znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 157/03-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Lekáreň Slatina, s. r. o., so sídlom Ul. SNP 345/1, Zvolenská Slatina, zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., vo veci porušenia základných práv podľa čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   11   Listiny   základných   práv   a slobôd   a porušenia základného práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo 14. mája 2001 (správne zo 14. mája 2002) č. k. 6 C 198/01-46 (správne 5 C 198/01- 46) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 27. februára 2003 č. k. 13 Co 341/02-72 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Lekáreň Slatina, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2003 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Lekáreň Slatina, s. r. o., so sídlom Ul. SNP 345/1, Zvolenská Slatina (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namieta   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok   a porušenie   ústavných podmienok jeho vyvlastnenia upraveného v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie jej základného práva   na podnikanie upraveného v čl. 35 ods. 1   ústavy   a porušenie   jej   základného   práva   vlastniť   majetok   upraveného   v   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dodatkový protokol“) v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej aj „okresný súd“) zo 14. mája 2002 č. k. 5 C 198/01-46 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) z 27. februára 2003 č. k. 13 Co 341/02-72.Sťažovateľka síce vo svojej sťažnosti označila za napadnuté rozhodnutie rozsudok okresného súdu zo 14. mája 2001 č. k. 6 C 198/01-46, z priloženej fotokópie rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo 14. mája 2002 č. k. 5 C 198/01-46 a fotokópie rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. februára 2003 č. k. 13 Co 341/02-72 je však evidentné, že   v skutočnosti   sťažovateľka   svojou   sťažnosťou   napáda   toto   priložené   rozhodnutie okresného   súdu   v spojení   s uvedeným   rozhodnutím   krajského   súdu,   ktoré   nadobudli právoplatnosť 13. mája 2003.

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu sťažovateľky proti odporcovi Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni,   so   sídlom   Mamateyova   17,   Bratislava,   o zaplatenie 163 690,37 Sk s príslušenstvom a krajský súd napadnutým rozsudkom tento rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Z napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   argumentoval v jeho odôvodnení tým, že návrh je podaný predčasne vzhľadom na § 34 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z.   z.“),   podľa   ktorého bol odporca (Všeobecná zdravotná poisťovňa) povinný uhradiť navrhovateľovi (sťažovateľke)   dlžobu po poisťovni Perspektíva do 24 mesiacov od nadobudnutia účinnosti vyhláseného konkurzu (rozhodnutie o vyhlásení konkurzu bolo právoplatné 21. mája 2001), ak svoj záväzok voči nej preukáže.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento oprel svoje rozhodnutie aj o tú skutočnosť, že z obsahu vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je nepochybné, že na majetok zrušenej poisťovne bol vyhlásený konkurz, čím došlo k prerušeniu likvidácie, ktorá do dňa rozhodovania krajského súdu nebola právne ukončená. Pretože nie je známa výška   majetkového   zostatku   zrušenej   poisťovne   ani   rozsah   uspokojených   záväzkov poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, nemožno konštatovať nemožnosť uspokojenia týchto záväzkov z majetku zrušenej poisťovne, a tým ani prechod záväzkov na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, resp. inú poisťovňu.

Podľa   právneho   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   a krajský   súd   v napadnutých rozsudkoch aplikovali také znenie ustanovenia § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z., ktoré sa stalo súčasťou tohto zákona prostredníctvom novelizácie vykonanej zákonom č. 233/2001 Z. z. až po uplatnení jej práva cestou súdnej žaloby, čím „bol narušený inštitút právnej istoty, s ktorým v právnom štáte úzko súvisí požiadavka zachovania legálne nadobudnutých práv.   Vo   všeobecnom   vyjadrení   to   znamená,   že   nikomu   nemožno   odňať   jeho   riadnym spôsobom   nadobudnuté   práva   na   základe   neskoršie   vydaného   právneho   predpisu.   Táto požiadavka ako imanentná súčasť právnej istoty sa vzťahuje predovšetkým na základné práva a slobody, ktoré sú v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“

Z tohto   právneho   východiska   vyvodzuje   sťažovateľka   záver,   že   v   napadnutých rozsudkoch okresný súd a krajský súd interpretovali a aplikovali ustanovenie § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z. v rozpore s označenými článkami ústavy, Listiny a Dodatkového protokolu.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   jej sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   163.690,37   Sk   s príslušenstvom   rozsudkami Okresného   súdu   Bratislava   V č.   k.   6   C   198/01-46 (správne   má   byť   5   C   198/01-46) a Krajského súdu Bratislava 13 Co 341/02-72 v dôsledku aplikácie § 34 ods. 6 zákona č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   došlo   k porušeniu základného   práva   sťažovateľky   na   rovnosť   garantovanú   čl.   11   Listiny   základných   práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň   došlo   aj   k porušeniu   ustanovenia   čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 02. 2003, č. k. 13 Co 341/02-72 a rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 14.   05.   2001 (správne má byť zo dňa 14. 5. 2002), č. k. 6 C 198/01-46 (správne má byť 5 C 198/01-46) sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 150.000,- Sk k rukám navrhovateľa   do   troch   dní   od   právoplatnosti   z titulu   primeraného   finančného zadosťučinenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa názoru ústavného súdu v časti, v ktorej sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia   označených   základných   ústavných   práv   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 5 C 198/01-46, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1, ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   ústavných   práv sťažovateľky,   ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   voči   okresnému   súdu   rozhoduje v odvolacom konaní krajský súd.   Sťažovateľka k namietaným nedostatkom   napadnutého rozsudku okresného súdu mala k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý napokon aj využila. Preto vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu.

Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   bolo   treba   túto   časť   sťažnosti   odmietnuť   pre nedostatok právomoci.

2.   Zvyšok   sťažnosti,   ktorým   sťažovateľka   namieta   porušenie   ústavných   práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, treba považovať za zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, na relevancii ktorej sa v zásadných aspektoch   nič   nezmenilo   ani   zmenou   ústavnej   úpravy   vzťahujúcej   sa   na individuálnu ochranu základných práv a slobôd, však tento nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného   súdu,   ani jeho posúdenie   skutkovej   otázky   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 48/00).   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). Inými slovami, právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého   ústavný   súd   o namietaných   zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (napr. I. ÚS 44/03).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť   okrem   iného   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s   právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení vo veci sťažovateľky. Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu príslušné zákonné ustanovenia vyložiť.   Rovnako   nemožno   dospieť   ani   k záveru,   že   by   bol   výklad   krajského   súdu z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný   a neudržateľný,   tak   aby   jeho   následkom   došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, ktoré sťažovateľka namieta. V tejto súvislosti poukazuje   ústavný   súd   na   tú   skutočnosť,   že   krajský   súd   potvrdil   zamietnutie   žaloby z dôvodu   jej   predčasnosti.   Nedošlo   teda   k tomu,   že   by   krajský   súd   považoval   nároky sťažovateľky   za   nedôvodné   s konečnou   platnosťou,   a to   ani   v tej   časti,   v ktorej   sa sťažovateľka domáhala prisúdenia majetkových sankcií. Preto v tejto časti podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľky, a preto požiadavka na vyslovenie   porušenia   čl.   1,   čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy   a čl.   11   Listiny   bez   vzťahu   ku konkrétnemu   základnému   právu   alebo   slobode   sťažovateľky   je   zjavne   neopodstatnená (I. ÚS 34/96).

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v súlade   s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 57/03) po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2003