znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 157/2016-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛,advokátska kancelária ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedené pod sp. zn.Rvp 10738/2015 – sp. zn. Rvp 10740/2015, sp. zn. Rvp 11112/2015 – sp. zn. Rvp11120/2015, sp. zn. Rvp 12033/2015 – sp. zn. Rvp 12037/2015, sp. zn. Rvp 12146/2015 –sp. zn. Rvp 12156/2015, sp. zn. Rvp 13021/2015, sp. zn. Rvp 13075/2015 – sp. zn.Rvp 13078/2015, sp. zn. Rvp 13617/2015, sp. zn. Rvp 13775/2015, sp. zn. Rvp 14073/2015,sp. zn. Rvp 14408/2015 – sp. zn. Rvp 14409/2015, sp. zn. Rvp 14673/2015, sp. zn.Rvp 14953/2015 – sp. zn. Rvp 14954/2015, sp. zn. Rvp 15260/2015, sp. zn. Rvp15649/2015 –- sp. zn. Rvp 15650/2015 a sp. zn. Rvp 16867/2015 vo veci namietanéhoporušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveňnamietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajskéhosúdu v Nitre a jeho uzneseniami sp. zn. 15 CoE/22/2015 z 27. februára 2015, sp. zn. 25CoE/223/2014 z 31. marca 2015, sp. zn. 25 CoE/201/2014 z 31. marca 2015, sp. zn. 8CoE/213/2014 z 20. februára 2015, sp. zn. 9 CoE/223/2014 z 30. apríla 2015, sp. zn. 15CoE/477/2014 z 19. decembra 2014, sp. zn. 25 CoE/203/2014 z 31. marca 2015, sp. zn. 5CoE/47/2014 z 30. apríla 2014, sp. zn. 8 CoE/177/2014 z 30. apríla 2015, sp. zn. 8CoE/230/2014 z 31. marca 2015, sp. zn. 7 CoE/180/2014 z 27. februára 2015, sp. zn. 26CoE/69/2015 z 31. marca 2015, sp. zn. 5 CoE/224/2014 z 24. apríla 2015, sp. zn. 25CoE/39/2014 z 28. februára 2014, sp. zn. 7 CoE/207/2014 z 31. marca 2015, sp. zn. 5CoE/243/2014 z 31. marca 2015, sp. zn. 5 CoE/228/2014 z 24. apríla 2015, sp. zn. 7CoE/203/2014 z 30. apríla 2015, sp. zn. 8 Co/254/2014 z 31. marca 2015, sp. zn. 5CoE/198/2014 z 31. marca 2015, sp. zn. 26 CoE/86/2015 z 30. apríla 2015, sp. zn. 15CoE/105/2015 z 30. apríla 2015, sp. zn. 6 CoE/168/2014 z 2. júna 2015, sp. zn. 15CoE/84/2015 z 30. apríla 2015, sp. zn. 25 CoE/229/2014 z 24. apríla 2015, sp. zn. 5CoE/270/2014 z 25. februára 2015, sp. zn. 15 CoE/76/2015 z 30. apríla 2015, sp. zn. 5CoE/215/2014 z 31. marca 2015, sp. zn. 11 CoE/304/2014 z 30. januára 2015, sp. zn. 9CoE/253/2014 z 18. júna 2015, sp. zn. 5 CoE/259/2014 z 25. februára 2015, sp. zn. 26CoE/100/2015 z 30. apríla 2015, sp. zn. 5 Co/229/2014 z 25. februára 2015, sp. zn. 8CoE/2/2015 z 30. apríla 2015, sp. zn. 9 CoE/12/2015 z 21. mája 2015, sp. zn. 5CoE/244/2014 z 24. apríla 2015, sp. zn. 5 CoE/258/2014 z 24. apríla 2015, sp. zn. 6CoE/26/2015 z 29. júla 2015, sp. zn. 6 CoE/52/2015 z 26. júna 2015, sp. zn. 25 CoE/6/2015z 29. júna 2015, sp. zn. 5 CoE/30/2015 z 30. júna 2015, sp. zn. 25 CoE/259/2014 z 22. mája2015, sp. zn. 7 CoE/4/2015 z 30. apríla 2015, sp. zn. 25 CoE/57/2015 z 30. septembra 2015a sp. zn. 8 CoE/275/2014 z 31. júla 2015 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Nitra sp.zn. 17 Er/678/2007 z 12. decembra 2013, sp. zn. 11 Er/445/2005 z 13. apríla 2011, sp. zn.12 Er/667/2008 z 15. apríla 2014, sp. zn. 17 Er/997/2010 z 10. septembra 2013, sp. zn. 10Er/386/2005 z 5. apríla 2012, sp. zn. 10 Er/202/2005 z 20. marca 2014, sp. zn. 17Er/951/2009 zo 17. decembra 2013, sp. zn. 16 Er/115/2005 z 3. marca 2011, sp. zn. 27Er/525/2010 z 25. septembra 2013, sp. zn. 27 Er/527/2010 z 13. novembra 2013, sp. zn. 17Er/388/2005 zo 17. septembra 2013, sp. zn. 23 Er/1099/2009 zo 17. februára 2014, sp. zn.24 Er/879/2009 z 12. februára 2014, sp. zn. 16 Er/227/2005 z 21. mája 2013, sp. zn. 17Er/170/2009 zo 17. decembra 2013, sp. zn. 27 Er/275/2004 z 18. apríla 2013, sp. zn. 25Er/108/2008 z 24. februára 2014, sp. zn. 12 Er/25/2006 z 21. mája 2014, sp. zn. 15Er/524/2010 z 10. septembra 2013, sp. zn. 23 Er/192/2007 z 1. marca 2013, sp. zn. 23Er/337/2005 z 2. mája 2012, sp. zn. 23 Er/355/2008 z 24. septembra 2013, sp. zn. 19Er/462/2009 z 12. júna 2014, sp. zn. 23 Er/324/2004 z 3. mája 2012, sp. zn. 15 Er/108/2007zo 14. apríla 2014, sp. zn. 10 Er/83/2004 z 10. júla 2014, sp. zn. 27 Er/233/2006 z 18. apríla2013, sp. zn. 15 Er/598/2009 z 12. decembra 2013, sp. zn. 12 Er/62/2004 z 21. mája 2014,sp. zn. 25 Er/87/2006 z 26. júna 2014, sp. zn. 17 Er/549/2009 zo 17. decembra 2013, sp. zn.15 Er/690/2008 z 20. júna 2014, sp. zn. 15 Er/600/2009 zo 17. decembra 2013, sp. zn. 24Er/489/2005 z 23. septembra 2014, sp. zn. 11 Er/344/2004 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 7Er/813/2011 z 9. júla 2014, sp. zn. 17 Er/803/2010 z 10. septembra 2013, sp. zn. 23Er/146/2008 z 12. februára 2014, sp. zn. 12 Er/715/2007 z 26. mája 2014, sp. zn. 15Er/468/2006 zo 6. mája 2014, sp. zn. 16 Er/219/2004 z 18. júna 2014, sp. zn. 17Er/229/2006 z 20. februára 2013, sp. zn. 15 Er/398/2005 zo 14. apríla 2014, sp. zn. 23Er/715/2007 zo 6. marca 2014 a sp. zn. 12 Er/270/2004 z 3. júla 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, vedené pod sp. zn. Rvp10738/2015 – sp. zn. Rvp 10740/2015, sp. zn. Rvp 11112/2015 – sp. zn. Rvp 11120/2015,sp. zn. Rvp 12033/2015 – sp. zn. Rvp 12037/2015, sp. zn. Rvp 12146/2015 – sp. zn. Rvp12156/2015, sp. zn. Rvp 13021/2015, sp. zn. Rvp 13075/2015 – sp. zn. Rvp 13078/2015, sp.zn. Rvp 13617/2015, sp. zn. Rvp 13775/2015, sp. zn. Rvp 14073/2015, sp. zn. Rvp14408/2015 – sp. zn. Rvp 14409/2015, sp. zn. Rvp 14673/2015, sp. zn. Rvp 14953/2015 –sp. zn. Rvp 14954/2015, sp. zn. Rvp 15260/2015, sp. zn. Rvp 15649/2015 – sp. zn. Rvp15650/2015 a sp. zn. Rvp 16867/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalejvedené pod sp. zn. Rvp 10738/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boliod 20. júla 2015 do 21. decembra 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovorua zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľačl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súduv Nitre (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súduNitra (ďalej aj „okresný súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej aj „napadnutérozhodnutia okresného súdu“).

2. Sťažovateľka v predostretej argumentácii (už mnohonásobne a pravidelne saopakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti uvedenéhookresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právnehoposúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisovvzťahujúcich sa na ich postup a rozhodnutia v exekučných konaniach vedených preduvedenými všeobecnými súdmi a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciuprávnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.

3. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupoma napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré ďalej zrušía predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučineniea úhradu trov konania.

II.

4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon.

5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSP(ďalej len „OSP“) v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanieveci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

7. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp10738/2015 – sp. zn. Rvp 10740/2015, sp. zn. Rvp 11112/2015 – sp. zn. Rvp 11120/2015,sp. zn. Rvp 12033/2015 – sp. zn. Rvp 12037/2015, sp. zn. Rvp 12146/2015 – sp. zn. Rvp12156/2015, sp. zn. Rvp 13021/2015, sp. zn. Rvp 13075/2015 – sp. zn. Rvp 13078/2015, sp.zn. Rvp 13617/2015, sp. zn. Rvp 13775/2015, sp. zn. Rvp 14073/2015, sp. zn. Rvp14408/2015 – sp. zn. Rvp 14409/2015, sp. zn. Rvp 14673/2015, sp. zn. Rvp 14953/2015 –sp. zn. Rvp 14954/2015, sp. zn. Rvp 15260/2015, sp. zn. Rvp 15649/2015 – sp. zn. Rvp15650/2015 a sp. zn. Rvp 16867/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovúsúvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky,okresného súdu a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavnýsúd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohtouznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými ⬛⬛⬛⬛ rozhodnutiami okresného súdu

8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môžedomôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadneiným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na užuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadnyopravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ichčasti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými ⬛⬛⬛⬛ rozhodnutiami krajského súdu

10. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojichzistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach jetotožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností,ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právnezávery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc, ako ajrozsudkov rozhodcovského súdu ako exekučných titulov koncipovaných na podkladeneprijateľných podmienok v úverových zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úverekoncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznostina podmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvoraEurópskej únie (ďalej len,,Súdny dvor“) vo veci Banif Plusprotia spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpore s §57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnychexekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalšíchzákonov v znení neskorších predpisov a krajského súdu v odvolacom konaní v rozpore s §214 ods. 1 OSP a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadomna totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentáciia skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov ajv prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľkesú notoricky známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálenýprávny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetunapadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantnýchzmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchtosťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnenímsvojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn.I. ÚS 227/2012zo16.mája2012,sp. zn. I. ÚS 379/2012z 22. augusta2012,sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, sp. zn.I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, sp. zn.I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. I. ÚS 99/2014 z 5. marca 2014, sp. zn.I. ÚS 100/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 212/2014 zo 7. mája 2014, sp. zn.II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012,sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013,sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 365/2013 z 26. júna 2013,sp. zn. II. ÚS 344/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013,sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2011, sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011,sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012,sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013,sp. zn. III. ÚS 173/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 176/2014 zo 4. marca 2014,sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 214/2014 z 25. marca 2014,sp. zn. III. ÚS 297/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn. IV. ÚS 299/2012 zo 7. júna 2012,sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013,sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013,sp. zn. IV. ÚS 181/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 182/2014 z 20. marca 2014,sp. zn. IV. ÚS 183/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 186/2014 z 20. marca 2014,sp. zn. IV. ÚS 187/2014 z 20. marca 2014...), ktoré skončili odmietnutím podobnýcha opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchtoa obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a pretov podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia. Zároveň ústavný súdprízvukuje, že sťažovateľka ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že ibaústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiťspravodlivé konanie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lino CarlosVarela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002, sťažnosť č. 64336/01, ako aj rozsudkyNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 218/2009, sp. zn. 3 Cdo 51/2011, sp.zn. 3 Cdo 186/2012, sp. zn. 7 Cdo 56/2011).

11. Na podporu svojej argumentácie iba upriamuje pozornosť sťažovateľky aj narozhodnutie Súdneho dvora sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veciiniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu jeho početnú judikatúru (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúcu saproblematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery ústavným súdompredostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe.V ostatnom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014 vo veci sp. zn.C-470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.), v ktoromSúdny dvor výslovne deklaroval, že„možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“.

12. Taktiež už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava formulovanáv § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a jeúčinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutímexekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j)len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenieveci. K sťažovateľkou namietanému postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g)v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna úprava ktorá bola účinná v čase od 9.augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak by tentopostup nebol zo strany všeobecných súdov dodržaný (nariadenie pojednávania predvyhlásením exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, pozn.), nepredstavoval by taképorušenie označených práv sťažovateľky, ktoré by svojou intenzitou bolo spôsobilézasiahnuť do ňou onačených práv v takom smere, aby ústavný súd mohol vysloviť ichporušenie (napr. I. ÚS 367/2014).

13. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uprednostňuje materiálne poňatieprávneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiskaich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmieopomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiskavšeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010). Priorizovanie formálnych požiadaviekvyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môžetotiž v konkrétnych súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach predorgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účeloma zmyslom príslušnej právnej úpravy. Inými slovami, ústavný súd predstavuje súdny orgánochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), z čoho vyplýva, že nie je však súčasťou všeobecnýchsúdov, ktorým preto ani nie je inštančne nadriadený. Úlohou ústavného súdu je kontrolarozhodovacej činnosti všeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiamizasahujú do ústavne zaručených základných práv a slobôd jednotlivca. To znamená, žeústavný súd nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdovv prípade, keď dochádza k porušeniu bežnej zákonnosti alebo iným nesprávnostiam, ktorésvojou podstatou spočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).

14. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnostitýkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenostia nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania sťažovateľkou podanésťažnosti odmietol bez podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods. 2 posledná veta zákonao ústavnom súde). Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

15. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupcasťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí sibyť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buďna rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietanianeexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiskačasového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujúpozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vnímalen ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či takýpostup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinnostíadvokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016