znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 158/04-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   novembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. K. D., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. M. F., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 40/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 40/00 p o r u š i l právo JUDr. K. D., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Rimavská   Sobota   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   40/00 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. K. D. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Rimavská Sobota povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr. K. D.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 800 Sk (slovom   osemtisícosemsto   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Rimavská   Sobota p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. M. F., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 14. septembra 2004 č. k. I. ÚS 158/04-11 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   JUDr.   K.   D.,   bytom   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 40/00 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že: „Ako sťažovateľka som účastníčkou súdneho konania vedeného na Okresnom súde v Rimavskej Sobote, č. k. 6 C 40/2000, ktoré bolo začaté na základe mnou podanej žaloby zo dňa 11. 10. 1995 o ochranu osobnosti proti žalovaným Medes, s. r. o. so sídlom Štefánikova 32, Košice a V. Š., šéfredaktor denníka.....

Predmetom   tohto   súdneho   konania   je   konanie   o ochranu   osobnosti   a poskytnutie primeraného   zadosťučinenia   v zmysle   §   13   zák.   č.   40/1964   Zb.   (Občiansky   zákonník) z dôvodu uverejnenia nepravdivých a ničím nepodložených tvrdení v denníku... zo dňa 20. 07.   1995.   Predmetným   konaním   žalovaných   došlo   k neoprávneným   zásahom   do   môjho práva na ochranu osobnosti. (...)

Pôvodne   bolo   súdne   konanie   vedené   na   Obvodnom   súde   Košice   1.   Na   základe uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 13. 12. 1999 bola vec pridelená Okresnému súdu v Rimavskej Sobote. Odo dňa podania žaloby do dnešného dňa ubehlo viac ako osem rokov a v predmetnom konaní nebolo vydané rozhodnutie vo veci samej. (...)

Domnievam sa, že vyššie označené konanie na Okresnom súde v Rimavskej Sobote je v rozpore   s účelom   ústavou   zaručeného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov, nakoľko ani po uplynutí neúmerne dlhej doby t. j. 8 rokov, súd vo veci nekonal, nerozhodol a neodstránil moju právnu neistotu.

Na   priebeh   vyššie   označeného   súdneho   konania   upozorňovala   a zároveň   som urgovala konanie písomnými podaniami (urgenciami) zo dňa 23. 08. 1999, 03. 11. 1999 a 10. 07. 2001.

Následne   som   dňa 13.   11.   2001   podala predsedovi   Okresného súdu   v Rimavskej Sobote sťažnosť na predmetný postup a prieťahy v konaní. Do dnešného dňa mi nebolo doručené rozhodnutie o mojej sťažnosti. (...)

Z vyššie uvedeného ako aj obsahu súdneho spisu vyplýva, že napriek predmetným písomným urgenciám a sťažnosti žalovaný súd vo veci riadne a bez zbytočných prieťahov do dnešného dňa nekonal, v predmetnej právnej veci nevytýčil pojednávanie a nerozhodol. Chcem poukázať na skutočnosť, že predmetné prieťahy v súdnom konaní vyvolávajú u mňa psychický stav neistoty a očakávania. Zároveň chcem poukázať na skutočnosť, ktorá vyplýva aj z obsahu súdneho spisu, že prieťahmi v súdnom konaní došlo k situácii, že aj napriek   môjmu   prípadnému   úspechu   v súdnom   konaní,   nebude   už   možné   uverejnenie ospravedlnenia ako aj vymoženie primeraného zadosťučinenia voči žalovanému v prvom rade, pretože uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10. 12. 2002 č. k. 2 K 244/98 bolo voči nemu zastavené konkurzné konanie pre nedostatok majetku na úhradu výdavkov a odmenu správcu. (...)

Na základe vyššie uvedených skutočností mám za to, že postupom Okresného súdu v Rimavskej   Sobote   t.   j.   jeho   nečinnosťou   v konaní   došlo   k prieťahom   v konaní   a tým porušeniu môjho základného práva garantovaného Ústavou SR, a to práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov navrhujem, aby Ústavný súd na základe vyššie uvedených skutkových a právnych skutočností a vykonaného dokazovania vo veci nálezom rozhodol:

1.   Základné   právo   sťažovateľa,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   zaručené   ustanovením   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo v konaní vedenom na Okresnom súde v Rimavskej Sobote pod č. k. 6 C 40/2000, porušené.

2. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 500.000,- Sk, ktoré je Okresný súd v Rimavskej Sobote povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Porušovateľ je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy súdneho konania.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. K. S., listom zo 14. októbra 2004 sp. zn. Spr 1508/04 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 21. októbra 2004.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol:„Právna vec navrhovateľky JUDr. K. D., bytom K., proti odporcom 1) Medes, s. r. o. so sídlom Košice, Štefánikova č. 32 a 2) V. Š., šéfredaktorovi denníka..., na ochranu osobnosti bola podaná na Obvodný súd Košice I dňa 24. 05. 1996. Tunajšiemu súdu bola vec prikázaná uznesením NS SR č. Nc 177/99 zo dňa 13. 12. 1999 a spis bol doručený na tunajší súd dňa 09. 02. 2000. Krajský súd v Banskej Bystrici svojím uznesením č. 16 Nc 66/00 zo dňa 23. 02. 2000 rozhodol o vylúčení niektorých sudcov tunajšieho súdu z konania a rozhodovania. Dňa 13. 04. 2000 bola vec pridelená do senátu 9 C. Dňa 09. 06. 2000 Krajský súd Košice svojím uznesením č. 2 K 244/98 zo dňa 09. 06. 2000 vyhlásil konkurz na majetok odporcu 1), tým došlo zo Zákona o konkurze a vyrovnaní k prerušeniu konania. (...) Dňa   21.   05.   2002   bol   spis   vrátený   z Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   na rozhodnutie   o oslobodení   od   platenia   súdneho   poplatku,   dňa   14.   06.   2002   súd   vyzval navrhovateľku na zaslanie dokladov o jej osobných a majetkových pomeroch, ktoré boli doplnené až 09. 02. 2004. Odvtedy neboli vo veci robené úkony.

Okresný súd v Rimavskej Sobote mal teda vo veci konať od 09. 02. 2000, kedy mu bola táto právna vec prikázaná na konanie a rozhodnutie, pričom už 09. 06. 2000 bol vyhlásený konkurz na majetok odporcu 1), v dôsledku čoho došlo zo zákona k prerušeniu konania a súd ďalej v konaní nemohol pokračovať.

V spise sa nachádza podanie navrhovateľky zo dňa 12. 11. 2001, v ktorom žiada súd o vytýčenie termínu pojednávania, iné sťažnosti navrhovateľky na konanie v tejto právnej veci neevidujeme.

Z týchto dôvodov považujeme sťažnosť navrhovateľky za neopodstatnenú a netrváme na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie“.

Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol:

„Vo vyššie označenej právnej veci na základe písomnej výzvy zo dňa 19. 10. 2004, ktorá   mi   bola   prostredníctvom   môjho   právneho   zástupcu   doručená   dňa   21.   10.   2004, oznamujem, že trvám na podanej sťažnosti zo dňa 27. 11. 2003 a dôvodoch tam uvedených v celom rozsahu, a navrhujem, aby Ústavný súd rozhodol v zmysle mojej písomnej sťažnosti. Oznamujem, že netrvám na ústnom pojednávaní v predmetnej veci a z týchto dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd SR vo veci rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania. Zároveň si uplatňujem náhradu trov právneho zastúpenia (...) v rozsahu (...) 8.800,- Sk. V prípade priznania náhrady   trov právneho zastúpenia prosím tieto zaslať na účet právneho zástupcu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy.   Jej   prerokovanie   na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 40/00:

A)

Dňa 24. mája 1996 podala sťažovateľka na Obvodnom súde Košice 1 (v súčasnosti Okresný súd Košice I) žalobný návrh na ochranu osobnosti proti 1. Medes, spol. s r. o., so sídlom v Košiciach (ďalej len „odporca v 1. rade“) a 2. V. Š., šéfredaktorovi... denníka... (ďalej len „odporca v 2. rade“).

Dňa   25.   júna   1996   bola   vec   z „dôvodu   miestnej   nepríslušnosti“ postúpená Obvodnému súdu Košice 2 (v súčasnosti Okresný súd Košice II).

Dňa 20. novembra 1996 uznesením č. k. 30 C 306/96-23 bola vec zastavená, pretože súdny poplatok nebol zaplatený v požadovanej výške.

Dňa 31. januára 1997 sťažovateľka podala „sťažnosť“ proti uvedenému uzneseniu o zastavení konania.

Dňa 4. februára 1997 sťažovateľka podala „odvolanie“ proti uvedenému uzneseniu o zastavení konania.

Dňa 20. februára 1997 sťažovateľka doručila Okresnému súdu Košice II doplnenie svojho odvolania proti zastaveniu konania a súčasne požiadala, aby bola oslobodená „od zvyšku zaplatenia súdneho poplatku“.

Dňa 26. júna 1997 bola uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 13 Nc 38/97-41 vec prikázaná na ďalšie konanie Okresnému súdu Trebišov vzhľadom na to, že „mohli by vzniknúť pochybnosti o nezaujatosti“ sudcov Okresného súdu Košice II.

Dňa 4. augusta 1997 bola uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 12 Nc 40/97-51   vec   prikázaná   na   ďalšie   konanie   Okresnému   súdu   Michalovce   vzhľadom   na   to,   že „skutočnosti uvádzané sudcami Okresného súdu v Trebišove sú tak závažné, že sú splnené predpoklady vylúčenia sudcov“.

Dňa 27. novembra 1997 bola uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Nc 52/97-62 vec prikázaná na ďalšie konanie Okresnému súdu Rožňava, pretože „možno mať pochybnosti o nezaujatosti“ sudcov Okresného súdu Michalovce.

Dňa 29. apríla 1998 bola uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 17 Nc 12/98-75   vec   prikázaná   na   ďalšie   konanie   Okresnému   súdu   Spišská   Nová   Ves,   pretože „je nepochybné,   že   (...)   u všetkých   sudcov   Okresného   súdu   v Rožňave“ možno   mať „pochybnosti o ich nezaujatosti“.

Dňa 29. júna 1998 bola uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 12 Nc 35/98-89 vec prikázaná na ďalšie konanie Okresnému súdu Košice – okolie vzhľadom na to, že „vyjadrenie   samotnej   navrhovateľky   v nedôveru   sudcov   krajského   súdu   sú   objektívne spôsobilé spochybniť nezaujatosť sudcov súdu prvého stupňa“.

Dňa 29. apríla 1999 bola uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 14 Nc 19/98-100 vec prikázaná na ďalšie konanie Okresnému súdu Košice I vzhľadom na to, že vzťah sudcov   Okresného   súdu   Košice   –   okolie „ku   žalobkyni   objektívne   spochybňuje   ich nezaujatosť v konaní a rozhodovaní tejto veci“.

Dňa 1. decembra 1999 Krajský súd v Košiciach   predložil vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), „vzhľadom na to, že v prejednávanej veci už boli vylúčení sudcovia všetkých okresných súdov pôsobiacich v obvode Krajského súdu v Košiciach“.

B)

Dňa 13. decembra 1999 najvyšší súd uznesením č. k. Nc 177/99-114 prejednanie predmetnej veci podľa ustanovenia § 12 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) prikázal Okresnému súdu Rimavská Sobota.

Dňa   9.   februára   2000   bol   predmetný   spis   doručený   Okresnému   súdu   Rimavská Sobota.

Dňa 18. februára 2000 niektorí sudcovia okresného súdu namietli svoju predpojatosť v danej veci.

Dňa 21. februára 2000 bol spis predložený Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o predpojatosti niektorých sudcov okresného súdu. Dňa   23.   februára   2000   krajský   súd   uznesením   č.   k.   16   Nc   66/00-124   rozhodol o vylúčení   piatich   sudcov   z prejednávania   a rozhodovania   predmetnej   veci.   Podľa uvedeného   rozhodnutia   však   ostatní   sudcovia   okresného   súdu „nie   sú   vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci“.

Dňa   29.   marca   2000   bol   spis   vrátený   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.

Dňa 13. apríla 2000 bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 9 C, ktorej predsedá JUDr. I. Ď.

Dňa 9. júna 2000 uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 K 244/98 bol vyhlásený   konkurz   na   majetok   odporcu   v 1:   rade   a bol   ustanovený   správca   konkurznej podstaty.

Dňa   12.   júla   2001   sťažovateľka   požiadala   okresný   súd   „o   vytýčenie   termínu pojednávania“.

Dňa 16. novembra 2001 sťažovateľka opätovne požiadala okresný súd „o vytýčenie termínu pojednávania“.

Dňa 20. novembra 2001 bol urobený dopyt na Okresný súd Košice II. Dňa 18. decembra 2001 bol urobený dopyt na Okresný súd Trebišov. Dňa 24. apríla 2002 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľky   zo   4.   februára   1997,   ktorým   napadla   uznesenie   o zastavení   konania z 20. novembra 1996.

Dňa 21. mája 2002 krajský súd vrátil okresnému súdu   spis bez rozhodnutia ako predčasne predložený, pretože okresný súd „doteraz o žiadosti navrhovateľky na priznanie oslobodenia od súdneho poplatu“ od 20. februára 1997 nerozhodol.

Dňa   14.   júna   2002   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   zaslala   súdu   doklady o svojich osobných a majetkových pomeroch.

Dňa 8. júla 2002 sťažovateľka doručila okresnému súdu podanie, v ktorom žiadala o primerané predĺženie lehoty na predloženie žiadaných dokladov.

Dňa 5. januára 2004 okresný súd urgoval sťažovateľku, aby predložila doklady o jej osobných a majetkových pomeroch.

Dňa 9. februára 2004 sťažovateľka doručila okresnému súdu potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch a prehlásenie z 20. januára 2004.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Napriek tomu, že o návrhu sťažovateľky na ochranu osobnosti malo konať už sedem okresných   súdov   (pozri   bod   II/A   nálezu),   vzhľadom   na   viazanosť   ústavného   súdu sťažnostným   návrhom   (§   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde)   a na   uznesenie   o prijatí predmetnej sťažnosti na ďalšie konanie, ktorým bol vymedzený predmet tohto konania, ústavný súd v danom konaní mal posúdiť, či postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní   o ochranu   osobnosti   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   40/00,   v ktorom   sťažovateľka vystupuje   ako   navrhovateľka,   došlo   k porušeniu   jej   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho   konania   je   ochrana   osobnosti,   t.   j.   vec,   ktorej   povaha   si   vyžaduje osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil   stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 100/03).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o ochrane   osobnosti   môže   predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci   s   náročným zisťovaním skutkového stavu. Doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého konania pred   okresným   súdom   však   ústavný   nemôže   pripísať   na   vrub   faktickej   alebo   právnej náročnosti prerokovávanej veci. Napokon ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nenamietal zložitosť napadnutej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd zistil, že aj sťažovateľka prispela k tomu, že v tomto konaní dochádzalo k prieťahom, najmä tým, že sťažovateľke trvalo viac než poldruha roka, kým doručila na výzvu súdu potvrdenie o svojich osobných, majetkových a zárobkových pomeroch, ktoré k svojej žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatu nepripojila. Doterajšia dĺžka napadnutého konania bola nesporne vyvolaná aj správaním sťažovateľky.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   napadnuté   konanie   sa   začalo   24.   mája   1996   a bez právoplatného   rozhodnutia   trvá   už   viac   ako   osem   rokov,   z toho   na   Okresnom   súde Rimavská   Sobota   podstatne   viac   ako   štyri   roky.   Na   tieto   skutočnosti   nebolo   možné neprihliadnuť,   hoci   relevantné skutočnosti   ústavný   súd   preskúmal   od   9.   februára   2000, a predovšetkým konštatuje, že v takej citlivej veci, akou je ochrana osobnosti, bol okresný súd nečinný minimálne osemnásť mesiacov, konkrétne od 13. apríla 2000 (keď bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie kokrétnemu senátu) do 20. novembra 2001 (keď sa obrátil dopytom na Okresný súd Košice II). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím odôvodnená, pričom ani úkony, ktoré boli vykonané mimo uvedených období nečinnosti, neboli vždy efektívne. Nemožno pripustiť, aby sa vo veci na ochranu osobnosti počas doby poldruha roka nevykonal prakticky žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej   sa   sťažovateľka   ako   navrhovateľka   vo   veci   ochrany   osobnosti   počas   súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré vo veci ochrany osobnosti   sú   z ústavnoprávneho   aspektu   neospravedlniteľné   a netolerovateľné.   K týmto zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci a iba sčasti k nim došlo v dôsledku správania sťažovateľky, inak v dôsledku postupu súdu.

Pokiaľ predseda okresného súdu poukázal na to, že ďalšiemu postupu súdu bráni procesná prekážka, pretože „09. 06. 2000 bol vyhlásený konkurz na majetok odporcu 1), v dôsledku   čoho   došlo   zo   zákona   k prerušeniu   konania   a súd   ďalej   v konaní   nemohol pokračovať“, ústavný súd k tomu predovšetkým dodáva, že voči odporcovi v 2. rade však žiadna zákonná prekážka nevznikla, ktorá by bránila súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Okrem toho vzhľadom na povahu uplatneného práva sťažovateľkou pred okresným súdom je nepochybné, že jej právo na ochranu osobnosti môže byť aspoň čiastočne naplnené. Podľa podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov totiž „súdne a iné konania podľa osobitného predpisu, ktoré sa začali pred vyhlásením konkurzu, sa prerušujú, ak sa týkajú majetku patriaceho do podstaty alebo ak sa týkajú nárokov, ktoré majú byť z podstaty uspokojené“. Nároky sťažovateľky pritom nie sú iba majetkového charakteru, pretože sa domáha aj „uverejnenia ospravedlnenia“. Podľa názoru ústavného súdu napriek vyhlásenému konkurzu na majetok odporcu v 1. rade nič nebráni tomu, aby okresný súd o žalobnom návrhu sťažovateľky rozhodol.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančného   zadosťučinenie   vo   výške 500 000 Sk, ktoré odôvodnila aj tým, že „predmetné prieťahy v súdnom konaní vyvolávajú u mňa psychický stav neistoty a očakávania. Zároveň chcem poukázať na skutočnosť, ktorá vyplýva aj z obsahu súdneho spisu, že prieťahmi v súdnom konaní došlo k situácii, že aj napriek môjmu prípadnému úspechu v súdnom konaní, nebude už možné (...) vymoženie primeraného zadosťučinenia voči žalovanému v prvom rade“.  

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, ako aj na skutočnosť, že ona sama sčasti prispela k týmto zbytočným prieťahom, považuje za primerané vo výške 40 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zabezpečenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) uplatnenú náhradu trov konania vo výške 8 800 Sk z dôvodu trov jej právneho zastúpenia advokátom JUDr. M. F.

Náhrada prislúchala za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti z 27. novembra 2003 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 21. októbra 2004). Za dva úkony vykonané v roku 2003 patrí odmena v sume po 4 270 Sk a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 128 Sk a za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2004, patrí odmena v sume 4 534 Sk a režijný paušál 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3,   §   24   ods.   3   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkom sumu 13 470 Sk. Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   si   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré vyčíslil v sume 8 800 Sk, ústavný súd - keďže   to   nie   je   v rozpore   s platnými   súvisiacimi   predpismi   -   jej   priznal   náhradu   trov právneho zastúpenia v požadovanej výške.

Ústavný súd preto o uplatnených trovách konania sťažovateľkou rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2004