znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 157/02-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho   prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ing.   M.   S.,   bytom   K.,   zastúpeného   komerčnou právničkou   JUDr.   M.   S.,   Komerčná   právna   kancelária,   K.,   vo   veci   porušenia   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   vo   veci   nároku   na náhradu škody uplatneného poškodenou osobou v trestnom konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. 7 T 136/96, teraz pod sp. zn. 8 T 327/01 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ing. M. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II vo veci nároku   na   náhradu   škody   uplatneného   poškodenou   osobou   v trestnom   konaní   vedenom pôvodne pod sp. zn. 7 T 136/96, teraz pod sp. zn. 8 T 327/01 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 28. novembra 2002 č. k. I. ÚS 157/02-7 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť Ing. M. S., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. M. S., Komerčná právna kancelária, K., ktorou sa sťažovateľ sťažoval   na   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) vo veci uplatneného nároku na náhradu škody v trestnom konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. 7 T 136/96, teraz pod sp. zn. 8 T 327/01.

1.1   Sťažovateľ v sťažnosti   uviedol,   že   namieta   porušenie   označeného základného práva   ako   právny   nástupca   poškodenej   osoby   (manželky   zomrelej   25.   novembra 1998), ktorá   si   v rámci uvedeného trestného konania uplatnila nárok   na náhradu   škody, ktorá jej bola spôsobená trestným činom. Ďalej uviedol, že „V dôsledku podania obžaloby a pojednávaní   (...)   16.   5.   96,   7.   6.   96   a 18.   6.   96   kedy   si   moja   manželka   uplatnila v adhéznom konaní nárok na náhradu škody ako poškodená podvodom obž. Š. „stiahla“ žalobu o vrátenie pôžičky 150 000.- Sk s príslušenstvom zo súdu a to listom z 24. 10. 1996 domnievajúc   sa,   že   Š.   bude   čoskoro   odsúdený   a jej   bude   priznaná   náhrada   škody v adhéznom konaní. To sa však dodnes nestalo“. Sťažovateľ zároveň žiadal, aby ústavný súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   priznal   mu primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   200   000   Sk,   a to   vzhľadom   na   to,   že   jeho manželka listom z 24. októbra 1996 vzala späť „žalobu o vrátenie pôžičky 150 000 Sk na doporučenie civilného senátu 14 C 129/96 v tom smere, že po uplatnení nároku v adhéznom konaní v rámci trestného konania nie je potrebné ďalšie civilné konanie, kde by sa zbytočne platil vysoký súdny poplatok“. Sťažovateľ v tejto súvislosti pripojil podanie z 24. októbra 1996 adresované Okresnému súdu Košice I pod označením „Stiahnutie obžaloby“, v ktorom sa   uvádza: „Dovoľujem si Vám oznámiť,   že v plnom   rozsahu sťahujem obžalobu proti p. M. Š., sp. zn. 14 C 129/96-8, ktorú som podala dňa 11. decembra 1995.“

1.2   Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   opakovane   sťažoval   na   dĺžku trestného   konania   a   jeho   sťažnosť   z 19.   februára   1999   bola   uznaná   ako   opodstatnená. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že „súd pre chybný postup, ním zavinené zbytočné prieťahy,   za   ktoré   bolo   sudcovi   uložené   kárne   opatrenie,   pre   nesprávne   rozhodovanie a prepustenie obž. Š. z väzby, má najväčší podiel na tom, že naše spoločné 150 000 Sk s prísl. nám dodnes za 7 rokov neboli prisúdené“. Sťažovateľ pripojil k sťažnosti dôkazy, na ktoré   sa   v sťažnosti   odvolával.   Z pripojeného   vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu z 19. februára 1999 o. i vyplýva, že „vzhľadom na nečinnosť predsedu senátu (...) v období od 6. 10. 1997 do 19. 10. 1998 je Vaša sťažnosť na prieťah v konaní dôvodná. Žiada sa však podotknúť,   že   štúdium   spisového   materiálu   spisu   sp.   zn.   7   T   324/97   si   vyžadovalo vzhľadom na rozsah spisu určitý primeraný čas. Uvedený prieťah v konaní bol prejednaný s menovaným   sudcom,   ktorému   bola   uložená   v zmysle   príslušných   ustanovení   zák. č. 412/91 Zb. o kárnej zodpovednosti sudcov v znení noviel, výtka. Napokon, pre Vašu informáciu   uvádzam,   že   v predmetnej   trestnej   veci   bol   vytýčený   termín   hlavného pojednávania na deň 30. 3. 1999 (...)“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   predsedom   JUDr.   V.   K.,   vyjadreniami   z 30. decembra 2002 a 24. októbra 2003 a právna zástupkyňa sťažovateľa vyjadrením z 28. marca 2003.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 40/02, I. ÚS 8/03).

II.

Na   základe   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   8   T   327/01   a písomných   vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1. Dňa 8. mája 1996 bola okresnému súdu podľa § 176 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej len „TP“) doručená obžaloba obvodného prokurátora Košice II (ďalej len „okresný prokurátor“) na M. Š. (ďalej len „obžalovaný“), preto že „3.) dňa 9. 12. 1994 v Košiciach na ul. tr. SNP č. 67 prevzal na základe zmluvy o pôžičke a združení od M. S. sumu 150 000,- Sk, ako vklad na sprevádzkovanie potravín na Spišskom námestí v Košiciach, zaručil sa svojou nehnuteľnosťou a to potravinami na ul. Čínskej v Košiciach, pričom tieto už od 13. 7. 1994 boli v záložnom práve, sumu 150 000,- Sk nepoužil na sprevádzkovanie potravín, ale na splatenie dlhov a osobné potreby, pričom už v čase pôžičky vedel, že peniaze nevráti, predajňu vôbec nesprevádzkoval, sumu nevrátil, čím M. S. spôsobil škodu 150 000,- Sk“ (ďalej len „obžaloba“). Tento skutok bol spolu s ďalšími štyrmi skutkami kvalifikovaný v obžalobe ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods. 3 písm. b) Trestného zákona (ďalej len „TZ“). Obžaloba bola zapísaná pod sp. zn. 7 T 136/96. V súčasnosti je konanie o tejto obžalobe okresným súdom vedené pod sp. zn. 8 T 327/01 (ďalej len „trestný spis“).

Z trestného spisu vyplýva, že za uvedený trestný čin bolo obžalovanému vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa z 1. marca 1996 a následne v rámci prípravného konania bola vypočutá M. S., ktorá do zápisnice o výsluchu svedka – poškodeného z 15. marca 1996 (č. l. 25-27) uviedla: „V rámci § 43 Trestného poriadku sa k trestnému konaniu s náhradou škody   pripájam   a žiadam,   aby   súd   v prípade   odsudzujúceho   rozsudku   zaviazal obžalovaného M. Š., aby mi spôsobenú škodu 150.000,- Sk a zároveň aj úroky v hodnote 75.000,- Sk uhradil.“

2.   Hlavné   pojednávanie   nariadené   na   7.   jún   1996   bolo   z dôvodu   neprítomnosti obžalovaného   odročené   na   neurčito   za   účelom   zistenia   pobytu   obžalovaného prostredníctvom príslušnej mestskej evidencie obyvateľstva.

3. Okresný súd 4. septembra 1996 vydal podľa § 69 ods. 1 TP príkaz na zatknutie obžalovaného   z dôvodu,   že   sa   v mieste   trvalého   a prechodného   bydliska   nezdržiava a doterajšie pátranie po jeho pobyte bolo neúspešné. Podľa tohto príkazu na zatknutie „Tieto okolnosti odôvodňujú obavu, že sa skrýva a tak sa vyhýba trestnému stíhaniu, čím je daný dôvod väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por.“. Z tohto dôvodu bol obžalovaný vzatý do väzby uznesením okresného súdu z 27. septembra 1996. Zo zápisnice o výsluchu M. Š. z 27.   septembra   1996,   ktorá   bola   v tejto   súvislosti   s obžalovaným   spísaná   sudcom okresného   súdu   (č.   l.   298   trestného   spisu),   vyplýva   ku   skutku   pod   bodom   3   obžaloby nasledovné: „Je pravdou, že som uzavrel zmluvu o pôžičke s p. S. a dostal som od nej 150 000,- Sk ako vklad na potraviny. Tento skutok priznávam a uhradím ho.“

4. Na hlavnom pojednávaní 18. októbra 1996 boli k jednotlivým skutkom obžaloby vypočutí obžalovaný a šiesti svedkovia, medzi nimi aj sťažovateľ, jeho syn M. S. a jeho manželka M. S., ktorá o. i. uviedla: „Žiadam teda, aby nám bola uhradená škoda vo výške 150 000,- Sk a 75 000,- Sk.“

Toto   pojednávanie   bolo   odročené   na   8.   november   1996   za   účelom   predvolania neprítomných   svedkov.   Medzitým   okresný   súd   uznesením   z 18.   októbra   1996   zamietol žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu, avšak Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 10 To 356/96-319 zo 6. novembra 1996 toto uznesenie okresného súdu zrušil a podľa § 72 ods. 2 TP z dôvodov uvedených v § 73 ods. 1 písm.   b)   TP   obžalovaného   prepustil   „ihneď“   z väzby   na   slobodu.   V odôvodnení   tohto uznesenia   krajský   súd   o.   i.   uviedol:   „Vzhľadom   na   osobu   obžalovaného   a na   povahu prejednávaného   prípadu,   krajský   súd   považuje   sľub   za   dostatočný,   a preto   ho   prijal. V dôsledku toho dôvod väzby uvedený v § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por. nahradil sľubom a rozhodol o prepustení obžalovaného na slobodu. Vo veci je stanovený termín hlavného pojednávania na (...) deň 8. novembra 1996 (...), a preto bude povinnosťou obžalovaného sa na toto pojednávanie dostaviť. Neúčasť na tomto pojednávaní by bola porušením daného sľubu.“

5. Hlavné pojednávanie 8. novembra 1996, na ktoré sa obžalovaný dostavil, bolo po výsluchu jedného svedka odročené na 26. november 1996 za účelom predvolania a výsluchu neprítomných   svedkov.   Z rovnakého   dôvodu   bolo   odročené   aj   hlavné   pojednávanie 26. novembra 1996 na 6. december 1996, ktoré sa však neuskutočnilo, keď bolo odročené na   neurčito   z dôvodu,   že   sa   „nedostavili   prísediaci“.   Ďalšie   hlavné   pojednávanie   bolo nariadené na 28. február 1997, na ktorom boli vypočutí dvaja svedkovia a pojednávanie bolo odročené na 25. marec 1997 za účelom predvolania svedkov J. a T. a predvedenia neprítomných svedkov (Ing. V. a A.).

6. Následne okresný súd nariadil hlavné pojednávania na tieto termíny: 25. marec 1997, 18. apríl 1997, 6. máj 1997, 20. máj 1997, 6. jún 1997, 17. jún 1997, 2. september 1997,   19.   september   1997   a 3.   október   1997.   S výnimkou   ostatných   dvoch   hlavných pojednávaní bol obžalovaný na nich prítomný, jeho obhajca nebol prítomný len 25. marca a 19.   septembra   1997.   Na   žiadnom   z   týchto   hlavných   pojednávaní   sa   však   dôkazy nevykonávali,   ale   vždy   boli   len   odročené   na   nový   termín   hlavného   pojednávania. Zo zápisníc   o týchto   hlavných   pojednávaniach   vyplývajú   rôzne   dôvody   ich   odročenia, medzi   nimi   však   prevažuje   neprítomnosť   (pre   nedostavenie   sa   alebo   nepredvedenie) svedkov. V niektorých prípadoch je dôvod odročenia nejasný, pretože aj v tých prípadoch, v ktorých sa predvolaný svedok dostavil, bolo hlavné pojednávanie odročené bez vykonania jeho výsluchu. Tak tomu bolo 25. marca 1997 (dostavil sa svedok   A.),   20. mája 1997 (dostavili sa svedkovia A. a Ing. V.), 6. júna 1997 (dostavil sa svedok Ing. V.). Vo všetkých týchto prípadoch odročených hlavných pojednávaní je však možné zo súdnych zápisníc vyvodzovať ako dôvod ich odročenia aj neúčasť prísediaceho.

7.   Hlavné   pojednávanie   3.   októbra   1997   bolo   odročené   na   neurčito,   pretože okresnému   súdu   18.   septembra   1997   Okresný   súd   Košice   I oznámil,   že   vedie   trestné stíhanie   proti   obžalovanému   pre   rovnakú   trestnú   činnosť   a že   vzhľadom   na   obavu z vytvorenia prekážky rozsúdenej veci požiadal krajský súd o prikázanie veci okresnému súdu.   K uvedenému   oznámeniu   Okresného   súdu   Košice   I bola   pripojená   obžaloba obvodného prokurátora Košice I, ktorú tento Okresnému súdu Košice I podal 8. mája 1996 na   obvinených   M.   Š.   a J.   R.   za   celkom   šesť   skutkov   kvalifikovaných   ako   trestný   čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a ods. 2 TZ, trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods. 3 písm. b) TZ a ako vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 TZ trestný čin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 125 ods. 1 TZ.

Krajský súd uznesením č. k. 6 Nt 18/97-354 z 1. októbra 1997 odňal Okresnému súdu Košice I trestnú vec proti obžalovaným M. Š. a J. R. (ďalej tiež „obžalovaní“) vedenú na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 5 T 123/96 a prikázal ju okresnému súdu. Krajský súd   v uznesení   o.   i.   uviedol,   že   „Okresný   prokurátor   podal   na   Okresnom   súde   Košice I obžalobu na M. Š. a spol. pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 3 písm. b) Tr. zák. a iné. Trestného činu podvodu obžalovaný M. Š. sa mal dopustiť v čase od 14. 11. 1994 do 28.   1.   1995   tým,   že   pod   rôznymi   zámienkami   vylákal   od   poškodených   peniaze v celkovej výške 901.500,- Sk, ktoré v stanovených termínoch nevrátil a ponechal si ich pre seba“. Podľa krajského súdu vzhľadom „na skutočnosť, že na obžalovaného M. Š. boli na uvedených súdoch podané samostatné obžaloby, pričom čiastkové skutky obsiahnuté v ich výrokových   častiach   by tvorili   v prípade   ich   preukázania jeden   pokračovací   trestný   čin podvodu   podľa   citovaného   zákonného   ustanovenia   (...)   prichádza   do   úvahy   spojenie uvedených   vecí   podľa   §   23 ods.   3 Tr.   por.   na ich   spoločné   prejednanie a rozhodnutie. Tomuto procesnému úkonu musí však predchádzať odňatie a prikázanie veci podľa § 25 Tr. por., aby sa tak obe veci obžalovaného sústredili na jednom súde“. Spis bol 6. októbra 1997 doručený okresnému súdu, ktorý prikázanú vec zapísal pod sp. zn. 7 T 324/97.

8. Okresný súd nariadil hlavné pojednávanie na 17. november 1998, na ktoré sa nedostavili   obžalovaní   (obžalovaný   M.   Š.   sa   ospravedlnil   z dôvodu   práceneschopnosti a obžalovaný J. R. mal závadu v doručení predvolania) a pojednávanie bolo odročené na neurčito. Ďalšie hlavné pojednávanie bolo nariadené na 30. marec 1999, ktoré po spojení oboch vecí na spoločné konanie pod sp. zn. 7 T 136/96 bolo odročené na neurčito z dôvodu neprítomnosti   obžalovaného J.   R.,   ohľadne   ktorého   okresný   súd   31.   marca   1999   vydal príkaz na zatknutie. Príkaz bol realizovaný 9. novembra 1999 a nasledujúci deň bol tento obžalovaný   vzatý   do   väzby.   Krajský   súd   konajúci   o sťažnosti   obžalovaného   J.   R. 16. decembra 1999 uznesenie o vzatí do väzby zrušil a prepustil ho na slobodu s tým, že prijal jeho písomný sľub.

9.   Okresný   súd   nariadil   hlavné   pojednávanie   na   17.   marec   2000,   na   ktoré   sa nedostavil ani jeden z obžalovaných, pojednávanie bolo preto odročené na neurčito „s tým, že na obž. M. Š. a J. R. bude vydaný príkaz na zatknutie“. V ten istý deň okresný súd tento príkaz   písomne   aj   vydal.   V oboch   prípadoch   bol   príkaz   na   zatknutie   doručený   odboru pátrania príslušného okresného riaditeľstva Policajného zboru 23. a 27. marca 2000.

10. Okresný súd nariadil hlavné pojednávanie na 13. júl 2001. Zo zápisnice z tohto pojednávania vyplýva, že bol predvedený obžalovaný J. R. a že „sa nedostavil obžalovaný M.   Š.   (...).   Menovaný   nebol   predvedený   ani   hliadkou   PZ,   nakoľko   podľa   vyjadrenia hliadky, ktorá ho mala predviesť sa na uvedených adresách nezdržiava. Dotazom na obhajcu JUDr. V. B. preds. senátu zisťuje, kedy sa naposledy skontaktoval so svojim mandantom M. Š., menovaný prednáša, že viac ako pred rokom som s ním mal telefonický kontakt, neviem však uviesť, odkiaľ volal, odvtedy sa so mnou neskontaktoval.“ Okresný súd po tomto vyjadrení uznesením rozhodol tak, že „trestnú vec proti obž. M. Š. (...) vylučuje zo spoločného konania (...)“, ktorá sa následne okresným súdom zapísala a ďalej vedie pod sp. zn. 8 T 327/01. Okresný súd na tomto hlavnom pojednávaní zároveň podľa § 221 ods. 2 TP vrátil trestnú vec proti obžalovanému J. R. okresnému prokurátorovi na došetrenie.

11. Sťažovateľ doručil 19. decembra 2001 okresnému súdu podanie označené ako „Uplatnenie nároku na náhradu škody ako dediča po neb. manželke M. S.“. V tomto podaní sťažovateľ uviedol „Formálne si opakovane uplatňujem v trestnom konaní vedenom pred Vašim súdom, t. č. pod sp. zn. 8 T 327/01, ako dedič a teda ako poškodený, právny nástupca nebohej   manželky   M.   S.   v rámci   trestného   konania   v adhéznom   konaní   náhradu   škody v sume 150 000,- Sk so 17,6 %-ným úrokom od 18. 10. 1996 a to od obžalovaného M. Š. v prípade,   že   bude   uznaný   vinným   a odsúdený   za   trestný   čin   podvodu   podľa   §   250 Trestného zákona“.

12.   Z   trestného   spisu   okresného   súdu,   do   ktorého   ústavný   súd   nahliadol 19. novembra   2003,   nevyplýva,   či   bol   príkaz   okresného   súdu   zo   17.   marca   2000   na zatknutie   obžalovaného   M.   Š.   realizovaný.   Podľa   vyjadrení   predsedu   okresného   súdu z 30. decembra 2002 a z 24. októbra 2003 podaných ústavnému súdu v rámci tohto konania „je naďalej vydaný príkaz na zatknutie obžalovaného zo dňa 17. 3. 2000, ktorý do dnešného dňa nebol zrealizovaný (...). V súlade s ustanovením § 69 ods. 3 Trestného poriadku pobyt obžalovaného sú povinné vypátrať policajné orgány“.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. 7 T 136/96, teraz pod sp. zn. 8 T 327/01 došlo k porušeniu práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

2. Zástupca okresného súdu okrem podania prehľadu procesných úkonov v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   T   327/01   uviedol,   že   „Sťažovateľ   namieta   porušenie   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   ku   ktorému   malo   dôjsť   v konaní   o nároku   na   náhradu   škody   uplatneného poškodenou   osobou   v trestnom   konaní.   (...)   Považujeme   za   potrebné   zdôrazniť,   že o povinnosti obžalovaného nahradiť poškodenému škodu súd rozhoduje až v odsudzujúcom rozsudku. Rozsudok je možné vyhlásiť až po vykonaní celého dokazovania. Predmetom konania je trestná vec proti obžalovanému M. Š.. Jedná sa o trestnú vec majetkovej povahy, obžalovaný   je   trestne   stíhaný   pre   spáchanie   viacerých   skutkov.   Vec   je   zložitá   na dokazovanie, pretože je potrebné vypočuť viacerých svedkov a v dôsledku nízkej procesnej disciplíny osôb predvolávaných na pojednávanie, ktoré sa na predvolanie na súd nedostavia, je   potrebné   z objektívnych   dôvodov   pojednávanie   odročiť.   Sťažovateľ   svojím   konaním dĺžku konania neovplyvnil. Súd v konaní postupoval bez prieťahov v období od podania obžaloby proti obž. M. Š. dňa 8. 5. 1996 do postúpenia trestnej veci proti obžalovaným M. Š. a J. R. z Okresného súdu Košice I dňa 6. 10. 1997. V tomto období súd vykonal 14 pojednávaní.   V období   od   6.   10.   1997   do   19.   10.   1998   súd   vo   veci   okrem   štúdia spisového materiálu nevykonal žiaden úkon. V ďalšom období do 30. 3. 1999 boli vykonané dve   pojednávania a od 31.   3. 1999 do   9.   11. 1999 v konaní nebolo možné pokračovať z dôvodu objektívnej prekážky a to vydaného príkazu na zatknutie obž. R.. Po realizácii príkazu   na   zatknutie   a po   rozhodnutí   odvolacieho   súdu   boli   vykonané   ďalšie   dve pojednávania. Dňa 17. 3. 2000 bol na obž. Š. vydaný príkaz na zatknutie, ktorý do dnešného dňa nie je zrealizovaný. Neprítomnosť obžalovaného je prekážkou objektívneho charakteru, pre   ktorú   nie   je   možné   v konaní   pokračovať.   Odporca   považuje   sťažnosť   za   čiastočne opodstatnenú a s ohľadom na kritériá, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri posúdení, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, má za to, že k prieťahom došlo iba v období od 6. 10. 1997 do 19. 10. 1998 (...)“.

3.   Sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   v   reakcii   (z   28.   marca 2003) na toto vyjadrenie okresného súdu uviedol: „Namietam konanie súdu od 18. 9. 1996 do 3. 10. 1997, kedy domnievam sa súd nekonal tak efektívne a hospodárne na jednotlivých pojednávaniach   ako   konať   mal.   Považujem   za   správny   názor   súdu,   že   od   6.   10.   1997 do 19. 10. 1998 súd zavinil 12 a ½ mesačný prieťah v konaní. Domnievam sa, že aj 4 a ½ mesačný prieťah od 17. 11. 1998 do 30. 3. 1999 bol súdom zavineným prieťahom, ak súd konal iba z podnetu MS SR, ktorému sťažovateľ doručil svoju prvú sťažnosť dňa 25. 1. 1999 na prieťahy v konaní. Taktiež sa domnievam, že súd ak dňa 31. 3. 1999 spojil veci 7 T 136/96 a 7 T 324/97 tak mohol už skôr ako až 13. 7. 2001 vylúčiť trestnú vec proti obž. Š. zo spoločného konania, pretože tr. konanie pred súdom v čase od 31. 3. 1999 do 17. 3. 2000   vo vzťahu k obž. Š.   neprebiehalo bez zbytočných   prieťahov a preto je poznačené zbytočnými   prieťahmi.   Hore   zvýraznené   časové   obdobia   poznačené   zbytočnými   súdom zavinenými prieťahmi majú rozhodný vplyv na prieťahy súdom nezavinené, ale zavinené policajnými orgánmi ako orgánmi činnými v trestnom konaní. (...) vec obž. Š. nebola a ani nie   je   fakticky   ani   právne   náročná,   keďže   podľa   obžaloby   ide   iba   o 5 jednoduchých podvodných skutkov, ku ktorým bolo potrebné vypočuť iba okolo 13 svedkov resp. prečítať niektoré   ich   výpovede   (...)“.   Z týchto   dôvodov   sťažovateľ   v záverečnom   návrhu   na rozhodnutie   navrhol   vysloviť,   že   okresný   súd   „porušil   základné   právo   Ing.   M.   S.   na prerokovanie nároku na náhradu škody v adhéznom konaní v rámci trestného konania bez zbytočných prieťahov, zaručené mu v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo Ing. M. S. na prejednanie nároku na náhradu škody v adhéznom konaní v rámci trestného konania v primeranej lehote zaručené mu v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (...)“. Zároveň navrhol prikázať okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznať mu „primerané zadosťučinenie v sume 150.000,- Sk“, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

3. Ústavný súd sa v uznesení o prijatí predmetnej sťažnosti na ďalšie konanie už vyjadril k aplikovateľnosti čl. 48 ods. 2 ústavy v časti upravujúcej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov na sťažovateľom napadnuté adhézne konanie ako súčasti trestného   konania.   V tejto   súvislosti   zdôraznil,   že   sťažnosť   sa   týka   posúdenia   postupu okresného súdu vo veci uplatneného nároku na náhradu škody v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. 7 T 136/96, teraz pod sp. zn. 8 T 327/01, v ktorom je trestne stíhaný obžalovaný (M. Š.) pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 písm. b) TZ, že uvedená trestná vec napadla na okresný súd 8. mája 1996, že manželka sťažovateľa M. S. bola vypočutá na hlavnom   pojednávaní   18.   októbra   1996   a ako   poškodená   si   riadne   uplatnila   nárok   na náhradu   škody   a že   sťažovateľ   „formálne   si   opakovane   uplatňuje   v trestnom   konaní vedenom (...) pod sp. zn. 8 T 327/01, ako dedič a teda ako poškodený, právny nástupca nebohej manželky (...) v rámci trestného konania v adhéznom konaní náhradu škody v sume 150 000 Sk so 17,6 %-ným úrokom od 18. 10. 1996, a to od obžalovaného M. Š. v prípade, že bude uznaný vinným a odsúdený za trestný čin podvodu podľa § 250 Trestného zákona“.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na § 43 ods. 2 TP, podľa ktorého poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na úhradu škody, ktorá mu bola trestným činom spôsobená, je oprávnený tiež navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu. Návrh treba urobiť najneskoršie na hlavnom pojednávaní pred začatím dokazovania (§ 206 ods. 2). Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Ďalej poukázal na § 45 ods. 4 TP, podľa ktorého ak ide o uplatnenie nároku na náhradu škody (§ 43 ods. 2), prechádzajú práva, ktoré tento zákon priznáva poškodenému, aj na jeho právneho nástupcu.

Napokon poukázal na § 83 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie, a na príslušnú judikatúru k tomuto ustanoveniu, z ktorej v kontexte danej veci vyplýva, že riadne uplatnenie nároku   na náhradu   škody   v trestnom   konaní (§   43 ods.   2 TP)   je z hľadiska ustanovenia   §   82   OSP   začatím   konania   a tvorí   prekážku   začatého   konania,   ak   žaloba v občianskom   súdnom   konaní   bola   podaná   až   po   tom,   keď   už   bol   urobený   návrh   na prisúdenie náhrady škody v trestnom konaní. Ak je teda z návrhu na začatie konania zrejmé, že protiprávnosť konania žalovaného spočívala v trestnej činnosti, musí súd so zreteľom na ustanovenie   § 83   OSP skúmať,   či   rovnaký   nárok   nebol už skôr   uplatnený v adhéznom konaní (napr. R 22/1979).

Na tomto základe ústavný súd teda dospel k záveru, že čl. 48 ods. 2 ústavy garantuje právo na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov aj poškodenému, ktorý   si   riadne podľa zákona voči obvinenému v trestnom konaní uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená   trestným   činom,   pre   ktorý   sa   trestné   stíhanie vedie,   pretože   takéto uplatnenie nároku na náhradu škody až do rozhodnutia o ňom podľa § 228 a § 229 TP zároveň   vylučuje   úspešné   uplatnenie   a jeho   meritórne   prerokovanie   a rozhodnutie v občianskom súdnom konaní (§ 83 OSP). V tejto súvislosti ústavný súd prihliadol aj na to, že   obdobne   (v   prípade,   ak ide   o právo   na prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote) aplikuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) v aspekte „občianske právo a záväzok“ aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Aquaviva v. Francúzsko z 21. novembra 1995).

Hoci   tento   článok   Dohovoru   nebol   predmetom   tohto   konania   vymedzeného sťažnosťou   sťažovateľa   a uznesením   ústavného   súdu   o jej   prijatí   na   ďalšie   konanie a ústavný súd sa ním preto nemohol osobitne zaoberať ani rozhodovať o jeho porušení, tak ako   to   žiadala   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v záverečnom   návrhu   na   rozhodnutie (zvláštnosť   konania   pred   ústavným   súdom   totiž   vylučuje   možnosť   navrhovateľa   meniť predmet konania vymedzeného v uznesení o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie - pozri napr. II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   6/02),   táto   skutočnosť   nebola   sama   osebe   na   prekážku   tomu,   aby ústavný súd pri výklade a uplatnení označeného článku ústavy neprihliadol aj cit. čl. 6 ods. 1   Dohovoru   a na   k nemu   sa   vzťahujúcu   príslušnú   judikatúru   Európskeho   súdu   pre ľudské   práva   (napr.   I.   ÚS   36/02).   S prihliadnutím   na   ňu   ústavný   súd   nezistil   žiadny relevantný dôvod na iný záver o aplikovateľnosti čl. 48 ods. 2 ústavy v prípade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, najmä ak v jeho obsahu nemožno vidieť podľa judikatúry   ústavného   súdu   (II.   ÚS   55/98,   II.   ÚS   4/02)   zásadnú   odlišnosť   od   práva   na prerokovanie záležitosti v „primeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.

4. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   I. ÚS   41/02).   V súlade   s Európskym súdom pre ľudské práva ústavný súd prihliada pritom aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

5.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v inkriminovanom   konaní   došlo   k jedinému významnému   prieťahu   spôsobenému   nečinnosťou   okresného   súdu,   a to   v období od 6. októbra 1997 do 17. novembra 1998 v nadväznosti na prikázanie okresnému súdu ďalšej   trestnej   veci   obžalovaného   na   spoločné   prejednanie   a rozhodnutie   s tou   trestnou vecou, v súvislosti s ktorou sťažovateľ (jeho právny predchodca) uplatnil nárok na náhradu škody (pozri body 7 a 8 časti II nálezu). Hoci táto skutočnosť nepochybne znamenala určité zdržanie   v doterajšom   postupe   okresného   súdu   vzhľadom   na   nutnosť   predovšetkým oboznámiť sa s novými skutkami, ktoré sa v tejto ďalšej veci kládli obžalovanému (M. Š.) za   vinu   buď   samostatne,   alebo   v spolupáchateľstve   s ďalším   obžalovaným   (J.   R.), a následne   starostlivo   pripraviť   vec   na   hlavné   pojednávanie,   nemožno   ňou   vysvetliť a ospravedlniť dvanásťmesačnú nečinnosť okresného súdu. Predseda okresného súdu čas potrebný na štúdium a prípravu veci neupresnil, naproti tomu sťažovateľ považoval celú túto dobu za zbytočný prieťah. Ústavný súd uznal ako primeraný čas potrebný na zvládnutie veci s ohľadom na jej povahu a rozsah čas, ktorý nepresahuje lehotu 3 – 4 mesiacov, a vo zvyšku zistenú dobu nečinnosti okresného súdu (cca 8 mesiacov) považoval za prieťah. Za prieťah ústavný súd považoval aj opakované odročenie hlavných pojednávaní z dôvodov   „nedostavenia   sa   prísediaceho“,   resp.   ich   odročenie   bez   vykonania   výsluchu prítomných   svedkov,   ku   ktorým   došlo   v období   od   decembra   1996   do   septembra   1997 (pozri body 5 a 6 časti II nálezu). Zo spisu ani z vyjadrení predsedu okresného súdu ústavný súd nezistil žiadny osobitný dôvod na to, aby mohol ospravedlniť takýto postup okresného súdu z hľadiska účelu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa dotknutý účastník súdneho konania nachádza (pozri napr. I. ÚS 41/02). Z judikatúry ústavného súdu však vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri   napr.   rozhodnutie   sp.   zn.   I.   ÚS   47/03   z 12.   novembra   2003   a v ňom   odkaz   na predchádzajúcu judikatúru).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   k uvedeným   prieťahom   došlo   v období,   keď inkriminované   konanie   trvalo   2   roky   a 1   mesiac   (od   18.   októbra   1996,   keď   právna predchodkyňa   sťažovateľa   ako   poškodená   podľa   §   43   ods.   2   TP   uplatnila   na hlavnom pojednávaní nárok na náhradu škody, do 17. novembra 1998, keď bolo uskutočnené prvé hlavné   pojednávanie   po   uvedenom   prikázaní   ďalšej   trestnej   veci).   V   období   súdneho konania, ktoré ďalej nasledovalo, a to až doteraz, však ústavný súd už žiadny prieťah, ktorý by bolo možné pričítať postupu okresného súdu, nezistil.

V tejto súvislosti ústavný súd nemohol akceptovať tvrdenie sťažovateľa o ďalších prieťahoch. Takto vzhľadom na dôvody odročenia hlavného pojednávania 17. novembra 1998 (pozri bod 8 časti II nálezu) nemohol považovať dobu 4 mesiacov, ktorá uplynula do nariadenia ďalšieho hlavného pojednávania (30. marca 1999), za „zbytočný“ prieťah. Ani tvrdenie sťažovateľa o možnosti skoršieho vylúčenia trestnej veci proti obžalovanému Š. zo spoločného konania „ako až 13. 7. 2001 (...), pretože tr. konanie pred súdom v čase od 31. 3. 1999 do 17. 3. 2000 vo vzťahu k obž. Š. neprebiehalo bez zbytočných prieťahov a preto je poznačené zbytočnými prieťahmi“, nemohlo byť vzaté do úvahy ako „zbytočný“ prieťah. Ako totiž zo spisu (pozri bod 8 časti II nálezu) vyplýva, na hlavnom pojednávaní

30. marca 1999 boli obidve trestné veci (v súlade s nariadením nadriadeného krajského súdu)   spojené   na   spoločné   konanie   a ďalší   postup   okresného   súdu   už nezávisel   len   od pôvodnej   veci   obžalovaného   (M.   Š.),   ale   aj   od   spojenej   veci   týkajúcej   sa   ďalšieho obžalovaného (J. R.), ohľadne ktorého okresný súd musel 31. marca 1999 vydať príkaz na zatknutie. Nič v spise nenasvedčuje tomu, že okresný súd mohol skôr vylúčiť trestnú vec proti obžalovanému (M. Š.) zo spoločného konania, tak ako to tvrdil sťažovateľ, pretože k tomuto postupu došlo na hlavnom pojednávaní 13. júla 2001 evidentne len v súvislosti s predvedením „obžalovaného J. R.“ a následným vrátením jeho trestnej veci okresnému prokurátorovi na došetrenie (pozri bod 10 časti II nálezu). Proti obžalovanému (M. Š.) vydaný príkaz na zatknutie zo 17. marca 2000 však nebol doteraz policajnými orgánmi realizovaný (pozri body 9 a 12 časti II nálezu).

Ústavný súd konštatuje, že práve táto skutočnosť, že od marca 2000 doteraz nebol realizovaný   príkaz   okresného   súdu   na   zatknutie   obžalovaného   a jeho   predvedenie okresnému   súdu   za   účelom   vykonania   inkriminovaného   trestného   konania,   mala   za následok neodstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa v súvislosti s jeho nárokom na náhradu škody uplatneným v adhéznom konaní v rámci tohto trestného konania. Za túto skutočnosť však podľa názoru ústavného súdu nemožno vziať na zodpovednosť okresný súd; iné napokon netvrdil ani sťažovateľ, ktorý obdobie od marca 2000 doteraz nezaradil medzi „zbytočné“ prieťahy spôsobené postupom okresného súdu (pozri bod 3 tejto časti), ale „zavinené policajnými orgánmi ako orgánmi činnými v trestnom konaní“.

Z hľadiska   tejto   dlhotrvajúcej   prekážky   v postupe   okresného   súdu   (rovnajúcej   sa faktickému „prerušeniu“ trestného stíhania) treba posudzovanej trestnej veci priznať povahu „zložitej“ veci (ale len z tohto hľadiska), ktorá sa v rozhodujúcej miere podieľala na tom, že ani po vyše 7 rokoch nebolo spôsobom predpokladaným pre adhézne konanie (pozri § 228 a §   229   TP)   rozhodnuté   o nároku   sťažovateľa   na   náhradu   škody   uplatnenom   v rámci napadnutého trestného konania, t. j. skrátka tak, že sa buď uloží povinnosť obžalovanému na   jej   náhradu,   alebo   sa   odkáže   poškodený   na   konanie   o občianskoprávnych   veciach. Ústavnému   súdu   neprislúcha   špekulovať   o tom,   či   bolo   možné   v rámci   posudzovaného trestného konania uvedeným spôsobom o uplatnenom nároku na náhradu škody rozhodnúť skôr, ak by nedošlo k uvedeným prieťahom na začiatku inkriminovaného trestného konania, resp.   skôr   ako   bolo   rozhodnuté   krajským   súdom   o prikázaní   ďalšej   trestnej   veci obžalovaného   a spoluobžalovaného   J.   R.   okresnému   súdu   na   spoločné   prejednanie a rozhodnutie, tak ako mu nepatrí špekulovať ani o tom, či vzhľadom na početnosť skutkov, za   ktoré   sa   vedie   trestné   stíhanie   proti   obžalovanému   (M.   Š.),   nebolo   vhodnejšie   pre sťažovateľa a jeho právneho predchodcu domáhať sa tohto nároku na náhradu škody len v občianskom súdnom konaní, ktoré sa inak začalo skôr (11. decembra 1995 – pozri bod 1.1 časti I nálezu) ako relevantné trestné konanie (15. marca 1996 – pozri bod 1 časti II nálezu, resp. 18. októbra 1996 – pozri bod 4 časti II nálezu) a ktoré aj vzhľadom na výpoveď obžalovaného napr. 27. septembra 1996 (pozri bod 3 časti II nálezu) bolo spôsobilé na to, aby v ňom bola uplatnenému nároku sťažovateľa (jeho právneho predchodcu) poskytnutá súdna ochrana nezávisle od výsledku inkriminovaného trestného konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že hoci v danej veci nebol postup okresného súdu v inkriminovanom trestnom konaní bez prieťahov a ani sťažovateľ nijako neprispel   k tejto   dĺžke   konania,   čo   uznal   aj   okresný   súd,   nebolo   možné   z hľadiska komplexného posúdenia inkriminovaného konania považovať postup okresného súdu v ňom za porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle cit. čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2003