znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 159/02-35

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 9. apríla 2003 prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. A. B., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. T. P., B., vo veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 89/90 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 89/90 p o r u š i l právo Mgr. A. B., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   89/90 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. A. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Mgr. A. B. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 398 Sk (slovom   dvanásťtisíctristodeväťdesiatosem   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava I povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. T. P. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra 2002   doručená   sťažnosť   Mgr.   A.   B.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. T. P., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní o odškodnenie pracovného úrazu vedenom pod sp. zn. 12 C 89/90.

Ústavný súd uznesením č. k. I ÚS 159/02-8 z 11. decembra 2002 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na konanie.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   vyjadrením   sp.   zn.   Spr.   2112/99 z 10. februára   2003   a sťažovateľka,   zastúpená   svojím   právnym   zástupcom,   stanoviskom z 27. februára 2003.

Okresný súd vo vyjadrení vykonal chronologický prehľad („faktografiu spisu“) a k opodstatnenosti prijatej sťažnosti konštatoval, že „... v konaní vedenom pred okresným súdom... nedošlo k zbytočným prieťahom“. Svoje tvrdenie odôvodnil tým, že „Z priloženej faktografie a z obsahu samotného spisového materiálu sp. zn. 12 C 89/90 je zrejmé, že v priebehu   konania   došlo   k niekoľko   násobnej   zmene   v osobe   zákonného   sudcu a v súčasnosti   koná   v poradí   4.   sudca.   Tieto   zmeny   boli   spôsobené   objektívnymi skutočnosťami (odchody sudcov tunajšieho súdu resp. ich preloženie)... na tunajšom súde už niekoľko rokov pretrváva nedostatok sudcov, ktorý sa od roku 2001 prehĺbili do miery, ktorá   priamo   ovplyvňuje   dĺžku   konaní,   resp.   časové   úseky   medzi   jednotlivými   úkonmi sudcov a tieto sú väčšie ako by sa vyžadovalo. V súdnych oddeleniach, ktoré si vyžadujú dvoch   sudcov   koná   iba   jeden  ...   V tejto   súvislosti   bez   ďalšieho   komentára,   dávam   na vedomie Ústavnému súdu, že k dátumu 31. 12. 2002 bolo 451 nevybavených vecí registra 12 C a túto sumu vecí vybavuje jeden sudca“.

Z vyššie uvedených dôvodov   okresný súd navrhol, aby ústavný súd „... sťažnosť Mgr.   A.   B.   zamietol   ako neodôvodnenú   v celom   rozsahu, pretože   v konaní 12 C 89/90 nedošlo k zbytočným prieťahom“.

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedol, že okresný súd „... v úvode svojho písomného vyjadrenia síce vo všeobecnosti popiera   existenciu   prieťahov   v konaní   12   C   89/90   vedenom   pred   Okresným   súdom Bratislava I, ale nasledovné odôvodnenie, ktorým chce svoje tvrdenie podporiť, porušenie ústavného práva podľa č. 48 ods. 2 potvrdzuje... dôvody týchto prieťahov, či už spočívajú v nedostatku   sudcov   Okresného   súdu   Bratislava   I   alebo   ich   „migrácii“   a z toho vyplývajúceho   rozvrhu   práce   priamo   ovplyvňujúceho   dĺžku   konania,   nemôžu navrhovateľku zbavovať jej ústavného práva. Pretrvávajúci nedostatok sudcov uvedeného súdu   je síce smutný, ale pokiaľ súd nezabezpečí taký výkon súdnictva, ktorý   zbytočné prieťahy v konaní neeliminuje, musí niesť za tento stav zodpovednosť“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka   podala   24.   apríla   1990   na   okresnom   súde   proti   Školskej   správe Bratislava I (ďalej len „školská správa“) a Základnej škole Lazaretská ul., Bratislava (ďalej len „ZŠ“) žalobu o odškodnenie pracovného úrazu.

V mesiacoch   apríl   a   máj   1990   okresný   súd   zabezpečoval   stanoviská   žalovaných k žalobe.

Sťažovateľka 2. augusta 1990 žiadala okresný súd, aby konanie odročil na neurčito z dôvodu jej rehabilitačného liečenia.

Okresný súd 14. septembra 1992 predvolal školskú správu na výsluch sťažovateľky, ktorý   sa   uskutočnil   21.   septembra   1992   na   jej   byte   (sťažovateľka   sa   zo   zdravotných dôvodov nemohla zúčastňovať konania na okresnom súde).

Sťažovateľka 25. novembra 1992 doplnila svoju žalobu. Doplnenie žaloby bolo 16. decembra 1992 zaslané žalovaným na vyjadrenie.

V roku 1993 (január) zaslali žalovaní svoje stanoviská k doplnenej žalobe a školská správa predložila okresnému súdu (február) písomné doklady týkajúce sa sporu.

V roku 1994 sťažovateľka urgovala odpoveď na svoju žiadosť z 1. decembra 1993. Okresný súd v uvedenom roku nevykonal žiaden relevantný úkon vo veci.

V mesiacoch   január   a február   1995   okresný   súd   zabezpečoval   ďalšie   (dôkazné) materiály potrebné na zistenie skutkového stavu veci.

Na pojednávaní konanom 1. marca 1995 okresný súd oboznámil obsah výsluchu sťažovateľky   uskutočneného   na   jej   byte,   pripustil   zmenu   na   strane   odporcov   (pôvodne Obvodný   národný   výbor   Bratislava   I   a základná   škola   na   inom   označení   ulice). Pojednávanie bolo odročené.

Podaním z 2. marca 1995 sťažovateľka žiadala okresný súd o ustanovenie právneho zástupcu.

Školská správa podaním z 28. marca 1995 namietala svoju pasívnu legitimáciu, lebo od 1. januára 1991 je už ZŠ samostatný právny subjekt, na ktorý prešlo riešenie všetkých pracovnoprávnych vzťahov.

Pojednávanie   konané   31.   marca   1995   bolo   z dôvodu   neprítomnosti   účastníkov odročené na neurčito.

Sťažovateľka   18.   mája   1995   predkladá   okresnému   súdu   požadované   doklady   na rozhodnutie o ustanovení právneho zástupcu a svoje stanoviská k námietke školskej správy.V roku 1996 okresný súd uznesením č. k. 12 C 89/90-47 z 3. apríla 1996 ustanovil sťažovateľke právneho zástupcu.

V roku 1997 okresný súd uznesením č. k. 12 C 89/90-49 z 1. júla 1997 spojil na spoločné konanie veci sp. zn. 12 C 89/90 a sp. zn. 12 C 90/90, ktoré boli ďalej vedené pod sp. zn. 12 C 89/90.

V roku 1998 okresný súd vykonal vo veci jeden úkon, keď pokynom pre kanceláriu vyznačil v registri vec vedenú pod sp. zn. 12 C 90/90 za skončenú „inak“.

V roku   1999   bolo   na   1.   október   1999   vytýčené   pojednávanie,   ktoré   bolo   pre neprítomnosť sťažovateľky a jej právneho zástupcu odročené na neurčito.

V roku 2000 okresný súd uznesením č. k. 12 C 89/90-65 z 13. apríla 2000 ustanovil pre sťažovateľku na jej žiadosť iného právneho zástupcu.

Na   pojednávaní   konanom   12.   septembra   2000   bol   vypočutý   právny   zástupca sťažovateľky a zástupca ZŠ, ktorý popieral zodpovednosť ZŠ za následky pracovného úrazu (lebo   v tom   čase   ešte   nebola   právnym   subjektom)   a namietal   aj   samotnú   existenciu pracovného úrazu.

Na pojednávaní konanom 20. októbra 2000 bola uložená školskej správe poriadková pokuta 5 000 Sk a boli vypočutí dvaja svedkovia k existencii pracovného úrazu.

Na pojednávaní konanom 24. novembra 2000 boli vypočuté ďalšie dve svedkyne, ktoré   taktiež   potvrdili,   že   o úraze   počuli,   ale   sťažovateľka   úraz   neoznámila zamestnávateľovi.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   predložila   okresnému   súdu k nahliadnutiu   doklad   o odškodnení   pracovného   úrazu   z 24.   apríla   1988   Obvodnou hospodárskou správou školských zariadení a detských jaslí Bratislava I vo výške 387 Kčs, ako rozdiel medzi dávkami nemocenského poistenia a mzdou.

Pojednávanie   stanovené   na   16.   január   2001   bolo   pre   neprítomnosť   predvolanej svedkyne   odročené   na   13.   február   2001.   Na   tomto   pojednávaní   predložila   právna zástupkyňa sťažovateľky špecifikáciu uplatňovanej náhrady škody. Vypočutá svedkyňa (v tom čase žiačka sťažovateľky) nepotvrdila existenciu úrazu. Ďalšia svedkyňa (v tom čase právnik   na   vyššie   uvedenej   správe,   ktorá   odškodnila   pracovný   úraz)   sa   pamätá   na rozhodnutie škodovej komisie, no nevie, na základe akých podkladov k odškodneniu došlo. Pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   vypočutia   ďalších   účastníkmi   navrhovaných svedkov.

Na pojednávaní konanom 10. apríla 2001 boli oboznámené ďalšie okresným súdom zadovážené písomnosti, sťažovateľka špecifikovala žalobný petit a bola vypočutá ďalšia svedkyňa (v tom čase vedúca odboru školstva Okresného národného výboru Bratislava I), ktorá sa už na úraz presne nepamätá, a pokiaľ bol, mali by byť o ňom doklady v archíve mesta Bratislavy.

Na pojednávaní konanom 22. mája 2001 bola uložená predvolanému a neprítomnému svedkovi poriadková pokuta a boli oboznámené ďalšie listinné dôkazy (v archíve mesta doklady o úraze neboli). Právnemu zástupcovi sťažovateľky bolo uložené oznámiť mená žiakov, ktorí mali byť svedkami úrazu dňa 22. apríla 1988 (24. mája 2001 sťažovateľka oznámila súdu, že si už mená žiakov nepamätá).

Na pojednávaní konanom 26. júna 2001 bol vypočutý svedok (v tom čase technik ochrany a bezpečnosti práce), ktorý tvrdil, že o úraze sťažovateľky nevie nič a osobne ju nepozná.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   vykonania   znaleckého dokazovania z odboru ortopédia.

Okresný súd 7. augusta 2001 vyzval znalca na prevzatie súdneho spisu. Znalec žiadal 19. septembra 2001 predĺžiť lehotu na vypracovanie znaleckého posudku z dôvodu pasivity sťažovateľky   (neúčasť   na   vyšetreniach),   jej   účasti   na   liečení   a jeho   pobytu   v zahraničí. Znalec prevzal súdny spis 4. decembra 2001.

Okresný súd 14. augusta 2002 vyzval znalca na predloženie znaleckého posudku. Posudok   bol   opätovne   urgovaný   11.   septembra   2002   (telefonicky).   Znalec   oznámil okresnému súdu, že vec je veľmi komplikovaná a znalecký posudok vypracuje do konca roku 2002.

Podľa úradného záznamu z 13. januára 2003 zákonná sudkyňa 16. decembra 2002 opätovne urgovala u znalca predloženie znaleckého posudku. Dňa 31. januára 2003 zákonná sudkyňa opätovne telefonicky urgovala zaslanie znaleckého posudku.

Okresnému súdu bol znalecký posudok č. 1/2003 predložený 5. februára 2003.Dňa 6. februára 2003 dala sudkyňa pokyn pre kanceláriu, aby doručila znalecký posudok účastníkom.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

V petite sťažnosti (doplnenej podaním z 21. marca 2003) sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov,   prikázal   okresnému   súdu   vo   veci   konať,   priznal   jej   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún) a trovy právneho zastúpenia.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/92   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 89/90 je rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej pracovným úrazom.

Rozhodovanie v danej konkrétnej veci predstavuje určitý stupeň zložitosti súvisiaci s dokazovaním existencie pracovného úrazu, jeho vplyvu na stupeň porušenia zdravotného stavu sťažovateľky a výšku náhradu škody. Vzhľadom na doterajší priebeh konania (najmä dokazovania vyššie uvedeného) ústavný súd môže pripísať jeho zdĺhavý priebeh čiastočne aj na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

Vychádzajúc   zo   samotnej   dĺžky   konania,   jeho   priebehu   a doteraz   dosiahnutých výsledkov   ústavný   súd   uzatvára,   že   aj   napriek   predchádzajúcemu   konštatovaniu   určitej zložitosti predmetnej veci nejde o také okolnosti, ktoré by odôvodňovali doterajšiu dĺžku konania.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú   závažnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne   zohľadnená   na   jej   ťarchu   pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti   daného   prípadu.   Ústavný   súd   zároveň   poznamenáva,   že   obdobie   od   podania žaloby   okresnému   súdu   do   15.   februára   1993,   teda   do   nadobudnutia   účinnosti   zákona o ústavnom súde, pre nedostatok svojej právomoci neposudzoval (mutatis mutandis I. ÚS 49/93).

Vychádzajúc z predloženej sťažnosti, z obsahu súdneho spisu okresného súdu a zo stanovísk   účastníkov   konania   ústavný   súd   konštatoval   zbytočné   prieťahy   v konaní spôsobené okresným súdom:

- v období rokov 1993 a 1994, keď okresný súd nevykonal žiadne procesné úkony, t. j. obdobie dvoch rokov,

-   v   období   od   18.   mája   1995,   keď   sťažovateľka   predložila   okresnému   súdu požadované doklady k svojej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu, do 3. apríla 1996, keď okresný súd rozhodol o jej žiadosti, t. j. vyše 10 mesiacov,

- v období od 3. apríla 1996 (pozri vyššie) do 1. júla 1997 (uznesenie o spojení vecí sp. zn. 12 C 89/90 a sp. zn. 12 C 90/90), keď okresný súd nevykonal žiadne relevantné úkony, t. j. obdobie vyše 14 mesiacov,

-   v   období   od   1.   júla   1997   (pozri   vyššie)   do   1.   októbra   1999   (konanie pojednávania), počas   ktorého   okresný   súd   okrem   pokynu   pre   kanceláriu   na   vyznačenie vytvorenia   veci   sp.   zn.   12   C   90/90   v registri   „inak“   a predvolania   na   pojednávanie nevykonal žiadne procesné úkony, t. j. obdobie vyše 27 mesiacov,

- v období od 1. októbra 1999 (pojednávanie) do 13. apríla 2000, keď okresný súd ustanovil iného právneho zástupcu sťažovateľke, nevykonal okresný súd žiadny relevantný úkon vo veci, t. j. obdobie vyše 6 mesiacov.

Po   13.   apríli   2000   posudzuje   ústavný   súd   konanie   okresného   súdu   za   pomerne plynulé   a zamerané   na   zisťovanie   právne   relevantných   skutočností   potrebných   na rozhodnutie vo veci samej.

Ako to vyplýva z už citovaného stanoviska okresného súdu k predmetu sťažnosti, okresný   súd   nepriamo   priznal   prieťahy   v konaní,   no   nekvalifikoval   ich   ako   zbytočné prieťahy. Vzhľadom   na popísanú činnosť (resp. nečinnosť) okresného súdu majú vyššie uvedené obdobia charakter zbytočných prieťahov. Tieto prieťahy v konaní sa významnou mierou pričinili o celkove neúmerne dlhý priebeh konania v predmetnej veci (vyše 12 rokov trvajúci spor, v dôsledku ktorého sa svedkovia už nemusia pamätať na skutkové okolnosti tvrdeného pracovného úrazu). Z uvedeného dôvodu nepovažoval ústavný súd za účelné zaoberať sa aj ďalšími, no krátkodobejšími obdobiami v činnosti okresného súdu majúcimi tiež určitý podiel na celkove zdĺhavom (a dlhom) priebehu konania (napr. dĺžka konania znaleckého dokazovania).

Ústavný súd predovšetkým konštatoval, že v predmetnej veci súdne konanie, ktoré sa na   okresnom   súde   začalo   24.   apríla   1990,   je   stále   na   súde   prvého   stupňa   bez   jeho rozhodnutia vo veci samej. Podľa názoru ústavného súdu táto zdĺhavosť konania vzhľadom na jeho predmet (odškodnenie pracovného úrazu) môže byť z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy akceptovaná len vo výnimočných prípadoch. Predmetné konanie okresného súdu takýmto prípadom podľa názoru ústavného súdu nie je.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom   takého konania (činnosti) súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   kvôli   ktorej   sa   občan   obrátil   na   orgán   súdnej   moci. K zbytočným   prieťahov   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez   ohľadu   na   ich   počet)   a právoplatne   nerozhodli   (napr.   II.   ÚS   64/99,   I.   ÚS   98/99, I. ÚS 10/98).

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   nápade   vecí   a v personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS   48/96,   II.   ÚS   18/98,   II.   ÚS   52/99)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc   z dôvodov   vyššie   uvedených   v bodoch   1   až   3   (hodnotenie   kritéria zložitosti   veci,   správania účastníka   konania a postupu   súdu)   a z platnej   právnej   úpravy ústavný   súd   konštatoval,   že v predmetnom   občianskoprávnom   súdnom   konaní nemožno hodnotiť   postup   okresného   súdu   v posudzovanej   veci   ako   postup,   ktorý   by   zodpovedal ústavou priznanému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a príslušným ustanoveniam   Občianskeho   súdneho   poriadku,   čo   je   nevyhnutným   predpokladom spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vyššie uvedený postup okresného súdu spôsobujúci zdĺhavosť namietaného konania nevykazoval podľa názoru ústavného súdu znaky plynulého a efektívneho konania a bol teda konaním so zbytočnými prieťahmi.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd okrem konštatovania porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu „konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie meritórne prejednaná a rozhodnutá“.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosť, že ani po uplynutí vyše dvanástich rokov od podania žaloby okresný súd ešte meritórne nerozhodol, považoval   ústavný   súd   za   potrebné v zmysle   ustanovenia   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom   súde   prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcimi   priebeh   konania   tak,   aby   nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo svojej sťažnosti súčasne žiadala priznať finančné zadosťučinenie „ako peňažnú protihodnotu utrpenej nemajetkovej ujmy“ vo výške 100 000 Sk.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   prichádza   do   úvahy   predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do   pôvodného   stavu.   Preto   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   primerané   finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02). V danom prípade ústavný súd považoval vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, ako aj zásadu spravodlivosti za primerané priznať sťažovateľke sumu 100 000 Sk.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil trovy právneho zastúpenia v súlade s § 13 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   spočívajúce   v prevzatí   veci, vypracovaní návrhu na začatie konania a vypracovaní stanoviska k vyjadreniu okresného súdu.

Trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľky   pozostávajú z trov   za tri   úkony   právnej pomoci,   a to   za   prevzatie   a prípravu   zastupovania,   za   spísanie   sťažnosti   a za   spísanie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu. Za prvé dva úkony vykonané v roku 2002 patrí odmena   v sume   po   3 900   Sk   a za   tretí   úkon   vykonaný   v roku   2003   v sume   4 270   Sk. Režijný paušál k dvom úkonom z roku 2002 je 100 Sk a k poslednému úkonu v roku 2003 128 Sk. Preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkom sumu 12 398 Sk.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2003