znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 156/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. F. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   základného   práva   na ochranu majetku zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku   zaručeného   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 283/09 a jeho uznesením z 30. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. F. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra 2009   doručená   sťažnosť   MUDr.   F.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 283/09 a jeho uznesením z 30. septembra 2009.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že «Okresný súd Bratislava 1 uznesením z 3. 6. 2009, č. k. 14 C 163/05-53, konanie o náhradu škody zastavil a sťažovateľa zaviazal zaplatiť... odporcovi náhradu trov konania sumu 174,38 EUR, do ktorej zahrnul aj odmenu za právne zastúpenie vo forme... písomného podania na súd z 20. 4. 2009 v hodnote 68,36 EUR, hoci išlo   o   podanie,   v   ktorom   sa   žiadala   náhrada   len   v   sume   136,72   EUR   a   nešlo   v   ňom o vyjadrenie nových procesné významných skutočností a... účasti na pojednávaní dňa 3. 6. 2009, ktoré sa uskutočniť nemalo, lebo sťažovateľ už 11. 5. 2009 vzal žalobu späť pred prvým   pojednávaním,   takže   okresný   súd   mal   konanie   bez   pojednávania   zastaviť...,   čím neoprávnene zasiahol do majetku   sťažovateľa   v   hodnote 37,655   EUR,   ktorú sumu   ešte v jeho neprospech zaokrúhlil na sumu 37,66 EUR.

Krajský súd... na odvolanie sťažovateľa uznesením z 30. 9. 2009, sp. zn. 5 Co 283/09, uznesenie okresného súdu potvrdil s odôvodnením, že... náhrada trov konania bola správne vypočítaná,   lebo   písomné   vyjadrenie   obsahovalo   podstatné   náležitosti   obrany   odporcu, ktorý sa o späťvzatí dozvedel „až na samotnom pojednávaní dňa 3. 6. 2009 t. j. v dobe, keď už úkon právnej služby sa realizoval“, ale... už na našu námietku ohľadne použitia ust. § 150 OSP pre spravodlivé skončenie prípadu... absolútne nereagoval.».

3.   Podľa   názoru   sťažovateľa «...   Rozhodovanie   súdov   o   náhrade   trov   konania nadobúda ústavnoprávnu dimenziu až v dôsledku jeho arbitrárnosti, svojvôle či náhodilosti, čím je spôsobilé zasiahnuť do základných práv na spravodlivé a zákonné súdne konanie... Prvky   svojvôle   alebo   extrémneho   rozporu   s   princípom   spravodlivosti   treba   vidieť v napadnutom výroku odvolacieho súdu v tom, že... potvrdzujúci výrok... neodôvodnil aj v zmysle našej námietky o použití ust. § 150 OSP... svoje rozhodnutie o priznaní odmeny za účasť na „pojednávaní“ dňa 3. 6. 2009 založil na skutočnosti, ktorá nemá oporu v platnom práve, keď... späťvzatie návrhu pred prvým pojednávaním je účinné dňom dôjdenia tohto procesného úkonu na súd... k jeho účinnosti sa nevyžaduje ani súhlas súdu..., ale ani súhlas protistrany... v dôsledku čoho zanikne procesnoprávny vzťah medzi účastníkmi /to sa stalo 11. 5. 2009/, ktorého existencia je nutná aj pre rozhodovanie o náhrade trov konania medzi účastníkmi   podľa   §   146   ods.   2   OSP...   §   14   ods.   3   vyhl.   č.   655/2004   Z.   z.   vyžaduje pojednávanie, teda konanie vo veci samej, na ktorom dôjde iba k vyhláseniu rozhodnutia, ktorým   sa   s   konečnou   platnosťou   rieši   existujúci   procesnoprávny   vzťah...   Uvedený svojvoľný   postup   súdu   bol   spôsobilý   zasiahnuť   do   základného   práva   sťažovateľa   na spravodlivý proces ako aj práva vlastniť majetok, lebo v dôsledku rozhodnutia krajského súdu bol majetok sťažovateľa zmenšený o majúce sa zaplatiť trovy konania vo výške 37,66 EUR, ako odmenu pre advokátku na neexistujúcom pojednávaní /z objektívneho hľadiska/ dňa 3. 6. 2009, ktorá náhrada jeho protistrane zjavne nepatrí.».

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo MUDr. F. K. na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Protokolu 1 k Dohovoru bolo porušené uznesením Krajského súdu... z 30. 9. 2009, sp. zn. 5 Co 283/09.

2. Uznesenie Krajského súdu... z 30. 9. 2009, sp. zn. 5 Co 283/09 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd... je povinný uhradiť MUDr. F. K. trovy právneho zastúpenia v sume 248,70 EUR...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 283/09 z 30. septembra 2009, keď tvrdil, že odvolací súd   porušil   ním   označené   základné   práva,   keď „potvrdzujúci   výrok   absolútne neodôvodnil...“ a podľa   jeho   názoru   nesprávne   vecne   a aj   právne   vyhodnotil   existujúci skutkový stav (pozri bod 2).

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu.

8. Podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná   náhradu   trov   potrebných   na   účelné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva   proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech   len   čiastočný,   súd   náhradu   trov   pomerne   rozdelí,   prípadne   vysloví,   že   žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy... Podľa § 224 ods. 1 OSP   ustanovenia   o   trovách   konania   pred   súdom   prvého   stupňa   platia   i   pre   odvolacie konanie.

9.   Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   označených základných práv tým, že vo veci konajúce všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) nerozhodli v súlade s jeho právnym názorom (nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a naň nadväzujúca aplikácia právnej normy všeobecnými súdmi) o trovách konania (pozri body 1 a 2), v dôsledku čoho mali uvedené súdy nesprávne rozhodnúť o trovách konania a spôsobiť mu ďalšie peňažné výdavky.

10.   V zmysle konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

11.   Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   uviedol,   že   podstata základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne práva priznaného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenia o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom   súdu,   dostať   (napr.   III.   ÚS   124/08).   Úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú   odôvodnené   a či   nenesú   znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo základných   práv   a slobôd.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   nemôže   zasahovať   do skutkových   a právnych   záverov   týchto   všeobecných   súdov,   ak   ich   z danej   perspektívy možno pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08).

12. Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   prvostupňové   uznesenie v namietanej časti (o trovách konania) ako vecne správne, náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z týchto relevantných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia:

„Napadnutým   uznesením   súd   prvého   stupňa   zastavil   konanie   o   náhradu   škody z dôvodu späťvzatia návrhu navrhovateľom.

O   trovách   konania   rozhodol   podľa   §   146   ods.   2   veta   prvá   O.   s.   p.   tak,   že navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi 2/ náhradu trov konania v sume 174,38 eur... Proti   tomuto   uzneseniu   podal   v   zákonnej   lehote   odvolanie   navrhovateľ.   Navrhol napadnuté uznesenie v časti týkajúcej sa náhrady trov konania zmeniť tak, že odporcovi 2/ sa náhrada trov konania nepriznáva resp. mu priznáva trovy konania podstatne nižšie, ktoré boli potrebné pre účelné bránenie sa voči nároku navrhovateľa, ktorý už bol vlastne prejudikovaný dávno pred podaním vyjadrenia odporcu 2/, t. j. dňa 31. 1. 2007, kedy bol vyhlásený   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   17   C   183/2003,   kde   terajší navrhovateľ bol odporcom. Poukázal na to, že odporcovi 2/ bola priznaná odmena za účasť na pojednávaní dňa 3. 6. 2009, ktoré malo byť zrušené vzhľadom na to, že ešte 11. 5. 2009 zobral navrhovateľ návrh späť. Za účasť na pojednávaní - ku ktorému nemalo dôjsť - nebol teda   úkon   potrebný   na   účelné   bránenie   práva   odporcu.   Za   takýto   úkon   nepovažuje navrhovateľ   ani   vyjadrenie   odporcu   2/   zo   dňa   20.   4.   2009,   pretože   v   rámci   procesnej obrany   len   poukázal   na   právoplatný   rozsudok,   týkajúci   sa   rovnakých   účastníkov   len   v opačnom postavení. Napokon navrhol, aby súd prípadne pristúpil k aplikácii ust. § 150 O. s. p. a dôvody hodné osobitného zreteľa videl v dôkaznej núdzi navrhovateľa, ktorého po dopravnej   nehode   okamžite   hospitalizovali,   takže   nemohol   byť   prítomný   pri   prvých zaisťovacích úkonoch, ktoré potom vyzneli v jeho neprospech.

Odvolací súd... dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 146 ods. 2 O. s. p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Vzhľadom k tomu,   že v prejednávanej veci   vzal navrhovateľ návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 veta druhá O. s. p., z procesného hľadiska zásadne platí, že navrhovateľ zavinil zastavenie konania a preto je povinný uhradiť trovy odporcov. Súd   prvého   stupňa   priznal   odporcovi   2/...   náhradu   spočívajúcu   v   trovách   jeho právneho zastúpenia advokátkou za 3 úkony právnej služby a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, za písomné podanie na súd zo dňa 20. 4. 2009 a za účasť na pojednávaní dňa 3. 6. 2009 na ktorom došlo iba k vyhláseniu uznesenia o zastavení konania.

Odvolateľ namieta účelnosť vynaložených trov odporcom 2/ za dva úkony právnej služby a to na vyjadrenie zo dňa 20. 4. 2009 a účasť na pojednávaní právneho zástupcu odporcu 2/ dňa 3. 6. 2009.

Aj odvolací súd sa domnieva, že trovy, náhrada ktorých bola odporcom 2/ priznaná, sú trovami účelne vynaloženými zo strany odporcu 2/, keďže zmienené vyjadrenie obsahuje aj právny a skutkový rozbor veci a právny zástupca odporcu 2/ sa o späťvzatí návrhu dozvedel až na samotnom pojednávaní dňa 3. 6. 2009 t. j. v dobe, keď už úkon právnej služby sa realizoval.

Odvolaciemu   súdu   preto   nezostalo   než   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa   v   jeho napadnutej časti ako vecne správne... potvrdiť.

V odvolacom konaní úspešný odporca 2/ si náhradu trov tohto konania neuplatnil a preto mu nebola priznaná...“

13. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov   konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu   k predmetu   konania   pred   všeobecnými súdmi   vedľajšej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a   ku   zrušeniu   napadaného   výroku o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo. Ústavný súd už rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách konania (napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06).

14.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   po   preskúmaní   obsahu   a   spôsobu   odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu v časti, v ktorej sa venoval problematike náhrady trov konania, predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom   ústavný   súd nezistil,   že   by   jeho   výklad   a závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené   a nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

15.   Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   uznesenia   presvedčil,   že   odvolací   súd sa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľ   v tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu v dokazovaní vykonanom vo veci rozhodujúcimi všeobecnými súdmi. Pretože namietané rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené na základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ústavný   súd   nie   je oprávnený   ani povinný   tieto   postupy   a hodnotenia   nahrádzať (podobne   aj I.   ÚS   21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   nie   je   a ani nemôže   byť ďalšou   opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

16. V závere ústavný súd ešte uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania musí   byť   z   odôvodnenia   konkrétneho   rozhodnutia   zrejmé,   na   základe   akých   právnych predpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musí ísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje na daný prípad použiť. V namietanom prípade bolo v právomoci a na posúdení krajského súdu, akým zákonne konformným spôsobom korešpondujúcim s výsledkom sporu sa postaví k výroku o náhrade trov konania (včítane odvolacieho konania) a aké ustanovenia   (právne   normy) príslušného právneho   predpisu, teda   Občianskeho   súdneho   poriadku   použije.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie (ktorým uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi v 2. náhradu trov konania) ako vecne správne a trovy odvolacieho konania úspešnému odporcovi v 2. rade nepriznal. Závery krajského súdu   nemožno   považovať   za   jednostranné   či   obmedzené,   pretože   vzhľadom   na   ich odôvodnenosť ich ústavný súd hodnotí ako ústavne akceptovateľné.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základného práva   sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   a práva   na   spravodlivý   proces (m. m. IV. ÚS 112/05).

18. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   dospel   k záveru,   že   účinky   výkonu   právomoci   krajského   súdu v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

19. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie „práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Protokolu 1 k Dohovoru“ postupom krajského súdu v už označenom odvolacom konaní (pozri bod 4).

20. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Podľa   čl.   1   dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

21. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy   (resp.   čl.   1   dodatkového   protokolu),   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   (resp.   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu)   by   bolo   možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

22. Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 1 dodatkového protokolu) možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti   hodnotiť právne názory   všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov (v danom prípade Občianskeho   zákonníka   v   zneniach   citovaných   v   sťažnosťou   napadnutom   rozhodnutí krajského súdu). Ústavnému súdu v zásade neprináleží hodnotiť spôsob, akým všeobecné súdy   postupovali   v   predmetnom   spore,   a   nemôže   nahradzovať   všeobecné   súdy   pri   ich rozhodovaní v rozsahu ich právomocí upravených ústavou. V posudzovanom prípade je teda na   všeobecnom   súde,   aby   rozhodol,   či   sú   splnené   všetky   zákonné   podmienky   podľa príslušných (v danom čase aktuálnych) ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

23.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr.   I.   ÚS   19/02).   Ústavný   súd   v   okolnostiach   prípadu   nezistil,   že   by   rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo   pre   neho   nepriaznivým   výsledkom,   čo   však   nemožno   spájať   s   porušením základného práva na ochranu jeho vlastníctva a práva vlastniť majetok, resp. ho nerušene užívať podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 1 dodatkového protokolu), ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc.

24. Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľom v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 1 dodatkového protokolu).

25. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2010