znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 157/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Michalovce č. k. 4 T 86/2005-71 zo 4. mája 2006 a č. k. 4 T 86/2005-72 z 19. júna 2006, ako aj uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Tos 69/2010-130 z 3. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2011 doručená sťažnosť R. Č., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm.

c)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 T 86/2005-71 zo 4. mája 2006 a č. k. 4 T 86/2005-72 z 19. júna 2006 (ďalej len „uznesenie zo 4. mája 2006“), ako aj uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Tos 69/2010-130 z 3. decembra 2010 (ďalej len „uznesenie z 3. decembra 2010“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   trestným   rozkazom   č.   k. 4 T 86/2005-63 z 24. októbra 2005 uznal sťažovateľa vinným zo spáchania trestného činu krádeže podľa § 247 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a zároveň mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov nepodmienečne so zaradením do II. nápravnovýchovnej   skupiny.   V   predmetnom   konaní   bola   obhajcovi   sťažovateľa uznesením okresného súdu zo 4. mája 2006 vydaným vyšším súdnym úradníkom priznaná odmena v sume 9 575 Sk (v súčasnosti 317,83 €).

Proti uzneseniu zo 4. mája 2006 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že nemá   dostatočné   finančné   prostriedky   na   vyplatenie   odmeny   obhajcovi,   pretože   je bezmajetný, ako aj tým, že obhajca sa nezúčastnil všetkých procesných úkonov.

Sťažnosť   sťažovateľa   bola   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   4   T   86/2005-86 z 21. decembra 2006 (ďalej len „uznesenie z 21. decembra 2006“) zamietnutá. Sťažovateľ proti   uzneseniu   z   21.   decembra   2006   podal   sťažnosť,   v   ktorej   zopakoval   svoju predchádzajúcu   argumentáciu.   Krajský   súd   uznesením   z   3.   decembra   2010   zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu zo 4. mája 2006.

Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   8   T   8/2005-526   z   13.   júla   2007   v   spojení s rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 1 To 24/2007 z 27. februára 2008 vydanými v inej trestnej veci sťažovateľa bol okrem iného zrušený výrok o treste trestného rozkazu okresného súdu z 24. októbra 2005.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   argumentuje   tým,   že   obhajca,   ktorý   mu   bol   v   konaní okresným súdom ustanovený, si „naúčtoval neoprávnene časť odmeny v bode 2, 3 nakoľko dňa 25. 8. 2005 a 7. 9. 2005 sa absolútne nezúčastnil na výsluchu obvineného, taktiež zároveň neoprávnené naúčtovanie zo strany obhajcu náhrada za stratu času a cestovné náklady v uvedených dňoch“, čím došlo k porušeniu jeho „práva na obhajobu a práva na bezplatnú obhajobu (v zmysle čl. 47 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru)“.

Konanie, ktorého predmetom bolo priznanie odmeny obhajcovi, trvalo od 4. mája 2006, keď okresný súd vydal uznesenie o priznaní odmeny obhajcovi v uvedenom konaní, až   do   14.   marca   2011,   keď   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie   krajského   súdu z 3. decembra 2010, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti uvedenému uzneseniu zo 4. mája 2006. Predmetné konanie trvalo neprimerane dlho (4 roky a 10 mesiacov), a preto v ňom podľa sťažovateľa došlo aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uznesením z 3. decembra 2010, ktorým krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú   v konaní,   predmetom   ktorého   bolo   priznanie   odmeny   ustanovenému   obhajcovi, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Dôvod porušenia uvedeného práva vidí sťažovateľ v tom, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci „ignorovali“ jeho námietky „voči výške trov obhajoby, ktorú si uplatnil voči štátu advokát ex offo“.

Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že „uznesením OS MI sp. zn. 4 T 86/05-71 v spojení s uznesením OS MI sp. zn. 4 T 86/05-72   vyššieho   súdneho   úradníka   zo   dní   4.   5.   2006   a   19.   6.   2006,   v   spojení s uznesením OS MI sp. zn. 4 T 86/05-86 samosudcu zo dňa 21. 12. 2006 a uznesením KS KE sp. zn. 6 Tos 69/2010-130 zo dňa 3. 12. 2010“ došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru. Zároveň prikázal krajskému súdu, aby uznesenie krajského súdu z 3. decembra 2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 400 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru uzneseniami okresného súdu zo 4. mája 2006 a 19. júna 2006 v spojení s uznesením   z   21.   decembra   2006   a   uznesením   krajského   súdu   z   3.   decembra   2010. K porušeniu uvedených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci:

- neoprávnene priznali ustanovenému obhajcovi odmenu za procesné úkony, ktoré ním v konaní neboli uskutočnené,

- pri jej prerokovaní postupovali neprimerane dlho, resp. ich postup bol poznačený zbytočnými prieťahmi.

II.A K porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru

Vo   vzťahu   k   prvej   námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   porušenia   jeho   práva   na obhajobu   neoprávneným   priznaním   odmeny   obhajcovi   za   podľa   neho   neuskutočnené procesné úkony ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej v súvislosti s výkladom základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy vyslovil, že z hľadiska ochrany poskytovanej týmto ustanovením treba povedať, že uvedené základné právo sa musí vykladať v úzkej súvislosti s čl. 50 ods. 3 ústavy, podľa ktorého obvinený má právo,   aby...   sa   mohol   obhajovať sám   alebo prostredníctvom   obhajcu.   To   znamená,   že základné právo obvineného obhajovať sa prostredníctvom obhajcu nie je ratione materiae súčasťou   čl.   47   ods.   2   ústavy,   ale   čl.   50   ods.   3   ústavy,   ktorý   je   v   pomere   špeciality k ustanoveniu čl. 47 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 35/98).

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom, vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Sťažovateľ v rámci realizácie svojich procesných práv využil možnosť podať proti uzneseniu zo 4. mája 2006 sťažnosť krajskému súdu, v právomoci ktorého bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností daného prípadu, ako aj posúdenie prípadných   procesných   pochybení   okresného   súdu.   Sťažovateľ   teda   realizáciou   svojich obhajobných práv v priebehu trestného konania mal ako obžalovaný možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Námietky   sťažovateľa   smerujú   aj   proti   uzneseniu   z   3.   decembra   2010,   ktorým krajský súd jeho sťažnosť proti uzneseniu zo 4. mája 2006 zamietol. Ústavný súd preskúmal obsah uznesenia z 3. decembra 2010, v ktorom krajský súd okrem iného uviedol:

„Po   preštudovaní   obsahu   spisového   materiálu   krajský   súd   zistil,   že   sťažnosť   je prípustná,   bola   podaná   včas   –   v   zákonom   stanovenej   lehote   a   oprávnenou   procesnou stranou.

Z obsahu spisového materiálu ďalej vyplýva, že obhajca odsúdeného JUDr. Ľ. K. sa zúčastnil všetkých úkonov trestného konania, za ktoré mu bola ako ustanovenému obhajcovi priznaná uplatnená odmena.

Z   vyššie   uvedených   skutočností   na   podklade   obsahu   spisového   materiálu   preto krajský súd ako odvolací súd zistil, že vyšší súdny úradník okresného súdu ako súdu prvého stupňa postupoval v súlade s ustanovením § 151 ods. 2, 3 Tr. por. účinného do 31. 12. 2005, ak   rozhodol   o   výške   odmeny   a   náhrady   uplatnenej   ustanoveným   obhajcom,   ktorý   má v zmysle   citovaného   zákonného   ustanovenia   voči   štátu   nárok   na   odmenu   a   náhradu hotových výdavkov podľa tarify určenej osobitným predpisom, t. j. vyhláškou, ak zákon neustanovuje inak.

Nakoľko priznanie odmeny v napadnutom uznesení obhajcovi JUDr. Ľ. K. je v súlade s obsahom   spisového materiálu,   podľa   ktorého   uplatnené úkony vykonal   a   taktiež   je v súlade s príslušnou vyhláškou, na základe uvedených zistených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že sťažnosť odsúdeného R. Č. je nedôvodná, a preto ju postupom podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol.“

Ústavný súd sa po oboznámení s obsahom uznesenia z 3. decembra 2010 dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Uviedol v ňom skutočnosti, ktoré   považoval   podstatné   pre   rozhodnutie   v   tejto   veci   a   preukázané,   vysporiadal   sa s argumentáciou   sťažovateľa   predloženou   v   konaní   a   uviedol   v   ňom   i   ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní sťažnosti   sťažovateľa podľa   § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených krajským súdom, a teda o porušení práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Predmetom   konania   je   okrem   iného   aj   sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie jeho práva na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením zo 4. mája 2006 v spojení s uznesením z 19. júna 2006, ako aj uznesením z 3. decembra 2010.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v rámci ktorej už uviedol, že k porušeniu sťažovateľovho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   by   mohlo   dôjsť   v   dôsledku   nečinnosti   alebo nesprávnej   činnosti   všeobecných   súdov,   avšak   iba   vydaním   samotného uznesenia, resp. uznesení toto právo sťažovateľa porušené byť nemohlo (mutatis mutandis III. ÚS 143/05).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.C Záver

Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2011