znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 158/2014-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť D. K. a M. K., zastúpených advokátom Mgr. Miroslavom Hončárom,   Advokátska   kancelária,   Perličková   26,   Bratislava,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 98/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. K. a M. K. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 98/2007 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 98/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. D. K. a M. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume každému po 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava IV j e   p o v i n n ý uhradiť D. K. a M. K. trovy právneho zastúpenia v sume 450,24 € (slovom štytistopäťdesiat eur a dvadsaťštyri centov) na účet ich advokáta Mgr. Miroslava Hončára, Advokátska kancelária, Perličková 26, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 158/2014-10 z 2. apríla 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť D. K. (ďalej len „sťažovateľ   v   1.   rade“)   a M.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v 2. rade“;   spolu   ďalej   len „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   Mgr.   Miroslavom   Hončárom,   Advokátska kancelária,   Perličková   26,   Bratislava,   v časti,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 98/2007.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   prostredníctvom   pošty 28. decembra   2006   zaslali   Okresnému   súdu   Bratislava   II   žalobu   o   určenie   odplaty za užívanie a znehodnotenie pozemku smerujúcu proti odporcovi, ktorý má sídlo v obvode tohto súdu. Okresný súd Bratislava II uvedenú žalobu zaevidoval pod sp. zn. 12 C 255/06 a následne 22. januára 2007 ju postúpil okresnému súdu s odôvodnením, že vec sa týka nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v jeho obvode. Okresný súd predmetnú vec zaevidoval pod sp. zn. 7 C 98/2007. Konanie v predmetnej veci trvá už viac ako 8 rokov, dosiaľ nebolo skončené a podľa sťažovateľov je poznačené zbytočnými prieťahmi.

Okresný súd 27. apríla 2007 vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku v sume 9 480 Sk. Sťažovatelia uvedený súdny poplatok predstavujúci ich dvojmesačný čistý zárobok nevedeli zaplatiť. Následne okresný súd uznesením z 13. júna 2007 (doručeným 16. júla 2007) konanie v tejto veci zastavil. Sťažovatelia následne časť súdneho poplatku v sume   6   480   Sk   zaplatili   a   v   časti   súdneho   poplatku   za   návrh   na   zaplatenie   odplaty za užívanie pozemku podali odvolanie. Okresný súd uznesením z 26. septembra 2007 zrušil uznesenie z 13. júna 2007 o zastavení konania. Po ďalších piatich mesiacoch okresný súd vyzval sťažovateľov uznesením doručeným im 8. marca 2008, aby v lehote 10 dní doplnili svoju   žalobu   o   rozhodujúce   skutočnosti   a   upresnili   nárok,   ktorého   sa   domáhajú. Sťažovatelia na výzvu okresného súdu nestihli v určenej lehote reagovať, pretože sa museli poradiť s advokátmi. Okresný súd uznesením z 9. apríla 2008 žalobu sťažovateľov odmietol a sťažovatelia proti tomuto uzneseniu podali 9. mája 2008 odvolanie, v ktorom poukázali na to, že podaním z 18. apríla 2008 svoju žalobu doplnili. Na základe podaného odvolania okresný   súd   autoremedúrou   uznesenie   o   odmietnutí   žaloby   sťažovateľov   zrušil.   Podľa sťažovateľov   okresný   súd   v   predmetnej   veci   konal   neefektívne,   a   v   súvislosti   s   týmto tvrdením poukázali na skutočnosť, že v doplnení svojej žaloby v podstate len zopakovali skutočnosti už uvedené pôvodne v žalobe doručenej okresnému súdu 29. decembra 2006.

Keďže odporca v predmetnom konaní (obchodná spoločnosť Slovenský plynárenský priemysel,   a. s.,   Bratislava)   si   medzitým   vytvoril   dcérsku   obchodnú   spoločnosť   SPP – distribúcia,   a.   s.,   sťažovatelia   navrhli,   aby   do   konania   na   strane   odporcu   pristúpila   aj uvedená obchodná spoločnosť. Okresný súd uznesením zo 16. februára 2009 rozhodol, že vstup tejto obchodnej spoločnosti do konania na strane odporcu nepripúšťa.

Prvé   pojednávanie   v   predmetnej   veci   okresný   súd   nariadil   po   dvoch   rokoch na 19. január   2009.   Ďalšie   pojednávania   okresný   súd   v   predmetnej   veci   uskutočnil 20. apríla 2009 a   14.   septembra   2009.   Posledne spomínané pojednávanie bolo   odročené na neurčito,   čím   podľa   sťažovateľov „spôsobil   prieťah,   lebo   na   vyjadrenie   k   podaniu navrhovateľa z 31. 07. 2009 súd dal odporcovi lehotu 10 dní a ak by sa nevyjadril podľa § 101   odst.   3   OSP   predpokladá   sa,   že   súhlasí.   Súd   pochybil,   keď   nestanovil   termín pojednávania, lebo súd má konať podľa § 101 OSP odst. 2 aj v prípade, ak sú nečinní účastníci sporu.“. V poradí štvrté pojednávanie okresný súd nariadil po deviatich mesiacoch na   9.   jún   2010,   toto   pojednávanie   bolo   odročené   na   22.   september   2010,   avšak   22. septembra 2010 sa neuskutočnilo, pretože ho okresný súd zrušil. Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo po viac ako roku 27. októbra 2011 a bolo odročené na 23. február 2012. Na pojednávaní konanom 23. februára 2012 okresný súd konanie v predmetnej veci prerušil z dôvodu neúčasti účastníkov konania. Okresný súd v predmetnej veci postupoval v rozpore s § 114 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože nedodržal povinnosť sudcu v ňom ustanovenú pripraviť pojednávanie tak, aby sa vec mohla rozhodnúť na prvom pojednávaní.

Podľa   sťažovateľov   v   predmetnom   konaní   došlo   k   porušeniu   ich   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prejednanie   ich   záležitosti v primeranej   lehote,   pretože   od   podania   ich   žaloby   29.   decembra   2006   ubehlo   dosiaľ „7,2 rokov“ a predmetná vec sa nachádza na súde prvého stupňa bez toho, aby sa okresný súd začal zaoberať meritom veci samej.

Predmetná vec podľa sťažovateľov nie je právne zložitá, napriek tomu sa okresný súd meritom veci nezaoberal. V predmetnej veci ide o „stavbu na cudzom pozemku bez súhlasu majiteľa pozemku resp. jeho právneho predchodcu a to v takom rozsahu s pripočítaním ochranného pásma v tomto prípade tam zakopaného vysokotlakého plynového potrubia, že majiteľom pozemku na užívanie ich vlastníctva z výmery 800 m2 už neostalo celkom nič“.

Sťažovatelia   ku   vzniku   prieťahov   v   predmetnom   konaní   žiadnym   spôsobom neprispeli. V štvrtom roku predmetného konania sťažovatelia čiastočne vzali svoju žalobu späť „tak, že vymedzili – zúžili roky nárokovanej úhrady, aby si u iného súdu mohli za iné ďalšie roky novou žalobou uplatniť úhradu za užívanie ich pozemku“. Opätovnému návrhu sťažovateľov na vstup obchodnej spoločnosti SPP – distribúcia, a. s., do konania na strane odporcu okresný súd uznesením zo 4. marca 2010 vyhovel.

Postup okresného súdu v predmetnom konaní je poznačený pasivitou, o čom svedčí doterajšia dĺžka konania, ako aj skutočnosť, že tento súd „neprejednal v merite vec ani na jedinom   pojednávaní“.   Na   sťažnosť   sťažovateľov   podanú   29.   januára   2010 podpredsedníčka   okresného   súdu   odpovedala   prípisom   z   22.   februára   2010,   v   ktorom podrobne   popísala   úkony   okresného   súdu   a   v   závere   konštatovala,   že   prieťahy v predmetnom konaní nezistila.

Nečinnosťou a neefektívnou činnosťou okresného súdu v predmetnom konaní vzniká sťažovateľom ujma.

Podľa sťažovateľov uvedeným postupom okresného súdu im vznikla majetková ujma v sume 160 000 € a nemajetková ujma v sume 30 000 €, pričom tieto sumy predstavujú nimi požadované primerané finančné zadosťučinenie.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že ich základné práva podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 98/2007 porušené, prikáže okresnému súdu, aby v uvedenom konaní konal bez zbytočných prieťahov, prizná každému zo sťažovateľov primerané finančné zadosťučinenie v sume 95 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   I. ÚS 158/2014-10   z 2.   apríla   2014   prijal   sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

Na základe výzvy ústavného súdu sa vyjadrila predsedníčka okresného súdu podaním sp.   zn. Spr   3214/2014 z 25.   apríla   2014, v   ktorom   podrobne   popísala   priebeh   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 C 98/2007:

„Pod   sp.   zn.   7C   98/2007   je   na   tunajšom   súde   vedené   konanie   v   právnej   veci navrhovateľov: 1. D. K. a 2. M. K. proti odporcom: 1. Slovenský plynárenský priemysel, a. s., 2. Distribúcia SSP – a. s., o zaplatenie úhrady za užívanie a znehodnotenie pozemku s príslušenstvom.

V označenej právnej veci boli doposiaľ realizované nasledovné procesné úkony. Návrh na začatie konania bol podaný na Okresnom súde Bratislava II dňa 29. 12. 2006. Dňa 22. 1. 2007 bola vec z dôvodu miestnej príslušnosti postúpená Okresnému súdu Bratislava IV, ktorému bol spis doručený dňa 18. 4. 2007.

Dňa 19. 4. 2007 tunajší súd vyzval navrhovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za návrh pod následkom zastavenia konania.

Uznesením   zo   dňa   13.   6.   2007   súd   konanie   zastavil   pre   nezaplatenie   súdneho poplatku.

Dňa 27. 7. 2007 bol zaplatený súdny poplatok, preto uznesením zo dňa 26. 9. 2007 súd zrušil uznesenie o zastavení konanie. Predmetné uznesenie nadobudlo dňa 29. 1. 2008 právoplatnosť.

Uznesením zo dňa 13. 2. 2008, č. k. 7C 98/2007-27 súd navrhovateľov vyzval na doplnenie návrhu na začatie konania.

Uznesením zo dňa 13. 2. 2008, č. k. 7C 98/2007-28 súd konanie v časti o odstránenie stavby a vypratanie pozemku zastavil. Uznesenie nadobudlo dňa 18. 3. 2008 právoplatnosť. Uznesením   zo   dňa   9.   4.   2008,   č.   k.   7C   98/2007-29   súd   podanie   navrhovateľov odmietol. Dňa 18. 4. 2008 bolo súdu doručené doplnenie návrhu a dňa 9. 5. 2008 podali navrhovatelia proti uzneseniu zo dňa 9. 4. 2008 odvolanie.

Uznesením zo dňa 13. 5. 2008, č. k. 7C 98/2007-39 súd zrušil uznesenie zo dňa 9. 4. 2008, č. k. 7C 98/2007-29. Uznesenie nadobudlo dňa 14. 6. 2008 právoplatnosť.

Dňa 5. 8. 2008 súd doručoval návrh na vyjadrenie odporcovi, ktorý ho prevzal dňa 17. 8. 2008. Dňa 9. 9. 2008 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu.

Dňa 11. 9. 2008 súd vo veci určil termín pojednávania na deň 19. 1. 2009. Dňa 19. 1. 2009 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň 20. 4. 2009 s tým, že navrhovateľ založí do spisu prílohy k návrhu na rozšírenie návrhu.

Uznesením   zo   dňa   16.   2.   2009,   č.   k.   7C   98/2007-76   súd   nepripustil   pristúpenie účastníka na strane odporcu do konania a zmenu návrhu.

Dňa 23. 3. 2009 bolo súdu doručené zúženie petitu navrhovateľmi. Dňa 20. 4. 2009 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že odporcovi bola poskytnutá lehoty 10 dní na zaslanie vyjadrenia k návrhu navrhovateľov zo dňa 23. 3. 2009.

Dňa 24. 4. 2009 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu. Dňa 8. 5. 2009 bolo vo veci určené pojednávanie na deň 14. 9. 2009. Dňa   29.   6.   2009   a   dňa   31.   7.   2009   bolo   súdu   doručené   rozšírenie   návrhu navrhovateľmi.

Dňa 14. 9. 2009 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že odporcovi bola poskytnutá lehota 10 dní na zaslanie vyjadrenia k návrhu navrhovateľov zo dňa 31. 7. 2009.

Dňa 5. 10. 2009 a opätovne dňa 10. 11. 2009 súd urgoval zaslanie vyjadrenia od odporcu. Dňa 25. 11. 2009 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu.

Z dôvodu dočasného pridelenia zákonnej sudkyne JUDr. Kožíkovej na výkon funkcie predsedu Okresného súdu Bratislava I bolo oddelenie 7C v zmysle § 51 ods. 4 písm. a) zákona č. 754/2004 Z. z. prerozdelené a spis sp. zn. 7C 98/2007 bol dňa 05. 02. 2010 pridelený na prejednanie a rozhodnutie JUDr. Ondrejovi Krajčovi.

Uznesením č. k. 7C 98/2007-111 zo dňa 4. 3. 2010 súd pripustil vstup účastníka do konania   na   strane   odporcu   v 2.   rade   a   zmenu   petitu   návrhu.   Uznesenie   nadobudlo právoplatnosť dňa 7. 4. 2010.

Dňa   9.   6.   2010   sa   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   súd   pripustil   nový   návrh na zmenu petitu, termín pojednávania bol odročený na deň 22. 9. 2010.

Pojednávanie zo dňa 22. 9. 2010 bolo následne odvolané z dôvodu zmeny osoby zákonného sudcu v oddelení 7C.

Dňa   20.   07.   2010   bol   predmetný   spis   pridelený   na   prejednanie   a   rozhodnutie JUDr. Erike Némethovej Stiffelovej v zmysle ust. § 51 ods. 4 zákona o súdoch.

Dňa 20. 06. 2011 bol určený termín pojednávania na deň 27. 10. 2011. Dňa 27. 10. 2011 sa konalo pojednávanie, na ktoré sa odporca bez ospravedlnenia nedostavil, termín pojednávania bol odročený na deň 23. 2. 2012.

Dňa 23. 2. 2012 sa konalo pojednávanie, na ktorom súd konanie prerušil uznesením č. k. 7C 98/2007-143 z dôvodu neúčasti účastníkov na pojednávaní bez ospravedlnenia (vrátane sťažovateľov).

Dňa   20.   4.   2012   bol   súdu   doručený   návrh   odporcu   v   1.   rade   na   pokračovanie v konaní.

Úpravou zo dňa 11. 5. 2012 súd opätovne doručoval uznesenie odporcovi v 2. rade. Uznesenie č. k. 7C 98/2007-143 zo dňa 23. 2. 2012 nadobudlo právoplatnosť 4. 7. 2012. Dňa   16.   1.   2013   bol   predmetný   spis   pridelený   na   prejednanie   a   rozhodnutie JUDr. Tatiane Polákovej v zmysle ust. § 51 ods. 4 zákona o súdoch.

V období od 18. 1. 2013 do 20. 3. 2013 bola zákonná sudkyňa neprítomná z dôvodu práceneschopnosti.

Dňa   2.   4.   2013   bol   súdu   doručený   návrh   navrhovateľa   v   1.   a   v   2.   rade na pokračovanie v konaní.

Úpravou zo dňa 10. 4. 2013 bol určený termín pojednávania na deň 12. 7. 2013. Dňa   12.   07.   2013   sa   konalo   pojednávanie,   súd   vyhlásil,   že   v   konaní   pokračuje, zároveň sa oboznámil s obsahom doterajších prednesov a vykonaným dokazovaním, termín pojednávania sa odročil na deň 08. 10. 2013.

Dňa   07.   10.   2013   bol   predmetný   spis   pridelený   na   prejednanie   a   rozhodnutie JUDr. Tatiane Redenkovičovej Koprdovej.

Na pojednávaní konanom dňa 08. 10. 2013 (navrhovateľ v 2. rade sa nedostavil z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti) sa súd oboznámil s doteraz vykonaným dokazovaním a s návrhom navrhovateľa v 1. a 2. rade na zmenu petitu návrhu, pričom navrhovateľ v 1. rade žiadal súd o odročenie termínu pojednávania až po termíne 16. 12. 2013 z dôvodu liečebného pobytu - súd žiadosti vyhovel a pojednávanie odročil na termín 16. 12. 2013 stým, že rozhodne o návrhu navrhovateľov na zmenu petitu návrhu.

Uznesením   č.   k.   7C   98/2007-165   zo   dňa   07.   11.   2013   súd   uznesením   návrh navrhovateľa v 1. a 2. rade na zmenu petitu návrhu zamietol.

Sudca   dňa   07.   11.   2013   dal   pokyn   na   vykonanie   dopytu   na   Národnú   asociáciu realitných kancelárií Slovenska za účelom zistenia ceny nájmu za prenájom nehnuteľností (s poukazom na uznesenie o pripustení zmeny petitu návrhu č. l. 120-121).

Dňa 12. 11. 2013 bol zaslaný dopyt na základe pokynu sudcu. Dňa   04.   12.   2013   doručil   navrhovateľ   v   1.   a2.   rade   odvolanie   proti   uzneseniu o nepripustení zmeny petitu návrhu.

Dňa 16. 12. 2013 sa konalo pojednávanie, na ktoré sa navrhovateľ v 1. a 2. rade nedostavili, súd doručil krátkou cestou odvolanie právneho zástupcu odporcov a oboznámil, že Národná asociácia realitných kancelárií Slovenska doposiaľ nezaslala súdu odpoveď na žiadosť, termín pojednávania bol určený na deň 03. 03. 2014.

Dňa 16. 12. 2013 dal sudca pokyn - predvolať navrhovateľa v 1. a 2. rade na termín pojednávania a urgovať dopyt na Národnú asociáciu realitných kancelárií Slovenska. Dňa   30.   12.   2013   bola   súdu   doručená   odpoveď   zo   strany   Národnej   asociácie realitných kancelárií Slovenska.

Dňa   13.   01.   2014   dal   sudca   pokyn   na   doručenie   odpovede   Národnej   asociácie realitných kancelárií Slovenska účastníkom konania.

Dňa 03. 03. 2014 sa konalo pojednávanie, na ktorom súd uznesením zamietol návrhy navrhovateľov v 1. a 2. rade nä doplnenie dokazovania a dal poučenie podľa ust. § 120 O. s. p. s tým, že vyhlási rozhodnutie vo veci samej - navrhovateľ v 1. rade požiadal súd o prerušenie konania.

Uznesením č.k. 7C 98/2007-188 zo dňa 03. 03. 2014 súd návrh navrhovateľa v 1. a 2. rade na prerušenie konania prednesený na pojednávaní dňa 03. 03. 2014 zamietol (proti uzneseniu je možné podať odvolanie - spis je z uvedeného dôvodu na lehote).

Zo sťažnostného spisu vedeného pod č. Spr. 2008/10 som zistila, že dňa 29. 1. 2010 bola do rúk predsedu súdu doručená sťažnosť oboch sťažovateľov na prieťahy v tej istej veci, ktorá bola vybavená v zmysle zákona ako nedôvodná sťažnosť, pretože v konaní od podania návrhu do 2. 2. 2010 neboli zistené prieťahy. Odpoveď na sťažnosť Spr. 2008/10-3 zo dňa 22. 2. 2010 bola doručená sťažovateľovi M. K. dňa 6. 4. 2010 a D. K. dňa 20. 3. 2010. Zo sťažnostného spisu vedeného pod č. Spr. 2044/2013 vyplynulo, že odpoveďou na sťažnosť zo dňa 10. 06. 2013 bolo sťažovateľom oznámené, že sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní je nedôvodná.“

Vo vzťahu k dôvodnosti podanej sťažnosti predsedníčka okresného súdu v závere tohto podania z 25. apríla 2014 uviedla:

„Z hľadiska posudzovania zodpovednosti Okresného súdu Bratislava IV za prieťahy v napadnutom konaní, predmetom ktorého je rozhodovanie o návrhu na zaplatenie úhrady za užívanie a znehodnotenie pozemku s príslušenstvom, je potrebné zohľadniť procesnú náročnosť veci z dôvodu množstva procesných návrhov, o ktorých bolo potrebné v priebehu konania rozhodnúť.

Pre   správne   posúdenie   veci   je   potrebné   vziať   do   úvahy   tú   skutočnosť,   že navrhovatelia   sťažovali   postup   súdu   v   konaní,   pretože   sa   nedostavovali   na   stanovené termíny   pojednávania   a   ak   aj   boli   prítomní,   podávali   procesné   návrhy   v   zmysle Občianskeho   súdneho   poriadku,   o   ktorých   súd   musel   rozhodnúť   (naposledy   návrh   na prerušenie   konania)   a   tak   svojím   konaním   zabraňovali   súdu,   aby   uznesením   vyhlásil dokazovanie   za   skončené   a   vyniesol   rozsudok   vo   veci   samej,   ako   je   to   zrejmé   z pojednávania konaného dňa 03. 03. 2014.

Na   ťarchu   súdu   však   možno   pripísať   prieťahy   súdu   spôsobené   viacnásobnými zmenami zákonného sudcu v danej veci.

Záverom   konštatujem,   že   napadnuté   konanie   bolo   poznačené   prieťahmi,   ktoré vzhľadom   k   okolnostiam   prípadu,   predmet   sporu,   spolu   s   prihliadnutím   na   prieťahy spôsobenými samotnými sťažovateľmi, nemožno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Navrhujem   preto   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   aby   ústavnú   sťažnosť v tomto konaní vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol. Zároveň   Vám   oznamujem,   že   súhlasím,   aby   ústavný   súd...   upustil   od   ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

Sťažovatelia na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu z 25. apríla 2014 reagovali podaním doručeným ústavnému súdu 21. mája 2014, v ktorom poukázali na ustanovenia právnych   predpisov   týkajúcich   sa   povinností   zákonného   sudcu   a následne   vo   vzťahu k argumentácii   okresného   súdu   k jednotlivým   kritériám   posudzovania   existencie zbytočných prieťahov v predmetnom konaní uviedli:

«...   Podotýkam,   že vedenie procesu ako aj rozsah dokazovania je plne v rukách konajúceho sudcu. V tomto konkrétnom prípade konajúcich sudcov.

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov ako účastníkov súdneho konania pred okresným súdom, títo pred podaním sťažnosti ústavnému súdu opakovane /29. 1. 2010, 10. 6. 2013/ podali   z   dôvodu   nečinnosti   všeobecného   súdu   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v   konaní predsedovi okresného súdu a teda postupovali plne podľa zásady vigilantibus iura (každý nech   si   stráži   svoje   práva).   To,   že   účastník   nereagoval   včas,   teda   v   10-dňovej   lehote na výzvu súdu a požiadal súd o predĺženie tejto lehoty na to, aby vyhľadal kvalifikovanú právnu pomoc v konaní, v ktorom nebol zastúpený advokátom považujem v kontexte s vyše 8-ročnýmÍ   prieťahmi   zo   strany   súdu   a   výmenou   5-tich   sudcov   za   právne   bezvýznamné a vzhľadom   na   posúdenie   nárokov   navrhovateľov   na   finančné   zadosťučinenie za irelevantné.

Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťuje, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom konaní, je postup samotného okresného súdu. Trvanie napadnutého konania (viac ako 8 rokov) je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané....

Pri   hodnotení   doterajšieho   postupu   okresného   súdu   v   namietanom   konaní poukazujeme   na   to,   že   v   jeho   priebehu   sa   vyskytli   väčšie   obdobia   nečinnosti.   Okrem nečinnosti na začiatku konania súd v čase od 22.   9.   2010 do 27.   10.   2011 spôsobené pravdepodobne zmenou v osobe zákonného sudcu. Od 23. 2. 2012 do 12. 07. 2013 ako aj od 07. 11. 2013 do 03. 03. 2014, keď súd vykonal iba bežné procesné úkony. Zbytočné prieťahy v konaní priznal aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti. Obrana súdu spočívala v poukazovaní na vysoký počet procesných úkonov a zmeny zákonných sudcov.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02)....

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujeme, aby ústavný súd nálezom konštatoval; že   doterajším   postupom   okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   ním   vedené   pod   sp.   zn 7 C 98/2007,   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.»

Vo   svojom   podaní   z   15.   mája   2014   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu oznámili, že súhlasia s upustením od ústneho pojednávania a podaním zo 16. mája 2014 si vyčíslili a uplatnili náhradu trov ich právneho zastúpenia v sume 450,24 €.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   vo   veci   sťažnosti   sťažovateľov   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s   ich   stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   má   každý   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj čo sa týka čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   posudzovaného   konania   je   rozhodovanie   o   návrhu   na   zaplatenie úhrady za užívanie a znehodnotenie pozemku s príslušenstvom. Okresný súd vo svojom vyjadrení   z   25.   apríla   2014   poukazuje   na „procesnú   náročnosť   veci“ podmienenú množstvom procesných návrhov sťažovateľov, o ktorých bolo potrebné rozhodnúť. Podľa názoru   ústavného   súdu   rozhodovanie   o   procesných   návrhoch   účastníkov   konania   je súčasťou bežnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov a pri dostatočnom oboznámení sa s predmetom   príslušného   konania   by   spravidla   nemal   byť   dôvodom   zbytočného predlžovania konania pred všeobecným súdom, aj keď na druhej strane je potrebné povedať, že čas potrebný na rozhodnutie o týchto návrhoch nemožno samozrejme započítať na ťarchu príslušného vo veci rozhodujúceho súdu. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v tejto veci nezistil žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že by celková dĺžka tohto konania bola výrazne ovplyvnená právnou alebo skutkovou zložitosťou tejto veci.

2. Sťažovatelia   uviedli,   že   ich   správanie   v   konaní nemohlo byť príčinou   vzniku prieťahov v predmetnom konaní. Zo skutkových zistení ústavného súdu však vyplýva, že správanie sťažovateľov výraznou mierou prispelo k spomaleniu postupu okresného súdu v predmetnom konaní. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť,   že   sťažovatelia   nerešpektovali   výzvy   okresného   súdu   na   odstránenie nedostatkov   nimi   podaného   návrhu   na   začatie   konania,   ako   aj   ich   ďalších   podaní v predmetnej veci, predovšetkým lehoty v nich stanovené, a v dôsledku tejto skutočnosti bolo   konanie   v   predmetnej   veci   zastavené   prvýkrát   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku uznesením z 13. júna 2007 (v období od 19. apríla 2007 do 27. júla 2007 sa odstraňovala uvedená   prekážka   konania)   a   druhýkrát   bolo   ich   podanie   uznesením   z   9.   apríla   2008 odmietnuté   z   dôvodu   nedoplnenia   náležitostí   nimi   podaného   návrhu   (v   období od 13. februára   2008   do   13.   mája   2008   sa   odstraňovala   uvedená   prekážka   konania), nedostatok súčinnosti spočívajúci v nepreberaní zásielok sťažovateľom v 2. rade spôsobil predĺženie konania spočívajúce v nevyhnutnosti zistenia jeho adresy opäť prostredníctvom sťažovateľa   v   1.   rade,   ktorý   ale   reagoval   až   na   druhú   výzvu   ústavného   súdu (pre nesúčinnosť na získanie uvedených údajov bol potrebný čas od 26. septembra 2007 do 31. decembra 2007). Sťažovatelia v priebehu predmetného konania doručili okresnému súdu viacero podaní, ktorými navrhli zmenu petitu podaného návrhu (podania doručené 19. januára 2009, 23. marca 2009, 29. júna 2009), okresný súd sa následne musel vždy s novou procesnou situáciou relevantne vysporiadať (od vyžiadavaní si vyjadrení protistrany cez rozhodovanie o pripustení zmeny petitu, nevynímajúc doručovanie rozhodnutí) a čas potrebný na vykonanie úkonov súvisiacich s týmito procesnými návrhmi predĺžil predmetné konanie, avšak tento čas nemožno započítať na ťarchu okresného súdu.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovatelia k predĺženiu konania prispeli taktiež tým, že sa na jednotlivé pojednávania nedostavovali bez toho, aby sa riadne a včas ospravedlnili (pojednávanie   14.   septembra   2009   –   nedostavil   sa   sťažovateľ   v   2.   rade,   pojednávania 27. októbra 2011, 23. februára 2012, 12. júla 2013 a 16. decembra 2013 – nedostavili sa obaja sťažovatelia). Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pripomína, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje procesná povinnosť   účastníka   konania   prispievať   k   dosiahnutiu   účelu   súdneho   konania   včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných skutočností (§ 101 ods. 1 OSP)

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v posudzovanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu na rozhodovaní v predmetnej veci. Pri skúmaní uvedeného postupu okresného súdu ústavný súd vychádzal z priebehu predmetného konania popísaného v podaní predsedníčky okresného súdu z 25. apríla 2014, ale aj zo spisového materiálu sp. zn. 7 C 98/2007.

Ústavný súd zistil, že predmetné konanie bolo poznačené dlhým obdobím nečinnosti okresného   súdu   trvajúcim   od   9.   júna 2010   až do   20.   júna   2010,   počas   ktorého   okrem odvolania nariadeného pojednávania a jeho preročenia z dôvodu zmeny zákonného sudcu v predmetnej veci nevykonal žiaden úkon smerujúci k rozhodnutiu v merite veci.

Tvrdeniu sťažovateľov, podľa ktorého okresný súd „neprejednal v merite vec ani na jedinom pojednávaní“, nemožno podľa ústavného súdu prisvedčiť, keďže z obsahu spisu vo veci   samej   je   zrejmé,   že   okresný   súd   sa   meritom   veci   zaoberal   na   viacerých pojednávaniach (napr. 9. júna 2010, 12. júla 2013 a 8. októbra 2013).

Podľa zistenia ústavného súdu okresný súd nevykonával žiadne úkony v predmetnej veci aj v období od 23. februára 2012, keď bolo predmetné konanie uznesením prerušené z dôvodu   neospravedlnenej   neúčasti   účastníkov   konania   na   nariadenom   pojednávaní, do 10. apríla 2013, keď bol súdnej kancelárii daný pokyn na vykonanie úkonov súvisiacich s nariadením pojednávania na 12. júl 2013. Uvedené obdobie prerušenia konania s ohľadom na dôvod prerušenia, ako aj skutočnosť, že sťažovatelia o pokračovanie v konaní okresný súd požiadali až 2. apríla 2013, nemožno podľa názoru ústavného súdu započítať na ťarchu okresného súdu.

Okrem uvedeného obdobia nečinnosti ústavný súd zistil, že predmetné konanie bolo poznačené aj neefektívnou činnosťou okresného súdu, v dôsledku ktorej okresný súd napr. o vstupe odporcu v 2. rade do konania rozhodol až po podaní druhého návrhu na jeho pristúpenie do konania sťažovateľmi napriek tomu, že odporca v 1. rade svoju pasívnu legitimáciu v predmetnom spore namietal sám už od svojho prvého vyjadrenia v predmetnej veci doručeného okresnému súdu 9. septembra 2008. Neefektívnou činnosťou okresného súdu   bolo   poznačené   aj   obdobie   od   14.   septembra   2009,   keď   okresný   súd   uskutočnil pojednávanie v predmetnej veci, do 4. marca 2010, keď okresný súd uznesením rozhodol o vstupe odporcu v 2. rade do konania, počas ktorého okresný súd okrem výzvy odporcovi v 1.   rade,   v   ktorom   požadoval   vyjadrenie   k   jeho   pasívnej   legitimácii,   nevykonal v predmetnej veci žiadne ďalšie úkony.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako sedem rokov a tri mesiace (z uvedeného obdobia bolo na obdobie 1 roka toto konanie prerušené, t. j. v konaní existovala zákonná prekážka ďalšieho postupu okresného súdu) a bolo   poznačené   nečinnosťou   aj   neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu.   S   ohľadom na uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ani vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že označené práva sťažovateľov boli porušené.

III.

Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   ich záležitosti   v   primeranej   lehote podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   postupom   okresného   súdu, prikázal tomuto súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádzajú   sťažovatelia   domáhajúci   sa   rozhodnutia   súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 95 000 € od okresného súdu z dôvodov majetkovej a nemajetkovej ujmy im spôsobenej.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku preskúmavaného konania a berúc do úvahy konkrétne okolnosti   prípadu,   predovšetkým   postup   okresného   súdu   v   predmetnej   veci   a   predmet uvedeného konania, t. j. čo je pre účastníka konania v stávke – „at stake“, právnu a skutkovú zložitosť   predmetnej   veci,   správanie   sťažovateľov,   ktorí   výraznou   mierou   prispeli k predĺženiu   konania,   považoval   ústavný   súd   priznanie   sumy   1 000   €   každému zo sťažovateľov   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   56   ods.   4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v   súvislosti   s   ich   právnym zastupovaním advokátom Mgr. Miroslavom Hončárom.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Úhradu priznal za tri úkony právnej služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia,   spísanie   sťažnosti   a jej   podanie,   stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) podľa návrhu právneho zástupcu sťažovateľov a v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 450,24   € pozostávajúcu zo súčtu odmeny za tri úkony právnej služby vykonané pre dvoch sťažovateľov v sume 402 € (t. j. 6 x 67 €) a režijného paušálu v sume 48,24 € (t. j. 6 x 8,04 €), t. j. v sume ním vyčíslenej v predmetnom konaní.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014