znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 156/2012-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2012 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka vo veci sťažnosti J. D., B., zastúpeného advokátom Mgr. P. A., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 3 Tos 22/2012 zo 6. marca 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 T/87/2010 z 20. októbra 2011 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 10. októbra 2011 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. D. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.   2   T/87/2010   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na slobodu z 10. októbra 2011   p o r u š e n é   b o l o.

2. J. D.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), ktorú   j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta Mgr. P. A. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti J. D. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 156/2012-14 z 18. apríla 2012 prijal v časti podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. D. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojho práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 22/2012 zo 6. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“) v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 2 T/87/2010 z 20. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“) v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 10. októbra 2011.

2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti argumentoval v podstate v dvoch rovinách. V prvej namietal dĺžku rozhodovania okresného súdu a krajského súdu o svojej podanej žiadosti o prepustenie z väzby z 10. októbra 2011 (doručenej okresnému súdu 10. októbra 2011), o ktorej rozhodol krajský súd po podaní riadneho opravného prostriedku „... po vyše štyroch a pol mesiacoch...“, a „... odôvodnenie rozhodnutia... vyznieva účelovo, nepresvedčivo a je v rozpore   so   zásadami   efektívneho   a   urýchleného   konania   vo   väzobných veciach.  ... konaním   okresného   a krajského   súdu   došlo   k   nezákonnému   a   nedôvodnému prieťahu...“, a tým aj podľa názoru sťažovateľa „... k porušeniu čl. 17 ods. 2 Ústavy... v spojitosti s článkom 5 odsek 4 Európskeho dohovoru... a článku 46 ods. 1 ústavy v spojitosti s článkom   6   ods.   1   Dohovoru“.   Sťažovateľom   podanú   sťažnosť   v tejto   jej   časti   prijal ústavný súd svojím uznesením č. k. I. ÚS 156/2012-14 z 18. apríla 2012 na ďalšie konanie. V druhej   rovine   svojej   argumentácie   sťažovateľ   namietal   arbitrárnosť   tak   rozhodnutia prvostupňového, ako aj druhostupňového súdu v súvislosti s dôvodnosťou ďalšieho trvania väzby a ktorého argumentačné námietky, a to „... vo veciach mojej väzby sa súdy vôbec nezaoberali mnou predloženými dôkazmi, ktoré jasne preukazujú jej nedôvodnosť. Svoje rozhodnutia   síce   odôvodnili,   ale...   bez   akejkoľvek   právnej   relevancie   vzhľadom   na charakter rozhodnutia a jeho dôvody. Pritom sa vôbec nevyrovnali s argumentáciou môjho obhajcu,   ktorá   jasne   preukazovala   absenciu   akéhokoľvek   dôvodu   väzby   a   vedome ignorovali predložené dôkazy, ktoré nahradili vlastnými úvahami... a teda došlo k porušeniu ustanovení zákona, ktoré mali za následok obmedzenie môjho ústavného práva na osobnú slobodu bez právneho dôvodu“, ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 156/2012-14 z 18. apríla 2012 odmietol z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

3. Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave,   sp.   zn.   3   Tos   22/2012   zo   6.   3.   2012 a konaním,   ktoré   mu   predchádzalo   bol   porušený   článok   17   ods.   2,   článok   46   ods.   1 Ústavy..., ako aj článok 5 ods. 4 a článok 6 ods. 1 Dohovoru...

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3 Tos 2/2012 zo 6. 3. 2012 v spojitosti s uznesením Okresného súdu   Bratislava 1,   sp.   zn.   2 T/87/2012   z 20.   10.   2011,   ktorým zamietol moju žiadosť o prepustenie z väzby sa zrušuje.“

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili všetci účastníci konania. Za okresný súd jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr. 3381/2012 z 19. júna 2012 a za   krajský   súd   jeho   podpredseda   listom   sp.   zn.   Spr.   3316/12   z 29.   mája   2012. K vyjadreniam   okresného   súdu   a krajského   súdu   zaujal   stanovisko   právny   zástupca sťažovateľa listom z 26. júla 2012. Súbežne so svojím vyjadrením zaslal právny zástupca ústavnému súdu aj podanie, ktorým doplnil pôvodný petit (bod 3) o povinnosť krajského súdu zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

4.1 Predsedníčka okresného súdu pripustila dôvodnosť sťažnosti, keď uviedla: „... je potrebné konštatovať, že doba od 10. 10. 2011 do 6. 3. 2012, teda od podania žiadosti do právoplatného   rozhodnutia   o nej,   predstavuje   dobu   predpokladanú   ustanoveniami v rozsahu   ktorých   Ústavný   súd   prijal   ústavnú   sťažnosť   J.   D.   na   ďalšie   konanie.   Toto porušenie   však   nie   je   možné   vcelku   pripisovať   všeobecnej   pasivite   súdu,   nakoľko v posudzovanom období sa konalo v merite veci (hlavné pojednávanie v termínoch 12. 10. 2011, 19. 10. 2011, 2. 11. 2011, 23. 11. 2011, 6. 12. 2011). Avšak vychádzajúc aj z ustálenej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu je potrebné pripustiť záver, že vo vzťahu k postupu súdu v konaní o jeho žiadosti zo dňa 10. 10. 2011 je ústavná sťažnosť J. D. je odôvodnená.“

4.2 Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení pripustil existenciu prieťahu v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na podklade žiadosti z 10. októbra 2011, ale len vo vzťahu k postupu okresného súdu a k zistenému prieťahu poukázal „... na problémy, ktoré vznikajú pre okresný súd pri prerokovaní tejto trestnej veci.... sledovanie sústavne   opakovaných   žiadostí   o prepustenie   na   slobodu   viacerými   obžalovanými a zlaďovanie vytýčených termínov hlavných pojednávaní, môže spôsobiť stres u konajúceho sudcu. Treba vidieť, že je veľmi komplikované pre okresný súd, zadržať termín vytýčeného hlavného prerokovania veci a súčasne zabezpečiť predloženie spisu odvolaciemu súdu na rozhodnutie o žiadosti niektorého z obžalovaných.“.

4.3   Právny   zástupca   sťažovateľa   v   stanovisku   z 26.   júla   2012,   ktorým   reagoval na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu a podpredsedu krajského súdu, v podstatnom uviedol:

„Pokiaľ   ide   o vyjadrenie   predsedníčky   Okresného   súdu...,   s jej   názorom o zapríčinenom prieťahu senátom okresného súdu sa plne stotožňujem s tým rozdielom, že príčinou vzniku uvedeného prieťahu je jednoznačne pasivita predsedu senátu a nemožno ju pričítať na vrub sťažovateľovi, alebo jeho obhajcovi.

Pokiaľ ide o vyjadrenie predsedníčky senátu Krajského súdu..., som toho názoru, že v jej vyjadrení absentuje dôvod, prečo dňa 30. 12. 2012 účelovo vrátila spis Okresnému súdu Bratislava I,   keď boli splnené všetky zákonné podmienky na rozhodnutie vo veci. Rozhodne sa však nemožno stotožniť s jej obhajobou konania predsedu senátu okresného súdu,   kde   vyjadruje   svoje   ľudské   pochopenie   so   zapríčineným   prieťahom.   Legalizácia nezákonnosti odvolacím súdom je absolútne neprípustná a zavrhnutiahodná.“

5. Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou namietaného porušenia práv ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci.

II.

6. Zo sťažnosti a z jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 2 T 87/2010 ústavný súd zistil takýto postup okresného súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 10. októbra 2011:

- 10. októbra 2011 – okresnému súdu bola doručená žiadosť obž. J. D. o prepustenie z väzby,

- 12. októbra 2011 – bolo na okresnom súde konané hlavné pojednávanie, ktoré bolo prerušené do 19. októbra 2011,

- 19. októbra 2011 – bolo pokračované v hlavnom pojednávaní na okresnom súde, ktoré bolo prerušené do 20. októbra 2011,

- 20. októbra 2011 – bolo pokračované v konaní hlavného pojednávania na okresnom súde, ktoré bolo v závere odročené na 2. november 2011,

- 20. októbra 2011 – bolo konané neverejné zasadnutie na okresnom súde o žiadosti obž. J. D. o prepustenie z väzby, ktorá bola zamietnutá, sťažovateľ podal sťažnosť,

- 2. novembra 2011 – bolo konané hlavné pojednávanie vo veci na okresnom súde, ktoré bolo v závere odročené na 23. november 2011,

- 23. novembra 2011 – bolo konané hlavné pojednávanie na okresnom súde, ktoré bolo v závere odročené na 6. december 2011,

-   28.   a 29.   novembra   2011   –   okresnému   súdu   boli   doručené   podania   obž.   J.   D. (sťažnosť) a sťažnosť právneho zástupcu JUDr. P. A.,

- 6. decembra 2011 – bolo konané hlavné pojednávanie, ktoré bolo v závere odročené na 18. január 2012,

-   23.   decembra   2011   –   spis   bol   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o podaných sťažnostiach obž. J. D. a jeho právnym zástupcom JUDr. P. A.,

- 30. decembra 2011 – spis bol doručený okresnému súdu po jeho vrátení krajským súdom,

- 17. februára 2012 – okresnému súdu bolo doručené podanie obhajcu JUDr. P. A. – doplnenie dôvodov sťažnosti,

-   20.   februára   2012   –   krajskému   súdu   bol   predložený   spis   okresného   súdu   (po doručení uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 T 87/2010 z 20. októbra 2011),

-   6.   marca   2012   –   konalo   sa   neverejné   zasadnutie   na   krajskom   súde,   žiadosť zamietnutá,

- 14. marca 2012 – okresnému súdu bol doručený spis s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 3 Tos 22/2012 zo 6. marca 2012.

III.

7. Z obsahu sťažnosti v časti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 156/2012-14 z 18.   apríla   2012   prijal   na   ďalšie   konanie,   a predovšetkým   návrhu   rozhodnutia   (petitu) vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2   ústavy   a práva   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 22/2012 zo 6. marca 2012 v spojení s postupom a uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T/87/2010   z   20.   októbra   2011   v súvislosti s rozhodovaním   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   z 10.   októbra   2011. Zvýraznil,   že „Dňa   6.   3.   2012,   teda   po   vyše   štyroch   a pol   mesiacoch   Krajský   súd... rozhodol... Obhajoba konania predsedu senátu okresného súdu senátom krajského súdu v tom, že zákonný prieťah vznikol výlučne preto, že tento sa sústredil výlučne na vedenie hlavných   pojednávaní   a prieťah   v doručovaní   uznesenia   je   ľudsky   pochopiteľný mimoriadnym stresom predsedu senátu, ktorému hrozilo nevykonanie vytýčených hlavných pojednávaní je obhajobou nezákonnosti konania predsedu senátu okresného súdu i senátu krajského súdu pri rozhodovaní o mojej sťažnosti.“

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím   alebo   iným   spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je pozbavenie slobody nezákonné.

10. V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene rozhodol o zákonnosti   väzby   a nariadil   prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná   (obdobne napr. III. ÚS 7/00). Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vo svojom ustanovení § 79 ods. 3 priznáva obvinenému právo   kedykoľvek   žiadať   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   a zároveň   ustanovuje,   že „o takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť“. Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti.   Väzobné   veci   sú   povinné   vybavovať   prednostne   a   urýchlene.   Z uvedeného vyplýva, že ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru je   držanie   osoby   vo   väzbe   z dôvodov   a na   čas   ustanovený   zákonom,   ako   aj   také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu, to znamená Trestnému poriadku.

11.   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   týkajúcej   sa   požiadavky   urýchlenosti rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   už   viackrát   konštatoval,   že   aj   keď   sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých   okolností   prípadu,   spravidla   lehoty   počítané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé a nevyhovujú   požiadavke   rýchlosti   (obdobne   napr.   III. ÚS 7/00,   I. ÚS 18/03, III. ÚS 126/05). V konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 126/05 ústavný súd uvedený právny názor ešte viac zvýraznil, keď uviedol, že požiadavke neodkladnosti, resp.   urýchlenosti spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom   stupni   súdu   dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

12. V danom prípade odo dňa podania žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu do rozhodnutia   krajského   súdu   uplynuli   viac   ako   štyri   mesiace,   čo   by   pri   mechanickej aplikácii uvedenej judikatúry ústavného súdu malo viesť k vysloveniu porušenia základného práva   sťažovateľa   garantovaného   čl. 17   ods.   2   ústavy,   resp.   čl.   5   ods.   4   dohovoru. K uvedenému   záveru   však   ústavný   súd   môže   dospieť   len   vtedy,   ak   k   nemu   dospeje po dôkladnom posúdení konkrétnych okolností prípadu.

13. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby   10.   októbra   2011.   V roku   2011   išlo   o celkovo   v poradí   už   o druhú   žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby. Od času   podania   obžaloby prokurátora   na okresnom súde 16. júla 2010 do času podania žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 10. októbra 2011   rozhodoval   okresný   súd   o väzbe   sťažovateľa   celkovo   trikrát,   z toho   dvakrát   na podklade jeho žiadosti o prepustenie z väzby. V okolnostiach danej veci je potrebné dať za pravdu tej skutočnosti, že v trestnej veci sťažovateľa je štrnásť spoluobvinených, že ide o organizovanú skupinu, ktorá mala páchať sofistikovanú trestnú činnosť s diverzifikovaním úloh   a povinností   jednotlivých   členov   tejto   organizovanej   skupiny   v hierarchicky usporiadanej viacúrovňovej štruktúre riadenia. Taktiež je potrebné prisvedčiť tej skutočnosti vyplývajúcej   z vyjadrení   zainteresovaných   súdov,   že   z dôvodu   väzobného   stíhania viacerých   členov   tejto   organizovanej   skupiny   musel   okresný   súd   a následne   v dôsledku podaných opravných prostriedkov aj krajský súd rozhodovať, a to opakovane o žiadostiach o prepustenie z väzby viacerých obžalovaných, keď aj samotný sťažovateľ veľmi dôsledne využíval ustanovenie § 79 ods. 3 Trestného poriadku. Na strane druhej sa ústavný súd nemôže stotožniť s vyjadreniami o pracovnej zaneprázdnenosti predsedu senátu okresného súdu z dôvodu hlavných pojednávaní okresného súdu konaných napr. 12. októbra 2011, 19. až   20.   októbra   2011,   pretože   aj   napriek   ich   riadnemu   konaniu   okresný   súd na neverejnom   zasadnutí   20.   októbra   2011   rozhodol   o zamietnutí   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby. Navyše, v nasledujúcom krátkom   období sa   konali ďalšie hlavné pojednávania okresného súdu, a to 2. novembra 2011, 23. novembra 2011 a 6. decembra 2011,   kde   aj   samotná   fyzická   účasť   tak   sťažovateľa,   ako   aj   jeho   právneho   zástupcu umožňovala   predsedovi   senátu   uskutočniť   doručenie   písomného   vyhotovenia   uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 T/87/2010 z 20. októbra 2011 napríklad aj krátkou cestou. Táto skutočnosť   je   o to   závažnejšia,   že   krajský   súd,   ako   súd   druhoinštančný   už   raz   svojím prípisom z 11. apríla 2011 vrátil okresnému súdu trestný spis ako predložený predčasne práve pre nedostatky spočívajúce v doručovaní rozhodnutí okresného súdu. Ak bol takýto nedostatok už raz postupu okresného súdu vytknutý, mal byť v nasledujúcom období o to viac braný na zreteľ. Nesústredený postup okresného súdu sa následne prejavil napr. v tom, že o nariadenom hlavnom pojednávaní na 18. január 2012 nie je v spisovom materiáli, ktorý si   ústavný   súd   vyžiadal,   žiadna   zmienka   o jeho   uskutočnení.   Nesústredený   postup okresného súdu sa ďalej prejavil aj vo viac ako mesačnom prieťahu v doručovaní uznesenia sp.   zn.   2   T/87/2010   z   20.   októbra   2011,   keď   bol   spis   na   okresnom   súde   prevzatý 30. decembra 2011, a k doručeniu predmetného rozhodnutia došlo až 10. februára 2012. Spis je potom predložený krajskému súdu až 20. februára 2012 potom, ako 17. februára 2012 právny zástupca sťažovateľa doručuje okresnému súdu svoj písomný podnet, v ktorom namieta prieťahy v postupe okresného súdu. Taktiež pozornosti ústavného súdu neuniklo, že v čase od 10. októbra 2011 do 14. marca 2012 rozhodoval okresný súd okrem žiadosti sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   iba   o jednej   ďalšej   žiadosti   spoluobžalovaného o prepustenie z väzby z 18. októbra 2011.

14.   S už   uvedenými   zisteniami   ústavného   súdu   korešponduje   aj   názor   krajského súdu, ktorý v dôsledku prieťahového postupu okresného súdu tak v konaní o žiadostiach sťažovateľa   o prepustenie   z väzby,   ako   aj   samotného   postupu   okresného   súdu   v merite trestnej veci prepustil svojím uznesením sp. zn. 3 Tos 53/2012 z 12. júna 2012 sťažovateľa z väzby   na   slobodu,   keď   dôvodil: „Po   preskúmaní   predloženého   spisového   materiálu odvolací   súd   musí   konštatovať,   že   napriek   tomu,   že   riešenom   prípade   ide   o   reštančnú väzobnú   veci,   jej   prejednávaniu   nie   je   venovaná   taká   pozornosť,   aká   sa   vyžaduje k dosiahnutiu   meritórneho   prejednania   veci   a   jej   ukončenia   rozsudkom.   Hoci   väzba obžalovaného D. začala 12. 02. 2009, pričom obžaloba bola podaná na okresný súd 16. 07. 2010, vec nie je ešte ani len rozpojednávaná v takom Štádiu, aby sa mohlo očakávať jej skončenie. Napriek tomu, že odvolací súd v rozhodnutí zo 06.03.2012 upozornil okresný súd na   zistené   prieťahy   a   možnosť   vyvodenia   zodpovednosti   voči   predsedovi   senátu,   tento naďalej robil kroky, ktoré odďaľujú ukončenie veci. Konajúci predseda senátu umožňoval obžalovaného D. eskortovať na rôzne výsluchy v iných veciach, pričom vo vlastnej veci nepristúpil   ani   len   k   vytýčeniu   hlavného   pojednávania.   Tak   sa   stalo,   že   od   ostatného hlavného   pojednávania   06.   12.   2011   do   12.   06.   2012   nie   je   vo   veci   vytýčené   hlavné pojednávanie   a   právom   možno   vysloviť,   že   v   nastávajúcom   letnom   období   už   toto pojednávanie   ani   nebude   možné   vykonať   pre   čerpanie   dovoleniek,   hlavne   obhajcami obžalovaných. Situácia sa vyhrotila tak, že najbližší termín hlavného pojednávania, ktorý by mohol byť aj zrealizovaný, je možné vytýčiť až na mesiac september 2012, čo znamená, že v reštančnej väzobnej veci sa nevykoná hlavné pojednávanie trištvrte roka.

Aj   keď   je   obžalovaný   D.   podozrivý   zo   spáchania   závažnej   majetkovej   trestnej činnosti, nemožno mu uprieť právo zakotvené v § 2 ods. 7 Tr. por., v zmysle ktorého každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná a aby sa vo   väzobnej   veci   konalo   urýchlene,   bez   prieťahov   a   prednostne.   Zistený   nedostatok   je v rozpore aj s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v zmysle ktorého každý účastník súdneho konania má právo na vybavenie veci v primeranej lehote. Zistené nedostatky v postupe okresného súdu nemožno v žiadnom prípade označiť za vybavovanie   veci   v primeranej   lehote   a   preto   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že obžalovaného D. je potrebné prepustiť z väzby na slobodu. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd pristúpil k prepusteniu obžalovaného z väzby výlučne v dôsledku nesprávneho postupu okresného   súdu,   nezaoberal   sa   ani   ponúknutým   písomným   sľubom   obžalovaného,   ani náhradou väzby prijatím dohľadu probačného a mediačného úradníka a ani ponúknutou peňažnou zárukou, všetko v zmysle § 80 ods. 1 písm. b/, písm. c/, § 81 ods. 1 Tr. por.“

15. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zistil prieťahový (pomalý) postup iba v konaní okresného súdu. Ústavný súd teda dospel k záveru, že postupom okresného súdu pri   rozhodovaní   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   z 10.   októbra   2012   došlo zbytočne k neodôvodneným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku nálezu.

16.   Pokiaľ   sťažovateľ   brojil   proti   krajskému   súdu,   ktorý   rozhodoval   o sťažnosti sťažovateľa   (jeho   právneho   zástupcu)   proti   zamietavému   prvostupňovému   rozhodnutiu, ústavný   súd   v jeho   postupe   porušenie   práv   označených   sťažovateľom   nezistil,   pretože nedostatočnú   rýchlosť   pri   vypracovaní   a doručení   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn. 2 T/87/2010   z   20.   októbra   2011   (čo   predstavovalo   jadro   zistených   nedostatkov,   pozn.) nemožno   pripísať   na   vrub   krajskému   súdu,   a to   o to   viac,   ak   už v minulosti   v tej   istej trestnej veci bol okresný súd na podobné nedostatky upozornený (bod 13), resp. následne sa stali dôvodom na prepustenie sťažovateľa z väzby (bod 14). Preto v tejto časti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku nálezu.

17. Sťažovateľ ďalej požadoval, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € (bod 4). Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

18.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   jeho   fakultatívna   právomoc   priznať   primerané finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   sťažovateľovi,   ktorého   sťažnosti vyhovie   v merite   veci,   nie   je   samostatným   nárokom   sťažovateľa   na   akési   odškodnenie za prípadné prieťahy v konaní príslušného štátneho orgánu, ale má len akcesorickú povahu. Satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu teda nie je autonómnym prvkom ním poskytovanej   ochrany   ani   akýmsi   paralelným   titulom   na   domáhanie   sa   tejto   ochrany. Takýmto titulom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa a prostredníctvom   tohto   práva   aj   princíp   právnej   istoty   (I. ÚS 235/03).   V okolnostiach posudzovanej veci a s prihliadnutím na uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 53/2012 z 12. júna 2012 ústavný súd preto konštatuje, že samotné následné prepustenie sťažovateľa na slobodu a vyslovenie porušenia jeho práv v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby je dostatočnou   satisfakciou   za zistené porušenie jeho práv. Preto   v tejto časti   ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku nálezu.

19. Sťažovateľ ďalej požadoval, aby ústavný súd zrušil napadnuté súdne rozhodnutia (čl. 127 ods. 21 ústavy). Vychádzajúc z už uvedeného (body 14 a 18 in fine) ústavný súd konštatuje, že v následnom čase (po podaní ústavnej sťažnosti) bol sťažovateľ prepustený z väzby, a teda   rozhodovanie o zrušení posudzovaných   napadnutých   súdnych   rozhodnutí nad rámec vyslovenia porušenia sťažovateľových práv sa stáva otázkou skôr akademickou, keďže   dôsledky   zrušenia   napadnutých   rozhodnutí   z pohľadu   materiálneho   smerovali k účinku, ktorý sťažovateľ dosiahol v dôsledku prijatého uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tos 53/2012 z 12.   júna 2012.   Preto   v tejto   časti   ústavný   súd rozhodol   tak,   ako to   je uvedené v bode 3 výroku nálezu.

20. Sťažovateľ požiadal aj o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia advokátom v sume 269,58 €. Ústavný súd v rozsahu advokátom vyčíslených trov z 26. júla 2012 (ktoré neprevyšovali   jeho   zákonný   nárok,   pozn.)   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho zastúpenia, a to dvakrát po 127,16 € za dva úkony právnej pomoci a režijný paušál dvakrát 7,63 € (bod 2 výroku nálezu).

21. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   sa   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 3. októbra 2012