znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 157/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Mgr. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   spočívajúceho   v zákaze   požadovať   od iného vykonávanie   nútených   alebo   povinných   prác   podľa   čl.   4   ods.   2   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 3 CoE 4/2007 z 25. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. K. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2007 faxom a následne 10. októbra 2007 poštou doručená sťažnosť Ing. Mgr. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva spočívajúceho v zákaze požadovať od iného vykonávanie nútených alebo povinných prác podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoE 4/2007 z 25. júna 2007.

1. Z obsahu sťažnosti, k nej pripojených písomností a zo súdneho spisu Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Er 928/01 vyplýva:

„Listom zo dňa 30. 3. 2006 podal sťažovateľ na Okresný súd Košice II podnet na zastavenie exekúcie a vyčíslenie trov exekúcie.

Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. Er 928/01, Ex 327/01 zo dňa 13. 11. 2006 exekúciu vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi - sťažovateľovi trovy exekúcie vo výške 2,822.- Sk.

Dňa 20. 12. 2006 podal proti tomuto uzneseniu sťažovateľ odvolanie. Dňa 7. 8. 2007 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 CoE 4/2007 zo dňa 25. 6. 2007, ktorým odvolanie podané oprávneným odmietol, potvrdil uznesenie súdu I. stupňa a povinnému náhradu trov odvolacieho konania proti oprávnenému a súdnemu exekútorovi nepriznal.“

2. Po citovaní ustanovení čl. 4 ods. 2 a 3 dohovoru, čl. 20 ods. 1 až 4 ústavy, čl. 127 ods. 1, 3 a 4 ústavy, § 44 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 14 ods. 1 až 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách   a náhradách   súdnych   exekútoroch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) sťažovateľ konštatoval:

„Z citovaných ustanovení (...) a skutkových okolností uvedených v (...) tejto sťažnosti vyplýva, že uznesením Krajského súdu (...) zo dňa 25. 6. 2007 došlo k porušeniu práva sťažovateľa

- na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy,

- na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru,

- práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru,

-   práva   na   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   článku   20   ods.   1   a   na   ochranu   pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 Ústavy SR.“

3.   Sťažovateľ   tvrdil,   že   k porušeniu „práva   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   SR a článku   6 ods.   1 Dohovoru“ došlo   tým,   že „Uznesenie   Krajského   súdu   (...) potvrdilo rozhodnutie okresného súdu, ktorým tento nepriznal odmenu súdnemu exekútorovi v súlade s vyčíslením trov exekúcie“.

Podľa právneho názoru sťažovateľa:„Súd   môže   preskúmať   vyčíslenie   trov   exekúcie   a   nepriznať   exekútorovi   trovy exekúcie účelne vynaložené.

V predmetnej veci však nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov súdneho exekútora boli účelne vynaložené, ale v tom, či možno podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a/ za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu považovať súčet všetkých účelne   vynaložených   hodín,   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že   exekučná   činnosť   bola vykonávaná   v   rôznych   dňoch.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   súd   je   orgánom,   ktorý   je oprávnený vykladať a aplikovať zákon, ale toto jeho právo podlieha určitým obmedzeniam, spočívajúcim   v   tom,   že   výklad   a   aplikácia   zákonov   musí   byť   v   súlade   s   ich   obsahom, zmyslom a cieľom. V predmetnej veci Krajský súd v Košiciach pokiaľ potvrdil rozhodnutie súdu I. stupňa, konal v rozpore s obsahom, zmyslom a účelom zákona č. 233/1995 Z. z., jeho ustanovenia § 196, Vyhlášky č. 288/1995 Z. z., jej ustanovenia § 14.“

Svoj právny názor, že „sčítavanie časov jednotlivých úkonov pri priznávaní trov exekúcie exekútorovi je v rozpore s ustanoveniami Zákona č. 233/1995 Z. z. a Vyhlášky č. 288/1995   Z.   z.“, sťažovateľ   odôvodňoval   poukazom   na   odôvodnenie   rozhodnutia Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   vo   veci   sp.   zn. 2 MCdo 16/2005 a krajského súdu vo veciach vedených pod sp. zn. 5 CoE 74/2006 a sp. zn. 2 CoE 113/2006:

„z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005 zo dňa 28. 4. 2006: Podľa dovolacieho súdu, z ostatne citovanej právnej normy možno jej jazykovým (gramatickým ) výkladom vyvodiť iba to, že základná hodinová sadzba odmeny exekútora je 200 Sk za každú, hoci aj začatú hodinu úkonu exekučnej činnosti. Táto odmena patrí exekútorovi aj vtedy,   ak   úkon   exekučnej   činnosti   netrval   celú   hodinu.   Odmena   súdneho   exekútora   sa určuje za jednotlivé úkony; sčítanie času trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu, je v rozpore s citovanými právnymi normami.

(...)Z citovaného §14 ods. 2 prvá vety vyhlášky možno jeho jazykovým (gramatickým) výkladom vyvodiť, že odmena patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú   hodinu,   že   odmena   sa   určuje   za   jednotlivé   úkony   a   preto   sčítanie   času   trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu je v rozpore s týmto ustanovením. (sp. zn. 5 CoE 74/2006, pozn.)

(...)Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu I stupňa, že súdny exekútor nemá nárok na náhradu základnej hodinovej sadzby za každý úkon exekučnej činnosti, ale za celkový čas účelne vynaložený na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uvedené v časovej špecifikácii. Podľa názoru odvolacieho súdu z citovaného ustanovenia § 1 4 ods. 2 veta prvá Vyhlášky č. 288/1995 Z. z. možno jeho jazykovým (gramatickým ) výkladom vyvodiť, že odmena patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena súdneho exekútora sa určuje za jednotlivé úkony a preto sčítanie času trvania jednotlivých úkonov   exekučnej   činnosti   nepresahujúcich   jednu   hodinu,   je   v   rozpore   s   týmto ustanovením.“ (sp. zn. 2 CoE 113/2006, pozn.).

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ konštatoval, že: „Rozhodnutie odvolacieho súdu, teda Krajského súdu v Košiciach je teda zjavne arbitrárne,   účinok jeho interpretácie a aplikácie právnych predpisov je nezlučiteľný so základnými právami zaručenými sťažovateľovi Ústavou SR.“

4.   Porušenie   práv podľa   čl.   4   ods.   2   dohovoru   a podľa   čl.   20   ods.   1   a 3 ústavy odôvodnil sťažovateľ takto:

„Ako vyplýva z citovaných ustanovení exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený   návrh   na   začatie   exekúcie,   je   povinný   exekúciu   vykonať.   Exekútor   postupuje v exekúcii tak, aby vymáhaný nárok bol upokojený. Exekútorovi patri za výkon exekučnej činnosti odmena (§ 196 Exekučného poriadku).

Je   nesporné,   že   sťažovateľ,   súdny   exekútor,   vykonával   v   exekučnom   konaní   od podania   návrhu   exekučnú   činnosť.   V   priebehu   exekúcie   teda   vznikli   trovy   exekúcie dvojakého druhu, a to odmena súdneho exekútora a hotové výdavky.

Odmena   súdneho   exekútora   pozostáva   z   hodinovej   odmeny   za   výkon   exekučnej činnosti, ktorú exekútor vykonal a ktorá smerovala k vymoženiu pohľadávky oprávnenej. Všetky   tieto   úkony   boli   účelné   a   v   prospech   oprávnenej   a   sťažovateľ   ich   v návrhu   na zastavenie exekúcie špecifikoval.

Sťažovateľ považuje za potrebné uviesť, že v predmetnej veci sa oprávnený v čase podania návrhu na začatie exekúcie, mohol rozhodnúť, či na nútený výkon vykonateľného rozhodnutia   využije   súdny   výkon   rozhodnutia   alebo   podá   návrh   na   exekúciu.   V   prvom prípade by oprávnený znášal veľmi nízke náklady (súdny poplatok 2 % ) ale musel by rátať s možnosťou veľmi nízkej efektívnosti takéhoto výkonu. Oprávnený sa rozhodol podať návrh na exekúciu, pričom mu mohlo a malo byť zrejmé, že vzhľadom na to, že činnosť exekútora je činnosťou za ktorú patrí odmena, je možný aj taký výsledok konania, že túto odmenu bude musieť zaplatiť on sám. Sťažovateľ nie je a ani nebol súčasťou súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným a preto neexistuje dôvod, pre ktorý by mal znášať riziká z týchto   vzťahov   vznikajúce.   Ak   súd   rozhodol   inak   to   rozhodnutia   je   v   rozpore   so sťažovateľom uvádzaným práv.“

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Právo sťažovateľa

- na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy,

- na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru,

- práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru,

-   práva   na   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   článku   20   ods.   1   a   na   ochranu   pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 Ústavy SR, bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn, 3 CoE 4/2007 zo dňa 25. 6. 2007 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 3 CoE 4/2007 zo dňa 25. 6. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 49 až 55 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažovateľových námietok (t. j. predmetom sťažnosti) bolo tvrdenie, že uznesením krajského súdu sp. zn. 3 CoE 4/2007 z 25. júna 2007 došlo k porušeniu ním označených práv tým, že krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. Er 928/01, Ex 327/01 z 13. novembra 2006, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a bola zastavená   a ktorým   bola   oprávnenému   uložená   povinnosť   nahradiť   sťažovateľovi   trovy exekúcie   v sume   2   822   Sk,   teda   v sume   nižšej,   než   sťažovateľ   v postúpení   návrhu   na zastavenie   exekúcie   z 3.   februára   2006   vyčíslil,   a to   z   dôvodu,   že   krajský   súd   ich nepovažoval   v navrhovanom   rozsahu   za účelne   vynaložené   pri vymáhaní   nároku oprávneného, ako aj z dôvodu, že časové trvanie vykonaných úkonov na účely priznania odmeny posudzoval až po ich súčte.

Z obsahu   sťažnosti,   k nej   pripojených   písomností   a predmetného   súdneho   spisu ústavný súd zistil, že v rámci exekučného konania vedeného sťažovateľom ako súdnym exekútorom pod sp. zn. Ex 327/01 bol okresnému súdu 4. apríla 2006 doručený podnet sťažovateľa   na   zastavenie   exekúcie   podľa   §   57   ods.   1   písm.   g) Exekučného   poriadku z dôvodu   nemajetnosti   povinného,   v ktorom   sťažovateľ   vyčíslil   trovy   exekúcie   v sume 3 586 Sk. Okresný súd následne uznesením sp. zn. Er 928/01, Ex 327/01 z 13. novembra 2006 exekúciu zastavil, pričom oprávnenému uložil povinnosť uhradiť sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 2 822 Sk.

Proti   prvostupňovému   uzneseniu   -   v časti   výroku   o trovách   -   podal   sťažovateľ odvolanie   z   20.   decembra   2006,   ktorého   podstatou   bolo   tvrdenie,   že „v   predmetnom rozhodnutí došlo k nesprávnemu uplatneniu a výkladu Vyhlášky č. 288/1995 Z. z., čím som bol rozhodnutím súdu poškodený“.

Svoje odvolanie odôvodnil takto:«Súdny exekútor vyhotovil a predložil súdu časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti, tak ako mu to ukladá vykonávací predpis, t. j. Vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z. z. Podľa § 14 ods. 1, 2 vyhlášky sa odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti určuje podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, pričom základná hodinová sadzba podľa ods. 1 písm. a) cit. ust. je 200.- Sk za každú AJ ZAČATÚ HODINU, teda nemusí ísť o celú hodinu, postačuje jej začatie. Súdny exekútor predložil podrobnú časovú špecifikáciu jednotlivých exekučných úkonov, pričom podklady majú takú formu, že sú kedykoľvek preskúmateľné a nachádzajú sa v exekučnom spise. V priebehu exekúcie bolo účelne vynaložených 8 aj začatých hodín exekučnej činnosti {vyplýva to nielen zo špecifikácie zo dňa 30. 3. 2006, ale aj z exekučného spisu, kde si súd mohol overiť, že úkony bolí vykonané a boli realizované v rôzne dni, teda ide vždy o novú aj začatú   hodinu),   preto   nie   je   jasné,   na   základe   akého   právneho   podkladu   súd   priznal exekútorovi odmenu len za 5 aj začatých hodín exekučnej činnosti. Okresný súd pochybil, ak spočítal časy úkonov, ktoré boli vykonané v rôzne dni (vždy totiž ide o novú aj začatú hodinu), čo možno vyvodiť z postupu súdu, keď uvádza celkový čas vynaložený na exekúciu

- 4 hodiny 20 minút, ku ktorému dospel spočítaním časov úkonov vykonaných v rôzne dni, bez zohľadnenia dôležitej skutočnosti, že ide o vždy o inú aj začatú hodinu. Tieto úkony sú nespochybniteľné, boli vykonané v rôzne dni súd nemohol rozhodnúť inak, ako tak, že ide o 8   aj   začatých   hodín, v   opačnom   prípade   by   došlo   k porušeniu   zákona   a   poškodeniu súdneho   exekútora.   Súd nemá   oprávnenie krátiť   odmenu   riadne   vyčíslenú   súdnym exekútorom.   Posúdenie   účelností   vynaložených   procesných   úkonov   súdneho   exekútora neprislúcha   procesnému   súdu   absolútne,   teda   v   tom   zmysle,   aby   vôbec   nebol   viazaný predloženou časovou špecifikáciou. Súd je v intenciách Exekučného poriadku a vyhlášky viazaný   predloženou   časovou   špecifikáciou,   teda   ak   exekútor   uskutočnil   procesný   úkon prezumovaný Exekučným poriadkom či vyhláškou, patrí mu zaň náhrada trov exekúcie vo výške   stanovenej   vyhláškou,   Zo   žiadneho   ustanovenia   nevyplýva   pre   súdy   oprávnenie nepriznať exekútorovi odmenu určenú podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu. Vyhláška č. 288/1995 Z. z., podľa ktorej sa určuje odmena pri vylúčení súdneho exekútora alebo pri zastavení exekúcie, ani v jednom z citovaných ustanovení neupravuje postup, podľa ktorého súd pri vyčíslení hodinovej odmeny čas potrebný na jednotlivé úkony aj keď boli vykonané v rôzne dni, zráta a až po zrátaní ohodnotí každú i začatú hodinu sumou 200,00 Sk.. Ak by zákonodarca mal na mysli takýto postup, potom by upravil i znenie právnej vety. Keďže to tak nie je, exekučný súd nemá pre toto tvrdenie oporu v právnom predpise. Naopak, kogentne je v ust. § 14 ods. 2 vyhlášky stanovené, že odmena patrí súdnemu exekútorovi za každú aj začatú hodinu exekučnej činnosti.

(...) Súd je pritom oprávnený skúmať jedine a výlučne to, či rozpis procesných úkonov exekútora v predloženej časovej špecifikácii korešponduje s §§ 14 a 15 vyhlášky - akýkoľvek iný výklad je príliš extenzívny na to, aby vo verejnoprávnom predpise, akým Exekučný poriadok   je,   obstál.   V   prípade   pochybenia   exekútora   pri   vyčíslení   trov   exekúcie   je oprávnený   domáhať   sa   svojho   práva   jedine   účastník   konania   a   to   jedine   zákonným spôsobom.   Podľa   Uznesenia   Krajského   súdu   v   Trnave,   č.   k.:   9   Co   386/02-38   ako odvolacieho súdu: „...za jednotlivé úkony, ktoré exekútor uskutočňuje, nie je možné túto hodinu deliť na dielčie časové úseky a následne spočítavať, pretože súdny exekútor má nárok za každý úkon na náhradu hodinovej sadzby...“.

Uvedený názor zastáva aj Najvyšší súd SR, pričom jeho rozhodnutie v danej veci prikladám v prílohe (Rozsudok 2 M - Cdo 16/2005 zo dňa 28. 4. 2006).

Súd   ďalej   nepriznal   uplatňovanú   náhradu za   kancelárske náklady   (bežný   režijný kancelársky materiál), pretože podľa názoru súdu náhrada za náklady na administratívne práce   vykonávané   v   súvislosti   s   exekučnou   činnosťou   je   zahrnutá   v   odmene   súdneho exekútora (§ 25 cit. vyhl.). Súhlasím s tvrdením súdu, ale v špecifikácii trov som žiadal priznať bežný režijný kancelársky materiál, pričom je zrejmé, že ide o kancelársky materiál, nie   administratívne   práce, t.   j.   spisový   obal,   papiere,   obálky   (nie   poštovné!)   a   iné kancelárske   potreby,   ktoré   sú   priamo   súčasťou   spisu,   ktoré   zaobstarávam zo svojho majetku, na svoje náklady, pri vykonávaní exekúcie pre oprávneného a tieto hotové výdavky nie   sú   súčasťou   odmeny   (súčasťou   odmeny   sú administratívne   práce vykonané   mojimi zamestnancami).

Mám za to, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti trov exekúcie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.»

Sťažovateľ žiadal, aby odvolací súd vydal toto rozhodnutie:„Uznesenie Okresného súdu Košice II č. Er 928/01 zo dňa 13. 11. 2006 čo do výroku o trovách exekúcie ruší a ukladá oprávnenému nahradiť trovy exekúcie vo výške 3.586,00 Sk (odmena 2.000,00 Sk, DPH 19 % z odmeny 380,00 Sk, náhrada hotových výdavkov 1.006,-   Sk   a   náhrada   za   stratu   času   200,-   Sk)   do   3   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   3   CoE   4/2006-28 z 25. júna 2007 tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o trovách exekúcie potvrdil.

Krajský   súd v napadnutom   uznesení poukázal na obsah rozhodnutia súdu   prvého stupňa, ako aj na argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v odvolaní.

K odvolacím námietkam sťažovateľa, podľa ktorých súd prvého stupňa nesprávne vyložil a aplikoval ustanovenie § 14 ods. 1 a 2, ako aj § 22 vyhlášky, krajský súd uviedol: «Rozhodnutia   súdov   Slovenskej   republiky   ako   individuálne   právne   akty   nie   sú prameňmi práva v kontinentálnom systéme práva a nemajú povahu ani účinky všeobecne záväzných normatívnych právnych aktov.

Všeobecným   súdom   je   daná   exekučným   poriadkom   právomoc   vo   vymedzených okruhoch   exekučnej   činnosti   vydávať   rozhodnutia,   tieto   preskúmavať,   čím   sa   tak zabezpečuje   princíp   kontroly   zákonnosti   nad   núteným   výkonom   rozhodnutia uskutočňovaného súdnym exekútorom, ako osoby štátom určenej a splnomocnenej na výkon exekučnej činnosti (§ 2 Exekučného poriadku).

Povinnosťou   súdu   pri   uvedenej   činnosti   je   potom   pri   rozhodovaní   vykladať i aplikovať všeobecne záväzné právne normy nezávisle a nestranne, a to bez ohľadu na následne právne účinky dopadu, takýchto rozhodnutí na jeho účastníkov.

Ust. § 14 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. uvádza, že pri zastavení exekúcie sa odmena   súdneho   exekútora   za   výkon   exekúcie   určuje   podľa   počtu   hodín   účelne vynaložených na exekúciu a tiež paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti. Odmena súdneho exekútora sa skladá z dvoch zložiek. V prvom prípade je to počet hodín účelne vynaložených na exekúciu. Teda čas účelne vynaložený na exekúciu. Je zrejmé, že ide o celkový čas a to iba účelne vynaložený pri exekúcii, bez ohľadu na počet (množstvo) úkonov exekučnej činnosti Počet úkonov exekučnej činnosti v danom prípade je rozhodujúci iba z hľadiska ich samotnej dĺžky, pričom túto dĺžku je súd povinný preskúmať z hľadiska účelnosti, t. j. či niektorý z úkonov exekučnej činnosti nebol vykonávaný neprimerane dlhú dobu. Nemôže obstáť taká právna argumentácia pri „určení počtu hodín na exekúciu (resp. času)“,   ak   sa   vychádza   z   toho,   že   za   každý   jednotlivý   úkon   je   potrebné   samostatne vypočítavať výšku časovej odmeny. V tomto prípade totiž už nehovoríme o počte hodín vynaložených na exekúciu, ale o počte úkonov pri ktorých sa odmena vypočítavá jednotlivo, t. j. pri každom úkone samostatne v závislosti od dĺžky úkonu.

Nesprávnosť   argumentov   súdneho   exekútora   ako   odvolateľa   pri   výpočte   odmeny podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu potvrdzuje existencia druhej zložky nároku na odmenu, ktorou je paušálna suma za jednotlivé úkony exekučnej činnosti podľa ust. § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 288/1995 Z. z., ktorá stojí popri „časovej odmene“ podľa ust. § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 288/1995 Z. z. Úkony exekučnej činnosti za ktoré patrí paušálna suma súdnemu exekútorovi taxatívne vymedzuje ust. § 15 ods. 1 vyhlášky

č. 288/1995 Z. z.   Súdny exekútor nespochybnil celkový čas exekučnej činnosti, ktorý bol súdom prvého stupňa stanovený na 4 hodiny a 20 minút, preto pri sadzbe 200.-Sk za každú aj začatú hodinu podľa ust. § 14 ods. 2 vyhl. č. 288/1995 Z. z. bola odmena súdneho exekútora v tejto časti stanovená správne, ak ju súd prvého stupňa stanovil vo výške 1.000.- Sk (5 x 200.- Sk). Súdny exekútor   si v rámci náhrady   hotových   výdavkov uplatnil aj sumu   50.-   Sk označenú ako „bežný režijný kancelársky materiál (papier, kopírovanie, internet atď.)“. Podľa   ust.   §   22   vyhl.   č.   288/1995   Z.   z.   súdnemu   exekútorovi   patrí   aj   náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky.

Vychádzajúc   zo   samotného   označenia   hotových   výdavkov,   ktoré   súdny   exekútor označil ako „bežný režijný kancelársky materiál“ je zrejmé aj vzhľadom na ich uplatnenú výšku (50,- Sk), že sa nejedná o osobitné výdavky hodné samostatného zreteľa medzi ktoré zákon demonštratívne zaraďuje cestovné, poštovné a telekomunikačné výdavky, či znalecké náhrady a poplatky.

Z uvedeného pohľadu bežný kancelársky materiál, akými by mohli byť aj iné veci prirodzene   potrebné   pri   vedení   exekučnej   administratívy,   napr.   perá,   ceruzky,   sponky, obalové prostriedky   atď.,   sú síce   výdavkami,   avšak   sa predpokladá,   že náklady   na ich obstaranie sú kryté práve výškou odmeny za výkon exekučnej činnosti najmä v paušálnej sume   náhrad   pri   výkone   jednotlivých   úkonov   exekučnej   činnosti.   Bežné   náklady kancelárskych vecí preto ani zákonodarca nezaradil do výpočtu náhrad hotových výdavkov. Takými by sa mohli stať za predpokladu, že by dosiahli úroveň práve nie bežných a pritom nie   nezanedbateľných,   jasne   indentifikovateľných   výdavkov   nevyhnutných   a   teda   aj účelových pri výkone konkrétnej exekučnej činnosti alebo jej úkonov.

Odvolací   súd   z   uvedených   dôvodov   nepovažoval   podané   odvolanie   súdnym exekútorom za dôvodné a preto napadnuté rozhodnutie vo výroku o náhrade trov exekúcie podľa ust. § 219 Obč. súd. por. potvrdil ako vecné správne.»

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že   neúspech   v súdnom   konaní   nie   je   možné   považovať   za porušenie   základného   práva. Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad nie je arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutandis mutandis I. ÚS 114/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v napadnutom   uznesení   venoval   náležitú pozornosť problematike vyčíslenia trov exekúcie a priznania ich náhrady. Postupoval pritom v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   ako   generálnej právnej   normy   upravujúcej   civilný   proces, Exekučného   poriadku   a vyhlášky.   Po oboznámení   sa   s exekučným   spisom   sp.   zn.   Ex   327/01,   preskúmaní   napadnutého rozhodnutia okresného súdu a zohľadnení argumentov sťažovateľa krajský súd rozhodol tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola sťažovateľovi priznaná náhrada trov exekúcie   v nižšej,   než   požadovanej   sume.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   úvahy odvolacieho súdu vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, pričom napadnuté uznesenie nevykazuje znaky arbitrárnosti a je aj náležite odôvodnené. V rámci odôvodnenia svojho právneho názoru krajský súd vysvetlil (vykonal interpretáciu § 14 vyhlášky), za ktoré úkony neprináležalo sťažovateľovi priznať „časovú odmenu“ a aký čas   je   treba   považovať   za   primeraný   na   vykonanie   konkrétnych   úkonov.   Odvolací   súd súčasne zdôvodnil, prečo nebola sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi priznaná náhrada za bežný režijný kancelársky materiál.

Z namietaného uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu. Krajský súd zreteľne odôvodnil svoje skutkové zistenia s použitím príslušných zákonných ustanovení, a preto nemožno konštatovať, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa o tom, že v iných prípadoch týkajúcich sa totožnej problematiky použili všeobecné súdy rozdielnu interpretáciu všeobecne záväzných právnych   predpisov,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   úlohou   ústavného   súdu zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   lebo   zjednocovanie   rozhodovacej praxe   je vecou   odvolacích   súdov,   resp.   najvyššieho   súdu   (I. ÚS 199/07,   I.   ÚS   235/07). Uvedený   názor   platí   o to   viac,   ak   predmetom   ústavnej   sťažnosti   je   posúdenie   sporu o 764 Sk (rozdiel medzi požadovanou a priznanou sumou, pozn.), ktorý sa navyše netýka rozhodnutia vo veci samej, ale náhrady trov konania.

V   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 116/05,   III.   ÚS   218/07, III. ÚS 27/08),   v nadväznosti   na   už   uvedený   záver   a   vychádzajúc   z toho,   že   absencia porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, ústavný   súd   postupoval   aj   pri   posudzovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal porušenie základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy. Ústavný súd totiž   v súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva   názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom,   a nie súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti   podľa   čl. 124   ústavy   v spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Rozhodovanie o základnom práve podľa čl. 20 ústavy všeobecným súdom a nevyhovenie návrhu nemožno chápať   ako   poškodenie   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   20   ústavy.   Právomoc všeobecného   súdu   rozhodovať   vo   veciach   občianskoprávnych   vyplýva   z čl.   142   ods.   1 ústavy.

Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru ústavný súd upriamuje pozornosť na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej o nútenú alebo povinnú prácu ide vtedy, ak sa vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby, má   nespravodlivý   či   vynútený   charakter   a výkon   takejto   práce   je   neodvratný (Van der Mussele c. Belgicko z 23. novembra 1983, obdobne aj I. ÚS 191/06). Ústavný súd je zároveň toho názoru, že v predmetnej veci sťažovateľ nebol nijako nútený vykonávať exekučnú   činnosť,   keďže   rešpektoval   návrh   oprávneného   na   vykonanie   exekúcie,   na základe čoho požiadal exekučný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Za tohto stavu   preto   vôbec   nemožno   hovoriť   o tom,   že   by   sťažovateľ   vykonával   v danej   veci exekútorskú   činnosť   proti   svojej   vôli.   Je   to   tak   tým   viac,   že   sťažovateľ   vykonáva súdnoexekútorskú činnosť ako slobodné povolanie (obdobne I. ÚS 199/07), a teda aj ako podnikateľskú činnosť za účelom tvorby zisku.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa už na predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti.   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa   nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008