A. N.

Po urgenciách okresného súdu (29. apríla 1997 a 18. júna 1997) predložil znalec č. 3 znalecký   posudok   8.   júna   1997.   Znalec   nevedel   jednoznačne   určiť,   či   použitá   kanyla (kaválny   katéter)   patrí   medzi   výrobky   registrované   v Slovenskej   republike.   Vyjadril sa len k typológii   použitých   kaválnych   katétrov.   Znalec   odporučil   okresnému   súdu,   aby sa za účelom zistenia typu uniknutého kaválneho katétra (jeho porovnávaním s kaválnymi katétrami   používanými   žalovanými   č.   1   a č.   2   v kritickom   období)   obrátil   na   štátnu skúšobňu VÚSAPL, a. s., Nitra (ďalej len „znalec č. 4“).

Po   predbežnej   konzultácii   s uvedeným   ústavom   (september   1997)   okresný   súd nariadil 29. októbra 1997 znalecké dokazovanie na určenie, či pri pitve nájdená kanyla je zhodná s kanylami používanými v praxi žalovaných č. 1 a č. 2.

Po zaplatení preddavku (zálohy) na znalecké dokazovanie (január a február 1998) a informovaní   sa   pri obchodných   organizáciách   na   dovoz   a distribúciu   označených kaválnych   katétrov   okresný   súd   predložil   súdny   spis   a vzorky   katétrov   používaných žalovanými č. 1 a č. 2 znalcovi č. 4.

Znalec   č.   4   predložil   okresnému   súdu   7.   apríla   1998   výsledky   znaleckého dokazovania   –   „Laboratórnu   správu   o identifikácii   materiálu   kanyly,   nájdenej   v tele nebohého A. N.“. Jej záverom bolo zistenie, že (...) „časť kanyly nájdenej (...) je zhodná s kanylou (...) dodaného NsP Čadca“.

Po   vyporiadaní   odmeny   znalcovi   č.   3   a znalcovi   č.   4   nariadil   okresný   súd pojednávanie na 18. január 1999, na ktorom medzitýmnym rozsudkom č. k. 16 C 127/94-94 vyslovil,   že   „(...)   základ   žalovaného   nároku   je   voči   odporcovi   v rade   2.   Nemocnici s poliklinikou Čadca opodstatnený“ (rozsudok bol doručený účastníkom v máji 1999).

Sťažovatelia   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   upravili   petit   žaloby návrhmi z 18. januára 1999 (o úroky z omeškania a rentu pre žalobcov) a z 3. marca 1999 (vyčíslením náhrady škody v celkovej sume 3 000 000 Sk).

Rozsudok   z 18.   januára   1999   napadla   žalovaná   č.   2   odvolaním   z   1.   júna   1999. Po zabezpečení potrebných vyjadrení bol 27. júla 1999 predložený súdny spis Krajskému súdu v Žiline (ďalej aj „krajský súd“).

Krajský súd uznesením z 10. decembra 1999 zrušil prvostupňový rozsudok a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie (uznesenie doručované účastníkom od 28. decembra 1999 do 3. januára 2000).

Sťažovateľka č. 1 dňa 28. februára 2000 žiadala okresný súd o opätovné rozšírenie žaloby na žalovanú č. 1.

Okresný   súd   26.   októbra   2000   vyzval   žalovanú č.   1,   aby v zmysle odôvodnenia rozhodnutia   krajského   súdu   zaslala   všetky   písomné   materiály   týkajúce   sa   objednania konkrétnych   typov   katétrov   od   jednotlivých   dodávateľov   (ich   množstva   a sortimentu). Požadované bolo okresnému súdu predložené 16. novembra 2000.

Dňa   16.   mája   2001   požiadal   okresný   súd   o   stanovisko   znalca   č.   1   k vyjadreniu žalovanej č. 2 k jeho znaleckému posudku z 24. augusta 1995 a vyzval žalovanú č. 2 na oznámenie adries firiem dodávajúcich jej katétre.

Dňa 18. mája 2001 požiadal okresný súd sťažovateľku č. 1, aby špecifikovala svoj neurčitý návrh na zmenu petitu z 3. marca 1999, ďalej požiadal zamestnávateľa nebohého Ing. A. N. o predloženie jeho mzdových listov za roky 1992 a 1993 a jeho osobného spisu. Taktiež požiadal žalovanú č. 1 o oznámenie adries jej dodávateľov kaválnych katétrov a obchodnú spoločnosť Medical Piešťany o správu, aké druhy kaválnych katétrov dodávala v roku 1993 pre žalovanú č. 1.

Na pojednávaní konanom 25. mája 2001 (za prítomnosti sťažovateľky a právneho zástupcu žalovanej č.1) bol vypočutý MUDr. D. B., pracovník žalovanej č. 1.

Žalovaná   č.   1   oznámila   30.   mája   2001   okresnému   súdu   adresu   jej   jediného dodávateľa v roku 1993 (Pemax Piešťany) a adresy jej bývalých zamestnancov – lekárov, ktorí poskytovali nebohému Ing. A. N. zdravotnícke služby v kritickom období.

Sťažovatelia   11.   júna   2001   písomne   odôvodnili   svoj   návrh   na   vyplatenie 3 miliónov Sk ako náhrady škody (návrh z 3. marca 1999).

Sociálna poisťovňa, ústredie   Bratislava, 13. júna 2001 oznámila okresnému súdu sociálne   dávky   poskytované   sťažovateľom   (čiastočný   invalidný   dôchodok,   vdovský dôchodok, sirotský dôchodok, výchovné pre deti, príplatok k výchovnému pre sťažovateľa č. 2).

Znalec č. 1 predložil 19. júna 2001 písomný doplnok k svojmu znaleckému posudku z 24. augusta 1995. Žalovaná č. 2 informovala 27. júna 2001 o vtedajšej praxi dodávok kaválnych katétrov.

Okresný súd 7. januára 2002 predvolal účastníkov - svedkov (MUDr. K., MUDr. K.) a konateľku firmy Slovmed, spol. s r. o., na pojednávanie určené na 15. január 2002. Na tomto pojednávaní boli vypočutí vyššie uvedení svedkovia. Pojednávanie bolo odročené na 25. február 2002.

Žalovaný č. 2 sa vyjadril 29. januára 2002 a žalovaný č. 1 dňa 30. januára 2002 k doplnku posudku znalca č. 1.

Okresný súd 16. februára 2002 oznámil účastníkom a ostatným predvolaným zmenu termínu pojednávania na 8. marec 2002. Na tomto pojednávaní bol vypočutý znalec č. 1 a svedkovia MUDr. M. K. a MUDr. D. B. Pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu vykonania ďalšieho znaleckého dokazovania (z odboru súdneho lekárstva) na skutočnosti vyplývajúce z prednesov na pojednávaní.

Žalovaná   č.   2   navrhla   19.   marca   2002   vykonať   znalecké   dokazovanie   z odboru klinickej intenzívnej medicíny.

Okresný súd uznesením z 3. júla 2002 povolil zmenu petitu žaloby (platba renty s úrokmi pre sťažovateľov, platba 35 459 Sk s 22 % úrokom ) a ďalším uznesením nariadil kontrolné znalecké dokazovanie Ústavom súdneho lekárstva Lekárskej fakulty Univerzity Komenského Bratislava (ďalej len „znalec č. 5“).

Dňa 3. júla 2002 okresný súd zisťoval na Okresnom úrade práce v Čadci, či nebohý Ing.   A.   N.   bol   evidovaný   ako   nezamestnaný   a či   poberal   dávky.   Taktiež   zisťoval   pri Sociálnej poisťovni, ústredí Bratislava, či pozostalí dostávajú sociálne dávky.

Okresný   súd   16.   augusta   2002   požiadal   Sociálnu   poisťovňu,   pobočku   v Čadci, o informáciu,   či si sťažovateľka   č.   1   uplatnila   náhradu   nákladov   spojených   s pohrebom a náklady na výživu pozostalých. Taktiež zisťoval na Okresnom   úrade Čadca – Odbore sociálnych vecí, či nebohý Ing. A. N. bol poberateľom dávok sociálnej pomoci. Na dopyty okresného súdu sťažovateľka č. 1 dňa 30. augusta 2002 oznámila, že jej nebohý manžel od skončenia pracovného pomeru do smrti poberal nemocenské dávky.

Okresný   súd   7.   novembra   2002   zaslal   súdny   spis   znalcovi   č.   5.   Ten   spätne 4. decembra 2002 oznámil, že nie je klinickým pracoviskom, a preto nie je kompetentný vypracovať znalecký posudok.

Okresný   súd   uznesením   zo   16.   decembra   2002   zrušil   poverenie   pre   znalca   č.   5 a nariadil znalecké dokazovanie prostredníctvom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského Bratislava (ďalej len „znalec č. 6“).

Na   dopyt   okresného   súdu   zamestnávateľ   nebohého   Ing.   A.   N.   24.   januára   2003 oznámil, že pohrebné prevzala sťažovateľka č. 1 dňa 17. novembra 2003 a nemocenské dávky boli vyplácané nebohému Ing. A. N. od 26. apríla do 16. októbra 1993 v celkovej sume 20 142 Sk.

Na urgenciu okresného súdu z 27. mája 2003 znalec č. 6 oznámil, že vypracovaním posudku   bol   poverený   MUDr.   K.   K.,   CSc.,   prednosta   1. anesteziologicko-resuscitačnej kliniky.   Vypracovanie   posudku   urgoval   okresný   súd   2. septembra   a 8.   októbra   2003. Uznesením zo 14. novembra 2003 okresný súd uložil znalcovi č. 6 poriadkovú   pokutu 10 000 Sk.

Znalec   predložil   23.   decembra   2004   okresnému   súdu   znalecký   posudok.   Podľa zistenia   z 18.   februára   2004   okresný   súd   ešte   vo   veci   nerozhodol   (doručoval   znalecký posudok účastníkom na vyjadrenie).

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 127/94 došlo k porušeniu práva sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods.1 Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení (z 10. októbra 2003 vypracovanom bez možnosti nahliadnuť do súdneho spisu, ktorý sa v tom čase nachádzal u znalca č. 5) konštatoval, že „Právne vec nie je náročná, po skutkovej stránke však ide o zložitú vec a po rozhodnutí odvolacieho súdu je vlastne všetko v začiatkoch. Zaoberať sa treba otázkou, čo   bolo   príčinou   smrti   a od   toho   odvíjať   otázku,   kto   je   za   to   zodpovedný,   či   došlo k porušeniu povinnosti a pod.

Sudca sa veci venoval, dlhšie časové úseky boli spôsobené znaleckým dokazovaním.Problém je v tom, že tam, kde znalca platí štát, dochádza k meškaniu v platení (často len na konci roka), takže znalci pre súdy robia neradi a súd je v nedôstojnej pozícii neplatiča“.Následne, v liste z 8. januára 2004, predseda okresného súdu uviedol, že „... pripájam sa k stanovisku sudcu z 5. januára 2004“, ktoré tvorilo prílohu predmetného listu.

Podľa vyjadrenia zákonného sudcu sa sťažovatelia „(...) domáhajú náhrady škody, a to konkrétne nároku na zaplatenie vynaložených nákladov spojených s pohrebom neb. Ing. A. N. (§ 449 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a z titulu nákladov na výživu pozostalých (§ 448 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Jedná sa o nárok na náhradu škody, ktorý je z hľadiska uplatnenia práva presne vymedzený v ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Po právnej stránke prejednávaný prípad nie je náročný. Po skutkovej stránke, navrhovatelia v rade 1/, 2/, 3/ si uplatnili nárok na náhradu škody na tom skutkovom základe, že dňa 16. 10. 1993 došlo k úmrtiu manžela navrhovateľky v rade 1/ a otca navrhovateľov v rade 2/, 3/ neb. A. N., s tým, že podľa záverečnej diagnózy po vykonaní pitvy, bezprostrednou príčinou smrti bol cudzí predmet ponechaný pri výkone E 871, t. j. že príčinou smrti bolo zlyhanie srdca v dôsledku   uniknutej   kanyly   (kavalného   katétra),   ktorý   mal spôsobiť   zápal   osrdcovníka s následným zastavením srdca. (...)

Riešenie prípadu sa stalo problematickým nielen posudzovaním veci z medicínskeho hľadiska, ale aj tým, že v rámci dokazovania bolo zistené, že kavalný katéter bol dvakrát zavedený   NsP   Žilina   a dvakrát   NsP   Čadca,   pričom   ani   jedno   zdravotnícke   zariadenie nepripúšťalo, že by k uvolneniu kavalného katétra došlo v ich zariadení“.

Na posúdenie uvedených skutočností nariadil zákonný sudca doteraz 5 znaleckých dokazovaní   (ustanovených   6   znalcov).   Dôvody   ich   nariadenia   (vznikajúce   v postupnej následnosti a nadväznosti) a výsledky dokazovania obšírne prezentoval v podstatnej časti svojho vyjadrenia.

Zákonný sudca vyslovil názor, že „Celé dokazovanie vykonané od podania návrhu do súčasnej   doby   bolo   vykonané   najmä   z iniciatívy   súdu,   potom   na   základe   návrhu odporcov v rade 1/, 2/ a najmenej zo strany navrhovateľov. Mám za to, že súd vzhľadom na charakter   prejednávanej   veci   a obtiažne   zisťovanie   stavu   konal   vo   veci   plynulo,   bez prieťahov v konaní...“.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného zákonný sudca (a teda aj okresný súd, pozri vyššie prednes   jeho   predsedu)   navrhol   (...)   „ústavnú   sťažnosť   navrhovateľov   v rade   1/,   2/,   3/ zamietnuť   ako   nedôvodnú.   Poukazujem   v prvom   rade   na   závažnosť   posudzovania   veci z medicínskeho   hľadiska,   čo   konštatuje   aj   samotná   Lekárska   fakulta   UK   v Bratislave vo svojom liste zo dňa 16. októbra 2003, ako aj samotný spisový materiál“.

3. Sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v reakcii (zo 4. februára 2004) na vyjadrenie okresného súdu okrem iného uviedli, že

a) „Námietka Okresného súdu   Žilina o zložitosti   samotného procesu   dokazovania je vo vzťahu   k porušeniu   práv   sťažovateľov   bezpredmetná,   resp.   neodôvodňujúca   porušenie ústavného práva sťažovateľov.“

b) „(...) časť výsledkov dokazovania vykonaného od podania žaloby (8. 2. 1994) do 29. 10. 1997, nebola použiteľná ako jednoznačný podklad pre správne posúdenie veci a rozhodnutie vo veci samej. Išlo teda o porušenie základných procesných zásad – a to konkrétne zásad efektívnosti a hospodárnosti konania.“

c)   „Sťažovatelia   si   nie   sú   vedomí   toho,   že   by   svojím   postupom   prispeli   k tomu,   že v dôsledku neefektívneho, a vo vzťahu k prejednávanej veci neúčelného dokazovania má spisový materiál Okresného súdu Žilina v súčasnosti 450 strán, čo ako námietku či obranu uvádza vo svojom vyjadrení... sudca... Takýto rozsah spisu je dôsledkom dokazovania z podnetu súdu, hoci súd si mohol a mal byť vedomý, že práve efektívne a adresné znalecké dokazovanie predstavuje v danej veci podstatnú oporu pre rozhodnutie súdu.“

d) „Sťažovatelia neočakávali od svojho zákonného sudcu, aby bol odborníkom v medicíne, ale   aby   prostredníctvom   odborníkov   vykonal   dokazovanie,   a na   základe   výsledkov dokazovania   vec   posúdil   po   právnej   stránke   –   najmä   z hľadiska   vzniku   zodpovednosti na strane   žalovaných   subjektov   za   vznik   škody,   kauzálneho   nexu   medzi   príčinou (protiprávne konanie) a škodlivým následkom   (smrť Ing. N.),   ako aj z hľadiska právnej opodstatnenosti žalovaného nároku navrhovateľov (sťažovateľov), jeho dôvodu a výšky.“e) „Sťažovateľka ad 1 významne prispela k zisteniu skutkového stavu tým, že iniciovala vykonanie   dokazovania   VÚSAPL,   a.   s.,   Nitra.   Výsledky   tohto   dokazovania   v kontexte s vykonaným   dokazovaním   výsluchom   svedkov   boli  ...   postačujúce   pre   vydanie medzitýmneho rozsudku...“

f)   „v konaní   č.   k.   16   C   127/1994   pred   Okresným   súdom   Žilina   ide   o náhradu   škody v zmysle   §   420   ods.   1,   2   a 3   Občianskeho   zákonníka,   a teda   princíp   prezumovaného zavinenia, v tomto prípade právnickou osobou/osobami. Z tohto pohľadu sa teda značná časť dôkazového bremena presúva na samotných žalovaných, v zmysle ustanovenia § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka vzhľadom na to, že podľa sťažovateľkou (navrhovateľkou) ad   1   predložených   dôkazov   s oporou   vo   vykonanom   dokazovaní   išlo   o smrť   zavinenú konaním   zamestnancov   žalovaných   contra   (non)   lege   artis,   v dôsledku   perforácie   srdca cudzím   predmetom   ponechaným   v tele   nebohého   pri   výkone   (tzv.   kaválnym   katétrom) a následne   vzniknutou   sepsou,   pričom   katéter   mohol   byť   zavedený   do   tela   nebohého výhradne v čase hospitalizácie pacienta v zdravotníckom zariadení žalovaného v 1. alebo 2. rade, a tento fakt zakladá objektívnu zodpovednosť žalovaných v 1. a/ alebo 2. rade.“

g)   „Pasívne   sa   správanie   účastníka,   jeho   spoľahnutie   sa   na   správnosť   postupu   orgánu verejnej správy nie je okolnosťou, ktorou možno ospravedlniť nečinnosť alebo neprimerane zdĺhavý   postup   pri   rozhodovaní   o právach,   právom   chránených   záujmoch   a právnych povinnostiach účastníkov, v tomto prípade v konaní pred súdom.“

h) „Sťažovatelia sa nestotožňujú ani s vyjadreniami Okresného súdu v Žiline... týkajúcimi sa odôvodnenia prieťahov v konaní zo strany znalcov, pretože Občiansky súdny poriadok v spojení   s Vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   SR   č.   263/1996   (v   znení   neskorších predpisov) poskytuje súdu dostatočné množstvo zákonných oprávnení na zjednanie nápravy v prípade, že nie je dodržaná lehota na podanie znaleckého posudku, prípadne sú zistené iné vady znaleckého posudku. Tieto prostriedky však súd využil až po začatí konania pred Ústavným súdom SR, v aktuálne prejednávanej veci, pričom ešte 10. 10. 2003 (viac ako rok po nariadení dokazovania – viď ČL 376) sa spis ešte stále nachádzal na Lekárskej fakulte UK Bratislava.“

i)   „Z vyjadrenia   Okresného   súdu   Žilina   nevyplývajú   žiadne   podstatné   okolnosti odôvodňujúce zdĺhavé konanie o nároku sťažovateľov...   (dňa   8. februára 2004 uplynie 10 rokov od podania žaloby!) (...) Napriek tomu, že vo svojich predchádzajúcich podaniach predseda okresného súdu (...) minimálne v jednom prípade priznal, že k prieťahom v konaní pred súdom prvého stupňa došlo, (...) vo Vyjadrení Okresného súdu Žilina dôrazne popiera, že by k prieťahom došlo...“.

Sťažovatelia   ďalej   uviedli,   že   v ostatnom   sa   „...   pridržiavajú   svojich   vyjadrení formulovaných v sťažnosti...“ podanej ústavnému súdu.

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra   ústavného   súdu   a ESĽP   sa   ustálila v tom,   že   otázka,   či   v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

4.1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia je občianskoprávne konanie (náhrada škody spôsobenej právnickou osobou), ktoré sa začalo

9. februára 1994 a dosiaľ (po uplynutí viac ako 10 rokov) nie je ešte na súde prvého stupňa skončené. Podľa názoru ústavného súdu doterajšiu celkovú dĺžku posudzovaného konania – viac   než   desať   rokov   –   nemožno   vzhľadom   na   význam   sporu   pre   sťažovateľov   a na okolnosti danej veci vrátane jej zložitosti (pozri body 4.2. až 4.4. nižšie) považovať za „primeranú“ v zmysle cit. čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4.2. Ústavný súd je toho názoru, že dĺžka konania v predmetnej veci nebola závislá od právnej náročnosti prerokovávanej veci (čo napokon potvrdzujú vo svojich vyjadreniach aj   obaja   účastníci   konania).   Faktická   náročnosť   konania   spočívajúca   v   zisťovaní relevantných skutočností potrebných na rozhodnutie základnej otázky predmetnej veci, t. j. určenia   subjektu   zodpovedného   za   smrť   nebohého   Ing.   A.   N.,   ktoré   záviselo   v danom prípade výlučne na výsledku znaleckého dokazovania, spolu s postupným kumulovaním informácií   o druhoch   a výške   poskytovaných   sociálnych   a nemocenských   dávok,   ako aj iných plnení poskytovaných sťažovateľom (a aj nebohému Ing. A. N. počas jeho života) potrebných   na preukázanie   stupňa   ich   sociálnej   odkázanosti   však   podstatnou   mierou prispela k celkovej doterajšej dĺžke konania.

V predmetnej veci bolo nariadených celkove 5 znaleckých dokazovaní:

- znalcom č. 1 v trvaní 6 mesiacov (od 16. februára 1995 do 24. augusta 1995),

- znalcom č. 2 v trvaní 4 mesiacov (od 8. novembra 1995 do 1. marca 1996),

- znalcom č. 3 v trvaní 9 mesiacov (od 16. októbra 1996 do 8. júla 1997),

- znalcom č. 4 v trvaní 5 mesiacov (od 29. októbra 1997 do 7. apríla 1998),

- znalcom č. 6 v trvaní 12 mesiacov (od 16. decembra 2002 do 23. decembra 2003).

Do celkovej doby znaleckého dokazovania je potrebné započítať aj dobu 5 mesiacov od 3. júla 2002 do 4. decembra 2002, keď bol znaleckým dokazovaním poverený znalec č. 5, ktorý však vykonanie dokazovania odmietol z dôvodu svojej nekompetentnosti.

4.3. Pri posudzovaní správania sťažovateľov ako účastníkov konania v predmetnom spore ústavný súd nezistil žiadne závažné skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pričítať na ich ťarchu pri zisťovaní príčiny a dôvodov doterajšej dĺžky konania pred okresným súdom.

4.4. Podľa   ustálenej   rozhodovacej   praxe   ústavného   súdu   k porušeniu   práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy môže dôjsť jednak   v dôsledku   nekonania   všeobecného   súdu   (bez   existencie   relevantnej   zákonnej prekážky), jednak aj v dôsledku takého jeho postupu, ktorý nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty   navrhovateľa   vo   veci,   s ktorou   sa   obrátil   na   súd   (napr.   II.   ÚS   9/01).   Taktiež tolerovanie pasivity znalca, ako aj ustanovenie znalca, ktorý nemal potrebnú odbornosť na podanie   znaleckého   posudku,   hodnotí   ústavný   súd   ako   postup,   ktorý   nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty, a teda spôsobil zbytočné prieťahy v konaní vo veci (napr. II. ÚS 10/01).

Je síce skutočnosťou, že okresnému súdu nemožno v zásade vytýkať nedostatočnú aktivitu pri zisťovaní skutkového stavu, no podľa názoru ústavného súdu postup okresného súdu v posudzovanej veci, ktorej mali (vzhľadom na predmet sporu a dôsledky súdneho rozhodnutia   na   sociálne   postavenie   sťažovateľov)   súdne   orgány   venovať   mimoriadnu pozornosť, nemožno považovať za taký, ktorý by zodpovedal ústavou priznanému právu na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a príslušným   ustanoveniam   Občianskeho súdneho   poriadku,   ktoré   sú   nevyhnutným   predpokladom   spoločensky   efektívneho,   t.   j. rýchleho   a účinného   poskytnutia   právnej   ochrany.   V tomto   zmysle   hodnotí   ústavný   súd obdobia od 7. apríla 1998, keď znalec č. 4 predložil výsledky znaleckého dokazovania, do 18. januára 1999, keď sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený medzitýmny rozsudok (t. j. 9 mesiacov); od 28. februára 2000, keď sťažovateľka žiadala okresný súd o rozšírenie žaloby, do 26. októbra 2000, keď okresný súd vyzval žalovanú č. 1 na zaslanie písomných materiálov (t. j. 8 mesiacov), a obdobie od 26. októbra 2000 do 16. mája 2001 (t. j. sedem mesiacov) ako obdobia, ktoré napĺňajú znaky konania so zbytočnými prieťahmi. Tieto   prieťahy   by   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   samotné   nestačili   na   vyslovenie porušenia práv podľa citovaných článkov ústavy a Dohovoru (pozri napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03). Pre uvedenú dĺžku konania sa tieto prieťahy stali významné až v spojení s doterajšou dĺžkou znaleckého dokazovania (vyše ôsmich rokov) spolu   s nedostatočným   využívaním   procesných   prostriedkov   zabezpečujúcich   plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania.

Vyššie uvedený postup okresného súdu spôsobujúci zdĺhavosť namietaného konania nevykazoval podľa názoru ústavného súdu znaky plynulého a efektívneho konania, bol teda konaním so zbytočnými prieťahmi.

Z týchto dôvodov obranu okresného súdu (vyššie uvedenú pod bodom 2 III. časti tohto   odôvodnenia)   spočívajúcu   v uvádzaní   faktickej   náročnosti   posudzovanej   veci   ako objektívneho dôvodu spôsobujúceho doterajšiu dĺžku trvania konania ústavný súd neprijal.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy,   resp.   práva   na prerokovanie veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný   súd   môže   priznať   tomu,   koho   právo   alebo   sloboda   sa   porušili, aj primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1.   Sťažovatelia   požadovali   pre   každého   samostatne   priznať primerané finančné zadosťučinenie   vo   výške   100   000   Sk,   čo   zdôvodnili   svojou   nepriaznivou   finančnou a životnou   situáciou,   ako   aj   „ujmou   v pocitoch   krivdy,   nespravodlivosti   a nemožnosti dovolať sa svojich práv“ (pozri bod 3   I. časti tohto odôvodnenia), do ktorej sa dostali aj v dôsledku postupu okresného súdu v predmetnom konaní.

6.2. Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im   každému zvlášť aj finančné zadosťučinenie podľa   cit. ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov (pozri bod 4.1. až 4.4. tejto časti tohto odôvodnenia) považuje za primerané vo výške 60 000 Sk pre každého sťažovateľa.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešným   sťažovateľom   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou.   Advokátka   vykonala   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 20. augusta 2003 a stanovisko zo 4. februára 2004 k vyjadreniu okresného súdu (prvé 2 úkony vykonala v roku 2003 a tretí úkon v roku 2004). Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 12 811 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 270 Sk za jeden úkon v roku 2003 a 4 540 Sk v roku 2004 (výpočtový základ 13 602 Sk). Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“ (§ 17 ods. 2 vyhlášky), t. j. na sumu 3 416 Sk za jeden úkon v roku 2003, resp. 3 632 Sk v roku 2004. Celkové trovy za tri úkony spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (128 Sk v roku 2003   a 136   Sk   v roku   2004   v   zmysle   §   19   ods.   3   vyhlášky   a uznesenia   Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory) predstavujú sumu 7 088 Sk v roku 2003 a sumu 3 768 Sk v roku   2004,   za   každého   sťažovateľa.   Spolu   u všetkých   sťažovateľov   predstavuje   táto náhrada trov sumu 32 568 Sk, po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) sumu 32 570 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti   rozhodol   tak, ako to je uvedené pod bodom   4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2004