znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 158/2011-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2012 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti JUDr. T. F., Mgr. K. F. a N. F., všetci bytom B., zastúpených advokátkou   JUDr.   A.   V.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 96/1992 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   JUDr.   T.   F.,   Mgr.   K.   F.   a N.   F.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie ich   záležitosti   v   primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 96/1992   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 96/1992 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. T. F., Mgr. K. F. a N. F. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie, každému z nich   v sume   po   5   000   €   (slovom   päťtisíc   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý uhradiť JUDr. T. F., Mgr. K. F. a N. F. trovy právneho zastúpenia v sume 444,60 € (štyristoštyridsaťštyri eur a šesťdesiat centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. P. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2011 doručená   sťažnosť   JUDr.   T.   F.,   Mgr.   K.   F.   a N.   F.,   všetci   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou   A.   V.,   B.,   ktorou   namietali   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 96/1992.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:„Návrhom zo dňa 31. 3. 1992 sme sa domáhali s poukazom na reštitučný zákon č. 87/1991 Zb. vydania nezastavanej časti nehnuteľností v kat. území B. – par. č. 4052/20 vo výmere 402 m2 a parc. č. 4052/21 vo výmere 26 m2, ktoré nám boli vyvlastnené v r. 1969. Vo veci prebehlo niekoľko pojednávaní a Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. 15 C 96/92-137 zo dňa 15. 10. 1999 náš návrh zamietol. Keďže sme toto rozhodnutie považovali za nespravodlivé, podali sme odvolanie a Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. 16 Co 42/00-163 zo dňa 14. 6. 2000 rozsudok súdu I. stupňa zrušil a vrátil súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Na   Okresnom   súde   v   Bratislave   I   prebehlo   ďalšie   dokazovanie   a   tento   súd rozsudkom č. 15 C 96/92-198 zo dňa 28. 9.2001, znovu náš návrh zamietol. Aj proti tomuto rozsudku sme podali odvolanie a Krajský súd v Bratislave uznesením č. 9 Co 51/02-226 dňa 11. 12. 2002 znovu prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu   s tým,   že   je   potrebné   rozšíriť   dokazovanie   znalcom   z   odboru   geodézie,   keďže predmetom   sporu   je   pomerne   veľký   pozemok   v   lukratívnej   časti   S.,   pričom   na   tomto pozemku došlo počas tohto súdneho sporu k výstavbe garáží bez stavebného povolenia... nariadil Okresný súd Bratislava I v r. 2005 znalecké dokazovanie. V r. 2006 súd zrušil svoje pôvodné rozhodnutie a vypracovaním posudku určil iného znalca.

Celé konanie sa nám javilo ako zbytočne zdĺhavé, ale boli sme trpezliví s vidinou, že sa súd k niečomu dopracuje.

Avšak od tejto doby sa vo veci z nášho pohľadu nič neudialo. Viac krát sme sa boli vo veci osobne informovať a zakaždým nám bolo sľúbené, že termín pojednávania bude čoskoro vytýčený.

Dňa   9.   2.   2009   sme   sa   prostredníctvom   našej   právnej   zástupkyne   písomne informovali, z akých dôvodov sa vo veci nekoná. Na tento list nám súd oznámil, že znalec nevrátil súdu spis, ale robia všetky kroky preto, aby vec doriešili.

Trpezlivo sme čakali do decembra 2010 a pretože sa nič nedialo, obrátili sme sa so sťažnosťou na prieťahy v konaní na predsedníčku Okres. súdu Bratislava I. Túto sťažnosť sme podali 6. 12. 2010. Pani predsedníčka nám obratom odpísala, že spis sa nachádza na Krajskom súde a predĺžila lehotu na vybavenie sťažnosti do 7. 2. 2001. Dňa 18. 2. 2011 nám prišlo oznámenie z Okresného súdu Bratislava I, že spis sa od 6. 10. 2006 nachádza u znalca, ktorý ho odmieta vrátiť z dôvodu, že nie sú mu vyplácané odmeny za výkony jeho znaleckej   činnosti   a   bez   spisového   materiálu   nie   je   možné   adekvátne   prešetriť   našu sťažnosť. Inak povedané, pokračovanie v súdnom konaní je vlastne v nedohľadne, pretože súd nemá žiadnu možnosť, ako donútiť znalca, aby súdu vrátil spis. To ešte nevieme, či vypracoval vôbec posudok.

Z nášho hľadiska je takáto situácia nepochopiteľná.

Nielen že nám boli v minulosti vyvlastnené lukratívne pozemky a na ich častiach boli postavené byty pre vtedajších vysokopostavených súdruhov, rôzni iní trúfalci si na ďalších prístupných častiach   týchto   pozemkov   postavili   bez stavebného povolenia   garáže,   ktoré stavby si už väčšina z nich zlegalizovali, pretože u nás sa to dá. Avšak dopracovať sa v primeranom čase k spravodlivému súdnemu rozhodnutiu sa asi nedá,   keďže posledné meritórne pojednávanie bolo v r. 2002...

Okresný súd Bratislava I svojou nečinnosťou porušil... čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru Rady Európy o ochrane ľudských práv a slobôd...

S poukazom na horeuvedené podávame túto sťažnosť, ktorou namietame porušenie práv na spravodlivý proces bez prieťahov vyplývajúci nám jednak z Ústavy SR i Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv.

Žiadame   preto   Ústavný   súd   SR,   aby   našej   sťažnosti   vo   svojom   náleze   vyhovel a zároveň   žiadame,   aby   nám   týmto   nálezom   bolo   priznaná   aj   finančné   zadosťučinenie, každému z nás v sume 10 000 EUR ako náhrada nemajetkovej ujmy.

Priznania   finančného   zadosťučinenia   sa   domáhame   z   toho   dôvodu,   že   v   našom konkrétnom prípade nepovažujeme deklarovanie porušenia práve na spravodlivý proces bez prieťahov za dostatočné.

Prieťahy v konaní spôsobili, že kvôli rôznym čiernym a dodatočne zlegalizovaným stavbám na spornom pozemku budeme nútení viesť ďalšie súdne spory a je veľmi otázne, či sa vôbec dožijeme spravodlivého rozhodnutia. Sme už starší ľudia – dôchodcovia a už nemáme ani dostatok zdravia, ani peňazí na vedenie takýchto sporov.

Žiadame aj náhradu trov konania – právneho zastúpenia a to za 2 úkony: prevzatie a spísanie návrhu, vypočítaných podľa stanovenej výšky finančného zadosťučinenia, ktoré nám Ústavný súd SR prizná, v prospech našej právnej zástupkyne.“

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 158/2011-10 z 27. apríla 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3326/2011 z 13. mája 2011, v ktorom uviedol:

«K   priebehu   konania   uvádzam,   že   k   dnešnému   dňu   súd   nedisponuje   so   súdnym spisom, nakoľko je od 6. 10. 2006 u bývalého znalca Ing. J. V., CSc., bytom B. Súd má k dispozícii iba náhradný obal.

Z náhradného obalu k spisu je zrejmé, že:

- uznesením zo dňa 24. 3. 2006 č. k. 15C 96/1992-260 bol poverený na vypracovanie a podanie znaleckého posudku znalec Ing. J. V., CSc. (ďalej len „súdny znalec“), ktorý mal znalecký posudok predložiť v lehote 60 dní od doručenia súdneho spisu. Súdny znalec spis prevzal dňa 6. 10. 2006 a v súdom uloženej lehote znalecký posudok nepredložil.

- v čase od 1. 1. 2007 do 30. 6. 2007 bola zákonná sudkyňa dočasne pridelená na Krajský súd v Bratislave,

-   dňa   19.   2.   2008   súdny   znalec   telefonicky   požiadal   súd   o   predĺženie   lehoty   na vypracovanie znaleckého posudku o tri mesiace.

- dňa 13. 1. 2009 bol súdny znalec vyzvaný na predloženie znaleckého posudku, doručenie výzvy mal riadne vykázané dňa 5. 2. 2009, ale na výzvu nereagoval,

- dňa 3. 8. 2009 bol súdny znalec vyzvaný na predloženie znaleckého posudku pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty vo výške 75 eur, ale na výzvu nereagoval, doručenie mal riadne vykázané dňa 20. 8. 2009,

- dňa 16. 2. 2010 bola súdnemu znalcovi uložená poriadková pokuta vo výške 75 eur a   zároveň   bol   opäť   vyzvaný   na   predloženie   znaleckého   posudku   pod   hrozbou   uloženia poriadkovej   pokuty   vo   výške   100   eur,   ale   na   výzvu   nereagoval,   doručenie   mal   riadne vykázané dňa 2. 3. 2010,

-   dňa   23.   4.   2010   bola   daná   na   vymáhanie   voči   súdnemu   znalcovi   poriadková pokuta,

- dňa 7. 5. 2010 vyšší súdny úradník sa telefonicky spojil so súdnym znalcom, ktorý na otázku kedy súdu predloží znalecký posudok a či má spis u seba sa vyjadril (úradný záznam na č. l. 19), že spis má u seba, ale ho odmieta vydať súdu, nakoľko mu súd v iných veciach nevyplatil znalečné a znalecký posudok má rozpracovaný,

- uznesením zo dňa 11. 5. 2010 bola súdnemu znalcovi uložená pokuta 100 eur. Doručenie výzvy mal súdny znalec riadne vykázané dňa 4. 6. 2010,

-   listom   zo   dňa   11.   5.   2010   adresovaným   Ministerstvu   spravodlivosti   SR,   súd upozornil na postup súdneho znalca a požiadal orgán vykonávajúci dohľad na súdnymi znalcami, o zjednanie nápravy, najmä zabezpečenie vrátenia spisu,

- proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty podal súdny znalec listom doručeným súdu dňa 22. 6. 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28. 1. 2011 sp. zn. 4Co 348/2010 tak, že uznesenie súdu o uložení poriadkovej pokuty potvrdil,

- na list tunajšieho súdu zo dňa 11. 5. 2010 reagovalo Ministerstvo spravodlivosti SR dňa 30. 8. 2010 pod č.: 19 150/2010/51/ZT s tým, že menovaný súdny znalec bol dňa 11. 12. 2009 vyčiarknutý zo zoznamu znalcov, tlmočníkov a prekladateľov a má za to, že disponuje príslušnými procesnými nástrojmi, ktoré mu umožňujú zabezpečenie spisu,

- dňa 7. 4. 2011 bola uložená poriadková pokuta, potvrdená odvolacím súdom, daná na vymáhanie a vyčiarknutý súdny znalec bol opakovane vyzvaný na vrátenie spisu, resp. oznámenie dôvodu nevrátenia, pod hrozbou prejednania priestupku podľa ust. § 26 ods. 3 v spojení s § 26 ods. 1 písm. b) zákona č. 382/2004 Z. z. Doručenie mal znalec Ing. Jozef Varga, CSc. riadne doručené a na výzvu nereagoval,

- dňa 9. 5. 2011 bol znalec Ing. J. V., CSc. predvolaný na informatívny výsluch na deň 20. 5. 2011 pod hrozbou predvedenia.

Predmetné konanie na tunajšom súde je poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci za objektívny prieťah.

V prípade, súd Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní. S poukazom na uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní prosím Ústavný súd Slovenskej   republiky,   aby   uvedené   skutočnosti   pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške. Konečné   rozhodnutie   ponechávam   na   zváženie   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky.»

K   vyjadreniu   okresného   súdu   zaujal   stanovisko   právny   zástupca   sťažovateľov v podaní z 28. decembra 2011, v ktorom uviedol:

„Sťažovatelia   v   zmysle   ustanovenia   čl.   127   ods.   3)   Ústavy   Slovenskej   republiky požiadali   v   sťažnosti   zo   dňa   29.   03.   2011   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   10   000,-   eur.   Tohto   zadosťučinenia   sa   sťažovatelia   domáhajú z dôvodu, že od podania návrhu v tomto spore (rok 1992) uplynulo už dvadsať rokov… Príslušné súdy, hoci takéto zákonné možnosti majú, nekonajú tak, aby predmetné súdne konanie bolo jednou zo záruk zákonnosti a slúžilo na jej upevňovanie a rozvíjanie, aby   ním   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov sťažovateľov…“

Podpredsedníčka okresného súdu vo vyjadrení z 13. mája 2011 a právny zástupca sťažovateľov   vo   vyjadrení   z   28.   decembra   2011   ústavnému   súdu   oznámili,   že   netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom posudzovaného konania vedeného okresným súdom sú reštitučné nároky sťažovateľov, ktorí sa „Návrhom zo dňa 31. 3. 1992... domáhali s poukazom na reštitučný zákon č. 87/1991 Zb. vydania nezastavanej časti nehnuteľností v kat. území B. – par. č. 4052/20 vo výmere 402 m2 a parc. č. 4052/21 vo výmere 26 m2, ktoré... boli vyvlastnené v r. 1969.“. Žaloby tohto typu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Napriek tomu určitú právnu a skutkovú   náročnosť   posúdenia   nárokov   sťažovateľov   mohla   predstavovať   potreba znaleckého skúmania rozhodných skutočností pre posúdenie ich nárokov.

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v posudzovanom konaní vedenom okresným súdom nezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovatelia mohli prispieť k dĺžke posudzovaného konania (viac ako 19 rokov, pozn.).

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   posudzované   konanie   okresného   súdu   (ktoré   začalo 31. marca 1992 a toho času trvá viac ako 19 rokov bez jeho právoplatného ukončenia) sa už vzhľadom   na   jeho   doterajšiu   neprimeranú   dĺžku   vyznačuje   závažnou   nečinnosťou okresného súdu.

Ústavný   súd   len   dodáva,   že   nie   je   možné   hodnotiť   ako   efektívny   ani   postup okresného   súdu   pri   zabezpečovaní   vypracovania   znaleckého   posudku   a   vrátenia   spisu od znalca, keď okresný súd od 6. októbra 2006 nebol v tomto smere úspešný a dosiaľ mu spis   od   znalca predložený nebol. Okresný   súd podľa   názoru   ústavného súdu   nevyvodil náležité dôsledky z omeškania znalca s vypracovaním posudku a z nevrátenia spisu. Na druhej strane ak okresný súd pristúpil k rekonštrukcii spisu, ako to vyplýva z vyjadrenia podpredsedníčky   okresného   súdu,   potom   uvedené   malo   umožniť   okresnému   súdu pokračovať v konaní nezávisle od správania znalca, k čomu však nedošlo. V neposlednom rade bola činnosť okresného súdu neefektívna aj v dôslednom sankcionovaní neprípustného správania   znaleckého   ústavu   vrátane   prípadného   podnetu   na   preskúmanie   prípadnej trestnoprávnej zodpovednosti osôb zodpovedných za nakladanie so súdnym spisom.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   ako   celku nepovažuje   za   potrebné   podrobnejšie   hodnotiť   jeho   jednotlivé   neefektívne   úkony   pre vyslovenie záveru o tom, že v posudzovanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia pre každého z   nich   v   sume   10 000   €   z   dôvodov   uvedených   v sťažnosti,   poukazujúc   najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   5 000   €   každému   zo   sťažovateľov za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Pri ustálení   sumy   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   prihliadal   na   celkovú   dobu posudzovaného súdneho konania a jeho priebeh a na mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých prieťahoch v posudzovanom konaní.

Podľa   § 36   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovatelia boli vo veci úspešní, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Sťažovatelia   24.   marca   2011   udelili   splnomocnenie   na   ich   zastupovanie   pred ústavným súdom advokátke JUDr. A. V. Sťažnosť z 29. marca 2011 doručená ústavnému súdu 4. apríla 2011 bola v zastúpení sťažovateľov spísaná a podpísaná touto advokátkou, pričom táto podľa stanoviska matriky Slovenskej advokátskej komory bola vyškrtnutá zo zoznamu advokátov a ukončila svoju činnosť k 31. marcu 2011. Následne sťažovatelia splnomocnili svojím zastupovaním JUDr. P. H., B., ktorý ústavnému súdu preukázal, že je platcom DPH.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovatelia boli vo veci úspešní, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný súd   priznal   sťažovateľom   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu). Vychádzal pritom   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za jeden   úkon   právnej   služby   odmenu   v   sume   123,50   €.   Podľa   §   13   ods.   2   vyhlášky základná   sadzba   tarifnej   odmeny   v   sume   123,50   €   sa   zníži   o   50   %   z   dôvodu,   že   ide o spoločné úkony pri zastupovaní troch osôb, a po znížení predstavuje 61,75 €. Každému zo sťažovateľov   vznikol   nárok   na náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom   za   dva úkony právnej služby v sume 61,75 € a dvakrát po 7,41 € režijný paušál, t. j. u jedného sťažovateľa v sume 138,32 € a spolu u troch sťažovateľov v sume 414,96 €. Odmena za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát sťažovateľov je jej platcom) a predstavuje celkovú sumu 497,95 € (414,96 € plus 20   %   daň   z pridanej   hodnoty   zo   sumy   414,96   €,   t.   j. plus 82,99 € =   497,95   €). Sťažovatelia si uplatnili náhradu tarifnej odmeny v sume 444,60 €, a preto ústavný súd im priznal náhradu len v nimi uplatnenej sume. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2012