znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 157/2010-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť E. A. L., I., zastúpeného advokákou Mgr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. f), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 23/2009 z 26. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. A. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2010 doručená sťažnosť E. A. L., I. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. M. K., B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. f), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 23/2009 z 26. novembra 2009 (ďalej aj „uznesenie z 26. novembra 2009“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 13. októbra 2009 sťažovateľ spoločne so svojimi   známymi   pre   účely   turistiky   pricestoval   na   Slovensko   (letisko   Bratislava). Príslušníkmi oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Bratislava – Ružinov. bolo zistené, že je na neho vydaný medzinárodný zatýkací rozkaz Hlavnou prokuratúrou M. pod spisovým číslom 03011092550 z 20. januára 2004 pre trestný čin sprenevery zneužitím právomoci podľa § 210 ods. 3 Trestného zákona B. r. Sťažovateľ sa mal v B. dopustiť trestnej činnosti v období od 19. novembra 2002 do 11. júna 2003.

Sťažovateľova osobná sloboda bola obmedzená od 11.00 h 13. októbra 2009 a do cely   policajného   zaistenia   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Bratislave   bol odovzdaný o 18.40 h v ten istý deň. Krajská prokuratúra v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) podala Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 14. októbra 2009 návrh na vzatie sťažovateľa do predbežnej väzby. Sťažovateľ podaním zo 16. októbra 2009 pre prípad, že krajský súd vyhovie návrhu krajskej prokuratúry, požiadal o nahradenie väzby svojím písomným sľubom alebo peňažnou zárukou. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Ntc   4/2009   zo   16.   októbra   2009   rozhodol   o   vzatí   sťažovateľa   do   predbežnej   väzby. Sťažnosť   sťažovateľa   proti   tomuto   uzneseniu   zamietol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 1 Tost   22/2009   z   2.   novembra   2009.   Obe   rozhodnutia   boli   sťažovateľovi   doručené v slovenskom jazyku, ktorý neovláda, avšak táto námietka nie je predmetom tejto sťažnosti.

B. orgánmi bolo vo veci trestného stíhania sťažovateľa 23. októbra 2009 vydané „uznesenie o prilákaní ako obvineného, ktorým došlo k zmene opisu objektívnej stránky trestného   činu   a   k   zmene   právnej   kvalifikácie“. Sťažovateľ   bol   namiesto   sprenevery obvinený z podvodu, pričom trestnej činnosti sa mal dopustiť v období od decembra 2002 do 17. októbra 2003 po predchádzajúcej dohode s ďalšou osobou (výška škody na základe predmetného obvinenia predstavuje v prepočte 2 089 €).

Krajská   prokuratúra   podala   11.   novembra   2009   návrh   na   vzatie   sťažovateľa   do vydávacej väzby. Právna zástupkyňa sťažovateľa sa k uvedenému návrhu vyjadrila podaním z 13. novembra 2009, v ktorom poukázala na to, že pre vzatie do vydávacej väzby nie sú splnené formálne ani materiálne náležitosti vyplývajúce z Trestného poriadku.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Ntc   4/2009   z   13.   novembra   2009   (ďalej   len „uznesenie z 13. novembra 2009“) rozhodol o vzatí sťažovateľa do vydávacej väzby, proti ktorému   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   v   ktorej   namietal „absenciu   náležitosti   žiadosti   B. o extradíciu   a   absenciu   skutočností   a   odôvodnenia   pre   nariadenie   vydávacej   väzby s poukazom na to, že v jeho prípade sú dané dôvody pre neprípustnosť vydania“.

Najvyšší súd uznesením z 26. novembra 2009 sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 13. novembra 2009 zamietol. Obe uznesenia boli sťažovateľovi doručené 10. decembra 2009 v slovenskom jazyku.

Sťažovateľ   podal   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   25.   januára   2010   žiadosť o prepustenie z väzby, v ktorej opakovane ponúkol súdu svoj sľub alebo peňažnú záruku ako formu nahradenia väzby. Ku dňu podania tejto sťažnosti nemala právna zástupkyňa sťažovateľa vedomosť o tom, ako sa najvyšší súd s touto sťažnosťou vysporiadal.

Na   základe   návrhu   krajskej   prokuratúry   z   11.   novembra   2009   krajský   súd 10. decembra 2009 na verejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 2 Ntc 4/2009 rozhodol, že vydanie sťažovateľa do B. r. je neprípustné. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala krajská prokuratúra sťažnosť a vec sťažovateľa sa v dobe podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala na najvyššom súde v odvolacom konaní vedená pod sp. zn. 4 Tost 1/2010.

Vo veci predbežnej ochrany sťažovateľa pred vydaním do B. r. bez riadnej možnosti využiť dostupné opravné prostriedky – Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vydal 11. januára 2010 tzv. predbežné opatrenie sp. zn. 1258/10 vo veci Laikhtman v. Slovakia.

V rámci sťažnosti následne sťažovateľ podrobne popísal dôvody, pre ktoré svoje trestné stíhanie v B. r. vníma ako politický postih proti nemu i celej jeho rodine.

Sťažovateľ porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods.   1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru vidí v tom, že ani krajský súd a ani najvyšší súd sa pri rozhodovaní   o   nariadení   vydávacej   väzby „vôbec   nezaoberali   možnosťou   nahradenia vydávacej väzby sľubom a/alebo peňažnou zárukou sťažovateľa a teda vôbec nezvážili, či je takýto intenzívny zásah v podobe vydávacej väzby nevyhnutný pre dosiahnutie sledovaného účelu“. Povinnosť   zvážiť   prijatie   alternatívnych   záruk   nahradenia   väzby   aj   v   prípade vydávacej väzby podľa sťažovateľa vyplýva z čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj z ústavného princípu rovnosti.

Vo   svojej   argumentácii   následne   sťažovateľ   poukázal   na   skutočnosť,   že   napriek tomu, že Trestný poriadok neupravuje možnosť nahradenia kolúznej väzby alternatívnymi zárukami,   ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   takúto   možnosť   jednoznačne pripustil vo svojich nálezoch sp. zn. I. ÚS 100/04 a I. ÚS 239/04 s poukázaním na čl. 5 ods. 3 druhej vety dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy (v tejto súvislosti sťažovateľ poukázal   aj   na   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Toš   60/2004   a   1   Toš   25/05, rozhodnutie Vyššieho vojenského súdu sp. zn. 4 Tpo 4/2006, ako aj na Odporučenie Výboru ministrov Rady Európy č. R/80/11 z 27. júna 1980).

Podľa sťažovateľa výklad § 80 a nasl. Trestného poriadku v súvislosti s možnosťou nahradenia   väzby   inými   miernejšími   prostriedkami,   ktorý   by   bol   v   súlade   s   ústavným princípom   rovnosti   (čl.   12   ods.   1   ústavy), „znamená,   že   nariadenie   väzby   aj   z   iných dôvodov než z dôvodov výslovne   uvedených   v   §   80   a   nasl.   Trestného   poriadku možno nahradiť alternatívnymi zárukami“. V prípade opačného výkladu uvedených ustanovení Trestného poriadku by podľa neho „boli osoby, ktorým je ukladaná väzba z dôvodov iných než uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku ukrátené o možnosť jej nariadenia alternatívnymi   zárukami   oproti osobám,   ktorým sa ukladá väzba z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku“.

Sťažovateľ   v   rámci   odôvodnenia   sťažnosti   ďalej   uviedol,   že   k   porušeniu   jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 dohovoru došlo z dôvodu obmedzenia jeho osobnej slobody väzbou bez uvedenia riadnych dôvodov v uznesení krajského súdu z 13. novembra 2009, ako aj v uznesení najvyššieho súdu z 26. novembra 2009.

Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní o nariadení vydávacej väzby vychádzal podľa sťažovateľa „z jedinej okolnosti, a to z možnosti sťažovateľa po prepustení opustiť územie Slovenskej republiky“, a to napriek judikatúre ESĽP, podľa ktorej „nebezpečie úteku trestne stíhanej osoby nemôže vyplývať len z jednej skutočnosti (napr. výška hroziaceho trestu, možnosť ľahko prekročiť hranice), ale musí byť založené na súhrne okolností“.

Z uznesení súdov zúčastnených na rozhodovaní týkajúcich sa nariadenia vydávacej väzby   v   predmetnej   veci   vyplýva,   že   väzbu   sťažovateľa   posúdili   ako   obligatórnu,   pri rozhodovaní   im   postačovalo   zistenie,   že   v   uvedenom   prípade   ide   o   väzbu   pre   účely extradičného konania a „ničím nepodložená hypotéza, že sa sťažovateľ nebude zdržiavať počas konania na území Slovenskej republiky, lebo to nebol pôvodne jeho plán ostať na území Slovenska dlhodobejšie“.

Najvyšší súd uznesením z 26. novembra 2009 porušil sťažovateľovo právo na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy tým, že „na   základe   abstraktnej   úvahy   založenej   na   skutočnosti,   že   sťažovateľ   ako   občan cudzieho   štátu   môže   kedykoľvek   opustiť   územie   Slovenskej   republiky,   nariadil   vzatie sťažovateľa do vydávacej väzby (Krajský súd v Bratislave v uznesení sp. zn. 2 Ntc 4/2009 zo dňa 13. novembra 2009 dokonca len uviedol, že je presvedčený o potrebe vzatia sťažovateľa do vydávacej väzby).

Najvyšší súd SR (a Krajský súd v Bratislave) v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práv a Ústavného súdu SR vychádzal len z jednej skutočnosti (že sťažovateľ je   cudzinec,   ktorý   sa   po skončení pobytu   má v pláne   vrátiť   do Izraela),   pričom   vôbec neskúmal okolnosti súvisiace s postavením sťažovateľa, na ktoré opakovane poukazovala jeho   právna   zástupkyňa   (spoľahlivosť   sťažovateľa   doložená   viacerými   výpoveďami dokumentovanými   v   listinných   dôkazoch   a   výpisom   z   registra   trestov,   písomný   prísľub a peňažná záruka sťažovateľa, zlý zdravotný stav sťažovateľa).“.

V   prípade   sťažovateľa   došlo   uznesením   najvyššieho   súdu   z   26.   novembra   2009 k porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, pretože sa v ňom najvyšší súd nezaoberal otázkou primeranosti zásahu do jeho osobnej slobody vo vzťahu k škode, ktorá sa mu kladie za vinu. Keďže pri výške škody 2 089 €, ktorá mala byť spôsobená   podvodom,   je   verejný   záujem   na   obmedzení   osobnej   slobody   sťažovateľa „neporovnateľne nižší ako pri závažných trestných činoch“, a navyše už v tomto štádiu konania „existujú dôkazy spochybňujúce opodstatnenosť trestného stíhania sťažovateľa v B. r. (pobyt v Izraeli v čase spáchania niektorých skutkov)“.

Najvyšší   súd   sa   podľa   sťažovateľa   v   predmetnom   konaní navyše   nezaoberal   ani dôvodnými pochybnosťami o tom, či vôbec k trestnému činu došlo. Sťažovateľ v konaní v rámci svojich vyjadrení podaných prostredníctvom svojej právnej zástupkyne namietal, že samotný   popis   trestného   činu   uvedený   v doručených   b.   dokumentoch   nezodpovedá požiadavke   stanovenej   ESĽP,   podľa   ktorej   aj   v   prípade   extradičného   konania   musia existovať informácie, ktoré uspokoja objektívneho pozorovateľa, že osoba mohla trestný čin spáchať. V dokumentoch doručených z B. r. podľa sťažovateľa nie je opísaný trestný čin tak, aby bol zrejmý skutok, ktorý sa mu kladie za vinu.

Najvyšší súd sa v uznesení z 26. novembra 2009 nevysporiadal, resp. nedostatočne vysporiadal   so   sťažovateľom   ponúknutými   prostriedkami   nahradenia   jeho   väzby, dôvodnosťou   jeho   väzby,   ako   aj   jej   primeranosťou,   a   tým „zaťažil   svoje   rozhodnutie svojvôľou (arbitrárnosťou)“ a porušil sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   31.   marca   2010   sťažovateľ   svoju   sťažnosť doplnil.   Z   obsahu   tohto   podania   vyplýva,   že   rozhodnutím   sp.   zn.   4   Tost   1/2010 z 23. februára   2010   najvyšší   súd   nepripustil   vydanie   sťažovateľa   do   B.   r.   a súčasne   ho prepustil z väzby na slobodu. V ďalšom texte tohto podania sťažovateľ uviedol, že jeho „osobná sloboda bola porušená v dôsledku obligatórnej vydávacej väzby, ktorú nepripúšťa Trestný poriadok vykladaný konformne s ústavou SR a ani Dohovor na ochranu základných práv a slobôd. Skutočnosť, že sťažovateľ v súčasnosti nemá obmedzenú osobnú slobodu v dôsledku uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu, nehojí hrubé porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu napádanými rozhodnutiami slovenských súdov o vydávacej väzbe sťažovateľa.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že uznesením najvyššieho súdu z 26. novembra 2009 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. f),   ods.   3   a   4   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu z 26. novembra 2009 zrušil, a uhradil mu finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. f), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 26. novembra 2009, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku toho, že

-   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   jeho   veci   sa   nezaoberali   ním   ponúknutými zárukami,   resp.   možnosťami   nahradenia   väzby   sľubom   alebo peňažnou   zárukou,   a   tým porušili jeho právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj ústavný princíp rovnosti, keďže osoby zadržané z iných dôvodov než podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c) Trestného poriadku by boli ukrátené o možnosť nahradenia väzby,

- najvyšší súd v napadnutom uznesení väzbu sťažovateľa dostatočne neodôvodnil, pretože väzbu sťažovateľa založil na jedinej okolnosti, a to jeho možnosti opustiť územie Slovenskej republiky po prepustení z väzby, čím porušil jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,

- vo vzťahu k posúdeniu primeranosti zásahu do osobnej slobody sťažovateľa sa súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci mali zaoberať aj výškou škody spôsobenej údajným   trestným   činom   sťažovateľa,   ako   aj   namietanými   dôvodnými   pochybnosťami o tom, či vôbec k uvedenému trestnému činu došlo,

-   najvyšší   súd   sa   v   napadnutom   rozhodnutí   nevysporiadal   s   ponúknutými prostriedkami   nahradenia   väzby,   dôvodnosťou   väzby   sťažovateľa   a   jej   primeranosťou, v dôsledku čoho je toto uznesenie arbitrárne a svojvoľné a v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa v jeho sťažnosti poukazuje predovšetkým na to, že je potrebné rozlišovať medzi väzbou osoby nariadenou na účel jej predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a väzbou osoby podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Dohovor v čl. 5 ods. 1 písm. f) odkazuje v ňom obsiahnutou formuláciou „pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom“ priamo   na   vnútroštátne   právo a vyžaduje, aby obmedzenie práva na osobnú slobodu bolo v súlade s týmto právom, ktoré však súčasne musí byť prispôsobené cieľu sledovanému čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivcov   pred   svojvoľným   pozbavením   osobnej   slobody.   Porušenie   vnútroštátneho práva v tomto prípade má následne za následok aj porušenie dohovoru (pozri Ercald v. the Netherlands, §§52, Jonson v. the United Kingdom judgment of 21 October 1997, Reports 1997-VII, p. 2409, § 60).

Pre nariadenie väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru musia byť podľa Trestného poriadku okrem formálnej podmienky väzby – existencia uznesenia o vznesení obvinenia, súčasne naplnené aj materiálne podmienky väzby – existencia dôvodného podozrenia zo spáchania skutku, ktorý je podľa zákona trestný obvinenou osobou, a taktiež existencia niektorého z dôvodov väzby [útekový, kolúzny alebo preventívny § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku].

Extradíciu v dohovore výslovne upravuje iba čl. 5 ods. 1 písm. f), podľa ktorého nemožno   nikoho   pozbaviť   slobody   okrem   zákonného zatknutia   alebo iného   pozbavenia osobnej   slobody   osoby,   proti   ktorej   prebieha   konanie   o   vyhostenie   alebo   vydanie. V právnom poriadku Slovenskej republiky je extradičné konanie upravené v piatej časti druhej   hlave   Trestného   poriadku   označenej   ako   Extradícia,   ktorej   druhý   diel   upravuje podmienky vydania osoby do cudziny.

Podľa § 505 ods. 5 Trestného poriadku ak počas trvania predbežnej väzby dôjde žiadosť   cudzieho   orgánu   o   vydanie,   ministerstvo   spravodlivosti   o   tom   upovedomí prokurátora vykonávajúceho predbežné vyšetrovanie. Na jeho návrh môže predseda senátu túto osobu vziať do vydávacej väzby, ak sú splnené podmienky uvedené v § 506 ods. 1.

Podľa § 506 ods. 1 Trestného poriadku ak   je   to   potrebné   na   zabezpečenie prítomnosti vyžiadanej osoby v extradičnom konaní na území Slovenskej republiky alebo na zabránenie,   aby   nedošlo   k   zmareniu   účelu   tohto   konania,   vezme   ju   predseda   senátu krajského   súdu   do   vydávacej   väzby.   Urobí   tak   na   návrh   prokurátora   vykonávajúceho predbežné vyšetrovanie.

Podľa   §   506   ods.   3   Trestného   poriadku   predseda   senátu   krajského   súdu   nariadi príkazom prepustenie osoby z vydávacej väzby dňom, keď dôjde k vydaniu osoby cudzím orgánom, najneskôr však v šesťdesiaty deň po rozhodnutí ministra spravodlivosti o povolení vydania do cudziny; v prípade uvedenom v § 507 najneskôr v šesťdesiaty deň odo dňa nastúpenia   výkonu   vydávacej   väzby,   ak   minister   spravodlivosti   o   povolení   vydania rozhodol pred týmto dňom. Okrem toho predseda senátu nariadi prepustenie z vydávacej väzby tiež, ak

a) štát, ktorý požiadal o vydanie, svoju žiadosť odvolal, b) najvyšší súd rozhodol, že vydanie je neprípustné, alebo minister spravodlivosti vydanie nepovolil, alebo

c) inak zanikli dôvody vydávacej väzby, vydania alebo jeho realizácie.

Podľa § 508 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe podľa § 505, § 506 ods. 1 a § 507 je prípustná sťažnosť, ktorá nemá odkladný účinok.

Sťažovateľ   považuje   uznesenie   najvyššieho   súdu   za   arbitrárne,   resp.   svojvoľné, pretože   v   ňom   najvyšší   súd   nerozhodol   o   ním   v   predmetnom   konaní   navrhnutých prostriedkoch nahradenia väzby – písomnom sľube a peňažnej záruke. K uvedenej námietke je   potrebné   uviesť,   že   právny   poriadok   Slovenskej   republiky,   resp.   konkrétne   Trestný poriadok tieto inštitúty v rámci úpravy extradičného alebo vydávacieho konania nepozná. Sťažovateľ v sťažnosti povinnosť súdov rozhodovať aj v rámci extradičného konania o ním navrhnutých prostriedkoch nahradenia väzby odvodzuje z judikatúry ústavného súdu, konkrétne   z nálezov   ústavného   súdu   sp.   zn. I.   ÚS   100/04   z 8.   októbra   2004 a sp.   zn. I. ÚS 239/04 z 26. októbra 2005, ako aj zo samotného znenia druhej vety čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorý sa však vzťahuje na osoby podozrivé zo spáchania trestného činu.

Ústavný súd vo veci sp. zn. I. ÚS 100/04 vyslovil porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru v súvislosti s nerozhodnutím o ním ponúknutom sľube ako prostriedku nahradenia jeho väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru napriek tomu, že súd postupoval v uvedenom konaní v súlade s v tom čase platným Trestným poriadkom, ktorý možnosť nahradenia väzby sľubom v prípade kolúznej väzby [väzba sťažovateľa bola založená na § 67 ods. 1 písm. b) v tom čase platného Trestného poriadku] vylučoval. Podľa názoru vysloveného   ústavným   súdom   v   uvedenom   rozhodnutí   bolo   povinnosťou   všeobecných súdov pri rozhodovaní o alternatívnej žiadosti sťažovateľa v súlade s čl. 154c ods. 1 ústavy namiesto ustanovenia § 73 ods. 1 a 3 Trestného poriadku platného v tom čase aplikovať druhú   vetu   čl.   5   ods.   3   dohovoru,   keďže   toto   ustanovenie   zabezpečovalo   väčší   rozsah základného práva.

Ústavný súd pritom v tomto rozhodnutí vychádzal z dovtedajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala postupne a z ktorej vyplýva, že prepustenie   na   základe   záruky   je   len   možnosťou,   a   nie   oprávnením   osoby   pozbavenej osobnej   slobody.   Pri   posudzovaní   jej   opodstatnenosti   má   záruka   prednosť   pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti na pojednávaní), ale je   možné   ňou   nahradiť   aj   väzbu   realizovanú   na   základe   iných   dôvodov.   V   rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   konanie   vo   veci   sp.   zn.   I.   ÚS   100/04   sa   týkalo preskúmania   väzby   sťažovateľa   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru,   a   nie   ako   je v preskúmavanom   prípade   väzby   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   f)   dohovoru.   V   ďalšom z rozhodnutí, na ktoré sa sťažovateľ odvolal vo svojej sťažnosti – nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 239/04 z 26. októbra 2005, sa ústavný súd v časti týkajúcej sa nerozhodnutia súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci o alternatívnej žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby plne stotožnil so závermi už vyslovenými ústavným súdom v rámci jeho rozhodnutia vo veci sp. zn. I. ÚS 100/04.

Judikatúra   ústavného   súdu,   na   ktorú   sťažovateľ   v   rámci   svojej   argumentácie poukazuje, je založená na iných skutkových okolnostiach [väzba sťažovateľov v týchto prípadoch bola založená na čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru], a preto z nej nemožno vyvodiť pre   neho   priaznivý   záver   o   povinnosti   všeobecných   súdov   preskúmavať   a   rozhodovať v extradičnom konaní, resp. v prípade konania o väzbe podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru o   žiadostiach   osoby   o   nahradenie   väzby   inými   miernejšími   prostriedkami.   Uvedenú povinnosť   napokon   nemožno   vyvodiť   ani   z   rozhodnutia   ESĽP,   na   ktoré   poukazuje sťažovateľ vo svojej sťažnosti – vec Koktysh v. Ukrajina z 10. decembra 2009 sp. zn. 43707/07, v ktorom okrem iného vyslovil porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s nepreskúmaním a nerozhodnutím súdu o sťažovateľom podanej žiadosti o preskúmanie zákonnosti   jeho   väzby   v   rámci   extradičného   konania.   Vzhľadom   na   uvedené   sa   táto argumentácia sťažovateľa javí ako právne irelevantná.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namietal, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnili, pretože ho založili na jedinej okolnosti (možnosti sťažovateľa opustiť územie Slovenskej republiky), ďalej preto, že vo vzťahu k posúdeniu primeranosti zásahu do osobnej slobody sťažovateľa sa nezaoberali aj výškou škody spôsobenej údajným trestným činom sťažovateľa, a ani dôvodnými pochybnosťami týkajúcimi sa toho, či vôbec k trestnému činu sťažovateľa došlo.

Ústavný súd v tejto súvislosti preskúmal uznesenie najvyššieho súdu z 26. novembra 2009, ako aj uznesenie krajského súdu z 13. novembra 2009 v rozsahu, v ktorom na jeho odôvodnenie   odkazuje   uznesenie   najvyššieho   súdu   z   26.   novembra   2009.   Najvyšší   súd v napadnutom uznesení z 26. novembra 2009 popísal priebeh dovtedajšieho konania vo veci sťažovateľa,   t.   j.   zhrnul   obsah   návrhu   prokurátorky   krajskej   prokuratúry   na   vzatie sťažovateľa   do   vydávacej   väzby,   špecifikoval   uznesenie   z 13. novembra   2009,   ktorým o tomto   návrhu   rozhodol   krajský   súd   a   taktiež   podrobne   popísal   dôvody   sťažnosti sťažovateľa podanej proti uzneseniu krajského súdu z 13. novembra 2009. V napadnutom uznesení najvyšší súd ďalej odkázal na ustanovenia § 505 ods. 5 a § 506 ods. 1 Trestného poriadku týkajúce sa vydávacej väzby, ktoré v prípade sťažovateľa aplikoval, a následne uviedol: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   predloženého   spisového materiálu zistil, že vyššie citované podmienky Trestného poriadku pre vzatie E. A. L. do väzby boli splnené, a preto krajský súd postupoval správne pokiaľ rozhodol o jeho vzatí do vydávacej väzby.

Najvyšší súd sa preto s rozhodnutím krajského súdu stotožňuje a v ďalšom poukazuje na správne a podrobné odôvodnenie jeho rozhodnutia.

Pre úplnosť najvyšší súd iba dodáva reagujúc zároveň aj na sťažnostné námietky vyžiadanej osoby, že žiadosť B. o vydanie E. A. L. bola v súlade s ustanovením § 498 ods. 2 Tr. por. ako aj dvojstrannej zmluvy medzi Slovenskou republikou a B. publikovaná pod č. 95/1983 Zb., konkrétne jej článkom 69 ods. 2. Citovaná zmluva umožňuje, aby k žiadosti o vydanie   bol   overený   odpis   zatýkacieho   príkazu   a   nevyžaduje   teda   predloženie   jeho originálu.

Okrem toho kópia zatýkacieho rozkazu aj podľa názoru najvyššieho súdu obsahuje v dostatočnej   miere   popis   skutku,   vrátane   času   a   spôsobu   jeho   spáchania   a   rozsahu spôsobnej škody.

Samotné námietky vyžiadanej osoby, že skutok nespáchala v tomto konaní nie sú relevantné a ich posúdenie bude predmetom samotného konania v merite veci.

Správne a zákonne rozhodol krajský súd aj pokiaľ vzal E. A. L. do vydávacej väzby argumentujúc tým, že v ustanovení § 506 ods. 1 Tr. por. ide o lex specialis tzn., že súd pri jeho aplikácii nie je viazaný dôvodmi väzby uvedenými v § 71 ods. 1 Tr. por.

V tomto ohľade najvyšší súd zvýrazňuje, že zmyslom tohto ustanovenia je zabezpečiť samotný cieľ extradičného konania podľa piatej časti, druhej hlavy Trestného poriadku a zároveň   zabezpečiť   splnenie   záväzku   Slovenskej   republiky   z už   citovanej   dvojstrannej medzinárodnej zmluvy voči B.

V prípade, že by E. A. L. nebol vzatý do vydávacej väzby, bolo by reálne ohrozené splnenie   tohto   cieľa.   Vyžiadaná   osoba   totiž   nemá   vôbec   žiadny   vzťah   k Slovenskej republike. Slovenská republika ako vyplýva aj z jeho výpovede nebola cieľom jeho osoby – cieľom bolo R. r. do ktorej cestoval cez letisko P. a B. kde bol zadržaný príslušníkmi polície. Do I. sa mal vrátiť 21. novembra 2009 ako to vyplýva aj z kópie letenky na č. l. 62, čím by sa de facto dostal mimo dosah justičných orgánov Slovenskej republiky.

Napokon   k   námietke   vyžiadanej   osoby   ohľadne   porušovania   občianskych a politických   práv   v B.   najvyšší   súd   konštatuje,   že   táto   námietka   bude   predmetnom posudzovania v rámci samotného rozhodovania súdu prvého stupňa o prípustnosti vydania. Z uvedených dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky o sťažnosti E. A. L. rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Krajský súd v rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 13. novembra 2009 uviedol: «Krajský súd pri rozhodovaní o návrhu prokurátorky zistil, že trestné činy, pre ktoré je E. A. L. (E. L., E. L.) žiadaný pre účely trestného stíhania do B. r., sú trestnými aj na území Slovenskej republiky. Zároveň konštatuje, že pri rozhodovaní o vzatí do vydávacej väzbe   nie   je   viazaný   dôvodmi   väzby   podľa   §   71   Trestného   poriadku,   pretože   ide   o ustanovenie lex specialis voči § 71 ale predovšetkým sleduje splnenie účelu väzby, ktorý spočíva v zabezpečení možnosti vykonania extradičného konania v prítomnosti vyžiadanej osoby. Vzhľadom   ku   konštatovanému,   je   teda   krajský   súd   presvedčený,   že   je   potrebné zabezpečiť možnosť vykonania extradičného konania v prítomnosti vyžiadanej osoby na území Slovenskej republiky tzv. vydávacou väzbou.

V kontexte s vyššie uvedeným potom k námietkam obhajkyne, že došlo k porušeniu článkov   3,   5 a 6 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv   a   základných slobôd   dodáva,   že Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vo   svojej   judikatúre   opakovane   poukázal   na   to,   že   na vydávaciu   väzbu   sa   vzťahuje   výlučne   článok   5   ods.   3   písm.   f)   Európskeho   dohovoru o ľudských právach.

K námietke obhajkyne, že došlo k porušeniu článku 6 Dohovoru, krajský súd dodáva, že exktradičné konanie je konaním s osobitný charakterom a túto skutočnosť potvrdil aj Európsky súd pre ľudské práva, keď vyslovil, že slová „oprávnenosť... trestného obvinenia“ v článku 6 ods. 1 sa vzťahujú na meritórne konanie, v ktorom sa skúma vina alebo nevina jednotlivca z hľadiska spáchania trestného činu, ale nie na konanie, v ktorom sa má určiť, či osobu možno, alebo nemožno vydať do iného štátu.

K námietke obhajkyne, že nie je splnená podmienka originality dokumentov zo strany B. r. (obhajoba poukazuje na to, že podpisy a pečiatky sú na kópiách dokumentov) krajský súd dodáva, že nemá dôvod spochybňovať pravosť a originalitu predložených dokladov zo strany B. r., ktoré sú riadne podpísané, opečiatkované a preložené do slovenského jazyka. V danom prípade prokurátorka krajskej prokuratúry predložila tunajšiemu súd návrh na vzatie zadržaného do vydávacej väzby a boli splnené aj ostatné zákonom požadované podmienky   spočívajúce   v   doručení   originálu   žiadosti   o   vydanie,   krajský   súd   rozhodol vyhovieť návrhu a podľa § 506 odsek 1 Trestného poriadku vzal E. A. L. (E. L., E. L.) do vydávacej väzby, ktorá sa bude vykonávať v Ústave na výkon väzby Bratislava.»

Z   doterajšej   judikatúry   všeobecných   súdov   týkajúcej   sa   konania   o   vydanie   do cudziny (pozri napr. sp. zn. 6 To 73/2002 z 15. januára 2003) vyplýva, že v tomto type konania súd rozhoduje iba o tom, či v konkrétnej veci je vydanie prípustné z právnych dôvodov. Takýto výklad uvedených ustanovení týkajúcich sa extradičného konania je aj v súlade s judikatúrou ESĽP, napr. rozhodnutie Soldatenko v. Ukrajina, § 109, v rámci ktorého   ESĽP   vyslovil,   že   pre   založenie   väzby   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   f)   dohovoru postačuje preukázanie existencie konania o vyhostenie alebo vydanie.

Uznesenie   najvyššieho   súdu   z 26.   novembra   2009   sa   týka   nariadenia   vydávacej väzby, ktorou sa zabezpečuje prítomnosť osoby, o vydanie ktorej ide v extradičnom konaní. Uvedeným uznesením sa však nerozhoduje o samotnom predmete extradičného konania, t. j. o prípustnosti, resp. neprípustnosti vydania osoby dožadujúcemu štátu. Najvyšší súd teda správne   vo   svojom   rozhodnutí   považoval   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   dôvodných pochybností o spáchaní trestného činu jeho osobou za právne irelevantné.

Z odôvodnenia uvedených uznesení je zrejmé, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci správne poukázali na skutočnosť, že v prípade vydávacej väzby nie sú viazané § 71 Trestného poriadku, a v súlade so svojou judikatúrou, ako aj s účelom extradičného konania   preskúmali   len   existenciu   potreby   zabezpečenia   účasti   sťažovateľa   v   konaní o vydanie   ešte   pred   vydaním   rozhodnutia   o prípustnosti,   príp.   neprípustnosti   vydania sťažovateľa (väzba sťažovateľa sa po vydaní rozhodnutia najvyššieho súdu z 10. decembra 2009   stala   podľa   §   506   ods.   2   Trestného   poriadku   obligatórnou).   V   rámci   svojho odôvodnenia   súdy   v   predmetnej   veci   logicky   poukázali   na   skutočnosť,   že   Slovenská republiky   bola   pre   sťažovateľa   len   tranzitnou   krajinou,   v   ktorej   nedisponuje   žiadnymi vzťahmi či väzbami, a preto v záujme realizácie splnenia záväzku Slovenskej republiky vyplývajúceho z medzinárodnej zmluvy s B. považovala za potrebné vziať sťažovateľa do vydávacej väzby.

Vzhľadom   na   predmet   konania   v   tejto   veci   možno   podľa   ústavného   súdu konštatovať, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne alebo svojvoľné, t. j. také, ktoré by mohlo založiť porušenie čl. 5 ods.   1 písm. f) dohovoru, ako ani čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už opakovane vyslovil, že právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Preto toto ustanovenie je v pomere špeciality k všeobecnému ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 224/03).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho   súdu   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   judikatúru   ESĽP,   podľa   ktorej   slová oprávnenosť...   trestného   obvinenia   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   sa   vzťahujú   na   meritórne konanie, v ktorom sa skúma vina alebo nevina jednotlivca z hľadiska spáchania trestného činu, ale nie na konanie, v ktorom sa má určiť, či osobu možno, alebo nemožno vydať do iného štátu [napr. Maaouia proti Francúzsku č. 39652/98, bod 40, ESĽP 2000-X, Raf proti Španielsku (čiastočné rozhodnutie) č. 53652/00, ESĽP 2000-XI]. V dôsledku toho osoba, o ktorej   vydaní   sa   koná,   nemusí   mať v   extradičnom   konaní zaručené   minimálne práva obvineného podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru.

Vo viacerých rozhodnutiach ESĽP (napr. Mumimov v. Ruská federácia, sťažnosť č. 42502/06) taktiež zaujal názor, že rozhodnutia o vydaní osoby do cudziny sa netýkajú občianskych práv a záväzkov alebo trestného obvinenia v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd s ohľadom na uvedené dospel k záveru, že tieto ustanovenia ústavy a dohovoru   sú   všeobecnými   ustanoveniami,   ktoré   platia   spravidla   pre   konanie   vo   veci samej, nie teda pre konanie o väzbe, a preto ani tejto časti sťažnosti nebolo možné vyhovieť.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd dospel k záveru, že zásah do osobnej slobody sťažovateľa,   resp.   obmedzenie   osobnej   slobody   sťažovateľa   bolo   vykonané   v   súlade s ustanoveniami dohovoru, jeho všeobecnými princípmi v ňom obsiahnutými a v súlade s cieľom, pre ktorý je obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa dovolené.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k časti odôvodnenia sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namietal, že do dňa podania   jeho   sťažnosti   (sťažnosť   bola   podaná   na   poštovú   prepravu   10.   februára   2010) krajský súd nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu, čím porušil jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v rámci ktorej opakovane zdôraznil, že v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný petitom   sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti.   Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Ústavný súd vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom na svoju striktnú viazanosť petitom sťažnosti, v ktorom sťažovateľ namietal iba porušenie ním označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, sa touto námietkou sťažovateľa v   uvedenom   konaní   nemohol   zaoberať   (inak   povedané,   medzi   napadnutým   uznesením najvyššieho   súdu   a   sťažovateľom   namietaným   porušením   jeho   práv   v   súvislosti s nerozhodnutím   o   jeho   žiadosti   o   prepustenie   na   slobodu   podanej   až   po   vydaní napadnutého uznesenia neexistuje žiadna príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd mohol konštatovať porušenie práv sťažovateľa).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2010