znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 156/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 CoE 46/2012 zo 6. septembra 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 226/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoE 46/2012   zo 6. septembra   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu“)   v s spojení postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 226/2004 (ďalej aj „napadnutý postup okresného súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmluvy úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu a ktorá aj bola/mala byť relevantným exekučným titulom v exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 Er 226/2004. V priebehu vedeného exekučného konania okresný súd ako súd exekučný rozhodol svojím uznesením sp. zn. 8 Er 226/2004 zo 16. novembra 2011 o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   a zastavil   ju;   uvedené   rozhodnutie   bolo   krajským súdom v odvolacom konaní potvrdené ako vecne správne.

3. Sťažovateľka svoju argumentáciu v podanej sťažnosti koncentruje predovšetkým do dvoch rovín.

3.1 V prvej rovine sťažovateľka poukazom na notársku zápisnicu, ktorá bola podľa jej   právneho   názoru   v predmetnej   veci   právne   relevantným   exekučným   titulom,   ako   aj v kontexte   postupu   okresného   súdu,   ktorý   v priebehu   vedeného   exekučného   konania preskúmal   formálne   a materiálne   podmienky   tejto   zápisnice   z pohľadu   noriem spotrebiteľskej legislatívy vychádzajúc zo smernice Rady 93/13/EHS, zvýraznila potrebu začatia konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom   Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), k čomu dôvodila, že „Tvrdíme, že... udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku,   ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici   Rady   93/13/EHS   a   nijako   nezdôvodnil   prečo   považuje   za   neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník   dobrovoľne   splnomocnil   fyzickú   osobu   na   spísanie   notárskej   zápisnice   ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výške vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.“.

3.2   V druhej   rovine   nadväzujúc   na   svoje   úvahy   smerujúce   k   potrebe   konania o prejudiciálnej otázke sťažovateľka poukázala aj na to, že tak okresný súd, ako aj krajský súd sa nijako nevysporiadali s jej návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), teda z dôvodu začatia konania o prejudiciálnej otázke/otázkach ňou formulovaných, k čomu dôvodila, že „Práve chýbajúca procesná činnosť porušovateľov vecne vyjadrená vydaním rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, ako aj úplná ignorácia právnej argumentácie   a   tvrdení   sťažovateľa   vo   vzťahu   k   nutnosti   súdu   konať   položením prejudiciálnych   otázok   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie,   zásadným   spôsobom   porušila základné práva sťažovateľa...

Tvrdíme, že návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ bol vzhľadom k jeho obsahu podaný legitímne a bolo nutné o ňom rozhodnúť formou uznesenia.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 226/2004, ako aj napadnutým rozhodnutím krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutie krajského súdu a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým postupom okresného súdu

7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

8. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 226/2004, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto postupu okresného   súdu,   ako   aj   samotnému   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   8   Er   226/2004 zo 16. novembra 2011 bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka   aj   využila),   a   preto   ňou   podanú   sťažnosť   v   tejto   jej   časti   bolo   potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým rozhodnutím krajského súdu

9. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

10.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   predmetu   tejto   sťažnosti   a v kontexte   aj   svojich zistení   dospel   k záveru,   že   použitá   argumentácia   sťažovateľky   vo   vzťahu   k naplneniu formálnych   a   materiálnych   podmienok   notárskej   zápisnice   ako   právne   relevantného exekučného titulu v podanej sťažnosti je v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú   použila   v stovkách   predošlých   sťažností,   ktorými   sa   ústavný   súd   už   zaoberal v uplynulom   období   a v ktorých   atakovala   rovnaké/totožné   právne   závery   všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posúdeniu nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane   posúdenia   zmlúv   o úvere   koncipovaných   formulárovou   formou   ako spotrebiteľských zmlúv v spojitosti s právnymi podmienkami, za akých bola v predmetnej veci   notárska   zápisnica   ako   exekučný   titul   koncipovaná.   Vzhľadom   na   totožnosť   tak v osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej   právnej   argumentácii   a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu   na   danú   právnu   problematiku   v závislosti   od   predmetu   napadnutých   rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   aj   v prípade   tejto   sťažnosti.   Vzhľadom na uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s dôvodmi   svojich   predchádzajúcich rozhodnutí   (napr.   sp.   zn.   I.   ÚS   162/2011   z 27.   apríla   2011,   sp.   zn.   I.   ÚS   410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2.   októbra   2012,   sp.   zn.   IV.   ÚS   446/2011   z 19.   októbra   2011...),   ktoré   skončili odmietnutím   podobných   a opakujúcich   sa   sťažností   sťažovateľky   z dôvodov   tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia.

11.   K   sťažovateľkou   namietanému   konaniu   o   prejudiciálnej   otázke   ústavný   súd poukazuje   na   to,   že   účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa stabilizovanej   judikatúry   Súdneho   dvora   spolupráca   vnútroštátneho   súdu   so   Súdnym dvorom pri výklade práva Európskej únie (ďalej aj „EÚ“). Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“) je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne   okolnosti   veci   nevyhnutnosť   rozsudku   o   prejudiciálnej   otázke   pre   vydanie rozsudku   vo   veci   samej,   ako   aj   relevantnosť   otázok,   ktoré   položí   Súdnemu   dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva Európskej únie (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).

12. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

13.   Ak   taký   súd,   ktorý   je   súdom,   proti   ktorého   rozhodnutiu   už   niet   žiadneho opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c)   OSP   zabezpečiť   spravodlivú   ochranu   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov konania (m. m. IV. ÚS 206/08).

14.   Povinnosť   predložiť   prejudiciálnu   otázku   nevzniká   v   každom   prípade.   Súdy, ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať prejudiciálne   otázky,   sa   môžu   tejto   povinnosti   vyhnúť   za   splnenia   niektorého   alebo viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

15. V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaných prípadov ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať   právo   EÚ,   resp.   musí   mu   priznať   účinky   závislé   okrem   iného   aj   od   druhu prameňa,   v   ktorom   je   predmetné   pravidlo   vyjadrené,   bez   toho,   aby   sa   musel   obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

16. Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

17. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   dostatočne   odôvodňuje   nepredloženie   prejudiciálnej   otázky Súdnemu   dvoru,   nepredstavuje   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (rozsudok   Ullens   de Schooten   a   Rezabek   proti   Belgicku   z   20.   septembra   2011,   sťažnosti   č.   3989/07 a č. 38353/07).

18. S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu   dvoru   v   prípade,   keď   súd   sám   o   interpretácii   práva   EÚ   mal   pochybnosti a predbežnú   otázku   nepredložil,   má   za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   keďže   týmto   spôsobom   by   bola svojvoľne   popretá   právomoc   Súdneho   dvora   (II. ÚS   129/2010,   porovnaj   aj   rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).

19. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

20. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

21.   V nadväznosti   na   už   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor   a   ktorý   nesie   zodpovednosť   za   rozhodnutie   vo   veci   samej,   posúdiť   so   zreteľom na konkrétne   okolnosti   veci   nevyhnutnosť   rozhodnutia   Súdneho   dvora   o   prejudiciálnej otázke   na   vydanie   rozsudku   vo   veci   samej,   relevantnosť   otázok,   ktoré   Súdnemu   dvoru položí (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady,   za   ktorých   vnútroštátny   súd   konajúci   o   veci   nemá   povinnosť   predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).

22. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

23.   Ústavný   súd   sumarizujúc   dosiaľ   uvedené   dospel   k záveru,   že   krajský   súd postupoval v merite veci ústavne konformným spôsobom, keď v odvolacom konaní potvrdil prvostupňové   rozhodnutie   okresného   súdu   ako   vecne   správne.   Svoje   rozhodnutie   oprel o zistenia   súvisiace   s preskúmaním   nielen   formálnych,   ale   aj   materiálnych   podmienok notárskej   zápisnice   spísanej   na   podklade   vopred   udeleného   splnomocnenia   povinným vo formulárovo koncipovanej zmluve o úvere, keď zvolený splnomocnenec konal v rozpore so záujmami dlžníka ako povinného pri uznaní jeho dlhu voči sťažovateľke a následných ďalších   právnych   krokoch,   ktoré   vyložil   v kontexte   podmienok   vnútroštátnej   legislatívy so zameraním na ochranu spotrebiteľských práv. Ústavný súd takýto postup všeobecného súdu hodnotí ako ústavne konformný/súladný. Zároveň dodáva, že nie je jeho úlohou do detailov preskúmať predmetný prípad z pozície v danom prípade aplikovaných právnych noriem, ani opätovne podrobiť revízii napadnuté rozhodnutie krajského súdu so zámerom vylepšiť jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto by nemali takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť ústavnú konformitu záverov v nich prijatých s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010, III. ÚS 165/2012). Vzhľadom na už uvedené bolo potrebné sťažovateľkou podanú sťažnosť v tejto jej časti odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

24.   K   námietke   sťažovateľky   spočívajúcej   v   jej   tvrdení,   že „Práve   chýbajúca procesná   činnosť   porušovateľov   vecne   vyjadrená   vydaním   rozhodnutia   o   návrhu na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ... zásadným spôsobom porušila základné práva sťažovateľa...“, vzťahujúcej sa teda na postup všeobecných súdov, ktoré tak v prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní   nepristúpili   k   vydaniu   rozhodnutia   o   výslovnej   požiadavke   sťažovateľky   na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP (bližšie pozri bod 3.2, pozn.), teda nerozhodli   formou   predpokladanou   §   167   ods.   1   OSP,   ústavný   súd   konštatuje,   že   je pravdou, že z dikcie § 167 ods. 1 OSP vyplýva, že práve uznesenie je forma rozhodnutia, ku ktorej súd pristupuje vtedy, ak či už v súlade s návrhom účastníka konania, alebo v nesúlade s ním   rozhoduje   o   procesných   otázkach   týkajúcich   sa   vedenia   konania,   teda   aj   napr. o prerušení konania z dôvodu konania o prejudiciálnej otázke. Táto zákonom nadefinovaná možnosť   postupu   súdu   v   konaní   je   podporená   legislatívne   vymedzeným   rámcom   jeho postupu v zmysle už citovanej právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku.

25. Ústavný súd je v tejto súvislosti nútený sťažovateľke pripomenúť, že v zmysle svojej   štandardnej   judikatúry   nie   je oprávnený   posudzovať   zákonnosť   rozhodnutí,   proti ktorým bola ústavná sťažnosť podaná. Jeho primárnou úlohou priamo definovanou v čl. 124 ústavy   je   ako   nezávislého   ochrancu   ústavnosti   skúmať   a rozhodovať   o   porušeniach ústavnosti v kontexte označených základných práv, a nie skúmať porušenia zákonnosti, ktoré svojou intenzitou nedosahujú porušenia označených základných práv a slobôd. Inými slovami,   ústavný   súd   teda   nepovažuje   za   potrebné   zaoberať   sa   zákonnou   právnou argumentáciou,   ktorou   je/bola   odôvodňovaná   opodstatnenosť   sťažovateľkou   podanej sťažnosti, ale iba z nej vyplývajúcimi ústavnoprávnymi aspektmi, ktorých mieru a intenzitu zásahu do sťažovateľkou označených základných práv a slobôd posudzuje/resp. posudzoval, a to v zmysle ústavou pevne zakotveného svojho poslania v právnom štáte.

26. Navyše, ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už judikoval svoj názor, ktorým   uprednostnil   materiálne   poňatie   právneho   štátu,   ktoré   spočíva   okrem   iného na interpretácii   právnych   predpisov   z   hľadiska   ich   účelu   a   zmyslu,   pričom   pri   riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí   byť   akceptovateľné   aj   z   hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m.   m. IV. ÚS 1/07,   IV.   ÚS   75/08,   I.   ÚS   57/07,   I.   ÚS   82/07,   IV.   ÚS   182/07).   Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych konaniach viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy, resp. v okolnostiach veci v kontexte podaných účelových návrhov na postup súdu návrhmi nadbytočnými, ktorých cieľom   je/bude   úmyselne   spomaliť/sťažiť   postup   súdu   v konaní   v   rozpore   so   zásadou hospodárnosti   konania.   Inými   slovami,   ústavný   súd   priorizuje   zváženie   konkrétnych okolností posudzovaného prípadu/prípadov a jeho/ich materiálne dôsledky na právnu sféru sťažovateľa. Vzhľadom na už uvedené bolo potrebné sťažovateľkou podanú sťažnosť aj v tejto jej časti odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

27.   V   závere   svojej   argumentácie   ústavný   súd   dodáva,   že   nemohol   prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych   žalôb v konaní   pred   všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v   kontexte   s   už   právoplatnými rozhodnutiami   súdov   (všeobecných   i   ústavného),   ktoré   sa   týkali   množstva   podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

28.   V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   už   iba   dodáva,   že   právny   zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už   dopredu   vedomý,   že   nebudú   v   konaní pred   ústavným súdom   vzhľadom   na   ich rovnaký spôsob vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.

29.   Ústavný   súd   s poukazom   na   uvedené   skutočnosti,   prihliadajúc   na zásady procesnej   hospodárnosti   konania,   sťažovateľku   upozorňuje,   že   pokiaľ   aj   naďalej   bude ústavnému súdu podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe z jeho   rozhodovacej   činnosti   týkajúcej   sa   jej   obdobných   vecí,   môže   ústavný   súd   využiť možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažností neodôvodniť.

30. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013