znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 157/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami sp. zn. 6 CoE 169/2012 z 30. augusta 2012, sp. zn. 8 CoE 124/2012 z 30. augusta 2012, sp. zn. 14 CoE 39/2012 z 27. augusta 2012, sp. zn. 16 CoE 133/2012 z 20. augusta 2012, sp. zn. 9 CoE 38/2012 z 25.   septembra   2012,   sp.   zn.   17   CoE   136/2012   z 20.   septembra   2012 a sp. zn. 6 CoE 205/2012   z 28.   septembra   2012   v spojení   s   postupom   Okresného   súdu Poprad a jeho uzneseniami sp. zn. 10 Er 70/2006 z 10. apríla 2012, sp. zn. 17 Er 202/2005 z 28. decembra 2011, sp. zn. 15 Er 311/2005 z 27. októbra 2011, sp. zn. 14 Er 356/2005 z 1. februára   2012,   sp.   zn.   15   Er   107/2004   z 27.   októbra   2011,   sp.   zn.   13   Er   71/2006 z 15. marca 2012 a sp. zn. 13 Er 151/2005 z 13. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14738/2012 až sp. zn. Rvp 14740/2012, sp. zn. Rvp 14803/2012 až sp. zn. Rvp 14804/2012, sp. zn. Rvp 14806/2012, sp. zn. Rvp 16158/2012 až sp. zn. Rvp 16163/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14738/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 11.,   13. a 21. decembra   2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský   súd“)   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   6   CoE   169/2012   z 30.   augusta   2012   (Rvp 14738/2012   a Rvp   14806/2012),   sp.   zn.   8   CoE   124/2012   z 30.   augusta   2012 (Rvp 14739/2012   a Rvp   14804/2012),   sp.   zn.   14   CoE   39/2012   z 27.   augusta   2012 (Rvp 14740/2012   a Rvp   14803/2012),   sp.   zn.   16   CoE   133/2012   z 20.   augusta   2012 (Rvp 16159/2012   a Rvp   16160/2012),   sp.   zn.   9   CoE   38/2012   z 25.   septembra   2012 (Rvp 16158/2012   a Rvp   16161/2012),   sp.   zn.   17   CoE   136/2012   z 20.   septembra   2012 (Rvp 16162/2012) a sp. zn. 6 CoE 205/2012 z 28. septembra 2012 (Rvp 16163/2012, ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s postupom a uzneseniami Okresného súdu   Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   10   Er   70/2006   z 10.   apríla   2012 (Rvp 14738/2012   a Rvp   14806/2012),   sp.   zn.   17   Er   202/2005   z 28.   decembra   2011 (Rvp 14739/2012   a Rvp   14804/2012),   sp.   zn.   15   Er   311/2005   z 27.   októbra   2011 (Rvp 14740/2012   a Rvp   14803/2012),   sp.   zn.   14   Er   356/2005   z 1.   februára   2012 (Rvp 16159/2012   a Rvp   16160/2012),   sp.   zn.   15   Er   107/2004   z 27.   októbra   2011 (Rvp 16158/2012   a Rvp   16161/2012),   sp.   zn.   13   Er   71/2006   z 15.   marca   2012 (Rvp 16162/2012) a sp. zn. 13 Er 151/2005 z 13. marca 2012 (Rvp 16163/2012, ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2.   Zo   sťažností   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní   vrátiť   podľa   podmienok   dojednaných   v   úverových   zmluvách.   Na   zabezpečenie úveru   bolo   účastníkmi   zmluvného   vzťahu   priamo   v zmluve   dohodnuté,   že   v prípade, ak dlžník   neplní   svoje   povinnosti,   je   možné   okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Táto zápisnica bola exekučným titulom na   vykonanie   exekúcie.   V prípade   vecí   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   16158/2012 a sp. zn. Rvp 16161/2012,   teda   vo   vzťahu   k postupu   a uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 9 CoE 38/2012   z 25.   septembra   2012   v spojení   s uznesením   okresného   súdu sp. zn. 15 Er 107/2004 z 27. októbra 2011, bol exekučným titulom na vykonanie exekúcie rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu zriadeného obchodnou spoločnosťou S., a. s., B. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu.   V priebehu   exekučného   konania   okresný   súd   napadnutými rozhodnutiami vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky   napadnutými   rozhodnutiami   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutia   okresného súdu ako vecne správne.

3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných ústavných sťažnostiach možno zhrnúť do niekoľkých rovín.

3.1.1 V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol v prípade sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 16158/2012 a sp. zn. Rvp 16161/2012, teda vo vzťahu k postupu a uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 CoE 38/2012 z 25. septembra 2012 v spojení s uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   15   Er   107/2004   z 27.   októbra   2011   rozsudok rozhodcovského súdu, keď tvrdí, že „Všeobecný súd vo veci sťažovateľa/sťažovateľa nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého   uznesenia   uviedol   všeobecný   súd,   nemalo   by   to   vplyv   na   vyššie   uvedené tvrdenie a to preto,   že v čase,   keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť   možnosť   podať   žalobu   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   príslušnému všeobecnému súdu.“. Ďalej poukázala na to, že „... právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.... rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (ust. § 159 ods. 2 OSP).“.

3.1.2   V ostatných   podaných   ústavných   sťažnostiach,   v ktorých   bola   exekučným titulom notárska zápisnica, sťažovateľka dôvodila,   že „Základnou vlastnosťou notárskej zápisnice je jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne   meniť. Všeobecný   súd   nedisponuje   právomocou   (takúto   právomoc   nemožno vyvodiť   zo   žiadneho   právneho   predpisu)   umožňujúcou   mu   zasahovať   do   tejto   garancie ovplyvňovaním   výkonu   práva   vyplývajúceho   z obsahu   notárskej   listiny.   Exekučný   súd porušil legitímne očakávanie sťažovateľa, že nastanú účinky, ktoré právo s predmetným právnym úkon a postupom spája.“.

Poukázala aj na dôsledky tohto postupu okresného súdu a uviedla: „Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému   komplexnému   rozhodovaniu   o veci   s tým,   že   výsledkom   takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený.“

3.2 V druhej rovine poukázala na závažné procesné pochybenie v postupe okresného a krajského súdu a tvrdila, že oba súdy postupovali v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   (ďalej   aj   „Exekučný poriadok“), k čomu argumentovala, že „Prvostupňový súd... nedodržal... procesný postup upravený   v...   ustanovení   §   57   ods.   5   veta   druhá   Exekučného   poriadku   a odňal   tak oprávnenému   možnosť   konať   pred   súdom.   Súd   nenariadil   ústne   pojednávanie   a tento nedostatok nekorigoval ani súd druhého stupňa! Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na argumentácii a legitimite námietky   oprávneného   to   nič   nemení,   pretože   podľa   prechodných   ustanovení   je   nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona č.   230/2012 Z.   z. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods.1 písm. f),O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

3.3.1 V neposlednom rade sa sťažovateľka snaží vyvolať konanie o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). V tomto ohľade v sťažnostiach   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   16158/2012 a sp. zn. Rvp 16161/2012,   teda   vo   vzťahu   k postupu   a uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 9 CoE   38/2012   z 25.   septembra   2012   v spojení   s uznesením   okresného   súdu sp. zn. 15   Er   107/2004   z 27.   októbra   2011,   v ktorých   bol   exekučným   titulom   rozsudok rozhodcovského súdu, poukazuje na to, že «Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej   interpretácie   úniového   práva   je   potrebné   text   úniového   predpisu   skúmať vo všetkých   jeho   úradných   jazykových   verziách   a vziať   do   úvahy   skutočný   úmysel zákonodarcu   a   cieľ   samotného   predpisu.   Pokiaľ   je   výklad   ustanovenia   práva   Únie v jednotlivých   jazykových   verziách   odlišný,   musí   byť   toto   ustanovenie   vykladané   podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil   prečo   považuje   rozhodcovskú   doložku   za   neprijateľnú   podmienku   v zmluve o úvere.   Máme   za   to,   že   v   danom   prípade   je   nutné   požiadať   o   výklad   pojmu   „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor európskej únie.».

3.3.2 V ostatných podaných sťažnostiach, v ktorých bola exekučným titulom notárska zápisnica, sťažovateľka vo vzťahu k potrebe začatia konania o predbežnej otázke dôvodila: „Tvrdíme, že... udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú   nerovnováhu   v právach   a povinnostiach   v jeho   neprospech.   Tvrdíme,   že   súd   sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako   nezdôvodnil   prečo   považuje   za   neprijateľnú   podmienku   v   zmluve   o úvere   práve splnomocnenie,   ako   jednostranný   právny   úkon,   ktorým   dlžník   dobrovoľne   splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výške vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.“

3.4   Sťažovateľka   v   nadväznosti   na   svoje   úvahy   smerujúce   k   potrebe   konania o prejudiciálnej otázke poukázala aj na to, že tak okresný súd, ako aj krajský súd sa nijako nevysporiadali s jej návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), teda z dôvodu začatia konania o prejudiciálnej otázke/otázkach ňou formulovaných, k čomu dôvodila, že „Práve chýbajúca procesná činnosť porušovateľov vecne vyjadrená vydaním rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, ako aj úplná ignorácia právnej argumentácie a tvrdení sťažovateľa vo vzťahu k nutnosti súdu konať položením prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, zásadným spôsobom porušila základné práva sťažovateľa... Tvrdíme, že návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ bol vzhľadom k jeho obsahu podaný legitímne a bolo nutné o ňom rozhodnúť formou uznesenia.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv   postupom a napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   zruší   napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 14738/2012   až   sp.   zn.   Rvp   14740/2012,   sp.   zn.   Rvp 14803/2012   až sp. zn. Rvp 14804/2012,   sp.   zn.   Rvp   14806/2012,   sp.   zn.   Rvp   16158/2012   až sp. zn. Rvp 16163/2012   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

11. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je v podstate   totožná   s   jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v   stovkách   predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne   závery   všeobecných   súdov   vo   vzťahu   k   právnemu   posudzovaniu   tak rozhodcovských   doložiek   ako   nekalých   podmienok   v   spotrebiteľských   zmluvách,   alebo posudzovanie   notárskych   zápisníc   ako   nespôsobilých   exekučných   titulov   z dôvodu nesplnenia   podmienok   formálnej   a materiálnej   platnosti   notárskej   zápisnice   vrátane posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v   nadväznosti   na   podmienky   v   nich   uvedené.   Vzhľadom   na   totožnosť   tak   v   osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľke   sú   známe   dôvody odmietnutia   sťažností   v obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor   ústavného   súdu na danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých   rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov   tam uvedených.   Ústavný súd   v takýchto   a   obdobných   prípadoch   nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované rozhodnutia.

12. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (pozri bod 3.2) ústavný   súd   uvádza,   že   novelizácia   Exekučného   poriadku   zavedená   zákonom č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „novelizácia Exekučného   poriadku“),   zaviedla   povinnosť   prvostupňového   súdu   rozhodujúceho o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g)   Exekučného poriadku, nariadiť vo veci pojednávanie. Táto povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej správy k novelizácii Exekučného poriadku má vzťahovať   na   konanie   prvostupňového,   nie   druhostupňového   súdu   (všetky   uvedené napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli vydané do účinnosti novelizácie Exekučného poriadku)   a   táto   povinnosť   prvostupňového   súdu   neplatí   v   prípadoch,   v   ktorých prvostupňový súd rozhodol len o zastavení exekučného konania.

13. Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní nariadiť pojednávanie za stanovených podmienok vyplýva z § 214 ods. 1 OSP. Z ustanovenia § 214 ods. 2 OSP vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie   odvolania   pojednávanie.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   podľa   názoru ústavného   súdu   aj   za   podmienky   účinnosti   novelizácie   Exekučného   poriadku   účinnej od 9. augusta   2012   bolo   v   kontexte   citovanej   právnej   úpravy   na   samotnom   rozhodnutí krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho   za   predpokladu   potvrdenia   prvostupňového rozhodnutia   z   vecnej   stránky   ako   rozhodnutia   správneho,   či   nariadi   alebo   nenariadi pojednávanie na prejednanie odvolania. V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa názoru ústavného súdu krajský súd nedopustil porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

14.   K   sťažovateľkou   namietanému   konaniu   o   prejudiciálnej   otázke   ústavný   súd poukazuje   na   to,   že   účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa stabilizovanej   judikatúry   Súdneho   dvora   spolupráca   vnútroštátneho   súdu   so   Súdnym dvorom pri výklade práva Európskej únie (ďalej aj „EÚ“). Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“) je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku   vo   veci   samej,   ako   aj   relevantnosť   otázok,   ktoré   položí   Súdnemu   dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).

15. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

16.   Ak   taký   súd,   ktorý   je   súdom,   proti   ktorého   rozhodnutiu   už   niet   žiadneho opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c)   OSP   zabezpečiť   spravodlivú   ochranu   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov konania (m. m. IV. ÚS 206/08).

17.   Povinnosť   predložiť   prejudiciálnu   otázku   nevzniká   v   každom   prípade.   Súdy, ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať prejudiciálne   otázky,   sa   môžu   tejto   povinnosti   vyhnúť   za   splnenia   niektorého   alebo viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

18. Krajský súd napr. vo svojom uznesení sp. zn. 17 CoE 136/2012 z 20. septembra 2012 a uznesení sp. zn. 6 CoE 205/2012 z 28. septembra 2012 k tejto námietke sťažovateľky uviedol: «Na margo návrhu na prejudiciálne konanie, aby súdny dvor Európskej únie... rozhodol o otázke, či ide o nepriateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd poukazuje na judikatúru   Súdneho   dvora,   ktorá   nepodporuje   právny   názor   oprávneného.   Je   vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o nepriateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C. 243/08: „Vnútroštátnemu   súdu   prislúcha   určiť,   či   zmluvná   podmienka,   ako   je   tá,   ktorá   je predmetom   sporu   vo   veci   samej,   spĺňa   kritériá   požadované   na   to,   aby   ju   bolo   možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú“, tiež rozsudok Súdneho dvora Frieburger Kommunalbauten C- 237/02).»

19. Krajský súd ďalej v uznesení sp. zn. 6 CoE 169/2012 z 30. augusta 2012 uviedol, že „Podmienky na predloženie prejudiciálnej otázky neboli splnené. Nie súdny dvor, ale vnútroštátny   súd   má   posúdiť   otázku,   či   ide   o nepriateľnú   zmluvnú   podmienku   (porov. Rozsudku súdneho dvora PANNON, Freiburger Komunnalbauten.“.

20. Po oboznámení sa s obsahom odôvodnení citovaných rozhodnutí krajského súdu vo vzťahu k požiadavke sťažovateľky na začatie konania o prejudicálnej otázke ústavný súd uvádza, že krajský súd pri svojich úvahách pri výklade rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie vychádzal z relevantnej judikatúry Súdneho dvora,   ktorú   vyložil   v   medziach   svojej   právomoci,   pričom   v   kontexte   vnútroštátnej spotrebiteľskej   legislatívy   aj   posúdil   viaceré   zmluvné dojednania   v   zmluve   o   úvere   za nekalé zmluvné podmienky, o ktorých rozhodol. Inými slovami, krajský súd disponujúc s právnym názorom Súdneho dvora (pozri bod 18, 19) nepovažoval za potrebné otvárať konanie o otázkach, pri ktorých nemal pochybnosti (pozri bod 17).

21.   K   námietke   sťažovateľky   spočívajúcej   v   jej   tvrdení,   že „Práve   chýbajúca procesná   činnosť   porušovateľov   vecne   vyjadrená   vydaním   rozhodnutia   o   návrhu na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ... zásadným spôsobom porušila základné práva sťažovateľa...“, vzťahujúcej sa teda na postup všeobecných súdov, ktoré tak v prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní   nepristúpili   k   vydaniu   rozhodnutia   o   výslovnej   požiadavke   sťažovateľky   na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP (bližšie pozri bod 3.4., pozn.), teda nerozhodli   formou   predpokladanou   §   167   ods.   1   OSP,   ústavný   súd   konštatuje,   že   je pravdou, že z dikcie § 167 ods. 1 OSP vyplýva, že práve uznesenie je forma rozhodnutia, ku ktorej súd pristupuje vtedy, ak či už v súlade s návrhom účastníka konania, alebo v nesúlade s ním   rozhoduje   o   procesných   otázkach   týkajúcich   sa   vedenia   konania,   teda   aj   napr. o prerušení konania z dôvodu konania o prejudiciálnej otázke. Táto zákonom nadefinovaná možnosť   postupu   súdu   v   konaní   je   podporená   legislatívne   vymedzeným   rámcom   jeho postupu v zmysle už citovanej právnej úpravy OSP.

22. Ústavný súd je v tejto súvislosti nútený sťažovateľke pripomenúť, že v zmysle svojej   štandardnej   judikatúry   nie   je oprávnený   posudzovať   zákonnosť   rozhodnutí,   proti ktorým bola ústavná sťažnosť podaná. Jeho primárnou úlohou priamo definovanou v čl. 124 ústavy   je   ako   nezávislého   ochrancu   ústavnosti   skúmať   a rozhodovať   o   porušeniach ústavnosti v kontexte označených základných práv, ktorých porušenie sa namieta, a nie skúmať porušenia zákonnosti, ktoré svojou intenzitou nedosahujú porušenia označených základných   práv   a   slobôd.   Inými   slovami,   ústavný   súd   teda   nepovažuje   za   potrebné zaoberať zákonnou právnou argumentáciou, ktorou je/bola odôvodňovaná opodstatnenosť sťažovateľkou podaných sťažností, ale iba z nej vyplývajúcimi ústavnoprávnymi aspektmi, ktorých mieru a intenzitu zásahu do sťažovateľkou označených základných práv a slobôd posudzuje/resp.   posudzoval,   a   to   v   zmysle   ústavou   pevne   zakotveného   svojho   poslania v právnom štáte.

23. Navyše, ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už judikoval svoj názor, ktorým   uprednostnil   materiálne   poňatie   právneho   štátu,   ktoré   spočíva   okrem   iného   na interpretácii   právnych   predpisov   z   hľadiska   ich   účelu   a   zmyslu,   pričom   pri   riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí   byť   akceptovateľné   aj   z   hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m.   m. IV. ÚS 1/07,   IV.   ÚS   75/08,   I.   ÚS   57/07,   I.   ÚS   82/07,   IV.   ÚS   182/07).   Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych konaniach viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy, resp. v okolnostiach veci v kontexte podaných účelových návrhov na postup súdu návrhmi nadbytočnými, ktorých cieľom   je/bude   úmyselne   spomaliť/sťažiť   postup   súdu   v konaní   v   rozpore   so   zásadou hospodárnosti   konania.   Inými   slovami,   ústavný   súd   priorizuje   zváženie   konkrétnych okolností posudzovaného prípadu/prípadov a jeho/ich materiálne dôsledky na právnu sféru sťažovateľa.

24.   V   závere   svojej   argumentácie   ústavný   súd   dodáva,   že   nemohol   prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych   žalôb v konaní   pred   všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v   kontexte   s   už   právoplatnými rozhodnutiami   súdov   (všeobecných   i   ústavného),   ktoré   sa   týkali   množstva   podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad   možnosti   obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán   vyčerpať   právny prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   javí   z materiálneho   hľadiska   v obdobných prípadoch ako neefektívny.

25.   V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   už   iba   dodáva,   že   právny   zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký   spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup   zákon   umožňuje,   a   je   to   porušením   buď   zákonných,   alebo   etických   povinností advokáta.

26.   Ústavný   súd   s poukazom   na   uvedené   skutočnosti   a   prihliadajúc   na zásady procesnej   hospodárnosti   konania   sťažovateľku   upozorňuje,   že   pokiaľ   aj   naďalej   bude ústavnému súdu podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe z jeho   rozhodovacej   činnosti   týkajúcej   sa   jej   obdobných   vecí,   môže   ústavný   súd   využiť možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažností neodôvodniť.

26. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013