znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 156/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť Základnej školy s materskou školou, Školská 219,Žabokreky nad Nitrou, zastúpenej advokátom JUDr. Andrejom Dankom, Mlynské nivy73/a, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie vecipodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutímKrajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoPr 5/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Základnej školy s materskou školouo d m i e t aako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2015doručená sťažnosť Základnej školy s materskou školou, Školská 219, Žabokreky nad Nitrou(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou sťažovateľka namietala porušenia svojho základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súduv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoPr 5/2014 z 19. marca 2015 (ďalej len„rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konaniav procesnom postavení žalovanej v konaní o neplatnosť skončenia pracovného a o náhradumzdy. V prvostupňovom konaní Okresný súd Partizánske (ďalej len „okresný súd“)medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 5 Cpr/3/2013 z 9. júla 2014 (ďalej len „rozsudokokresného súdu“) žalobe vyhovel, keď určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďouje neplatné. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktoromrozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

3. Sťažovateľka považuje rozsudok krajského súdu v spojitosti s rozsudkomokresného súdu za nedostatočne odôvodnený, arbitrárny, porušujúci jej základné práva.V tejto súvislosti namieta, že krajský súd„... nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo nevysvetlil svoj postup a dôvody svojho rozhodnutia“. Rozhodnutie krajského súdu je podľa názoru sťažovateľky„... rovnako arbitrárne ako rozhodnutie prvostupňového súdu, pričom sa ústavne udržateľným spôsobom nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup nie je odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal“.K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu sťažovateľka argumentujepredovšetkým tým, že„... odvolací súd v sťažnosťou namietanom rozsudku založil právne posúdenie neplatnosti výpovede na fiktívnosti prijatej organizačnej zmeny bez toho, aby ústavne udržateľným spôsobom vysvetlil, na základe akých kritérií považoval skutkové okolnosti, na ktoré sa v súvislosti s organizačnou zmenou odvolací súd za tak vážne, že na ich základe posúdil organizačnú zmenu ako sťažovateľa ako predstieranú....

Odvolací súd sa už potom ďalej ani nezaoberal zisťovaním, či organizačnou zmenou bol dosiahnutý proklamovaný cieľ, teda zvýšenie efektívnosti práce spočívajúcom v priamom riadení pedagogických zamestnancov ZŠ a znižovaním nákladov znížením počtu zamestnancov. Pritom sťažovateľ poskytol počas prejednávania veci pred Okresným súdom Partizánske dostatok dôkazov preukazujúcich, že ciele organizačnej zmeny boli aj reálne dosiahnuté....

Sťažovateľ považuje posúdenie fiktívnosti organizačnej zmeny odvolacím súdom za neprípustnú ingerenciu súdnej moci do slobody podnikania z dôvodu neústavného vyhodnocovania ekonomicko-hospodárskych dôvodov a spôsobu realizácie organizačnej zmeny.

Súdna prax rešpektuje autonómiu zamestnávateľa v rozhodovaní o organizačných zmenách, ako aj pri výbere zamestnanca, s ktorým hodlá rozviazať pracovný pomer vtedy, ak sa jeho funkcia (druh práce) stane nadbytočná.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnostirozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boliporušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,rozsudok krajského súdu zruší, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jejnáhradu trov konania.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochraneustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtozákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možnohovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buďpre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základnýmprávom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorejreálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 56/03,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 229/07).

10. Podstatu podanej sťažnosti tvorí nesúhlas sťažovateľky s vyhodnotením dôkazovzo strany krajského súdu, pričom sťažovateľka je presvedčená, že pri správnomvyhodnotení dôkazov by krajský súd dospel k inému záveru a vo svojom výroku by žalobuzamietol. Sťažovateľka taktiež namietala nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudkukrajského súdu.

11. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľkou označenýchzákladných práv v prvom rade skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený aleboarbitrárny v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

12. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutéhorozsudku krajského súdu s poukazom na svoju ustálenú judikatúru predovšetkýmkonštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov čiprávneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totižnie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácies ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo stranyústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojomrozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadnepopreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06,I. ÚS 88/07).

13. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v podstate požaduje revíziurozsudku krajského súdu, ktorým sa jej odvolaniu proti rozsudku okresného súdunevyhovelo. Sťažovateľka sa zamerala na posúdenie skutkových zistení, ktoré napokonsama v sťažnosti vyhodnotila z pohľadu ich obsahu, prípadne účelovosti, pritom dospelak opačným záverom ako všeobecné súdy. Inak povedané, závery dokazovania sťažovateľkainterpretovala inak než konajúce všeobecné súdy. Ústavný súd konštatuje, že hoci sasťažovateľka formálne dovoláva ústavnoprávnych princípov, v skutočnosti namietanesprávnosť napadnutých rozhodnutí, čím podlieha predstave, že ústavná sťažnosť jebežným opravným prostriedkom v rámci všeobecného súdnictva a ústavný súd je ďalšouprieskumnou inštanciou.

14. Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že mu v intenciách uvedenej stabilizovanejjudikatúry zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy, tak ako to požadujesťažovateľka vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkromrozpore s uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu ústnostia základnú zásadu bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpokladyna zistenie materiálnej pravdy.

15. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku dostatočnevyhodnotil vykonané dokazovanie, na sporné otázky namietané sťažovateľkou dalkvalifikované odpovede vyčerpávajúcim spôsobom, a preto aj ústavný súd ho považujeza dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé,že krajský súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sťažovateľkouprijatá organizačná zmena sledovala v skutočnosti iný cieľ než zvýšiť efektívnosť prácealebo iné organizačné zmeny, ktoré boli sťažovateľkou len predstierané. Krajský súd siosvojil žalobné dôvody a žalobnému návrhu vyhovel prihliadajúc na predchádzajúcekonanie pred súdom (nie však výlučne) medzi účastníkmi konania v spojitosti s ďalšímidôkazmi, najmä zmenou pracovnej zmluvy s iným zamestnancom sťažovateľky čicelkovým navýšením počtu zamestnancov. V každom prípade postup krajského súdupri vyhodnocovaní dôkazov a formulácii svojho právneho záveru vo veci sťažovateľkynemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Okolnosť, že sťažovateľkamá odlišný názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súdpreto nemá dôvod zasahovať do jeho záverov. Ústavný súd k tomu ďalej poznamenáva, žezákladné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované ústavou, listinoua dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožnoho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníkakonania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

16. K námietke nedostatočného odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svojustabilizovanú judikatúru, v intenciách ktorej všeobecný súd však nemusí dať odpoveďna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatnývýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04). Po náležitompreskúmaní odôvodnenia rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že ani z tohtohľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia,ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Z odôvodnenianapadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sa danou vecou riadne zaoberal, že príslušnéprávne normy interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, rozviedol, akýmiúvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje rozhodnutie tiež zrozumiteľnea preskúmateľným spôsobom odôvodnil.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitostimedzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených právsťažovateľkou, preto ústavný súd sťažnosť v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016