znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 157/07-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa na neverejnom zasadnutí 23. októbra 2007 prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   J.   M.,   B.,   t.   č.   vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom JUDr. P. F., B., ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Ntvš 1/2007 z 26. júna 2007, a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   z   26. júna 2007   sp.   zn. 2 Ntvš 1/2007, ktorým bola lehota trvania väzby J. M. predĺžená do 30. novembra 2007 p o r u š i l   jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   26. júna 2007   sp.   zn. 2 Ntvš 1/2007 z r u š u j e   v časti týkajúcej sa J. M. a p r i k a z u j e   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby menovaného neodkladne prepustil z väzby na slobodu.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   zaplatiť   sťažovateľovi náhradu   trov   konania   v sume   7 492 Sk   (slovom   sedemtisícštyristodeväťdesiatdva slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. F. do 1 mesiaca od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 12. júla 2007 doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   J.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   podľa   čl.   127   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 26. júna 2007 a konaním mu predchádzajúcim.

Porušenie svojich základných práv videl sťažovateľ v tom, že:

- väzba   mu   bola   druhýkrát   predĺžená   bez   osvedčenia   konkrétnych   skutkových okolností, teda nedôvodne,

- vyhlásením rozsudku   vo veci samej 27. apríla 2007 bolo dokazovanie skončené, a tým pominul akýkoľvek dôvod ďalšej väzby,

- pominula   aj   existencia   hrozby,   že   prepustením   obvineného   bude   zmarené   alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania,

- rozhodnutie o predĺžení väzby je pre abstraktné úvahy nepreskúmateľné, arbitrárne a s výraznými znakmi svojvôle.

Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie namietaných základných práv a slobôd a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil.

2. Ústavný súd uznesením z 28. augusta 2007 sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie citovaných práv a slobôd v súvislosti s právom na spravodlivé súdne konanie pri rozhodovaní o väzbe, prijal na ďalšie konanie. Sťažovateľ súhlasil s upustením od ústneho pojednávania pred ústavným súdom.

3. Najvyšší   súd   nereagoval   na   doručenú   výzvu   ústavného   súdu,   aby   sa   vyjadril k obsahu sťažnosti, a to ani na urgenciu z 2. októbra 2007. Ústavný súd však zistil, že tento súd na neverejnom zasadnutí 11. októbra 2007 zrušil rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“)   a vec mu vrátil   na nové prerokovanie a rozhodnutie; v čase rozhodovania ústavného súdu kasačné rozhodnutie ešte nebolo vyhotovené.

4. Pre posúdenie ústavnej sťažnosti boli rozhodujúce nasledujúce skutočnosti, ktoré sú objektívne zistiteľné zo spisu špeciálneho súdu vedeného pod sp. zn. PK-1 Tš 8/2005.

5. Sťažovateľ pri prepúšťaní z väzby na slobodu 26. mája 2004 oznámil orgánom činným   v trestnom   konaní,   že   sa   bude „zdržiavať   na   mieste   trvalej   adresy   v   B.   (...) (kde mu má byť   doručovaná   úradná   korešpondencia),   alebo   O.,   okr.   Z.   na   svojej   (...), nachádzajúcej sa za obcou O.“. V spise je rovnako založený list sťažovateľa (jeho právneho zástupcu)   z   26. mája 2004,   v   ktorom   oznámil   Prezídiu   policajného   zboru   Slovenskej republiky, Úradu   boja proti   korupcii   (doručený   27.   mája 2004),   že sťažovateľ sa   bude zdržiavať „v B. (...), alebo v objekte, v ktorom bol zadržaný 27. 6. 2003, O. (...), a to aj ako adresy   pre   doručovanie   písomností“. Naostatok   sťažovateľ   listom   z   24. novembra 2006 oznámil   špeciálnemu   súdu,   že „bol   prepustený   z ústavnej   liečby   do   domáceho   liečenia a požiadal súd, aby mu doručované rozhodnutia zasielali do O.“.

6. Sťažovateľ   bol   uznesením   špeciálneho   súdu   z   1. decembra 2006   opäť   vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku aj po tom, čo sám oznámil policajnému   orgánu,   že   sa   zdržiava   na   adrese,   ktorú   uviedol   orgánom   činným v trestnom   konaní,   a kde   mohol   preberať   ich   zásielky.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ od svojho   prepustenia   z väzby   4.   augusta   2004   zdržiaval   na   dvoch   miestach,   v B. a (podstatne   v ďaleko   viac   prevyšujúcom   čase)   v O.,   sa   však   mal   súd   dozvedieť až z vyjadrenia   jeho   obhajcu   na   výsluchu   1. decembra 2006,   lebo   mu   nebola   oznámená včas, teda pred tým, než súd vykonal voči nemu akýkoľvek procesný úkon.

7. Najvyšší   súd   uznesením   z   19. decembra 2006   sťažnosť   sťažovateľa   proti uzneseniu špeciálneho súdu z 1. decembra 2006 zamietol s odôvodnením, že „Okolnosť, že obžalovaný v roku 2004 uviedol policajným orgánom, že títo mu môžu osobne doručovať zásielky do usadlosti v lese neznamená, že takúto povinnosť má aj súd. Súd mal k dispozícií potvrdenie   o   práceneschopnosti,   z ktorej   bola   zrejmá   aj   adresa,   na   ktorej   sa   mal obžalovaný počas nej zdržiavať. Je nemysliteľné, aby obžalovaný uviedol niekoľko adries orgánom činným v trestnom konaní, neinformoval súd o svojom pohybe a tento bol povinný pred každým procesným úkonom po obžalovanom pátrať, kde sa momentálne nachádza. Naviac doposiaľ zásielky preberal na mieste trvalého pobytu a teda bolo jeho povinnosťou prípadnú zmenu pobytu včas a riadne súdu oznámiť“.

8. Sťažovateľ podal 21. decembra 2006 žiadosť o prepustenie z väzby na písomný sľub   a   peňažnú   záruku,   ktorú   špeciálny   súd   26.   januára   2007   zamietol   a najvyšší   súd 23. februára 2007 zamietol aj jeho sťažnosť.

9. Špeciálny súd požiadal o predĺženie väzby u sťažovateľa do 30. septembra 2007; najvyšší súd žiadosti vyhovel a väzbu predĺžil do 30. júna 2007.

10. Sťažovateľ 13. marca 2007 opäť požiadal o prepustenie z väzby na písomný sľub a zvýšenú peňažnú záruku; špeciálny súd uznesením z 23. marca 2007 túto žiadosť zamietol a urobil tak aj po zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu 27. apríla 2007.

11. Špeciálny   súd   návrhom   z   11. júna 2007   požiadal   o   ďalšie   predĺženie   lehoty trvania väzby do 30. novembra 2007 s odôvodnením, že:

- sťažovateľ bol 27. apríla 2007 odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov, čo znásobuje obavu, že v prípade právoplatného uznania viny by mohol mariť výkon súdom uloženého trestu,

- reálne   hrozí,   že   by   sa   obžalovaný   snažil   vyhnúť   trestnému   stíhaniu   a mariť   tak priebeh trestného konania.

12. Najvyšší súd uznesením z 26. júna 2007 sťažovateľovi predĺžil trvanie väzby do 30. novembra 2007 z dôvodu, že sa „stotožnil s argumentáciou prvostupňového súdu, že doterajšie   správanie   sa   obžalovaného   v   priebehu   trestného   konania   –   jeho   snaha vycestovať do zahraničia, okolnosť, že sa nezdržiaval na adrese, ktorú uviedol orgánom činným   v trestnom   konaní,   nepreberal   zásielky   týchto   orgánov,   jeho   práceneschopnosť kombinovaná s udelením, resp. s neudelením súhlasu na konanie v jeho neprítomnosti – v náväznosti aj na skutočnosť, že bol odsúdený na dlhoročný nepodmienečný trest odňatia slobody,   aj keď doposiaľ   neprávoplatne,   dostatočne   reálne vzbudzuje aj   v tomto   štádiu konania obavu, že pokiaľ by bol prepustený na slobodu, mohol by sa trestnému stíhaniu, prípadne i trestu v prípade právoplatného uznania viny vyhýbať, a tak mariť ďalší priebeh trestného   konania.   Tieto   konkrétne   skutočnosti,   aj   podľa   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, zakladajú dôvod väzby podľa § 67 ods. 3 písm. a) Tr. por.“ (správne malo ísť zrejme o § 71 ods. 2 písm. a) Tr. por. – poznámka ústavného súdu).

13. Spis sa od 13. júna 2007 nachádza na najvyššom súde, ktorý 11. októbra 2007 rozhodol   na   neverejnom   zasadnutí   o   odvolaní   sťažovateľa   tak,   že   zrušil   rozsudok špeciálneho súdu a vec mu vrátil na nové prerokovanie a rozhodnutie.

14. Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   oprávnený   rozhodovať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17. ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl. 5   ods. 1   písm. c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov (zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán), pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa ustanovenia § 71 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku platného od 1. januára 2006   ak   bol   obvinený   prepustený   z väzby,   môže   byť   v tej   istej   veci   vzatý   do   väzby ak je na úteku alebo sa skrýva, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, nezdržiava sa   na   adrese,   ktorú   uviedol   orgánom   činným   v trestnom   konaní   alebo   súdu,   nepreberá zásielky alebo nerešpektuje príkazy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, alebo inak vedome marí vykonávanie nariadených úkonov.

16. Ústavný   súd   už   mnohokrát   vo   svojich   rozhodnutiach   konštatoval,   že   nie   je súčasťou   všeobecnej   súdnej   sústavy   a neprislúcha   mu   preto   vykonávať   dohľad   nad rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov. Do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je   oprávnený   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   došlo   ich   právoplatným   rozhodnutím   v konaní, ktorého   bol   sťažovateľ   účastníkom,   k porušeniu   základných   práv   a slobôd   chránených ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že sa sťažovateľ dovolával ochrany   svojho   základného   práva   na   nedotknuteľnosť   osobnej   slobody,   ako   aj   práva na spravodlivý   proces,   preskúmal   ústavný   súd   napadnuté   rozhodnutie   i konanie   mu predchádzajúce   a po   zvážení   argumentov   a námietok   vznesených   sťažovateľom   dospel k záveru, že podaná ústavná sťažnosť je opodstatnená. Z hľadiska ústavnoprávneho, ktoré zakladá ingerenciu ústavného súdu do jurisdikčnej   činnosti najvyššieho súdu, tak zistil, že ten vo svojej rozhodovacej činnosti postupoval v rozpore s čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

17. Posudzovanie   existencie   väzobných   dôvodov   je   vecou   často   obtiažnou a subtílnou   a všeobecné   súdy   musia   striktne   vychádzať   zo   zistených   konkrétnych skutočností   zakladajúcich   jednotlivé   väzobné   dôvody.   Výklad   zákonných   znakov „konkrétnych skutočností“ je predovšetkým vecou všeobecných súdov, ktoré pri dôkladnej znalosti skutkových okolností a dôkaznej situácie tej ktorej veci musia (mali by) svedomito posúdiť   (v ktoromkoľvek   štádiu   konania),   či   vzatie   do   väzby   alebo   jej   predĺženie   je opatrením   nevyhnutným pre dosiahnutie účelu trestného   konania a či   tento   účel   ani pri vynaložení   všetkého   úsilia   nemožno   dosiahnuť   inak.   Pre   výklad   tohto   znaku, resp. pre aplikáciu už citovaného zákonného ustanovenia preto nie sú (ani nemôžu byť) dané   objektívne   a nemenné   kritériá,   ktoré   je   naopak   potrebné   vyvodiť   vždy   z povahy konkrétnej   a individuálnej   veci,   vrátane   osoby   obvineného,   z   jeho   osobných   pomerov, rozsahu potrebného dokazovania, z jeho náročnosti a pod.

18. Do týchto úvah (a rozhodnutí nimi podložených) vychádzajúcich zo skutkových zistení a v čase rozhodovania najvyššieho súdu o predĺžení väzby známych ústavný súd v zmysle   dnes   už   ustálenej   judikatúry   (porov.   III.   ÚS   128/05,   III. ÚS 38/01)   sa   cíti oprávnený zasiahnuť spravidla len vtedy, ak nie je rozhodnutie o predĺžení väzby podložené zákonným dôvodom buď vôbec, alebo ak tvrdené (a nedostatočne zistené) dôvody väzby sú v extrémnom   rozpore   s kautelami   vyplývajúcimi   z ústavného   poriadku   republiky, príp. s medzinárodnými zmluvami, ktorými je v tomto smere Slovenská republika viazaná.

19. Tieto   podmienky   zásahu   ústavného   súdu   v posudzovanej   veci   do   rozhodnutia o predĺžení väzby boli naplnené.

20. Z uvedenej   rekapitulácie   podstatných   skutočností   týkajúcich   sa   predmetu ústavnej   sťažnosti   vyplýva,   že   sa   najvyšší   súd   nedostatočne   vysporiadal   s dôvodmi špeciálneho súdu, obsiahnutými v jeho návrhu na opätovné predĺženie väzby aj po tom, čo už vo veci meritórne rozhodol a uspokojil sa len s konštatovaním, že sú naďalej naplnené dôvody väzby podľa § 67 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku (viď bod 12).

21. Takúto argumentáciu však nemožno akceptovať. Ako bolo uvedené, orgány činné v trestnom konaní boli podľa obsahu spisu už 26. mája 2004 (a naostatok 27. novembra 2006) informované o tom, že sa sťažovateľ zdržuje na adrese svojho konkrétne uvedeného prechodného bydliska v O., takže mu bolo potrebné doručovať úradné listiny v prvom rade na túto adresu, a nie len na adresu jeho trvalého pobytu v B. Ostatne na uvedenú skutočnosť procesný   súd   výslovne   upozornil   právny   zástupca   sťažovateľa   a   na   tejto   adrese   bol sťažovateľ aj zatknutý príslušným orgánom činným v trestnom konaní dňa 1. decembra 2006 po tom, čo im opätovne oznámil túto adresu po zistení, že sa po ňom „pátra“.

22. Možno   súhlasiť   s   námietkami   sťažovateľa   ohľadne   jeho   výhrad   k zaisteniu doručenia rozhodnutí (ktoré mohol inak preberať jeho právny zástupca podľa ustanovenia § 137   Trestného   poriadku)   a k   zabezpečeniu   jeho   prítomnosti   pred   orgánmi   činnými v trestnom konaní, že ich postup bol nedôsledný, povrchný či mocenský, zrejme vedený s vopred určeným cieľom vziať sťažovateľa do väzby, a to bez ohľadu na to, že im chýbala práve tá dôvodná obava o existenciu konkrétnych skutočností, ktoré by súdy oprávnene viedli k úvahe, že by sa sťažovateľ správal spôsobom uvedeným v ustanovení § 67 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku.

23. V tomto   smere   treba   konštatovať,   že   doručovanie   písomností   sťažovateľovi nebolo   vykonávané   spôsobom,   ktorý   umožňuje   zákon   (§   62   Trestného   poriadku), v dôsledku čoho neboli využité možnosti, ktoré pre doručenie písomností určite mohli viesť a aj napriek tomu bol nakoniec súdmi prijatý záver, že sťažovateľ sa trestnému stíhaniu, ako aj preberaniu písomností úmyselne vyhýbal.

24. Obsah pojmu „miesto pobytu“, tak ako ho užíva špeciálny súd, je dogmatický, a teda   v rozpore   so   súčasným   platným   právnym   stavom.   V modernej   spoločnosti   treba akceptovať, že fyzická osoba sa zdržiava (býva) na viacerých miestach, pričom so všetkými týmito miestami (prípadne len s niektorými) môže byť spojený jej úmysel sa tu zdržiavať trvalo.   Typicky   ide   o situáciu,   kedy   fyzická   osoba   pravidelne   v   určitom   období   roka, či iného časového vymedzenia, býva na rôznych miestach a všetkým je vlastne aj známe, že táto osoba tu býva trvalo.

25. Pojmom „zdržiava sa na adrese“ alebo „preberanie zásielok na adrese“ sa preto rozumie každá adresa, ktorú obvinený (sťažovateľ) uviedol orgánom činným v trestnom konaní (a to sa vzťahovalo aj pre súd), a môže ísť o adresu trvalého alebo prechodného bydliska, či inak určenú adresu. Preto za takú adresu u sťažovateľa bolo treba považovať obidve oznámené adresy (body 5 a 21).

26. V tomto   smere   ústavný   súd   považuje   za   neprijateľné,   aby   sa   súdna   prax demokratického štátu stavala k občanom majúcim viacero „pobytových miest“ vo vzťahu k obmedzeniu   ich   slobody   nepriaznivejšie   než   judikatúra   z totalitného   obdobia (porov. rozhod.   č.   8/1989   Zbierky   súdnych   rozhodnutí   a stanovísk,   alebo   č.   3/1989 Bulletinu Najvyššieho súdu Českej republiky a p.).

27. Trestný   poriadok   umožňuje,   aby   súd   opätovne   rozhodol   o vzatí   obvineného do väzby v tej istej veci po tom, keď bol obvinený prepustený z väzby na slobodu.

28. Podmienkou   aplikácie   postupu   podľa   citovaného   ustanovenia   je   nielen   to, aby vznikol   niektorý   z   dôvodov   väzby   tu   uvedených,   ale   aby   aj   niektorá   z   týchto skutočností reálne nastala. Kritériá uvedené v ustanovení § 71 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku, teda vyžadujú pre rozhodnutie o ponechaní obvineného, resp. obžalovaného alebo odsúdeného   vo   väzbe sprísnené   a zároveň   konkrétne   podmienky   pre   vyvodenie   záveru, ktorý odôvodňuje ďalšie držanie väzobne stíhanej osoby.

29. Pri   väzbe   útekovej   (§   71   ods.   2   písm.   a)   Trestného   poriadku   pod   pojmom „konkrétnych   skutočností“   treba   rozumieť   okrem   výšky   hroziaceho   trestu   rovnako (kumulatívne) mieru usporiadanosti životných pomerov obvineného, okolnosť, či má trvalý pobyt v tuzemsku, či sa zdržiava na adresách, ktoré sám uvádzal alebo či súdne písomnosti, ktoré sú mu zasielané na oznámenú adresu, (ne)odmietal prevziať a pod. Záver všeobecného súdu   v tomto smere nie je daný na voľnú úvahu, lebo nemôže byť výrazom   ľubovôle, ale musí byť náležite odôvodnený.

30. Konkrétne skutočnosti odôvodňujúce predĺženie väzby musia byť dané v čase rozhodovania o tomto zabezpečovacom prostriedku, ale toto pravidlo nemožno vykladať tým spôsobom, že je možné vychádzať len z konania obvineného v práve prítomnej chvíli. Existenciu   týchto   skutočností   možno   vyvodzovať   aj   zo   správania   sa   obvineného v minulosti, ale najmä len minulosti nedávnej.

31. Najvyšší súd dôvod útekovej väzby u sťažovateľa videl v bližšie nešpecifikovanej snahe vycestovať do zahraničia (zrejme mal na mysli ešte v čase pred prvým zadržaním na jar   r. 2003),   v   nezdržiavaní   sa   na   jednej   adrese,   ktorú   uviedol   orgánom   činným v trestnom konaní a v nepreberaní zásielok na tejto adrese (sťažovateľ uviedol dve adresy, na   ktorých   sa   zdržiaval,   a kde   mu   mal   súd   doručovať),   v jeho   práceneschopnosti   (?) kombinovanej   s udelením,   resp.   neudelením   súhlasu   na   konanie   v jeho   neprítomnosti a že bol odsúdený (neprávoplatne) na dlhoročný nepodmienečný trest odňatia slobody.

32. Takéto   hodnotenie   relevantných   skutočností   v napadnutom   uznesení   je   podľa názoru   ústavného   súdu   veľmi   vágne,   povrchné,   skreslené   a protirečivé,   vedené   len obyčajným   rutinným   formalizmom   špeciálneho   súdu   kladne   rozhodnúť   o návrhu na predĺženie   väzby,   ktoré   je   v rozpore   s ústavným   poriadkom   Slovenskej   republiky, lebo nespĺňa   materiálne   nároky   ustanovenia   §   134   ods.   2   Trestného   poriadku,   čím   je eliminovaná záruka ochrany proti ľubovôli.

33. Nezávislosť   rozhodovania   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje   v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 ods. 1 v spojení   s čl.   1   ods.   1   ústavy   a   s   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jedným   z týchto   princípov, predstavujúcim súčasť práva na riadny proces, ako aj pojmu právneho štátu a vylučujúcim ľubovôľu   pri   rozhodovaní,   je   i povinnosť   súdov   svoje   rozhodnutia   odôvodniť, a to v trestnom konaní v prípade uznesenia spôsobom zakotveným v ustanovení § 134 ods. 2 Trestného poriadku. V žiadnom prípade iba domnienky a obavy pre uvalenie (predĺženie) väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku nepostačujú, ak nie sú podložené konkrétnymi   reálnymi   skutočnosťami   existujúcimi   v čase   rozhodovania.   Také   úvahy v danej fáze konania sú úvahami v podstate hypotetickými, bez vyjadrenia onej konkrétnej skutočnosti   odôvodňujúcej   obavu   z predpokladaného   následku   uvedeného   v citovanom zákonnom ustanovení.

34. Väzba je v každom trestnom konaní len výnimočným opatrením zaisťovacieho charakteru   a je   na   mieste   len   vtedy,   pokiaľ   rovnaký   účel   nemožno   dosiahnuť   inak. Ustanovenie § 71 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku nemožno teda chápať ako mechanický pokyn   pre   obligatórne   trvanie   väzby,   do   ktorej   bol   sťažovateľ   ako   obvinený   vzatý v prípravnom (súdnom) konaní, až do doby, kým súd právoplatne nerozhodne. Takáto väzba musí   trvať   len   nevyhnutnú   dobu.   Skončenie   vyšetrovania   a vynesenie   prvostupňového rozhodnutia (i keď z hľadiska väzby na to nemožno mechanicky poukazovať) je predsa len skončenie určitej fázy trestného konania, a tak bolo na mieste v tejto dobe osobitne a hlavne starostlivejšie skúmať trvanie ďalších dôvodov väzby než pred jeho vynesením.

35. Ústavný   súd   z   uvedených   dôvodov   dospel   k   záveru,   že   najvyšší   súd   svojím postupom   a rozhodnutím   porušil   citované   ustanovenia   ústavy   i dohovoru.   Preto   jeho rozhodnutie   zrušil   a prikázal   najvyššiemu   súdu,   aby   sťažovateľa   neodkladne   prepustil z väzby na slobodu.

36. Z toho vyplýva, že držanie sťažovateľa vo väzbe v čase od vydania napadnutého uznesenia najvyšším súdom až do okamžiku vykonateľnosti tohto nálezu, ktorým sa toto uznesenie   zrušuje,   je   preto   podľa   ústavného   súdu   nezákonné.   Ústavný   súd   však   nie   je povolaný na to, aby rozhodoval o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu. To musí urýchlene urobiť najvyšší súd, lebo každý ďalší deň i hodina strávená vo väzbe by mohla byť považovaná za pokračovanie v neústavnom zásahu do osobnej slobody sťažovateľa, ak nebude ihneď postupované ústavne súladným spôsobom.

37. Z dôvodu   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   priznal   ústavný   súd   úspešnému sťažovateľovi sumu 7 492 Sk, a to za dva úkony po 2 970 Sk, plus dva režijné paušály po 178   Sk   a 19   %   DPH   v sume   1 196 Sk,   ktorú   najvyšší   súd   zaplatí   do   1   mesiaca od právoplatnosti nálezu do rúk jeho právneho zástupcu.

38. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou“ rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2007