znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 157/04-41

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   novembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť J. V., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 217/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 217/94   p o r u š i l   právo J.   V.,   aby sa   jeho vec prerokovala bez zbytočných   prieťahov,   zaručené   v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   jeho   právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   J.   V.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000   Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Prešov povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy právneho zastúpenia J. V. v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) advokátovi JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K.

4. Okresný súd Prešov   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 14. septembra 2004 č. k. I. ÚS 157/04-18 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. V., bytom P., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 217/94 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Uvedeným   uznesením   ústavný   súd   zároveň   ustanovil   sťažovateľovi   za   právneho zástupcu   v   danom konaní   pred   ústavným   súdom   advokáta   JUDr.   J.   M.,   Advokátska kancelária, K.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že okresný súd uznesením z 30. marca 1992   č.   k.   13   C   51/92-9   predbežným   opatrením   uložil   sťažovateľovi   ako   vlastníkovi nehnuteľností povinnosť „zdržať sa akejkoľvek výstavby na nehnuteľnosti parcele EN č. 3 – zastavaná plocha o výmere 7997m², zapísanej v LV č. 610 kat. úz. Chminianska Nová Ves do   doby   právoplatného   ukončenia   sporu   o neplatnosť   kúpnej   zmluvy   uzavretej   dňa 17. 10. 1991“. Sťažovateľ poukázal na to, že konanie okresného súdu sp. zn. 13 C 51/92 „zaniklo“ 19.   júla 1994 tým, že žalobný návrh obce Chminianska Nová Ves (ďalej aj „odporkyňa“) bol zamietnutý.

Podaním   z   9.   novembra   1994   sa   sťažovateľ   na   okresnom   súde   domáhal,   aby odporkyňa   bola   zaviazaná   nahradiť   mu   ujmu,   ktorá   mu   vznikla   vydaním   uznesenia okresného   súdu   z 30.   marca   1992   č.   k.   13   C   51/92-9   o predbežnom   opatrení.   Podľa sťažovateľa   vydaním   uvedeného   predbežného   opatrenia   utrpel   ujmu „za   obmedzenie vlastníckeho   práva“, a preto   v tomto   konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 9 C 217/94 žiadal žalobným petitom zaviazať odporkyňu pôvodne zaplatiť 693 464,10 Sk s prísl., neskôr však zobral svoj návrh v časti týkajúcej sa zaplatenia 353 400 Sk a náhrady morálnej ujmy späť. Napadnuté konanie bolo od konca roka 1995 do začiatku roka 1998 prerušené. Rozsudkom   zo 14. októbra 1998 č. k. 9 C 217/94-100 okresný súd zastavil napadnuté konanie o zaplatenie 353 400 Sk a o náhradu morálnej ujmy a vo zvyšnej časti žalobný návrh zamietol. Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku odvolanie a súčasne požiadal o oslobodenie od súdnych   poplatkov za podanie odvolania. Okresný súd zaslal sťažovateľovi   29. marca   1999 „dotazník   k žiadosti   o odpustenie   súdnych   poplatkov“, pričom sťažovateľ potvrdenie o svojich osobných a majetkových pomeroch 19. apríla 1999 „podal cez podateľňu na Okresný súd“. Sťažovateľ namieta, že napriek tomu, že okresnému súdu   na   jeho   požiadanie   riadne   a   promptne   poskytol   informácie   o svojich   osobných a majetkových   pomeroch,   tie   isté   informácie   si   okresný   súd   vyžiadal   aj   od   odporkyne, Okresného   úradu   v Prešove,   odboru   sociálnych   vecí   (ďalej   len   „okresný   úrad“),   a Národného úradu práce v Prešove (ďalej len „úrad práce“). Sťažovateľ ďalej namietal, že okresný súd si zároveň vyžiadal informácie aj o finančnej situácii jeho manželky, a to bez jeho vedomia a vedomia jeho manželky, a navyše sťažovateľ považuje aj to za porušenie jeho označených základných práv, že okresný súd „pri žiadosti o poskytnutie údajov od môjho a manželkinho zamestnávateľa použil úradnú listinu, ktorou sa skúma výška príjmu neplatiča vyživovacej povinnosti na deti“. Krajský súd v Prešove uznesením zo 4. apríla 2002 sp. zn. 4 Co 602/01, 4 Co 240/02 zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietavej časti a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň potvrdil uznesenie okresného súdu zo 14. augusta 2001 č. k. 9 C 217/99-158,   ktorým   sťažovateľovi   nebolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. Sťažovateľ 11. októbra 2002 opakovane doručil okresnému súdu podanie, ktorým žiadal pripustiť zmenu žalobného návrhu tak, že sa domáha voči odporkyni náhrady ujmy vo výške 25 446 200 Sk s prísl. Uznesením z 19. mája 2003 č. k. 9 C 217/94 220 okresný súd pripustil   zmenu   návrhu   a sťažovateľa   zaviazal   uhradiť   súdny   poplatok   za   rozšírenie žalobného   návrhu   v sume   172   260   Sk.   Sťažovateľ   podal   proti   uvedenému   uzneseniu odvolanie v časti výroku o jeho povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Uznesením z 18. júla 2003   sp.   zn.   9 C 217/94   okresný   súd   priznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych poplatkov a na 11. november 2003 bolo vo veci nariadené pojednávanie. Sťažovateľ je toho názoru,   že   uvedeným   postupom   okresného   súdu   došlo   k porušeniu   jeho   označených základných   práv   a slobôd,   pretože „Celkový   postup,   priebeh   konania   bol   zdĺhavý, prerušovaný bez zákonom podložených požiadaviek a neriešil mnou navrhnutý a zákonom stanovený   problém.   Súd   sa   zaoberal   rôznymi   otázkami,   ktoré   nesúvisia   s   uplatnením ustanovenia § 77 ods. 3 O. s. p. Takouto otázkou bolo iné súdne konanie vedené pod sp. zn. 8 C 156/94. Toto konanie nikdy neriešilo a ani nerieši otázku, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo súd dal na takéto konanie podnet. Právoplatné rozhodnutie súdu v konaní sp. zn. 8 C 156/94 nezmenilo a ani nemôže zmeniť skutkový stav, že predbežné opatrenie   13   C   51/91-9   sa   vzťahovalo   na   J.   V.   podnikateľa   a   výlučného   vlastníka nehnuteľnosti vedenej   na   LV   610   a   trvalo do 9.   8.   1994.   Preto uznesenie   o   prerušení konania zo spomenutých dôvodov spôsobilo prieťahy v konaní 9 C 51/94. (...)“

Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovateľ - prostredníctvom svojho ustanoveného právneho zástupcu - navrhol, aby ústavný súd rozhodol nasledovne:„Základné   právo   sťažovateľa   J.   V.   na   prerokovanie   a rozhodnutie   vo   veci   bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde v Prešove sp. zn. 9 C 217/94 bolo porušené.

Prikazuje sa, aby Okresný súd v Prešove vo veci sp. zn. 9 C 217/94 konal. Súd priznáva sťažovateľovi podľa článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky finančné zadosťučinenie vo výške 900 000,- Sk.

Súd   priznáva   odmenu   a náhradu   hotových   výdavkov   právnemu   zástupcovi sťažovateľa JUDr. J. M., advokátovi, Advokátska kancelária, v K. v zmysle ust. § 13 ods. 8 vyhl. 163/02 Z. z. vo výške 9 340,- Sk [2 x právny úkon á 4 534,- Sk, 2 x paušál á 136,- Sk (prevzatie a písomné podanie vo veci)].“

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil takto: „Pri   svojom   rozhodovaní   žiadam   ústavný   súd,   aby   zohľadnil   skutočnosť,   že nehnuteľnosť   som   kupoval   ako   podnikateľ   na   účely   rozvíjania   podnikateľských   aktivít s vytváraním príjmu finančných prostriedkov na zabezpečenie mňa a mojej rodiny, ktorá vrátane   mňa   počas   trvania   súdneho   konania   bola   a je   v neustálom   psychickom   strese, tlakom   verejnej   mienky   a exekúcii   v súvislosti   s dlžobami   vzťahujúcimi   sa   k spornej nehnuteľnosti.   A v neistom   osobnom   životnom   postavení   každého   člena   mojej   rodiny v minulosti, v súčasnosti ale aj v budúcnosti“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. Š. T., listom z 18. októbra 2004 sp. zn.   U   3012/04   a právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu z 27. októbra 2004.

2. 1. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že: «(...) Sťažovateľ podal dňa 25. 11. 1994 na Okresnom súde v Prešove žalobu, ktorou sa   domáhal,   aby   obec   Chminianska   Nová   Ves   mu   bola   zaviazaná,   aby   uhradil   ujmu vydaním   uznesenia   Okresného   súdu   z 30.   3.   1992   č.   k.   13   C   51/1992-9   o predbežnom opatrení. Podľa sťažovateľa utrpel ujmu „za obmedzenie vlastníckeho práva“.

(...)   Pokiaľ   sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že   tým,   že   došlo   k prerušeniu konania do doby ukončenia sporu v právnej veci vedenej pod sp. zn. 8 C 156/94, malo dôjsť k prieťahom v konaní v právnej veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 9 C 217/94. Toto konštatovanie nie je pravdivé, pretože obe veci navzájom súvisia. Súd rozhodol uznesením dňa 18. 10. 1995 proti tomuto uzneseniu účastníci konania nepodali odvolanie a potom čo v právnej veci vedenej na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 8 C 156/94 rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 2. 1998, súd nariadil termín pojednávania 26. 3. 1998 na 6. 4. 1998.

Súd   pri   rozhodovaní   o žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   musí zohľadňovať predovšetkým majetkové pomery toho, kto žiada o oslobodenie od súdnych poplatkov.   Postup   súdu,   keď   zisťoval   majetkové   pomery   sťažovateľa   bol   v súlade   so zákonom a zisťovanie majetkových pomerov nespôsobilo prieťahy v tomto konaní.

Spôsob,   akým   súd   v tomto   konaní   postupoval,   bol   spôsob   zákonný.   Dávam   do pozornosti Ústavnému súdu, že samotný sťažovateľ v priebehu konania podával viacero návrhov na zmenu žaloby, s ktorou sa súd v priebehu konania musel vysporiadať.

Okresný súd v Prešove vzhľadom na uvedené skutočnosti konal bez prieťahov. S poukazovaním   na   uvedené   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   vyslovil,   že   postupom Okresného   súdu v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9 C 217/94   nebolo   porušené ústavné právo sťažovateľa J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (...)“.

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol:

„Navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby námietky odporcu zo dňa 18. 10. 2004 vo vyššie označenej právnej veci pominul ako neopodstatnené.

Účelom   základné   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (...). Aj napriek tvrdeniam predsedu Okresného súdu v Prešove, žiaden súdny spor, ani v prípade jeho obtiažnosti, nemá trvať vyše 10 rokov.

Z týchto dôvodov navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby sťažnosti J. V. vyhovel.

(...) oznamujem, že si uplatňujem trovy právneho zastúpenia v zmysle ust. § 13 ods. 8 vyhl. 163/02 Z. z. vo výške 9 340,- Sk [2 x právny úkon á 4 534,- Sk, 2 x paušál á 136,- Sk (prevzatie a písomné podanie vo veci zo dňa 13. 10. 2004)]“.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto   základných   práv   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 217/94:

Dňa 9. novembra 1994 podal sťažovateľ okresnému súdu návrh na začatie konania o zaplatenie 693 464 Sk s prísl. proti odporkyni. Súčasťou návrhu bol aj návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 22. novembra 1994 okresný súd návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol a v ten istý deň vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku.Dňa   5.   januára   1995   bol   spísaný   záznam   o zložení   27   740   Sk   z   titulu   súdneho poplatku.

Dňa 26. januára 1995 bolo v učtárni okresného súdu „zistené“, že sťažovateľ súdny poplatok nezaplatil.

Dňa   27.   januára   1995   súd   uznesením   zastavil   napadnuté   konanie   z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku.

Dňa   14.   februára   1995   podal   sťažovateľ   odvolanie   proti   rozhodnutiu   o zastavení konania s odôvodnením, že súdny poplatok uhradil včas.

Dňa 28. februára 1995 súd zrušil svoje uznesenie č. k. 9 C 217/94-11 o zastavení konania.

Dňa 25. mája 1995 súd nariadil pojednávanie na 14. jún 1995. Dňa 14. júna 1995 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom ďalšieho dokazovania na 6. september 1995.

Dňa 4. júla 1995 sťažovateľ svoj návrh v časti týkajúcej sa zaplatenia 353 400 Sk zobral späť a v tejto časti žiadal konanie zastaviť.

Dňa 6. septembra 1995 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom vypočutia svedkov na 18. október 1995.

Dňa 18. októbra 1995 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom sa napadnuté konanie prerušilo do právoplatného ukončenia sporu vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8 C 156/94.

Dňa   16.   marca   1998   nadobudol   právoplatnosť   rozsudok,   ktorým   bolo   konanie Okresného súdu Prešov sp. zn. 8 C 156/94 ukončené.

Dňa 26. marca 1998 súd po prerušení konania nariadil pojednávanie v napadnutej veci na 6. apríl 1998.

Dňa 3. apríla 1998 bol vo veci spísaný nasledovný úradný záznam: „telefonicky ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní 6. 4. 1998 starosta obce Chminianska Nová Ves z toho dôvodu, že bude služobne odcestovaný“.

Dňa 6. apríla 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom opätovného predvolania účastníkov.

Dňa 13. mája 1998 sťažovateľ podal sťažnosť na nečinnosť súdu. Dňa 20. mája 1998 sťažovateľ podal návrh na zmenu svojho návrhu a žiadal, aby súd vyniesol nasledovný rozsudok: „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 8 834 200,- Sk s 18 % úrokmi od 19. 7. 1994 až do zaplatenia, trovy konania a právneho zastupovania, všetko do troch dní po právoplatnosti tohto rozsudku“.

Dňa 6. júla 1998 predseda okresného súdu odpovedal na sťažnosť sťažovateľa „(...) za   doterajšie   nevybavenie   veci   sa   Vám   ospravedlňujem   v nádeji,   že   vo   veci   bude spravodlivo rozhodnuté“.

Dňa 13. júla 1998 súd nariadil vo veci pojednávanie na 14. október 1998. Dňa 14. októbra 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom súd nepripustil zmenu návrhu a rozsudkom „konanie o 353.400 Sk a o náhradu škody“ zastavil. Vo zvyšnej časti návrh zamietol a rozhodol aj o trovách tohto konania.

Dňa 13.   novembra   1998   súd uznesením   uložil   sťažovateľovi,   aby v lehote   7   dní zaplatil 14 036 Sk z titulu súdneho poplatku, resp. doplatku za návrh.

Dňa   18.   decembra   1998   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   niektorým   výrokom rozsudku okresného súdu zo 14. októbra 1998.

Dňa   18.   decembra   1998   sťažovateľ   podal   súdu „žiadosť   o odpustenie   poplatku určeného na základe uznesenia   zo dňa 13. 11. 1998 v konaní pod sp. zn.   9 C 217/94 v sume 14 036.- Sk“.

Dňa   25.   januára   1999   súd   doručil   rovnopis   odvolania   sťažovateľa   právnemu zástupcovi odporkyne.

Dňa 29. marca 1999 súd vyžiadal informácie o osobných a majetkových pomeroch sťažovateľa pre účely žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa   16.   apríla   1999   odporkyňa   podala   informácie   o osobných   a majetkových pomeroch sťažovateľa.

Dňa   19.   apríla   1999   sťažovateľ   zaslal   súdu   potvrdenie   o svojich   osobných a majetkových pomeroch.

Dňa 18.   mája 1999   súd požiadal   príslušné orgány   o zaslanie správy   o tom, či   je sťažovateľ   evidovaný   v evidencii   uchádzačov   o zamestnanie,   či   poberal   podporu v nezamestnanosti, či poberá dávky sociálneho zabezpečenia, z akého dôvodu s ním bývalý zamestnávateľ rozviazal pracovný pomer, aký priemerný čistý mesačný príjem poberal atď. Dňa 27. mája 1999 úrad práce odpovedal na dopyty súdu. Dňa   3.   júna   1999   Ekogas,   s.   r.   o.,   so   sídlom   v   Prešove   oznámil   súdu   dôvod rozviazania pracovného pomeru so sťažovateľom a informoval ho o jeho príjmoch. Dňa 8. júna 1999 okresný úrad oznámil súdu, že sťažovateľ nepoberá dávku sociálnej pomoci.

Dňa 6. augusta 1999 súd opätovne žiadal úrad práce, aby oznámil, či sťažovateľ je naďalej evidovaný ako uchádzač o zamestnanie a či poberá podporu, ak áno, v akej výške. Okresný súd požiadal aj okresný úrad, aby oznámil, či sťažovateľ poberá dávku sociálnej pomoci.

Dňa 18. augusta 1999 úrad práce oznámil súdu, že sťažovateľ nastúpil do pracovného pomeru u zamestnávateľa BURDA S. G., s. r. o., so sídlom Pekná cesta 6, Bratislava. Dňa 20. augusta 1999 okresný úrad oznámil súdu, že sťažovateľ nepoberá dávku sociálnej starostlivosti.

Dňa 12. januára 2000 súd vyzval sťažovateľa, aby upresnil, proti ktorým výrokom rozsudku zo 14. októbra 1998 podal odvolanie.

Dňa 7. februára 2000 sťažovateľ upresnil, že jeho predmetné odvolanie smerovalo proti výroku „o zastavení konania v bode 4 a to o 353 400,- Sk“, proti výroku „o zamietnutí prevyšujúcej časti návrhu“ a proti výroku „o povinnosti nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 21 010,- Sk“.

Dňa 11. júla 2000 bol spis doručený Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zo 14. októbra 1998. Dňa 13. marca 2001 krajský súd vrátil spis okresnému súdu bez rozhodnutia s tým, že okresný súd musí najskôr rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 3. apríla 2001 okresný súd opätovne žiadal správy od úradu práce, okresného úradu a od zamestnávateľa sťažovateľa.

Dňa   27.   apríla   2001   okresný   úrad   oznámil   súdu,   že   sťažovateľ   nepoberá   dávky sociálnej pomoci.

Dňa 4. mája 2001 úrad práce oznámil súdu, že sťažovateľ nie je evidovaný na úrade práce, je zamestnaný v BURDA S. G., s. r. o., so sídlom v Bratislave.

Dňa 6. júna 2001 súd urgoval správu od zamestnávateľa sťažovateľa pod sankciou uloženia pokuty.

Dňa   9.   júla   2001   zamestnávateľ   oznámil   súdu,   že   sťažovateľ   u neho   pracuje   od 1. júla 1999, ako aj príjem sťažovateľa.

Dňa 26. júla 2001 súd požiadal Nemocnicu s poliklinikou v Prešove o oznámenie, či je tu zamestnaná M. V., ak áno, aký je jej príjem.

Dňa   6.   augusta   2001   Nemocnica   s poliklinikou   v Prešove   doručila   súdu   opisy mzdových listov M. V.

Dňa 14. augusta 2001 okresný súd uznesením rozhodol, že nepriznáva sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa   31.   augusta   2001   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov.

Dňa 3. septembra 2001 súd vyzval sťažovateľa na oznámenie, či vzhľadom na obsah uvedeného odvolania vznáša aj námietku zaujatosti voči sudkyni JUDr. Ľ. M. Ak áno, nech uvedie dôvody.

Dňa 13. septembra 2001 sťažovateľ oznámil súdu, že námietku zaujatosti nevzniesol. Dňa 19. októbra 2001 bol doručený spis krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zo 14. októbra 1998, ako aj proti uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov zo 14. augusta 2001.

Dňa 8. apríla 2002 krajský súd zrušil napadnutý rozsudok v jeho zamietavej časti a v nadväzujúcom   výroku   o náhrade   trov   konania   a v rozsahu   zrušenia   vrátil vec   súdu prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie   a nové   rozhodnutie.   Odvolací   súd   potvrdil   napadnuté uznesenie zo 14. augusta 2001.

Dňa 23. mája 2002 boli uvedené rozhodnutia a predmetný spisový materiál vrátený okresnému súdu.

Dňa   4.   júna   2002   súd   doručil   rozhodnutia   krajského   súdu   účastníkom   konania a súčasne vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby v lehote 10 dní označil dôkazy, ktoré žiada vo veci vykonať.

Dňa 14. augusta 2002 súd vyzval sťažovateľa, aby v lehote 20 dní s poukazom na zrušené   uznesenie   krajského   súdu   označil   dôkazy,   ktoré   žiada   vykonať na   preukázanie výšky škody, ktorú žiada nahradiť.

Dňa 21. augusta 2002 sťažovateľ doručil súdu zmenu návrhu na začatie konania, podľa ktorej „odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 25 446 200 Sk s 19 % úrokom od 19. 7. 1994 až do zaplatenia, trovy konania a právneho zastupovania, všetko do troch dní po právoplatnosti tohto rozsudku“.

Dňa 27. septembra 2002 okresný súd svojím uznesením nepripustil zmenu návrhu. Dňa   11.   októbra   2002   sťažovateľ   opäť   podal   zmenu   žalobného   návrhu,   pričom navrhol vydať tento rozsudok: „odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 25 446 200,- Sk s 19, 18 % úrokom od 19. 7. 1994 až do zaplatenia, trovy konania a právneho zastupovania, všetko do troch dní po právoplatnosti tohto rozsudku“.

Dňa 21. februára 2003 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie okresného súdu sp. zn. 9 C 217/94 bez uvedenia dátumu, ktorým sa uložila sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za „návrh (200.000,-- Sk – 13.704,-- Sk zaplatených)“.

Dňa   24.   februára   2003   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   o povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

Dňa   19.   mája   2003   okresný   súd   uznesením   č.   k.   9   C   217/94-217   zrušil   svoje uznesenie,   ktorým   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za „návrh (200.000,--   Sk   –   13.704,--   Sk   zaplatených)“, pripustil zmenu   žalobného   návrhu   podľa podania sťažovateľa zo 7. októbra 2002 tak, že navrhovaný výrok rozsudku znie: „odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 25.446.200,- Sk s 19 % úrokom od 19. 7. 1994 až do zaplatenia,   trovy   konania   a právneho   zastupovania,   všetko   do   3   dní   po   právoplatnosti rozsudku,“ a uložil   sťažovateľovi,   aby   v lehote   20   dní   od   doručenia   tohto   uznesenia pripojenou   poštovou   poukážkou   na   účet   okresného   súdu   zaplatil   súdny   poplatok   za rozšírenie žalobného návrhu podľa podania zo 7. októbra 2002 vo výške 172 260 Sk. Dňa 6. júna 2003 sa odporkyňa na výzvu súdu vyjadrila k zmenenému návrhu. Dňa   13.   júna   2003   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 19. mája 2003 a žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa   25.   júna   2003   sťažovateľ   zaslal   súdu   vyplnené   tlačivo   na   oslobodenie   od súdnych poplatkov.

Dňa 18. júla 2003 súd priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 30. júla 2003 odporkyňa upozornila súd na chybu v uznesení z 18. júla 2003. Dňa 15. augusta 2003 súd nariadil pojednávanie vo veci na 11. november 2003. Dňa 11. novembra 2003 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, ktoré bolo odročené na 14. november 2003 za účelom vyhlásenia rozhodnutia.

Dňa 12. novembra 2003 sťažovateľ zaslal písomné stanovisko vo veci. Dňa 14. novembra 2003 bolo vo veci pojednávanie, ktoré súd odročil na neurčito s tým, že uložil účastníkom konania, aby predložili prípadné návrhy na dôkazy a žalovaná strana aj stanovisko k podaniu sťažovateľa doručené súdu 12. novembra 2003.

Dňa 19. novembra 2003 právny zástupca odporkyne navrhol vo veci výsluch svedkov a tiež vykonanie listinných dôkazov.

Dňa 20. novembra 2003 sťažovateľ doručil súdu písomné vyjadrenie. Dňa   25.   novembra   2003   sťažovateľ   podal   vyjadrenie   k predloženým   dôkazom odporkyne z 19. novembra 2003.

Dňa   1.   decembra   2003   súd   nariadil   pojednávanie   vo   veci   na   11.   február   2004 a obrátil sa s dopytom na daňový úrad ohľadom daňového priznania sťažovateľa.

Dňa 17. decembra 2003 daňový úrad reagoval na výzvu súdu.

Dňa 8. januára 2004 sťažovateľ doručil súdu žiadosť o predvolanie svedka. Dňa 11. februára 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 16. február 2004 za účelom vyhlásenia rozhodnutia.

Dňa 16. februára 2004 bol vo veci vyhlásený rozsudok č. k. 9 C 217/94-303, ktorým súd žalobný návrh sťažovateľa zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Dňa   9.   marca   2004   bolo   súdu   doručené   odvolanie   žalobcu   proti   uvedenému rozsudku.

Dňa 30. marca 2004 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku č. k. 9 C 217/94-303 zo 16. februára 2004.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o zaplatenie 693 464 Sk s prísl. vedenom pod sp. zn. 9 C 217/94, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako žalobca, došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že doterajší zdĺhavý, takmer   desaťročný   priebeh   napadnutého   konania   ústavný   súd   nemôže   pripísať   na   vrub faktickej náročnosti alebo právnej zložitosti prerokovávanej veci. Napokon ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nenamietal zložitosť napadnutej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd zistil, že samotný sťažovateľ neustálymi nerelevantnými zmenami svojho žalobného   návrhu   tiež   prispel   k tomu,   že   v tomto   konaní   dochádzalo   k zbytočným prieťahom,   teda   doterajšia   dĺžka   napadnutého   konania   bola   vyvolaná   aj   správaním sťažovateľa.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný, resp. nepreukázal vo veci relevantnú procesnú činnosť minimálne v období od 25. januára 1999 do 13. marca 2001 (keď síce zisťoval informácie, ktoré mali byť podkladom pre rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov, napokon však súd o tejto žiadosti vôbec nerozhodol, a preto všetky tieto   úkony   musel   po   viac   ako   dvoch   rokoch   zopakovať),   od   20.   augusta   1999   do 12. januára 2000 (keď bol súd nečinný) a od 21. februára 2003 do 19. mája 2003 (keď bol súd nečinný). Okresný súd teda počas dvoch rokov a šiestich mesiacov vo veci nevykonal prakticky žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako žalobca   v   danej   veci počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného   v citovaných   článkoch   ústavy   a dohovoru   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci a iba sčasti boli vyvolané správaním účastníkov, inak k prieťahom dochádzalo v dôsledku postupu súdu. Obranu okresného súdu, že napadnuté konanie bolo v období   od 18.   októbra   1995 do   16.   marca   1998 dôvodne prerušené,   ústavný   súd   uznal, a teda   na toto   obdobie   neprihliadol,   pričom   ani účastníci konania nepodali odvolanie proti rozhodnutiu o prerušení konania.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Vzhľadom na to, že 16. februára 2004 bol vo veci vyhlásený okresným súdom rozsudok, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 900 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   ako   aj   na skutočnosť, že on sám sčasti prispel k týmto zbytočným prieťahom, považuje za primerané vo výške 20 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zabezpečenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov   konania   v   uplatnenej   výške   9   340   Sk   z dôvodu   trov   jeho   právneho   zastúpenia advokátom JUDr. J. M.

Náhrada sa priznala za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a zaujatie písomného stanoviska k vyjadreniu podpredsedu okresného súdu). Za dva úkony vykonané v roku 2004 patrí odmena v sume dvakrát po 4 534 Sk a režijný paušál dvakrát po 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkom sumu 9 340 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2004