znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 158/07-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   novembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa o sťažnosti M. V., D., zastúpenej advokátkou Mgr. D. V., S., vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupov   Okresného   súdu   Žilina   v dedičskom   konaní sp. zn. D 1356/95, D not 327/96 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v dedičskom konaní sp. zn. D 1356/95, D not 327/96 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. D 1356/95, D not 327/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. V. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   M.   V. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v sume   6   296   Sk   (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť   na   účet   advokátky   Mgr.   D.   V.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti M. V. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 8. augusta 2007 doručená sťažnosť M. V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. D. V., ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. D 1356/95, D not 327/96.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   účastníčkou   dedičského   konania po nebohej   Š.   Š.,   ktoré   začalo 14.   júla   1995   na okresnom   súde   a následne   prebiehalo na notárskom úrade JUDr. J. E. Uznesením okresného súdu sp. zn. D 1356/95, D not 327/96 z 13.   septembra   2005   bolo   dedičstvo   prerokované.   Proti   uzneseniu   sa sťažovateľka odvolala,   pretože   obsahovalo   závažné   nedostatky   a majetok   po poručiteľke   nebol prerokovaný   v celom   rozsahu.   Krajský   súd   odvolaniu   sťažovateľky   vyhovel,   uznesením sp. zn. 9 CoD/111/2005 z 12. decembra 2006 zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka opakovane žiadosťami z 2. augusta 2006, 5. februára 2007 a 14. marca 2007 požiadala okresný súd o odňatie veci konajúcemu notárovi, ten jej však nevyhovel. V súčasnom období sa vec nachádza u notára JUDr. E., ktorý vykonáva úkony   vo   veci,   a podľa   tvrdení   sťažovateľky   v dedičskom konaní   aj   naďalej   dochádza k prieťahom v konaní postupom okresného súdu, prostredníctvom súdneho komisára.

Sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   v jej   veci   rozhodol   nálezom   a vyslovil porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal je primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   120   000   Sk   a trovy   právneho   zastúpenia v sume 13 300 Sk.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   I.   ÚS   158/07-9 z 28. augusta 2007 ju prijal na ďalšie konanie. Na výzvu ústavného súdu právna zástupkyňa sťažovateľky a podpredseda okresného súdu oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   preto   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania.

Podpredseda okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. 1SprS/350/2007 z 27. septembra 2007 uviedol:

„Po   oboznámení   sa   s chronológiou   úkonov   a spisovým   materiálom   konštatujem, že k prieťahom v tomto konaní dochádzalo najmä v období od roku 1999 až 2003. Od roku 2004   až   doposiaľ   sa vo   veci   riadne   koná   a k žiadnym   prieťahom   nedochádza.   Zdĺhavé vybavovanie tejto veci je spôsobené tým, že sa jedná o pomerne náročnú a komplikovanú vec. Predmetom dedičstva má byť aj nehnuteľný majetok, ktorý mala poručiteľka zdediť, pričom   tento   majetok   nebol   obsiahnutý   v správe   Správy   katastra   Ž.   Prieťahy   v konaní spôsobovala   aj   samotná   sťažovateľka,   ktorá   vznášala   námietky   zaujatosti   a rôznymi prípismi   spomaľovala priebeh konania. V priebehu konania sa okruh dedičov rozširoval o ďalších   dedičov,   pričom   ohľadom   maloletých   detí   bolo   potrebné   vo   veci   schvaľovať právne úkony. Rozhodnutie, ktorým okresný súd vo veci rozhodol, bolo Krajským súdom v Žiline   zrušené   s tým,   že   vo   veci   je   potrebné   doplniť   dokazovanie.   Po   doplnení   tohto dokazovania určí súdny komisár termín pojednávania a vo veci rozhodne.

Čo   sa   týka   námietky   sťažovateľky,   že   vec   nebola   napriek   jej   žiadostiam   odňatá súdnemu komisárovi JUDr. E., treba uviesť, že neexistoval žiaden dôvod, pre ktorý by táto dedičská vec mala byť JUDr. E. odňatá. Je pravdou, že pôvodne bola táto vec pridelená notárke JUDr. Š. K zmene notára a prideleniu veci súdnemu komisárovi JUDr. J. E. došlo z toho   dôvodu,   že   v dvoch   súčasne   prebiehajúcich   veciach   bol   daný   rovnaký   okruh účastníkov (čl. 19 spisu).“

II.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   D   1356/95,   D   not   327/96   ústavný   súd   zistil nasledovný priebeh konania:

Poručiteľka   zomrela   15.   júna   1995,   oznámenie   o úmrtí   bolo   okresnému   súdu doručené 14. júla 1995 a 18. júla 1995 bola JUDr. A. Š. ako súdna komisárka poverená prerokovaním dedičstva. Súdna komisárka požiadala 27. júla 1995 okresný súd o zaslanie závetu   poručiteľky,   ktorý   bol   spísaný   formou   notárskej   zápisnice   pod   sp. zn. N 570/90 a NZ 696/90,   a predvolala   sťažovateľku   na   predbežné   prerokovanie   dedičstva,   ktoré sa uskutočnilo 8. augusta 1995, kedy súdna komisárka opätovne žiadala o zaslanie závetu poručiteľky.

Súdna komisárka požiadala 31. augusta 1996 Správu katastra v Ž. (ďalej len „správa katastra“)   o zaslanie   výpisov   vlastníctva   nehnuteľností.   Ďalší   úkon   vykonala   16. apríla 1995, keď požiadala jednu z dedičiek o oznámenie dátumov narodení a bydliska maloletých dedičov, u ktorých žiadala okresný súd 7. mája 1996 o ustanovenie opatrovníka. Okresný súd o ustanovení opatrovníka rozhodol uznesením č. k. D 1356/95-16 z 10. mája 1996.

Súdna   komisárka   požiadala   11.   júna   1996   správu   katastra   o zaslanie   výpisov z katastra nehnuteľností a identifikáciu parciel patriacich do dedičstva (odpovede doručené

7. júna 1996 a 26. augusta 1996 ), 13. septembra 1996 predložené správy reklamovala pre nejasnosti v ich identifikácii (odpoveď doručená 7. februára 1997).

Na   základe   žiadosti   dedičskej   kancelárie   okresného   súdu   bol   8.   októbra   1996 dedičský   spis   vyžiadaný   od   súdnej   komisárky   JUDr.   Š.   a vec   bola   22.   októbra   1996 pridelená súdnemu komisárovi JUDr. J. E.

Dňa   10.   apríla   1997   sa   uskutočnilo   prerokovanie   dedičstva   na   notárskom   úrade JUDr. E., ktoré bolo odročené na neurčito, za účelom vyžiadania dokladov preukazujúcich dedičstvo po poručiteľke.

Súdny komisár žiadal 20. mája 1998 o predloženie znaleckého posudku od dedičky A. Š. (na prerokovaní dedičstva vyslovila nesúhlas) aj napriek vyjadreniu z 23. júna 1997, že s pôvodným znaleckým posudkom súhlasí.

Ďalšie   pojednávanie   sa   na   notárskom   úrade   uskutočnilo   2.   októbra   1998   a bolo odročené   na   13.   október   1998   z   dôvodu   zabezpečenia   plných   mocí   od   neprítomných účastníkov. Na pojednávaní uskutočnenom 13. októbra 1998 bolo zistené, že do okruhu dedičov patria po nebohom dedičovi Ing. M. Š. ďalšie maloleté osoby. Po oboznámení, že vo veci určenia otcovstva k maloletým   bol podaný návrh na obnovu konania, súdny komisár pojednávanie odročil na neurčito. Súdny komisár vyzval 4. októbra 1999 matku maloletých dedičiek na predloženie rozhodnutia vo veci.

Nový termín pojednávania bol nariadený na 3. máj 2002, na ktorom súdny komisár osvedčil   dedičskú   dohodu   účastníkov   dedičského   konania   a   okresný   súd   požiadal,   aby po schválení právneho úkonu opatrovníckym súdom vydal osvedčenie o dedičstve.

Okresný súd rozsudkom č. k. 4 P 38/2002-57 zo 16. decembra 2004 (právoplatný 10. februára 2005) schválil právny úkon zákonnej zástupkyne uskutočnený v mene J. Š. (nebol schválený úkon za mal. A. a S. B., pozn.).

Pojednávanie   na   notárskom   úrade   nariadené   na   24.   marec   2005   bolo   pre neprítomnosť účastníkov odročené na 5. apríl 2005 a následne na 19. apríl 2005 a 10. máj 2005 s upozornením na možnosť uloženia poriadkovej pokuty.

Na pojednávaní 10. mája 2005 súdny komisár osvedčil dedičskú dohodu účastníkov dedičského konania a   okresnému súdu predložil návrh uznesenia na schválenie dohody. Okresný súd vrátil 8. júna 2005 návrh uznesenia súdnemu komisárovi na prepracovanie. Súdny   komisár   návrh   uznesenia   17.   júna   2005   vrátil   okresnému   súdu   ako   správny v nezmenenej podobe.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   D   1356/95,   D   not   327/96   z 13.   septembra   2005 rozhodol o schválení dohody o vyporiadaní dedičstva, ktoré bolo účastníkom expedované 16.   septembra   2005.   Proti   rozhodnutiu   o schválení   dohody   o vyporiadaní   dedičstva sa 28. septembra 2005 odvolala sťažovateľka.

Spis bol predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 20. októbra 2005   na   rozhodnutie   o odvolaní.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   9   CoD   111/2005 z 12. decembra 2006 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V čase, keď sa spis nachádzal na krajskom súde (2. augusta 2006), 5. februára 2007 žiadala sťažovateľka o odňatie veci notárovi JUDr. E. Okresný súd žiadostiam sťažovateľky nevyhovel.   Spis   bol   vrátený   okresným   súdom   súdnemu   komisárovi   na   ďalšie   konanie 16. marca 2007. Sťažovateľka 14. marca 2006 namietala nepridelenie veci inému súdnemu notárovi na krajskom súde. Okresný súd preto predložil spis krajskému súdu, ktorý   ho 30. mája 2007 vrátil bez rozhodnutia s odôvodnením, že nie sú splnené podmienky, aby krajský   súd   rozhodoval   ako   nadriadený   alebo odvolací   súd.   Okresný   súd   4.   júna 2007 oznámil sťažovateľke, že spis bol vrátený súdnemu komisárovi JUDr. E. na ďalšie konanie.

Súdny komisár 6. júla 2007 požiadal Urbariát S. o oznámenie majetkových podielov poručiteľky   a 10.   septembra   2007   katastrálny   úrad   o výpis   z pozemkovej   knihy a identifikáciu parciel vo vlastníctve poručiteľky.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie   zbytočných   prieťahov v konaní,   a tým   aj porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98).

A. Predmetom posúdenia v danej veci je dedičské konanie, ktoré sa osobitne nelíši od obdobných konaní tohto druhu. Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol, že ide   o pomerne   náročnú   a komplikovanú   vec.   Z vyjadrení   sťažovateľky   ani   z obsahu predloženého na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu zásadnú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Pokiaľ ide o zistenie   rozsahu   dedičstva,   ústavný   súd   poukazuje   v kontexte   uvedeného   záveru na ustanovenie § 175m Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd zistí poručiteľov majetok a jeho dlhy a vykoná súpis aktív a pasív. Ak sú aktíva a pasíva medzi účastníkmi sporné, obmedzí sa len na zistenie ich spornosti.

B. Pri hodnotení druhého kritéria ústavný súd zistil, že sťažovateľka svojím konaním čiastočne   prispela   k doterajšej   dĺžke   konania,   a to   tým,   že   podala   námietky   k priebehu konania   u súdneho   komisára,   opakovane   žiadala   o jeho   zmenu,   namietala   nevyhovenie jej žiadosti, odvolala sa proti rozhodnutiu o osvedčení dedičskej dohody, svoje odvolanie opakovane doplnila o nové skutočnosti a namietané právo si v priebehu konania chránila aj podaním   viacerých   žiadostí   o pokračovanie   v konaní,   resp.   o skončenie   konania,   čím využívala   procesné   prostriedky   priznané   účastníkovi   konania   Občianskym   súdnym poriadkom.   Ústavný   súd   tento   postup   kvalifikoval   ako   taký,   ktorý   môže   síce   spôsobiť predĺženie konania, nemožno ho však považovať za postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy v konaní.

C. Ďalším   kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom   konaní došlo   k zbytočným   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu,   resp.   súdneho   komisára v predmetnej veci.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   judikoval, že úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno   spôsobiť   zbytočné   prieťahy,   za   ktoré   nesie   zodpovednosť   všeobecný   súd (III. ÚS 47/00).

V predmetnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   D   1356/95,   D   not   327/96   sa   riešila otázka okruhu dedičov, ktorej vyriešenie je predpokladom vydania konečného rozhodnutia v dedičskom   konaní.   Táto   otázka   však   nie   je   jediná,   ktorú   je   potrebné   ozrejmiť,   resp. preukázať   v dedičskom   konaní.   Z hľadiska   prípravy   rozhodnutia   v predmetnej   veci je nevyhnutné v dedičskom konaní vyriešiť taktiež otázku rozsahu majetku po poručiteľke.

Dedičské konanie v uvedenej veci začalo 14. júla 1995. Konanie trvá už viac ako 12 rokov   (z   uvedeného   obdobia   predstavuje   konanie   na   krajskom   súde,   v dôsledku podaného   odvolania   1   rok),   uskutočnilo   sa   v   ňom   9   pojednávaní   u súdneho   komisára (8. augusta   1995,   10.   apríla   1997,   2.   októbra   1998,   13.   októbra   1998,   3.   mája   2002, 24. marca 2005, 5. apríla 2005, 19. apríla 2005 a 10. mája 2005), ale nebolo do dňa podania ústavnej   sťažnosti   právoplatne   ukončené.   Konanie   bolo   zamerané   na   zabezpečovanie podkladov potrebných na zistenie rozsahu majetku poručiteľky (žiadosti adresované Správe katastra   Ž.   –   31.   augusta   1995,   11.   júna   1996,   13.   septembra   1996,   16.   apríla   1997 a 10. septembra   2007,   Urbariátu   S.   –   28.   augusta   2007)   aj   okruhu   dedičov   (zisťovanie dedičov po neb. Ing. M. Š. – deti pochádzajúce z manželstva i narodené mimo manželstva), od ktorých závisí konečné rozhodnutie o dedičstve po poručiteľke.

Súdny   komisár   nezabezpečil   podklady   na   dedičské   konanie   tak,   aby   o dedičstve mohlo byť rozhodnuté v celom rozsahu. Vo veci vydal dve odlišné osvedčenia o dedičskej dohode. Pochybenia boli zistené aj v konaní okresného súdu, ktorý na základe návrhov podaných   na   schválenie   právnych   úkonov   vykonaných   za   maloleté   deti   uznesením sp. zn. D 1356/95, D not 327/96 schválil dedičskú dohodu o vyporiadaní dedičstva bez toho, aby boli súdom právoplatne schválené úkony vykonané za maloletú A. a S. B..

Proti rozhodnutiu o schválení dedičskej dohody podala sťažovateľka 28. septembra 2005   odvolanie.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   CoD/111/2005   z 12.   decembra   2006 uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil   tým,   že   okresný   súd   (súdny   komisár)   v prerokúvanej   veci   nepostupoval s náležitou   dôslednosťou,   v dôsledku   čoho   v   aktuálnom štádiu   nie   je   prípustné   vo   veci meritórne   rozhodnúť.   Poukázal   tiež   na   skutočnosť,   že   sa   nevysporiadal   so   závetom poručiteľky,   ktorý   zanechala,   a vo   veci   rozhodol   bez   toho,   aby   boli   schválené   úkony za v tom čase maloleté dedičky A. a S. B.

V postupe   notára   povereného   okresným   súdom   vykonaním   potrebných   úkonov v uvedenej dedičskej veci možno zistiť obdobia, keď sa v konaní riadne nepokračovalo bez toho, aby tomu bránila zákonná prekážka. Obdobia úplnej nečinnosti boli zistené v období od   31.   augusta   1995   do   16.   apríla   1996,   od   16.   apríla   1997   do   20.   mája   1998, od 13. októbra 1998 do 4. októbra 1999 a od 7. 12. 1999 do 3. mája 2002, takže obdobie nečinnosti tvorí z celkovej 12-ročnej dĺžky konania viac ako päť rokov.

Uvedený celkový postup okresného súdu, resp. notára i jeho nečinnosť v označených obdobiach bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za ústavne neakceptovateľný a porušujúci základné právo priznané čl. 48 ods. 2 ústavy.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil, že nečinnosťou a neefektívnou činnosťou okresného súdu (súdneho komisára) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia okresného súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 120 000 Sk, ktoré odôvodnila neprimeranou dĺžkou konania vo veci, ako aj fyzickou a psychickou ujmou, ktorá jej v dôsledku prieťahov vznikla.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie. Pri stanovení jeho   výšky   zobral   do   úvahy   aj   skutočnosť,   že   sťažovateľka   svojím   konaním   čiastočne prispela k doterajšej dĺžke konania.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 100 000 Sk. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku predmetného konania s prihliadnutím na predmet   konania   okresného   súdu,   dĺžku   zbytočných   prieťahov   (päť   rokov),   ako   aj správanie   sťažovateľky   v priebehu   konania.   Vo   zvyšnej   časti   uplatnenému   nároku sťažovateľky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v návrhu nevyhovel.

4. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 13 300 Sk za dva právne úkony.

Ústavný   súd   pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a   § 16 ods. 3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   s   tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v období od 1. januára 2007 v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu 178 Sk.

Na základe uvedeného možno teda náhradu trov konania sťažovateľky vyčísliť ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súd) vrátane režijného paušálu (2 x 2 970 Sk + 2 x 178 = 6 296 Sk). Náhrada trov konania   v predmetnej   veci   vypočítaná   podľa   platnej   právnej   úpravy   predstavuje   spolu celkovú sumu 6 296 Sk.

Ústavný   súd   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   priznal   odmenu   v   sume   6   296   Sk a v zostávajúcej časti jej nároku na náhradu trov konania nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2007