znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 158/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   8   CoP   175/2007   z 28.   septembra   2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2008 doručená faxom a 22. februára 2008 poštou sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 175/2007 z 28. septembra 2007.

1. Zo sťažnosti vyplýva, že:„Návrhom na zvýšenie výživného na mal. J. H. zo dňa 30. 12. 2005 sa domáhala matka mal. J. H., syna sťažovateľa, zvýšenia výživného zo strany sťažovateľa, tak, aby Okresný súd Košice II, zmenil rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 26 C 854/94-26 zo dňa 17. 10. 1997 v časti týkajúcej sa výživného zo strany sťažovateľa na mal. J. H. zo sumy 800.- Sk mesačne na sumu 6.000,- Sk mesačne, a to spätne tri roky od podania návrhu, t. j. počnúc od 1. 1. 2003, ktoré je povinný sťažovateľ prispievať vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám navrhovateľky.

Dňa 8. 3. 2006 sťažovateľ k návrhu podal vyjadrenie. Po vykonaní dokazovania v predmetnom konaní o zvýšenie výživného vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 23 P 11/06, ten rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 11. 4. 2007 ktorým zvýšil výživné pre voči mal. J. a zároveň priznal výživné na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania.

Dňa 3. 5. 2007 podal sťažovateľ proti uvedenému rozsudku včas odvolanie. Dňa 28. 9. 2007 Krajsky súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 8 CoP/175/2007 potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II a rozsudok sa stal právoplatným a vykonateľným dňa 21. 12. 2007.“

Po citovaní ustanovení čl. 46 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 127 ods. 1, 2 a 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru sťažovateľ uviedol, že:

„V danom prípade Okresný súd Košice II zaviazal sťažovateľa uhradiť výživné voči synovi J. H. spätne za obdobie od 12. 1. 2003 do 31. 3. 2007 vo výške 89.528.- Sk, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Podľa ustanovenia § 77 Zákona o rodine účinného od 1. 4. 2005 právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté   dieťa   možno   priznať   najdlhšie   na   dobu   troch   rokov   spätne   odo   dňa   začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Ako dôvody hodné osobitného zreteľa, v konaní uviedla matka mal. J., že sa obávala agresívnej reakcie a z toho dôvodu nepodala návrh na zvýšenie výživného skôr. Avšak nič z tvrdení matky nebolo v celom konaní preukázané a ja naďalej popieram, že by som sa niekedy k matke správal takým spôsobom, že by to u nej mohlo vyvolať také vážne obavy, ktoré by ju odradili od podania návrhu, ktorým by žiadala zvýšenie výživného pre mal. J. Ani prvostupňový súd nepokladal tieto tvrdenia matky mal. J. za preukázané. Ako uvádza v odôvodnení, za dôvody hodné osobitného zreteľa, pokiaľ ide o spätnú úpravu výživného považoval skutočnosť uplynutia dlhej doby od ostatnej úpravy výživného, ďalej skutočnosť, že maloletý sa stal školopovinným a v súčasnosti je žiakom 2. stupňa školy, pričom navštevuje 8 - ročné gymnázium, čím bez ďalšieho, ako je už konštatované vyššie, odôvodnené potreby dieťaťa vzrástli, došlo k podstatnému nárastu životných nákladov vo všeobecnosti a taktiež na strane otca došlo k podstatnému zvýšeniu jeho príjmov.“

Podľa názoru sťažovateľa: „Všetky   dôvody   uvádzané   prvostupňovým   súdom   sú   len   zmenou   pomerov,   ktorá odôvodňuje   zvýšenie   výživného   v   súlade   s   ustanovením   §   78   ods.   1   prvá   veta   Zákona o rodine,   podľa ktorého dohody a súdne rozhodnutia   o   výživnom možno   zmeniť,   ak sa zmenia pomery.

Pre priznanie spätného výživného však nepostačuje len zmena pomerov je potrebné v konaní preukázať dôvody hodné osobitného zreteľa, tak ako to vyžaduje kogentné zákonné ustanovenie, pre ktoré nebolo možné podať návrh na zvýšenie výživného v čase, keď výživné prestalo zodpovedať možnostiam a schopnostiam povinného a potrebám oprávneného. Tie isté skutočnosti nemôžu byť zmenou pomerov aj dôvodmi hodnými osobitného zreteľa.“

Sťažovateľ   tvrdí,   že „Základné   právo   (...)   vyplývajúce   mu   z   citovaných   článkov Ústavy   SR   bolo   porušené   nerešpektovaním   kogentného   ustanovenia   Zákona   o   rodine a spôsobilo sťažovateľovi ujmu na práve na spravodlivé súdne konanie“ a poukazuje tiež na to, že „Právo na súdnu ochranu v sebe zahŕňa aj riadne odôvodnenie rozsudku, ktoré vyžaduje,   aby   sa   súd   zrozumiteľným   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými   skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú rozhodujúce a právne významné pre rozhodnutie vo veci samej“.

Tým,   že   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   „dôvody   hodné   osobitného   zreteľa preukázané neboli“, bola podľa tvrdenia sťažovateľa „prvostupňovým súdom uložená mu povinnosť v rozpore s citovaným ustanovením Zákona o rodine“. Skutočnosť, že krajský súd prvostupňový rozsudok potvrdil „a stotožnil sa s jeho odôvodnením“, ako aj s počiatkom určenia   zmeny   jeho   vyživovacej   povinnosti,   a nezrušil   prvostupňový   rozsudok „nerešpektujúci   kogentné   ustanovenia   Zákona   o rodine“, podľa   názoru   sťažovateľa spôsobila narušenie princípu právnej istoty zaručenej sťažovateľovi právnym poriadkom a v konečnom   dôsledku   porušenie   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Z obsahu sťažnosti   (a   aj   z k nej   pripojených   písomností)   jednoznačne   vyplýva,   že „Sťažovateľ namieta, že rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP/175/2007 bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a podľa čl. 6 prvá veta Dohovoru“.

2. Sťažovateľ navrhuje („poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti“), aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Právo sťažovateľa

- na spravodlivé súdne konanie zakotvene v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 prvá veta Dohovoru, bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. 8 CoP/175/2007 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 8 CoP/175/2007 zo dňa 28. 9. 2007 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

1. Z obsahu sťažnosti a pripojených písomností vyplývajú (vo vzťahu k predmetu posudzovanej veci) nasledovné relevantné skutočnosti, právne názory a závery.

Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 23 P 11/2006 z 11. apríla 2007 zmenil svoj rozsudok sp. zn. 26 C 854/94 zo 17. októbra 1997 tak, že zvýšil výživné zo strany otca (t. j. sťažovateľa) voči jeho synovi J. v jednotlivých časových obdobiach a sumách uvedených v enunciácii tohto rozsudku (pozri ďalej bod 3 tejto časti odôvodnenia).   Jeho   rozhodnutie   vychádzalo   z posúdenia   aktuálnych   príjmových a majetkových pomerov rodičov, zohľadnenia materiálnych a duchovných potrieb dieťaťa primeraných   jeho   veku   a sociálnemu   postaveniu,   ako   aj   z dôkazných   materiálov preukazujúcich podiel rodičov na uspokojovaní doterajších potrieb dieťaťa. Na predmetnú vec okresný súd aplikoval ustanovenia § 26, § 62, § 63, § 75 ods. 1, § 76, § 77 a § 78 zákona   č.   36/2005   Z.   z.   o rodine   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval a primerane (v rámci konkrétnych okolností danej veci) interpretoval:

„Vzhľadom na vyššie uvedený zistený skutkový stav, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a zvýšil výživné   zo   strany   otca   voči   maloletému   J.   pričom   pri   zvyšovaní   výšky   výživného   súd vychádzal zo zárobkových možností a schopností rodičov, z odôvodnených potrieb dieťaťa, prihliadol na zásadu, že dieťa má právo na takú životnú úroveň, akú by malo, ak by rodičia žili v spoločnej domácnosti a spoločne hospodárili, taktiež prihliadol na rodinné prídavky, ktoré sú vyplácané k rukám matky a ktoré sú príspevkom štátu na úhradu potrieb dieťaťa, zohľadnil pomernú časť plnenia si vyživovacej povinnosti zo strany matky formou osobnej starostlivosti   o   dieťa.   U   maloletého   súd   zohľadnil   okolnosť,   že   v   čase   ostatnej   úpravy výživného mal maloletý 6 rokov veku, medzičasom sa stal žiakom 2. stupňa základnej školy, ktoré skutočnosti sami o sebe sú dôvodom pre rozhodnutie súdu o zvýšení výživného, keďže sú kvalifikovanými dôvodmi pre takéto rozhodnutie vzhľadom na skutočnosť, že v dôsledku fyzického,   psychického   vývinu   dieťaťa   bez   ďalšieho   vzrástli   jeho   odôvodnené   potreby, ktorými už nie sú len potreby súvisiace so stravovaním, bývaním, či ošatením, ale aj tie, ktoré   súvisia   so   vzdelávaním   a   kultúrnym   a   športovým   vyžitím,   na   úhrade   ktorých   sú povinní podieľať sa obaja rodičia, na stranách ktorých taktiež nastala kvalifikovaná zmena pomerov spočívajúca na strane matky v tom, že táto v období, keď bola pracovníčkou P. dosahovala príjem v priemere o 3.700,- Sk vyšší než v čase ostatnej úpravy výživného a v čase   keď   bola   pracovníčkou   Krajského   úradu   Košice   o ďalších   v priemere   800,-   Sk mesačne viac, v ostatnom čase sporného obdobia však bola sociálne odkázanou, keďže bola evidovanou   na   úrade   práce   a   jej   jediným   príjmom   boli   dávky   sociálnej   starostlivosti, kvalifikovaná zmena pomerov nastala aj na strane otca, ktorého priemerný mesačný čistý príjem, v porovnaní s časom ostatnej úpravy výživného v roku 1997, sa v roku 2003 zvýšil o 8.587,- Sk, v roku 2005 o ďalších 9.681,- Sk a v roku 2006 o ďalších 2.010,- Sk, ktorá skutočnosť   odôvodňuje   rozhodnutie   súdu   o   zvýšení   výživného   zo   strany   otca   voči maloletému. Po zohľadnení všetkých uvedených skutočností, súd dospel k záveru, že otec, aj po prihliadnutí na okolnosť, že na výživu syna v spornom období prispieval aj ďalšími formami, mohol prispievať vo výroku tohto rozsudku uvedeným výživným bez ohrozenia potrieb svojich a svojej domácnosti.“

Sťažovateľom namietanú údajne nezákonnú a neústavnú aplikáciu ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o rodine („Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa...“) vykonal   okresný   súd   nasledovne:   „Za   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   pokiaľ   ide   o spätnú úpravu výživného súd považoval skutočnosť uplynutia dlhej doby od ostatnej úpravy výživného, ďalej skutočnosť, že maloletý sa stal školopovinným a v súčasnosti je žiakom 2. stupňa   školy,   pričom   navštevuje   8-ročné   gymnázium,   čím   bez   ďalšieho,   ako   je   už konštatované   vyššie,   odôvodnené potreby   dieťaťa   vzrástli,   došlo k   podstatnému nárastu životných nákladov vo všeobecnosti a taktiež na strane otca došlo k podstatnému zvýšeniu jeho príjmov.“

Následne okresný súd vypočítal dlžné výživné na strane sťažovateľa za obdobie od 12. januára 2003 do 31. marca 2007, od ktorého odpočítal platby za kúpené veci a ďalšie súdom   uznané platby pre dieťa.   V prevyšujúcej   časti   okresný   súd návrh   matky   dieťaťa zamietol, a to „pokiaľ ide o ňou navrhovanú výšku výživného, ako aj pokiaľ ide o časť jej návrhu, aby súd zaviazal otca prispievať i na úspory pre maloletého, keďže súd dospel k záveru, že návrh v tejto časti nebol dôvodný a pokiaľ ide o úspory, v danom prípade nie sú splnené zákonné predpoklady na strane otca, aby ho súd zaviazal okrem platenia bežného výživného k plateniu ďalších príspevkov, ktoré by slúžili na vytváranie úspor v prospech dieťaťa. Pokiaľ ide o návrh matky za obdobie od 1. 1. 2003 do 11. 1. 2003 vrátane, v tejto časti súd návrh zamietol v súlade s ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine, a keďže návrh bol podaný dňa 12. 1. 2006, výživné bolo možné upraviť len od 12. 1. 2003“.

2. Proti prvostupňovému rozsudku podali odvolanie obaja účastníci konania.

Sťažovateľ podaním z 3. mája 2007, ktorým navrhol výroky napadnutého rozsudku zmeniť tak, že sa návrh matky na zvýšenie výživného za obdobie od 12. januára 2003 do 11. januára 2006 zamietne a za obdobie od 12. januára 2006 do budúcna sa určí výživné v sume 4 000 Sk mesačne a určí sa tiež dlžné výživné, ktoré mu bude umožnené zaplatiť naraz v lehote troch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Svoje   odvolanie   odôvodnil   sťažovateľ   totožne   s obsahom   sťažnosti   doručenej ústavnému súdu.   Namietal najmä aplikovanie ustanovenia   §   77   ods.   1   zákona o rodine v posudzovanej veci, hoci v konaní neboli preukázané „dôvody hodné osobitného zreteľa“, a zotrval na tvrdení, že „všetky súdom uvádzané dôvody sú však zmenou pomerov, ktorá odôvodňuje zvýšenie výživného“. Podľa názoru sťažovateľa:

„Pre priznanie spätného výživného však nepostačuje zmena pomerov, ale je potrebné preukázať   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   pre   ktoré   nebolo   možné   podať   návrh   na zvýšenie výživného v čase, keď výživné prestalo zodpovedať možnostiam a schopnostiam povinného,   a   potrebám   oprávneného . Ak   potrebám   oprávneného   prestalo   zodpovedať výživné z mojej strany, tri roky pred podaním návrhu, bol to dôvod na podanie návrhu na zmenu rozhodnutia o výške výživného.

Tie isté skutočnosti však nemôžu tvoriť zmenu pomerov, aj dôvody hodné osobitného zreteľa. Súd, aj keď to v odôvodnení rozhodnutia neuvádza, preskúmal matkou tvrdené dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   a   nepovažoval   ich   za   preukázané.   Iné   dôvody   hodné osobitného zreteľa v konaní preukázané neboli.

Nebolo preukázané, že by niečo skutočne bránilo matke podať návrh na zvýšenie výživného v januári roku 2003.

Z tohto dôvodu je rozhodnutie súdu v tejto časti nesprávne.“

Sťažovateľ   sa   domáhal   tiež   zmeny   výšky   výživného „od   12.   januára   2006   do budúcna“, ktorú navrhoval určiť sumou 4 000 Sk mesačne, čo považoval „za primerané mojim možnostiam a schopnostiam a oprávneným potrebám oprávneného“.

3. Krajský súd rozsudkom č. k. 8 CoP 175/2007-370 z 28. septembra 2007 (ktorý nadobudol právoplatnosť 21. decembra 2007) potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý rozsudkom z 11. apríla 2007:

„Zvýšil výživné od otca pre maloletého J. z 800,- Sk na 2.800,- Sk mesačne od 12. 1. 2003 do 31. 12. 2004, na 3.800,- Sk mesačne od 1. 1. 2005 do 31. 8. 2005, na 4.500,- Sk mesačne od 1. 9. 2005 do 31. 12. 2005 a na 5.000,- Sk mesačne od 1. 1. 2006, ktoré je povinný platiť vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred matke. Dlžné výživné 89.528,- Sk   za   obdobie   od   12.   1.   2003   do   31.   3.   2007   mu   uložil   zaplatiť   do   troch   dní   od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že účastníci nemajú právo na ich náhradu,“ (citované z odôvodnenia rozsudku, pozn.).

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol   rozhodujúce   skutočnosti zistené   v konaní,   z ktorých   vychádzal   prvostupňový   súd   pri   svojom   rozhodovaní: „Rozhodol   tak   po   zistení,   že   naposledy   bola   vyživovacia   povinnosť   otca   k   maloletému upravená rozsudkom Okresného súdu Košice II z 17. 10. 1997 sp. zn. 26 C 854/19994, ktorým   bol   otec   zaviazaný   prispievať   na   jeho   výživu   800,-   Sk   mesačne.   Matka   bola zamestnaná s príjmom 3.960,- Sk mesačne. Otcov čistý príjem bol 8.870,- Sk mesačne. Matka sa návrhom z 12. 1. 2006 domáhala zvýšenia výživného na 6.000,- Sk mesačne a určenia 4.000,- Sk na tvorbu úspor od 1. 1. 2003. Neskôr žiadala zvýšiť výživné na 8.000,- Sk mesačne. Uviedla, že od poslednej úpravy pomerov sa potreby maloletého podstatne zvýšili. Otec súhlasil so zvýšením výživného na 3.500,- Sk mesačne. Do 24. 3. 2004 bola zamestnaná na P. a jej štátnozamestnanecký pomer bol ukončený zo strany zamestnávateľa jej odvolaním. Jej priemerný čistý mesačný príjem v roku 2003 bol 7.783,- Sk a 7.838,- Sk v roku 2004. Od 5. 6. 2004 do 31. 1. 2006 bola evidovaná na úrade práce a poberala dávky sociálnej pomoci 3.420,- Sk mesačne, od 1. 10. 2005 5.420,- Sk mesačne, od 1. 11. 2005 5.650,- Sk mesačne. Od 1. 2. 2006 do 30. 4. 2006 bola zamestnaná na K. s príjmom 8.527,- Sk mesačne. Od 1. 5. 2006 je evidovaná na úrade práce a poberá dávku v hmotnej núdzi 3.950,- Sk. S maloletým býva v 2-izbovom byte, za ktorý platí 5.500,- Sk mesačne za pomoci svojich rodičov. Otcov príjem v roku 2003 bol 17.457,- Sk mesačne, v roku 2004 17.451,- Sk mesačne, v roku 2005 27.138,- Sk mesačne a v roku 2006 29.148,- Sk mesačne. Býva v trojizbovom byte spolu s rodičmi, za ktorý platia 7.000,- Sk mesačne, z ktorých platí 1/3. Pretože jeho miesto výkonu práce je v P., je nútený každý deň dochádzať. Za rozhodné obdobie   súdu   prvého   stupňa   predložil   prehľad   platieb   za   školské   obedy   maloletého, lyžiarsky   zájazd,   nákupy   oblečenia,   kozmetiky   a   ďalších   potrieb   dieťaťa,   platieb   faktúr mobilného telefónu, poistného, vreckového. Matka tieto plnenia nespochybnila a súhlasila s ich započítaním do dlžného výživného. Súd prvého stupňa pri zvýšení výživného vychádzal zo   zárobkových   možností   a schopností   otca   a   odôvodnených   potrieb   dieťaťa   a   dospel k záveru, že takéto výživné vzhľadom na dobu, ktorá od poslednej úpravy uplynula, vek dieťaťa a jeho vývin je primerané jeho potrebám a pomerom otca. Súd prvého stupňa porovnal pomery otca v čase predchádzajúceho súdneho rozhodnutia a zohľadnil postupné zvýšenie príjmu otca v rozhodnom období, ktoré je predmetom tohto konania. Za dôvody hodné osobitného zreteľa v súvislosti so spätnou úpravou považoval uplynutie dlhej doby od poslednej úpravy a skutočnosť, že maloletý už navštevuje gymnázium. Dlžné výživné vyčíslil v súlade so skutočnosťou, že otec si svoju vyživovaciu povinnosť riadne plnil a nad jej rámec prispieval aj naturálnou formou, preto predstavuje sumu, ktorá vznikla jeho spätným zvýšením   po   započítaní   jednotlivých   plnení   otca,   ktoré   dieťaťu   nad   rámec   bežného výživného poskytol. Nedoplatok uložil otcovi zaplatiť naraz do troch dní od právoplatnosti rozsudku matke maloletého.“

Krajský súd ďalej oboznámil odvolacie návrhy oboch účastníkov konania a podstatu ich zdôvodnenia:

„Rozsudok súdu prvého stupňa napadla včas podaným odvolaním matka a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zvýši výživné od otca pre maloletého J. z 800,- Sk na 5.000,- Sk mesačne od 12. 1. 2003 do 31. 12. 2004, na 7.000,- Sk mesačne od 1. 1. 2005 do 31. 8. 2005, na 8.000,- Sk mesačne od 1. 9. 2005 do 31. 12. 2005 a na 12.000,- Sk mesačne od 1. 1. 2006, ktoré je povinný platiť vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred matke a dlžné výživné za obdobie od 12. 1. 2003 do 31. 3. 2007 mu uloží zaplatiť do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolanie odôvodnila ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a e/ O. s. p. Vytkla súdu prvého stupňa, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé aké   sú   skutočné   osobné   a   majetkové   pomery   otca   po   odpočítaní   jeho   nevyhnutných nákladov. Je toho názoru, že po ich odpočítaní, vrátane vyživovacej povinnosti 5.000,- Sk, mu zostane 19.815,- Sk, teda dostatok finančných prostriedkov. Nevzal do úvahy skutočnosť, že jej príjem tvorí len dávka v hmotnej núdzi, rodinné prídavky, výživné 5.000,- Sk mesačne a   tieto   finančné   prostriedky   nepostačujú   na   pokrytie   základných   potrieb   rodiny   a maloletého J. V konečnom dôsledku je životná úroveň maloletého J. hlboko pod životnou úrovňou otca. Matka vyslovila názor, že otec nebude dobrovoľne prispievať nad rámec bežného výživného, tak ako robil doteraz, a preto je nevyhnutné túto skutočnosť zohľadniť. Proti prvostupňovému rozsudku podal odvolanie aj otec maloletého a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh matky na zvýšenie výživného od 12. 1. 2003 do 11. 1. 2006 zamietne, za obdobie od 12. 1. 2006 do budúcna zvýši výživné na 4.000,-   Sk   a   dlžné   výživné   určí   po   odpočítaní   ním   preukázateľne   uhradených   plnení v prospech   maloletého   J.   a   umožní   mu   ho   zaplatiť   naraz   do   troch   mesiacov   od právoplatnosti rozsudku. Napadnutý rozsudok považuje za nesprávny z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p. Podľa jeho názoru matka vo svojom návrhu nepreukázala   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   podľa   §   77   ods.   1   Zákona   o   rodine a neobstojí   argument,   že   návrh   nepodala   skôr   z   obavy   z   jeho   agresívneho   správania. Dôvody, ktoré súd uznal ako dôvody hodné osobitného zreteľa sú zmenou pomerov, ktorá odôvodňuje zvýšenie výživného, preto tieto dôvody nemôžu byť zároveň dôvodmi hodnými osobitného zreteľa. Súd nezohľadnil, že s matkou bol pracovný pomer skončený z dôvodov na jej strane a matka tak vlastnou vinou prišla o vyšší príjem, ktorým mohla vo vyššej miere uspokojovať aj potreby maloletého. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že si dobrovoľne plnil vyživovaciu povinnosť k maloletému vysoko nad rámec určeného výživného, a nikdy sa nevyhýbal tejto povinnosti. V prípade, že súd jeho odvolaniu vyhovie, zásadne sa tým zmení aj   výška   dlžného   výživného,   ktoré   žiadal   zaplatiť   v   lehote   do   troch   mesiacov   od právoplatnosti rozsudku.

Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky navrhol odvolaciemu súdu, aby na odvolacie námietky matky neprihliadol a rozhodol v súlade s jeho odvolaním.“

Po oboznámení zásadných častí odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia krajský súd „bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. g/ O. s. p. preskúmal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a zákonne vo veci rozhodol“.

Následne krajský súd citoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a zákona o rodine, ktoré na predmetnú vec v odvolacom konaní aplikoval:„Podľa ust. § 219 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vecne správne. Podľa ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine č. 36/2005 Zb. účinného od 1. 4. 2005 dohody   a súdne   rozhodnutia   o   výživnom   možno   zmeniť,   ak   sa   zmenia   pomery.   Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. Podľa   ust.   §   75   cit.   zákona pri   určení   výživného prihliadne   súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. V zmysle § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 cit. zákona plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja   rodičia   prispievajú   na   výživu   svojich   detí   podľa   svojich   schopností,   možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Výživné   má   prednosť   pred inými   výdavkami   rodičov.   Pri skúmam schopností,   možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.“

Následne krajský súd vykonal interpretáciu týchto právnych noriem s prihliadnutím na relevantné skutočnosti zistené v konaní:

„Predpokladom zmeny súdneho rozhodnutia o výživnom je zmena pomerov v tých skutočnostiach,   z   ktorých   vychádzalo   predchádzajúce   súdne   rozhodnutie   o   rozsahu vyživovacej povinnosti na strane rodičov alebo na strane detí. Pre určenie okamihu zmeny skoršieho   rozhodnutia   o   výživnom   pre   maloleté   dieťa   nie   je   rozhodujúca   doba   začatia súdneho konania o novú úpravu výživného ale doba,   keď došlo k zmene pomerov.   Pri určovaní   konkrétneho   rozsahu   zvýšenia   výživného   odvolací   i   konajúci   súd   vychádzal predovšetkým z toho, aká peňažná suma mesačne je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom medzi tieto potreby patria výživa vo vlastnom zmysle slova, hmotné potreby   ako   je   šatstvo,   bielizeň,   obuv,   nájomné   za   byt,   ako   aj   potreby   súvisiace s rozširovaním   a   prehlbovaním   vzdelania   dieťaťa,   rozvojom   jeho   záujmov,   prípravy   na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, t. j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje život kultúrneho človeka v súčasnosti. Miera týchto potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku dieťaťa a jeho zdravotného stavu, pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, má výživné zabezpečovať primeraný podiel na výhodách, ktoré   dovoľujú   možnosti   rodičov.“ Po   preskúmaní   všetkých   relevantných   skutočností krajský   súd   vyhodnotil   priebeh   a závery   konania   prvostupňového   súdu   a vychádzajúc z tohto hodnotenia prezentoval svoje právne názory a závery:

„V celom rozsahu poukazuje na riadne zistený skutkový stav, na správne právne závery, ktoré z neho vyvodil a plne sa stotožňuje aj s odôvodnením napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa správne porovnal pomery na strane otca i maloletého a je nepochybné, že na oboch stranách došlo k zmene pomerov odôvodňujúcej zvýšenie výživného zo strany otca. Zmena vyživovacej povinnosti okrem dlhej doby, ktorá uplynula od poslednej úpravy, je   odôvodnená   predovšetkým   vekom,   intenzívnym   rastom   a   dospievaním   maloletého. Rovnako od poslednej úpravy výživného došlo k pozitívnej zmene pomerov na strane otca, ktorého príjmy podstatne vzrástli, čo sa jednoznačne musí premietnuť do životnej úrovne dieťaťa. Porovnaním jeho súčasnej životnej úrovne s predchádzajúcim obdobím sa jeho príjem zvýšil trojnásobne. Súd prvého stupňa správne v rozhodnom období diferencoval výšku vyživovacej povinností v súlade s nárastom príjmu otca.

Odvolací súd je rovnako ako súd prvého stupňa toho názoru, že vzhľadom na povahu zistených výdavkov otca, je v jeho možnostiach a schopnostiach platiť takto zvýšené výživné, preto nemohol súhlasiť s odvolacím návrhom otca a zvýšiť výživné na 4.000,- Sk mesačne. Nezohľadnil ani odvolacie námietky matky, ktorými poukázala na vyššiu životnú úroveň otca a skutočnosť, že životná úroveň maloletého tejto nezodpovedá. Výživné určené súdom prvého stupňa je v súlade s potrebami maloletého a v plnej miere korešponduje so životnou úrovňou   otca.   Konajúci   súd   sa   dôsledne   vysporiadal   aj   s   počiatkom   určenia   zmeny vyživovacej povinnosti a odvolací súd sa s týmto záverom v celom rozsahu stotožnil. Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa správne rozhodol aj o výške dlžného výživného a spôsobe jeho zaplatenia. Jeho výška umožňuje, aby ho otec zaplatil v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku bez toho, aby boli ohrozené jeho základné životné potreby. Rozhodujúcim kritériom je v tomto prípade povaha výživného, ktorého účelom je predovšetkým bezprostredné zabezpečenie potrieb dieťaťa, ktoré je možné v tomto prípade dosiahnuť jednorazovým zaplatením.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v súlade s § 132 O.   s. p. vyhodnotil dôkazy a to každý jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho čo uviedli účastníci konania, a preto je odôvodnenie rozsudku v napadnutej časti presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Dôsledne sa vysporiadal   s   námietkami   matky   a   otca,   uplatnenými   v   ich   odvolaniach,   pretože   tieto v prevažnej miere tvorili ich obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   8   CoP   175/2007 z 28. septembra 2007, ktorý potvrdil prvostupňový rozsudok okresného súdu (stotožnením sa s jeho postupom v konaní, skutkovými zisteniami, právnymi názormi a závermi), došlo k porušeniu ním označených základných práv a slobôd (pozri bod 1 I. časti a bod 2 II. časti odôvodnenia).

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti   zaoberal   otázkou,   či   obsah   napádaného   postupu   krajského   súdu   opodstatňuje prijatie sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti v rozsahu ním označených práv podľa ústavy a dohovoru, teda, či účinky výkonu   právomoci   krajského   súdu   sú   zlučiteľné   s   ústavnými   limitmi   vyplývajúcimi   zo sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Podstatou   obrany   sťažovateľa   (poukazujúcej   na   nezákonnosť   a z nej   vyplývajúcu neústavnosť   postupu   a najmä   záverov   vo   veci   konajúcich   súdov)   je   už   prezentované tvrdenie sťažovateľa (uvedené v bode 1 I. časti a bode 2 II. časti odôvodnenia), poukazujúce na nesprávnu interpretáciu a následne nevhodnú (na danú vec) aplikáciu ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o rodine (tvrdil, že v konaní nebola preukázaná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach starostlivosti o maloletých patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné predovšetkým uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia   a právne názory   všeobecných   súdov,   ktoré pri   výklade a uplatňovaní zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s   ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne I. ÚS 20/03, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu č. k. 8 CoP 175/2007-370 z 28. septembra 2007 ústavný súd konštatoval, že jeho závery v ňom obsiahnuté nemožno kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu k sťažovateľom označeným právam podľa ústavy   a   dohovoru.   Vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   (relevantné skutočnosti   zistené   v prvostupňovom   konaní,   z ktorých   vychádzal   a na   ne   nadväzoval odvolací   súd)   nemožno   výklad   a interpretáciu   príslušných   na   rozhodnutie   vo   veci   sa vzťahujúcich   ustanovení   zákona   o rodine,   ktorú   krajský   súd   v danom   prípade   zvolil, považovať za arbitrárnu alebo popierajúcu základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že postupom vo veci konajúcich súdov nebola sťažovateľovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu v rámci konania pred všeobecnými   súdmi   Občiansky   súdny   poriadok   poskytuje.   I   keď   odvolací   súd   potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým nebolo vyhovené (tiež) jeho odvolaniu, sťažovateľ (i jeho právna zástupkyňa) mali možnosť v rámci konania pred všeobecnými súdmi vyjadriť sa k veci a aj sa vyjadrili.

Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem za predpokladu, že skutkové a   právne závery   nie sú   svojvoľné,   neudržateľné alebo boli prijaté   v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, vo veci rozhodnú.

O napadnutom rozsudku   krajského súdu   a jeho odôvodnení ústavný súd nemôže prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli udržateľné, prípadné boli svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo ich   spojitosť   s možným porušením   základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označeného   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   pretože   výsledkom   tohto   konania   nebolo   také   právoplatné rozhodnutie   alebo zásah,   alebo   také   opatrenie,   ktorým   by   mohol   výrazným   spôsobom   zasiahnuť   do označených základných práv sťažovateľa. Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je ani rozhodnutím, ktorým sa uložila   niekomu   povinnosť   bez   zákonného   základu,   ktorým   v   tomto   prípade   je predovšetkým   zákon   o rodine   (zákon   č.   36/2005   Z.   z.   o   rodine   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnkov, pozn.) a princípy, na ktorých je postavené rozhodovanie súdov o vyživovacej povinnosti rodičov k maloletým deťom (§ 62 a nasl.). Preto námietka porušenia čl. 13 ods. 1 ústavy je takisto zjavne neopodstatnená. Podobne   ústavný   súd   v rozhodnutí   sp.   zn.   I.   ÚS   51/97   z 3.   marca   1999   uviedol,   že „Porušením princípu upraveného v čl. 13 ods. 1 ústavy je skutočnosť, že plnenie povinností je uložené inak ako na základe zákona, teda napríklad rozhodnutím všeobecného súdu“.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008