znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 157/2015-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ;,

, a ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátom

, vo veci namietaného porušeniaich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 795/2014 z 30. októbra 2014a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ;, ⬛⬛⬛⬛ ;,

, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej spolu len „sťažovatelia“), ktorounamietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 795/2014 z 30. októbra 2014 (ďalej len „rozsudok krajskéhosúdu“).

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd porušilprincíp právnej istoty tým, že rozhodol v skutkovo a právne obdobnej veci odlišne ako „Ten istý   odvolací   senát   krajského   súdu   Krajského   súdu   v   Žiline...   v   obdobnej   veci   sp.   zn. 9Co/77/2011...“.

Rozsudok krajského súdu k sťažnosti pripojený nebol.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1/ Krajský súd v Žiline svojím rozsudkom   č. 9Co/795/2014 zo dňa 30.10.2014 porušil základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2/ Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. 9Co/795/2014 zo dňa 30.10.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3/ Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia v sume,   ktorú   určí   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   účet   ich   právneho   zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhomna začatie konania.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatnéhorozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konanieosobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práva slobôd sú zastúpené advokátom.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a zákone o ústavnom súde presnedefinované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych ajvecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákonao ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súdpritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,ktorý koncipoval samotný návrh, ústavnému súdu s návrhom nedoručili rozsudok krajskéhosúdu, proti ktorému sťažnosť smeruje.

V   súvislosti   s   uvedeným   nedostatkom   ústavný   súd   pripomína,   že   tento   nie   jepovinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právnehozastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačnevyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostípodaní účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08,   I.   ÚS   368/2010,   III.   ÚS   357/2010,II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesenísp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívaťvšetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tietopovinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré jepovinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielenzačatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonomustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitostiúkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom“. Aj v tomto ohľade naďalej zostávav platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, akide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Ústavný súd zdôrazňuje, že právny zástupca sťažovateľov si musel byť   náležitostí,ktoré   musí   spĺňať   sťažnosť,   aby   mohla   iniciovať   konanie   pred   ústavným   súdomnielen z dôvodov   už   uvedených,   ale   tiež   preto,   že   už   v   inom konaní   vedenompod sp. zn. III. ÚS 47/2012 musel ústavný súd sťažnosť, v ktorej vystupoval rovnaký právnyzástupca, odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný   súd   s   poukazom   na   uvedené   konštatuje,   že   sťažnosť   vykazuje   takýnedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci lenprocesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvoduodmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015