znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 157/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2014 predbežne prerokoval   sťažnosť A.   Š.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Janou Fridrichovou,   Jakubovo námestie 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 9 C 74/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 19. februára 2014   doručená   sťažnosť   A.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 74/2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v máji 2012 podala na okresnom súde návrh na nariadenie predbežného opatrenia, o ktorom okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 9 C 74/2012 zo 4. júna 2012   (ďalej len „uznesenie zo 4. júna 2012“), ktoré však nebolo sťažovateľke riadne doručené, keďže v období od mája 2007 do 11. novembra 2012 bola   sťažovateľka   „bezdomovkyňou“.   Sťažovateľka   vo   svojich   podaniach   informovala okresný súd, že jej doručovacia adresa je na S. v B., kde jej boli okresným súdom zásielky doručované, avšak na uvedenej adrese sa v rozhodnom čase nezdržiavala.

Proti   nedoručeniu   uznesenia   zo   4.   júna   2012   sťažovateľka   podala   sťažnosť predsedníčke   okresného   súdu   v zmysle   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov,   pričom „dostala   odpoveď v podobe prázdnej floskuly...“.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   postupom   okresného   súdu   pri   doručovaní uznesenia zo 4. júna 2012 jej bol odňatá možnosť konať pred súdom a celá situácia sa dostala do roviny denegatio iustitiae.

Podľa   názoru   sťažovateľky   medzi   napadnutým   postupom   okresného   súdu,   teda chybným   doručením   súdneho   rozhodnutia   a   ňou   označenými   právami   existuje   priama príčinná súvislosť.

Sťažovateľka   ďalej   argumentovala,   že   procesné   pochybenie   okresného   súdu z hľadiska skutkového ani právneho nevykazuje žiadnu zložitosť, pretože postup upravujúci doručovanie písomností musí byť všeobecnému súdu dostatočne známy.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol   nálezom, v ktorom vysloví:

„1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.: 9 C 74/2012 porušil právo A. Š., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. A. Š... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 800,- € (slovom jedentisícosemsto €),   ktoré je Okresný súd Bratislava IV   povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava IV je povinný uhradiť A. Š... trovy konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a konkretizovala, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže v petite sťažnosti výslovne uviedla: „Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.: 9 C 74/2012 porušil právo A. Š., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh,   ako   aj   z   predloženého   súdneho   spisu   vyplýva,   že   na základe návrhu sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia z 2. mája 2012 vo veci zdržania sa výkonu záložného práva bolo na okresnom súde vedené konanie pod sp. zn. 9 C 74/2012 proti odporcovi Všeobecnej úverovej banke, a. s. Uznesením zo 4. júna 2012 bol návrh sťažovateľky zamietnutý, pričom uznesenie nadobudlo právoplatnosť 24. júla 2012, a to   na   základe   uplatnenia   fikcie   doručenia   v   zmysle   §   47   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), keďže sťažovateľka si písomnosť doručovanú na ňou uvedenú adresu nevyzdvihla počas jej uloženia na pošte.

Sťažovateľkinou   jedinou   námietkou   zásadného   významu,   ktorou   odôvodňuje porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   je procesne neprípustný postup okresného súdu, ktorý uznesenie zo 4. júna 2012 sťažovateľke dosiaľ   riadne   nedoručil,   čím   jej   odňal   možnosť   konať   pred   súdom   a zároveň   došlo k odmietnutiu   spravodlivosti   (denegatio   iustitiae).   Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   nebola splnená jedna z podmienok uplatnenia fikcie náhradného doručenia podľa § 47 ods. 2 OSP, a to že adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, nebol zastihnutý, hoci sa v mieste   doručenia   zdržuje.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   v   období   od   mája   2007 do 11. novembra 2012 nemala bydlisko, a teda sa na uvedenej adrese nezdržovala.

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh,   ani   zo   súdneho   spisu   v   tejto   veci   nie   je   sporné,   že sťažovateľka sama opakovane uviedla adresu, na ktorú jej mali byť písomnosti okresným súdom doručované, a to jednak v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia z 2. mája 2012, ako aj v doplnení návrhu zo 7. mája 2012, teda v čase, keď podľa svojich tvrdení bola súčasne „bezdomovkyňou“. V oboch prípadoch uviedla ako adresu na doručenie písomností S.   v B.,   na   ktorú   jej   bolo   uznesenie   zo   4.   júna   2012   okresným   súdom   doručované   do vlastných   rúk.   Podľa   údajov   vyplývajúcich   z   obsahu   doručenky   bolo   preukázané,   že sťažovateľke bola predmetná písomnosť doručovaná prvýkrát poštovým doručovateľom 12. júna 2012 a z dôvodu jej nezastihnutia bolo uskutočnené opakované doručenie 13. júna 2012 po tom, ako jej bolo zanechané písomné upovedomenie. Po neúspešnom doručovaní bola   zásielka   13.   júna   2012   uložená   na pošte   a 6.   júla   2012   vrátená   okresnému   súdu. Uvedený dátum sa súčasne v zmysle § 47 ods. 2 OSP považoval za deň doručenia.

V prípade náhradného doručovania je uvedeným ustanovením konštruovaná právna fikcia, že účinky doručenia písomností nastanú ex lege po uplynutí ustanovenej doby aj proti tomu, kto písomnosť fakticky neprevzal. Právna fikcia je právno-technický postup, pomocou ktorého sa považuje za existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli vyvodené odlišné právne dôsledky než tie, ktoré by plynuli iba z konštatovania faktu. Účelom fikcie v práve je posilniť právnu istotu. Právna fikcia ako nástroj   odmietnutia   reality   právom   je   nástrojom   výnimočným,   striktne   určeným na naplnenie   tohto   jedného   z   hlavných   ústavných   postulátov   právneho   poriadku v podmienkach právneho štátu. Aby mohla právna fikcia svoj účel naplniť (dosiahnutie právnej istoty), musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája. Ak nie sú všetky právne náležitosti splnené, súd nie je oprávnený naplnenie fikcie konštatovať (pozri čl.   2   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   možno   štátnu   moc   uplatňovať   len   v   prípadoch a stanovených medziach spôsobom, ktorý ustanoví zákon; I. ÚS 187/08).

Na základe skutočností vyplývajúcich zo sťažnosti, ako aj z predloženého súdneho spisu   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   zohľadňujúc   princíp   prezumpcie   údajov na doručenke vyplývajúci z § 45 ods. 2 OSP a vychádzajúc z údajov tvrdených samotnou sťažovateľkou v podaniach, v ktorých uvádzala adresu na doručovanie písomností, prijal záver,   že   v   danom   prípade   došlo   k   účinnému   náhradnému   doručeniu   písomnosti sťažovateľke, ktorá v tom čase nebola právne zastúpená.

Nadväzujúc na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že nezistil priamu príčinnú súvislosť medzi postupom okresného súdu pri doručovaní uznesenia sp. zn. 9 C 74/2012 zo 4.   júna   2012   a   namietaným   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   po   predbežnom   prerokovaní   považoval   za   zjavne neopodstatnenú, a z toho dôvodu ju odmietol.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľka   v   podstate namieta, že jej nedoručením uznesenia zo 4. júna 2012 bola odňatá možnosť konať pred súdom. Chyby spojené s doručovaním písomností v súdnom konaní sú dôvodom na podanie riadneho opravného prostriedku podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP, a súčasne sú tiež dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) OSP.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2014