znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 156/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   J.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Júliusom Kvetánom, Štefánikova 17, Humenné, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 42 C 42/2009 a jeho rozsudkom z 8. decembra 2010, postupom Krajského súdu v Bratislave v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 115/2011 a jeho rozsudkom z 11. októbra 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 314/2012 a jeho uznesením z 28. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. februára 2014   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. Júliusom   Kvetánom, Štefánikova 17, Humenné, vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 42 C 42/2009 a jeho rozsudkom z 8. decembra 2010, postupom Krajského súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   Co 115/2011 a jeho rozsudkom z 11. októbra 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Cdo 314/2012 a jeho uznesením z 28. novembra 2013.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   v   konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 42 C 42/2009 žalobou domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia   pracovného   pomeru   a   určenia,   že   jeho   pracovný   pomer   trvá   voči zamestnávateľovi – žalovanej obchodnej spoločnosti Reca Slovensko, s. r. o. Okresný súd rozsudkom   z   8.   decembra   2010   zamietol   žalobu   sťažovateľa   a   zaviazal   ho   zaplatiť žalovanému náhradu trov konania.

Na   odvolanie   sťažovateľa   krajský   súd   v   odvolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 14 Co   115/2011   rozsudkom   z   11.   októbra   2011   v   celom   rozsahu   potvrdil rozsudok okresného súdu z 8. decembra 2010.

Sťažovateľ   podal   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   z   11.   októbra   2011. o ktorom bolo vedené dovolacie konanie najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo 314/2012. Najvyšší   súd   v   dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Cdo   314/2012   uznesením z 28. novembra 2013 odmietol dovolanie sťažovateľa ako neprípustné.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   ním   označených   práv   v   nesprávnych   skutkových a právnych záveroch v rozsudku okresného súdu z 8. decembra 2010, rozsudku krajského súdu z 11. októbra 2011, ako aj uznesení najvyššieho súdu z 28. novembra 2013.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„právo sťažovateľa Ing. J. J. podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 v konaní   Okresného   súdu   Bratislava   III.   vedeného   pod sp. zn. 42C 42/2009   a   následne   v konaní   Krajského   súdu   v   Bratislave   vedeného   pod sp. zn.   14Co   115/2001   a následne   v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedeného pod sp. zn. 2Cdo 314/2012 bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuj e rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 8. decembra 2010 č. k. 42C 42/2009-231.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. októbra 2011 č. k. 14Co 115/2001.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. novembra 2013 č. k. 2Cdo 314/2012 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III. na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľovi Ing. J. J. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 313,04 Eur za   dva   úkony   právnej   služby   (prevziatie   veci   a   porada   s   klientom   a spísanie   ústavnej sťažnosti), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaslať k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Júliusa Kvetána... do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konanie osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ, zastúpený prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,   ktorý   koncipoval   samotný   návrh,   ústavnému   súdu   s   návrhom   nedoručil rozhodnutia, proti ktorým sťažnosť smeruje (rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu), ako ani splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie pred ústavným súdom, pokiaľ ide o zastupovanie v tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu a rozsudku okresného súdu a postupu a uzneseniu   najvyššieho súdu. Splnomocnenie pripojené k sťažnosti, kde sťažovateľ   rozsah   splnomocnenia   vymedzil   takto: „vo   veci:   podania   ústavnej   sťažnosti vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 4C14Co115/2011 v tejto veci pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   zastupoval...“,   nie   je   splnomocnením spĺňajúcim zákonné náležitosti na zastúpenie sťažovateľa v konaní o jeho sťažnosti.

V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí podaní účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08,   I.   ÚS   368/2010,   III.   ÚS   357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom“. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   vykazuje   také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných   podmienok konania pred   ústavným súdom,   a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 2. apríla 2014