znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 158/05-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. H. K., bytom K., ktorou namietala porušenie čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8, čl. 10 a čl. 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd,   ako   aj   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Košice   II   v trestnom   konaní vedenom pod sp. zn. ČVS:   OUJP-1392/10-K2-2001   a porušenie   čl.   20   ods.   1   a 3,   čl.   46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 149 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8, čl. 10 a čl. 17 Všeobecnej   deklarácie   ľudských práv, čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   IV   Gn   3034/03   v trestnej   veci   vedenej   na   Úrade justičnej a kriminálnej polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Košice   II   pod sp. zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. H. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2005 doručená   sťažnosť   Ing.   H.   K.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie základných práv a ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8, čl. 10 a čl. 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „deklarácia“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   v trestnom konaní vedenom   na   Úrade justičnej a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Košice   II (ďalej len „vyšetrovateľ“)   pod   sp.   zn.   ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001   a   porušenie základných práv a ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 149   a čl. 2 ods. 2 ústavy, čl. 8,   čl. 10 a čl. 17 deklarácie, čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV Gn 3034/03 v trestnej veci vedenej u vyšetrovateľa pod sp. zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie vyššie označených   základných   práv   a ľudských   práv   a základných   slobôd   vyšetrovateľom a generálnou   prokuratúrou,   prikázal   vyšetrovateľovi   v trestnej   veci   vedenej   pod sp. zn. ČVS: OUJP–1392/10-K2-2001 konať, v budúcnosti   sa zdržať porušovania zákona a vec ukončiť bez ďalších prieťahov. Napokon požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk od vyšetrovateľa a vo výške 100 000 Sk od generálnej prokuratúry.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľka je zamestnankyňou spoločnosti   F.,   s. r.   o. (ďalej len „zamestnávateľ“). Zamestnávateľ si prenajal v priestoroch spoločnosti K., s. r. o. (ďalej   len „úpadca“),   a to od   správkyne konkurznej   podstaty   úpadcu   určitú   časť   týchto priestorov,   v ktorých   vykonávala   pracovnú   činnosť   aj   sťažovateľka.   So   súhlasom zamestnávateľa mala sťažovateľka časť svojho podnikateľského, osobného a súkromného majetku uloženú v prenajatých priestoroch zamestnávateľa vrátane kamenárskeho tovaru, ktorý   si   zakúpila   za   účelom   rekonštrukčných   prác   na   rodinnom   dome.   Po   tom,   ako správkyňa   konkurznej   podstaty   vypovedala   zamestnávateľovi   nájomnú   zmluvu,   dňom 5. októbra 2000 zároveň zabránila sťažovateľke prostredníctvom ozbrojenej bezpečnostnej služby vo vyprataní jej majetku a tento jej odňala a zapísala ho do konkurznej podstaty úpadcu. Napriek výzve sťažovateľky správkyňa konkurznej podstaty takto odňatý majetok nezinventarizovala.   Na   výzvu   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „konkurzný   súd“) podala sťažovateľka vylučovaciu žalobu, ktorou sa domáhala, aby jej patriaci majetok bol z konkurznej   podstaty   vylúčený.   V tejto   súvislosti   požiadala   aj   o vydanie   predbežného opatrenia, ktorým by sa správkyni konkurznej podstaty zakázalo s týmto majetkom nakladať až   do   rozhodnutia   o vylučovacej   žalobe.   Návrh   na   predbežné   opatrenie   bol   zamietnutý s tým, že požadované obmedzenie nie je možné správkyni konkurznej podstaty uložiť. Ak však bola vylučovacia žaloba podaná v stanovenej lehote, neplatí domnienka o oprávnenosti zápisu   takýchto   vecí   do   konkurznej   podstaty   úpadcu   a správkyňa   konkurznej   podstaty nesmie   tieto veci   speňažiť až do   rozhodnutia   o vylučovacej   žalobe. Hoci   o vylučovacej žalobe   dodnes   rozhodnuté   nebolo,   podľa   informácií   sťažovateľky   dal   konkurzný   súd správkyni konkurznej podstaty súhlas na speňaženie jej majetku, pričom sťažovateľke nie je známe, či sa predaj už aj skutočne zrealizoval. Vzhľadom na postup správkyne konkurznej podstaty, ktorá sťažovateľke odňala jej veci a tieto protizákonne zapísala do konkurznej podstaty,   podala   sťažovateľka   na   Okresnej   prokuratúre   Košice   II   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“) 29. októbra 2001 trestné oznámenie s požiadavkou preverenia, či postupom správkyne konkurznej podstaty nedošlo k spáchaniu trestného činu krádeže. Sťažovateľka potom viacerými podaniami bezúspešne urgovala vyšetrenie jej trestného oznámenia. Iba náhodou   sa   v novembri   2003   v občianskoprávnom   konaní   dozvedela   z argumentácie správkyne konkurznej podstaty, že jej trestné oznámenie z 29. októbra 2001 bolo už dávno odložené.   Preto   v decembri   2003   zástupca   zamestnávateľa   požiadal   o nahliadnutie   do vyšetrovacieho   spisu   a zistil,   že   trestné   oznámenie   sťažovateľky   bolo   uznesením vyšetrovateľa   ešte   z 31.   júla   2002   odložené   z dôvodu,   že   vo   veci   nejde   o podozrenie z trestného činu. Až v tomto čase si mohla sťažovateľka uznesenie o odložení veci prečítať a podať proti nemu sťažnosť. Uznesením okresnej prokuratúry zo 17. decembra 2003 bolo jej   sťažnosti   vyhovené   a uznesenie   vyšetrovateľa   bolo   zrušené   s pokynom   na   začatie trestného stíhania vo veci krádeže. Tento pokyn bol realizovaný uznesením vyšetrovateľa z 13.   februára   2004,   teda   až   vtedy   bolo   začaté   trestné   stíhanie   vo   veci   podozrenia z trestného činu krádeže. Napriek rôznym podaniam a urgenciám sťažovateľky, ktoré sa týkajú tak pomalosti postupu vyšetrovania, ako aj rôznych pochybení v rámci neho, trestné stíhanie vo veci naďalej prebieha. Nebolo teda ani ukončené jeho zastavením, ale dosiaľ nedošlo   ani   ku   vzneseniu   obvinenia   voči   konkrétnej   osobe.   Sťažovateľka   sa   obrátila 19. apríla 2004 na generálnu prokuratúru   so žiadosťou o preskúmanie predchádzajúceho chybného postupu vo veci. Napokon 18. júla 2005 bolo splnomocnencovi sťažovateľky doručené rozhodnutie generálnej prokuratúry z 11. júla 2005, ktorým táto vybavila sťažnosť z 19. apríla 2004. Z obsahu rozhodnutia je nesporné, že generálna prokuratúra sťažnosť odmietla s upozornením, že na ďalšie podania sťažovateľky, ak tieto nebudú obsahovať nové   skutočnosti,   nebude   už   reagovať.   Sťažovateľka   v sťažnosti   ďalej   uvádza   celý   rad pochybení   tak   zo   strany   vyšetrovateľa,   ako   aj   orgánov   prokuratúry   rôzneho   stupňa v súvislosti s trestným stíhaním vo veci krádeže, ako aj zo strany správkyne konkurznej podstaty a konkurzného súdu v súvislosti s majetkom sťažovateľky, ktorý bol neoprávnene zaradený do konkurznej podstaty úpadcu.

Z trestného   oznámenia   sťažovateľky   z 29.   októbra   2001   adresovaného   okresnej prokuratúre vyplýva, že sa pripojila k trestnému oznámeniu zamestnávateľa z 26. októbra 2001 v rozsahu podozrenia z protiprávneho odňatia jej majetku, ku ktorému došlo tým, že správkyňa konkurznej podstaty jej zabránila tento majetok si odniesť.

Z uznesenia   vyšetrovateľa   sp.   zn.   ČVS:   OUV-1392/10-K2-2001   z 31.   júla   2002 vyplýva, že vec podozrenia z trestného činu krádeže, ktorého sa mala dopustiť správkyňa konkurznej podstaty, bola odložená s tým, že vo veci nejde o podozrenie z trestného činu.

Z uznesenia   okresnej   prokuratúry   č.   k.   1   Pv   221/03-45   zo   17.   decembra   2003 vyplýva,   že   uznesenie   vyšetrovateľa   sp.   zn.   OUV-1392/10-K2-2001   z 31.   júla   2002 o odložení veci bolo ako neopodstatnené zrušené s tým, že v tejto veci je potrebné začať trestné stíhanie pre podozrenie z trestného činu krádeže.

Z uznesenia vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: OUJP 1392/10-K2-2001 z 13. februára 2004 vyplýva, že uvedeného dňa bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin krádeže v súvislosti s odcudzením vecí ku škode sťažovateľky.

Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV Gn 3034/03-44 z 11. júla 2005 vyplýva, že písomný podnet sťažovateľky treba po prešetrení považovať za nedôvodný s tým, že ide o opakovaný podnet, a preto na ďalšie podania s rovnakým obsahom nebude už generálna prokuratúra reagovať.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju   zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05).

«Účelom,   podstatou   a zmyslom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom tohto   základného   práva   je   to,   že   jeho   ochrana   sa   uplatňuje   vo   veci   účastníka,   v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že uplatnenie tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej   ochrany,   ktorej   prejednanie   a rozhodnutie   je   zahrnuté   do   účelu   procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prejednaní veci účastníka...

... Trestné stíhanie sa vykonáva podľa ustanovení Trestného poriadku. Podľa § 1 prvej vety Trestného poriadku je účelom tohto zákona upraviť postup orgánov činných v trestnom konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní. Iný účel Trestného poriadku nie je výslovne vyjadrený, a preto je vecou   samou   v trestnom   konaní   zistenie   trestných   činov   a spravodlivé   potrestanie   ich páchateľov. Podľa § 2 ods. 4 a 5 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú   orgány   činné   v trestnom   konaní   z úradnej   povinnosti;   musia   trestné   veci prejednávať   čo   najrýchlejšie   a dôsledne   zachovávať   občianske   práva   zaručené   ústavou. Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.

Z uvedeného vyplýva, že... účelom postupu orgánov činných v trestnom konaní nie je   prejednanie,   rozhodovanie   a rozhodnutie   o nároku   poškodeného,   ktorý   má súkromnoprávnu povahu. Možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody v trestnom konaní nie je preto v tomto konaní vecou samou v takom zmysle, ako to je uvedené v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. To platí aj pre čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý ustanovuje o „jeho záležitosti“, čo je synonymum pre jeho vec podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.» (IV. ÚS 92/04, mutatis mutandis aj IV. ÚS 4/02, IV. ÚS 166/03. I. ÚS 39/05).

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka   napáda   jednak   postup   vyšetrovateľa   a nižších   orgánov   prokuratúry v rámci trestného stíhania vedeného vo veci krádeže majetku sťažovateľky a jednak postup generálnej prokuratúry, ktorá sa nestotožnila s námietkami sťažovateľky proti postupu vo vyšetrovaní.

Zákonnou   povinnosťou   generálnej   prokuratúry   bolo   na   sťažnosť,   resp.   podnet sťažovateľky   primeraným   spôsobom   reagovať.   Túto   povinnosť   generálna prokuratúra aj splnila.   V tejto   súvilosti   treba   uviesť,   že   prípis   generálnej   prokuratúry č. k. IV Gn   3034/03-44   z 11.   júla   2005   nemožno   považovať   za   rozhodnutie,   ako   to nesprávne uvádza sťažovateľka. Generálna prokuratúra zaujala v tomto prípise konkrétne stanoviská ku konkrétnym námietkam sťažovateľky v tom zmysle, že námietky posúdila v prevažnej   časti   ako   nedôvodné.   Jadrom   sťažnosti   bola   nespokojnosť   sťažovateľky   so závermi, ku ktorým generálna prokuratúra dospela. Skutočnosť, že generálna prokuratúra mala na sporné otázky odlišný názor ako sťažovateľka, nemôže celkom zjavne zakladať porušenie jej základných práv.

Vo vzťahu k postupu vyšetrovateľa namieta sťažovateľka predovšetkým celý rad skutočností zakladajúcich podľa jej názoru zbytočné prieťahy. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na svoju vyššie citovanú judikatúru, z ktorej treba vyvodiť, že sťažovateľka ako poškodená   v trestnom   konaní   vedenom   vo   veci   bez   vznesenia   obvinenia   sa   nemôže domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov.

Ďalej   sťažovateľka   vytýka   v súvislosti   s prebiehajúcim   vyšetrovaním   veľké množstvo procesných pochybení týkajúcich sa najmä toho, že na jej podania sa neprihliada, že sa neposkytuje ochrana jej majetku atď. Podľa názoru ústavného súdu až z konečného rozhodnutia   v trestnej   veci   bude   možné usúdiť,   či   skutočnosti   namietané sťažovateľkou budú alebo nebudú mať dopad na jeho výsledok z hľadiska označených základných práv sťažovateľky. Z tohto pohľadu je sťažnosť zjavne neopodstatnená preto, lebo sa javí ako predčasná.

Napokon, zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka vytýka skutočnosť, že konkurzný súd dal súhlas na predaj jej majetku v rámci konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu, hoci príslušné občianskoprávne konanie o vylúčenie týchto vecí z konkurznej podstaty dosiaľ nie je skončené. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú preto, lebo namietaná skutočnosť nemá nič spoločné s trestným stíhaním vedeným vo veci podozrenia z krádeže majetku sťažovateľky. Vyšetrovateľ, ale ani orgány prokuratúry nemôžu v rámci trestného stíhania nijako ovplyvniť činnosť konkurzného súdu, pričom skutok, za ktorý sa vedie trestné stíhanie, teda krádež majetku sťažovateľky, nesúvisí priamo s konkurzným konaním.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2005