znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 156/09-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   augusta   2009 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o návrhu JUDr. M. C., K. N. M., zastúpeného advokátkou JUDr. E. M., K. N. M., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. k. VP/46/08-K z 3. decembra 2008, za účasti Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, takto

r o z h o d o l :

1. Rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií č. k. VP/46/08-K z 3. decembra 2008 z r u š u j e.

2. Kancelária   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií j e   p o v i n n á uhradiť JUDr. M. C. trovy právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. M., K. N. M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti návrhu JUDr. M. C. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 8. apríla 2009 doručený návrh JUDr. M. C., K. N. M. (ďalej len „navrhovateľ“) zastúpeného advokátkou JUDr. E. M., K. N. M., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „výbor“) pre nezlučiteľnosť funkcií č. k. VP/46/08-K z 3. decembra 2008 (ďalej len „namietané rozhodnutie“), za účasti výboru. Svoj návrh navrhovateľ doplnil podaním z 11. mája 2008.

Z návrhu vyplýva, že namietaným rozhodnutím uložil výbor navrhovateľovi pokutu vo výške šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára (v sume 120 876 Sk) na tom základe, že ako verejný funkcionár, člen dozornej rady L. S. r., š. p., B. B., vykonával funkciu advokáta – konateľa spoločnosti A. k., s. r. o., K. N. M., čím porušil ustanovenie čl. 5   ods. 2   ústavného   zákona   č. 357/2004   Z. z.   o ochrane   verejného   záujmu   pri výkone funkcií   verejných   funkcionárov   v znení   ústavného   zákona   č. 545/2005   Z. z.   (ďalej aj „ústavný zákon č. 357/2004 Z. z.“ alebo „ústavný zákon“).

V rámci odôvodnenia svojho návrhu navrhovateľ uviedol: «Mám za to, že výkon mojej činnosti advokáta a súčasne konateľa spoločnosti A. k. s. r. o., IČO..., so sídlom... K. N. M. nie je v rozpore s článkom 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2007 Z. z. v aktuálnom znení, nakoľko podľa poslednej vety čl. 5 ods. 2 zákaz podnikania sa nevzťahuje na „výkon povolania, ktoré môže vykonávať len fyzická osoba za zákonom ustanovených podmienok“. Podľa § 15 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v aktuálnom znení advokát môže za účelom výkonu advokácie založiť spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej predmetom podnikania je „výhradne“ poskytovanie právnych služieb. Táto spoločnosť nesmie mať iný predmet podnikania, jej spoločníkom a konateľom „môže byť len“ advokát. Advokát, ktorý vykonáva   advokáciu   ako   konateľ   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným,   nemôže   súčasne vykonávať advokáciu samostatne alebo v inej forme.

Súlad § 15 zákona č. 586/2003 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky doteraz nik nespochybnil a preto nemožno akceptovať právny názor na str. 2 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého by zákaz v čl. 5 ods. 2 prvá veta mal byť absolútny bez súvislosti s druhou vetou tohto odseku.

Naopak, zákon je potrebné vykladať v celom jeho duchu a v kontexte s ostatnými normami   ústavného   ale   i   ostatného   práva,   ktoré   tvoria   právny   poriadok   Slovenskej republiky.

Prax Výboru v predchádzajúcom volebnom období práve výnimku u advokátov - konateľov   spoločností   podľa   §   15   zákona   o   advokácii   akceptovala.   Pokiaľ   by   zákaz sa vzťahoval   na advokáta - konateľa (ktorý jednoducho nemôže konateľom vlastnej sro nemôže nebyť), ale sa nevzťahoval na advokáta - fyzickú osobu, bol by advokát - konateľ ukrátený   na svojich   právach   najmä   pre   porušenie   princípu   rovnakého   postavenia   pred zákonom.

Vzhľadom k vyššie uvedenému:

- mám za to, že výnimka zo zákazu podnikania tak, ako je zakotvená v poslednej vete čl.   5   ods.   2   ústavného   zákona   č.   357/2007   Z.   z.   sa   vzťahuje   aj   na   výkon   advokácie ako konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, pretože túto funkciu môžem vykonávať len ja ako advokát a len za zákonom ustanovených podmienok a nemôžem ju vykonávať inak.»

Vzhľadom na uvedené navrhovateľ v predmetnej veci navrhol, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým namietané rozhodnutie zruší a prizná mu náhradu trov konania.

Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   návrh   navrhovateľa   na   neverejnom   zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   a   keďže nezistil dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením č. k. I. ÚS 156/09-11 z 20. mája 2009 rozhodol o jeho prijatí na ďalšie konanie.

K návrhu navrhovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila predsedníčka výboru listom č. k. VP/46/08-K doručeným ústavnému súdu 13. júla 2009, v rámci ktorého k argumentácii   sťažovateľa   uviedla: «S   predmetným   návrhom   a   s   jeho   účelovým odôvodnením   nesúhlasíme,   i   keď   je   nám   už   známy   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   III.   ÚS   48/09   z   1.   apríla   2009.   Niet   totiž   pochýb   o   tom,   že   zákon č. 586/2006   Z.   z.   o   advokácii   umožňuje   každému   advokátovi   výkon   jeho   povolania rôznymi spôsobmi   (§   12   ods.   1),   pričom   funkcia   konateľa   spoločnosti   s   ručením obmedzeným   je   len   jedna   z   piatich   foriem.   Žiadne   ustanovenie   neukladá   advokátom povinnosť byť konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným, ako predpoklad pre výkon povolania   advokáta.   Je   preto   na   zvážení   každého   občana,   ktorý   vykonáva   povolanie advokáta,   aby   sa   rozhodol,   či   sa   bude   uchádzať   súčasne   aj   o   výkon   verejnej   funkcie. V kladnom prípade   však   musí rešpektovať obmedzenia,   ktoré   z výkonu verejnej   funkcie vyplývajú a nesmie konať v rozpore s čl. 5 ods. 2 ústavného zákona. Je potrebné zdôrazniť, že uvedené ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavného zákona má dve časti.   V   prvej   sa   uvádza   druh   zakázaných   funkcií   a   v   druhej   vete   zákaz   podnikania s výnimkou   výkonu   povolania,   ktoré   môže   vykonávať   len   fyzická   osoba   za   zákonom ustanovených podmienok. Ako   vyplýva   z   dôvodovej   správy   k   tomuto   ústavnému   zákonu,   „...ide   o   minimálny štandard   imkopatibiíity   výkonu   verejnej   funkcie   s   inými   funkciami,   povolaniami   alebo činnosťou. Ústavný zákon predpokladá, resp. nevylučuje prísnejšiu úpravu v osobitných zákonoch,   ktoré   ustanovujú   podrobnosti   o   výkone   funkcií   jednotlivých   verejných funkcionárov“. Z vecného hľadiska prvá veta čl. 5 ods. 2 ústavného zákona rieši otázku „nezlučiteľnosti   funkcií“,   v   ktorých   povoľuje   výnimku   len   pri   „valnom   zhromaždení a členskej schôdzi“. Druhá veta čl. 5 ods. 2 ústavného zákona rieši „konflikt povolaní“ podnikateľského charakteru, z ktorých povoľuje výnimku len „pre fyzickú osobu a činnosť povolenú zákonom“. K danému prípadu teda ústavný zákon umožňuje verejnému funkcionárovi vykonávať povolanie advokáta (rovnako je tomu tak i u lekára alebo iného povolania typu „slobodné povolanie“),   ale   výnimku   zo   zákazu   povolaní   (činností)   však   výkon   funkcie   konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným s poukazom na prvú vetu čl. 5 ods. 2 ústavného zákona nepripúšťa a to bez výnimky. V danom prípade je každá veta čl. 5 ods. 2 ústavného zákona samostatná dispozícia právnej normy bez vzájomnej súvislosti a je preto účelové ich spájať tak, ako to uvádza vo svojom podaní verejný funkcionár. Z   tohto   dôvodu   konajúci   výbor   ešte   pred   začatím   konania   vyzval   verejného funkcionára na nápravu skutkového stavu v lehote podľa čl. 7 ods. 6 ústavného zákona, avšak túto možnosť verejný funkcionár nevyužil, hoci mu čl. 9 ods. 4 a ods. 12 ústavného zákona umožnil vzdať sa verejnej funkcie, ako dôvod pre prípadné zastavenie konania. V nadväznosti už v texte tohto vyjadrenia citovaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 48/09 z 1. apríla 2009 (Mgr. M. V.) dovolíme si poukázať na odlišné   stanovisko   sudcu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   Rudolfa   Tkáčika v predmetnej veci z 1. apríla 2009, s ktorým sa plne stotožňujeme a v jeho intenciách tvrdíme, že:

1. Výkon advokátskej činnosti navrhovateľa prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným   („v   mene   a   na   účet   spoločnosti“)   nie   je   porušením   zákazu   podnikať,   ale nemožno ho v žiadnom prípade považovať ani za výkon povolania fyzickej osoby, pretože právne služby vykonáva navrhovateľ, ktorý je zároveň advokátom, v tomto prípade nie vo svojom mene, ale v mene a na účet spoločnosti.

2. Účasť navrhovateľa v orgánoch spoločnosti s ručením obmedzeným je na druhej strane nepochybne porušením čl. 5 ods. 2 prvej vety ústavného zákona č. 357/2002 Z. z. a na tom nič nemení, že táto spoločnosť poskytuje právne služby podľa zákona o advokácii.

3. Podľa čl. 5 ods. 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. sa zákaz účastí v orgánoch podnikateľských subjektov podľa čl. 5 ods. 2 prvej vety nevzťahuje na členstvo verejného funkcionára v orgáne právnickej osoby, ktoré vyplýva zo zákona alebo z výkonu funkcie verejného funkcionára. Z celého ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. všeobecne a z jeho čl. 5 ods. 2 zvlášť jednoznačne vyplýva, že jeho účelom je okrem iného zabezpečiť, aby verejný funkcionár, ktorý z titulu svojej funkcie rozhoduje o dôležitých otázkach verejného záujmu, bol pri výkone funkcie objektívny a nestranný a jednou z predvídateľných prekážok tejto požiadavky   je   aj   jeho   účasť   v   orgánoch   súkromných   podnikateľských   subjektov.   Aj dôvodová správa k ústavnému zákonu č. 357/2004 Z. z. v časti týkajúcej sa čl. 5 uvádza, že „výnimka z tohto zákazu ustanovená pre zástupcov štátu a iných verejných subjektov v orgánoch   podnikateľských   subjektov   s   majetkovou   účasťou   štátu   alebo   iných   verejných subjektov je odôvodniteľná potrebou, aby v týchto funkciách pôsobili osoby, ktoré majú skúsenosti s podnikateľskou činnosťou. Kontrolné oprávnenia týchto subjektov a možnosť operatívne odvolať tieto osoby z ich verejnej funkcie, by mali byť dostatočné z hľadiska ochrany   verejného   záujmu.“.   Tvrdenie   navrhovateľa   v   tejto   súvislosti,   že jeho   členstvo v orgánoch   príslušnej   spoločnosti   vyplýva   zo   zákona   o   advokácii,   treba   považovať   za účelové, ktoré navyše nerešpektuje pravidlá logiky vo vzťahu príčiny a následku javov. Je pravda, že zákon o advokácii pre daný typ spoločnosti s ručením obmedzeným prikazuje, aby   v   jej   orgánoch   boli   výlučne   advokáti,   ale   to   vždy   iba   pre   prípad,   že   sa   slobodne rozhodnú   takúto   spoločnosť   založiť,   t.   j.   ako   následok   takéhoto   rozhodnutia.   V   zmysle citovanej dôvodovej správy však v žiadnom prípade nemožno tieto spoločnosti dávať do súvisu   s podnikateľskými   subjektmi   s   majetkovou   účasťou   štátu   alebo   iných   verejných subjektov. Rozhodne zo zákona o advokácii (ktorý by mal byť podľa navrhovateľa „tým zákonom“, ktorý má na mysli čl. 5 ods. 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.) nevyplýva takáto povinnosť pre všetkých advokátov, ale iba pre tých, ktorí sa rozhodnú poskytovať právne služby v tejto forme.

Uvedený výklad neberie do úvahy iba formálnu stránku veci, ale presne zodpovedá účelu čl. 5 ods. 2 prvej vety ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. Zásadný rozdiel medzi výkonom   povolania   advokáta   ako   fyzickej   osoby   a   účasťou   advokáta,   ktorý   je   zároveň verejným funkcionárom, v orgánoch spoločnosti je ten, že v postavení spoločníka a konateľa takejto   spoločnosti   je   zainteresovaný   na   celej   činnosti   a   prosperite   spoločnosti,   ktorej záujmy odrážajú aj záujmy ostatných spoločníkov a konateľov, môžu byť nepomerne širšie ako jeho vlastné záujmy a nemusia byť vždy v súlade s verejným záujmom. A to je podstatou inštitútu nezlučiteľnosti niektorých funkcií.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky napadnuté   rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   VP/45/08-K   zo 22. októbra 2008 s poukazom na §73b zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov potvrdil a nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania.»

K vyjadreniu predsedníčky výboru poskytla svoje stanovisko aj právna zástupkyňa navrhovateľa listom doručeným ústavnému súdu 28. júla 2009, v ktorom v podstate zotrvala na predchádzajúcej argumentácii. Právna zástupkyňa navrhovateľa zároveň doplnila petit návrhu o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v sume 368,55 €.

II.

Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár je na účely tohto   ústavného   zákona   každý,   kto   vykonáva   verejnú   funkciu   uvedenú   v čl.   2   ods.   1. Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár nesmie byť štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, členom riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu právnickej osoby, ktorá bola zriadená na výkon podnikateľskej činnosti,   okrem   valného   zhromaždenia   a   členskej   schôdze.   Verejný   funkcionár   nesmie podnikať; to sa nevzťahuje na výkon povolania, ktoré môže vykonávať len fyzická osoba za zákonom ustanovených podmienok.

Podľa čl. 5 ods. 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. zákaz podľa odseku 2 prvej vety sa nevzťahuje na členstvo verejného funkcionára v orgáne právnickej osoby, ktoré vyplýva zo zákona alebo z výkonu funkcie verejného funkcionára.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár je povinný do   30   dní   odo   dňa,   keď   sa   ujal   výkonu   verejnej   funkcie,   a počas   jej   výkonu   vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie zákonom ustanovené skutočnosti:

a) či   spĺňa   podmienky   nezlučiteľnosti   výkonu   funkcie   verejného   funkcionára s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2 tohto ústavného zákona,

b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone funkcie verejného funkcionára,

c) aké iné funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,

d) svoje   príjmy   dosiahnuté   v uplynulom   kalendárnom   roku   z výkonu   funkcie verejného   funkcionára   a z výkonu   iných   funkcií,   zamestnaní   alebo   činností,   v ktorých vykonávaní   verejný   funkcionár   pokračuje   aj   po   ujatí   sa   výkonu   funkcie   verejného funkcionára,

e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí s ním   žijú   v domácnosti,   vrátane   osobných   údajov,   v rozsahu   titul,   meno,   priezvisko a adresa trvalého pobytu.

Podľa čl. 9 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. orgán, ktorý uskutočňuje konanie,   začne   konanie   buď   z vlastnej   iniciatívy,   ak   jeho   zistenia   nasvedčujú   tomu, že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 tohto ústavného zákona uviedol neúplné   alebo   nepravdivé   údaje   alebo   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo na základe   riadne   odôvodneného   podnetu,   z ktorého   je zrejmé,   kto   ho   podáva,   ktorého verejného funkcionára sa týka a čo sa namieta.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie   obsahuje   výrok,   v ktorom   sa   uvedie,   v čom   je   konanie   alebo   opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie a poučenie   o opravnom   prostriedku.   Rozhodnutie   obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. pokuta sa ukladá v sume zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára, ak verejný funkcionár poruší povinnosti podľa čl. 5.

Podľa   čl.   9   ods.   14   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   orgány   verejnej   moci a právnické osoby sú povinné na žiadosť orgánu, ktorý vykonáva konanie podľa odseku 1, oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie podľa tohto ústavného zákona. Za nesplnenie tejto povinnosti môže tento orgán uložiť štatutárnemu orgánu alebo predsedovi štatutárneho orgánu orgánov verejnej moci a orgánov právnických osôb pokutu vo výške určenej v odseku 10 písm. a), a to aj opakovane.

Podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. na účely tohto ústavného zákona   sa   mesačným   platom   verejného   funkcionára   rozumie   jedna   dvanástina   z   jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie a v prípade uloženia pokuty v zmysle odseku 14 sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon funkcie štatutárneho orgánu alebo predsedu štatutárneho orgánu orgánov verejnej moci a orgánov právnických osôb.

Podľa čl. 9 ods. 16 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. v prípade, ak mesačný plat verejného funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9 ods. 1 písm. a), je nižší   ako   priemerná   mesačná   nominálna   mzda   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky za predchádzajúci kalendárny rok, pri výpočte sumy podľa odseku 10 sa za mesačný plat považuje   priemerná   nominálna   mesačná   mzda   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky za uplynulý kalendárny rok.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru ústavnému súdu v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté   o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu   na   preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona č. 357/2004 Z. z. (ďalej len „orgán“). Podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde účastníkom konania je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí   napadnuté   rozhodnutie   orgánu   podľa   odseku   1.   Podľa   citovaného   ustanovenia zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v rozpore   s ústavným   zákonom   o ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade označené rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o advokácii“) advokácia   pomáha uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb (ďalej len „klient“) v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, so zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Podľa   §   1   ods.   2   zákona   o advokácii   výkon   advokácie   je   zastupovanie   klientov v konaní   pred   súdmi,   orgánmi   verejnej   moci   a   inými   právnymi   subjektmi,   obhajoba v trestnom   konaní,   poskytovanie   právnych   rád,   spisovanie   listín   o   právnych   úkonoch, spracúvanie   právnych   rozborov,   správa   majetku   klientov   a   ďalšie   formy   právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu (ďalej len „právne služby“).

Podľa § 12 ods. 1 zákona o advokácii advokát môže vykonávať advokáciu

a) samostatne,

b) v združení spolu s inými advokátmi,

c) ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti,

d) ako komplementár komanditnej spoločnosti alebo

e) ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o advokácii advokáti môžu na účel výkonu advokácie založiť spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie právnych   služieb   (ďalej   len   „spoločnosť   s   ručením   obmedzeným“).   Táto   spoločnosť s ručením obmedzeným nesmie mať iný predmet podnikania, jej spoločníkmi a konateľmi môžu byť len advokáti.

Podľa § 15 ods. 3 zákona o advokácii konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným je každý zo spoločníkov. Konatelia spoločnosti sú oprávnení konať v mene spoločnosti samostatne a bez obmedzenia.

III.

Z obsahu návrhu, jeho príloh, vyjadrení účastníkov konania, ako aj z vyžiadaného spisu výboru č. k. VP/46/08-K ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti:

Po podaní navrhovateľovho oznámenia, v ktorom uviedol, že ako verejný funkcionár je zároveň konateľom spoločnosti Advokátska kancelária, s. r. o., ho výbor listom sp. zn. zc/07/989   z 1.   júla 2008   požiadal   o podanie   informácií   o tom,   akým   spôsobom   ukončil výkon   funkcie   štatutárneho   orgánu   v tejto   spoločnosti.   Na   žiadosť   výboru   navrhovateľ reagoval podaním z 21. júla 2008, v ktorom uviedol, že výkon funkcie konateľa neukončil, ale že táto skutočnosť je v súlade s čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., pretože členstvo v štatutárnom orgáne právnickej osoby poskytujúcej výlučne právne služby mu vyplýva   priamo   z   §   15   zákona   o advokácii,   keďže   výkon   advokácie   uskutočňuje ako konateľ   spoločnosti   s ručením   obmedzeným.   Na   základe   toho   potom   výbor   18. septembra 2008 doručil navrhovateľovi uznesenie č. 636 o začatí konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. za porušenie povinnosti ustanovenej v čl. 5 ods. 2 tohto ústavného zákona, pričom navrhovateľa zároveň vyzval, aby sa k predmetnému uzneseniu vyjadril. K tomuto uzneseniu poskytol navrhovateľ vyjadrenie listom z 22. októbra 2008, v ktorom v podstate uviedol totožné argumenty, aké vyplývajú z jeho návrhu, s tým, že trval na tom, že neporušil povinnosť vyplývajúcu z čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.

Následne   výbor   uznesením   č.   k.   VP/46/08-K   z 3.   decembra   2008   konštatoval, že navrhovateľ tým, že v čase, keď vykonával funkciu člena dozornej rady L. S. r., š. p., B. B., vykonával zároveň funkciu konateľa spoločnosti A. k., s. r. o., K. N. M., porušil čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., za čo mu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. d) tohto ústavného   zákona   uložil   pokutu   v sume   zodpovedajúcej   šesťnásobku   mesačného   platu verejného funkcionára, čo predstavovalo sumu 120 876 Sk.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia výboru okrem iného vyplýva:«Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že obrana verejného funkcionára právne irelevantná. Je totiž nesporné, že zákaz uvedený v čl. 5 ods. 2 prvá veta ústavného zákona je absolútny bez súvislosti s druhou vetou tohto odseku. Druhá veta čl. 5 ods. 2 ústavného zákona rieši výnimku zo zákazu podnikania tak, že sa zákaz netýka „výkonu povolania, ktoré môže vykonávať len fyzická osoba za zákonom ustanovených podmienok“. Prípadné výnimky zo zákona uvedeného v čl. 5 ods. 2 sú uvedené len v odseku 3 a 5 tohto článku. Tvrdenie verejného funkcionára, že výkon funkcie konateľa v spoločnosti s ručením obmedzeným nie je podnikateľskou činnosťou nemá v ústavnom zákone oporu, keďže sa súčasne odvoláva na možnosť výnimky zo zákazu uvedeného v čl. 5 ods. 2 prvá veta podľa čl. 5 ods. 3. Tvrdenie, že ako advokát a spoluvlastník spoločnosti s ručením obmedzeným „musí“ byť podľa § 15 ods. 2 konateľom tejto spoločnosti neobstojí, pretože podľa § 15 ods. 1 zákona o advokácii, advokáti „môžu“ na účel výkonu advokácie založiť spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie právnych služieb. Neobstojí   ani   tvrdenie,   že   „ústavný   zákon   nezakazuje   účasť   v   spoločnosti   s   ručením obmedzeným, ktoré podľa verejného funkcionára nie je podnikaním“. Samotná spoločnosť s ručením   obmedzeným   je   totiž   obchodnou   spoločnosťou,   ktorej   predmetom   práve „podnikanie“, a to poskytovanie právnych služieb. Verejný funkcionár ako advokát mal a má možnosť vykonávať toto povolanie ako fyzická osoba v súlade s čl. 5 ods. 2 druhá veta a ak sa rozhodol pre podnikanie v spoločnosti s ručením obmedzeným, mal rešpektovať obmedzenia v čl. 5 ods. 2 prvá veta ústavného zákona. Je treba uviesť, že ústavný zákon ako ústavný zákon je predpisom vyššej právnej sily. Verejný funkcionár ho mal rešpektovať alebo si svoje pomery v súlade s čl. 9 ods. 12 ústavného zákona upraviť v lehote 30 dní od ujatia sa verejnej funkcie a to i s ohľadom na skutočnosť, že bol na rozpor záujmov upozornený.

Z tohto dôvodu výbor prijal uznesenie, ktorým sa menovanému JUDr. M. C., členovi dozornej rady L. S. r., š. p. B. B., ukladá pokuta za porušenie ustanovenia čl. 5 ods. 2 ústavného zákona vo výške šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods.   10   písm.   d)   ústavného   zákona.   Uvedené   rozhodnutie   bolo   dňa   3.   decembra   2008 schválené uznesením č. 654.

Výška mesačného platu verejného funkcionára bola určená postupom podľa čl. 9 ods. 16   ústavného   zákona,   keďže   verejný   funkcionár   poberal   za   výkon   verejnej   funkcie podľa listu Lesy Slovenskej republiky č. 256/130/20088 zo dňa 17. decembra 2008 odmenu vo   výške   4.000,-   Sk   mesačne.   Podľa   cit.   ustanovenia   čl.   9   ods.   16   ústavného   zákona v prípade, že mesačný plat verejného funkcionára voči ktorému výbor vedie konanie je nižší ako priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci rok, pri výpočte sumy podľa ods. 10 ústavného zákona sa za mesačný plat považuje priemerná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci rok (rok pred tým, ako došlo k porušeniu ústavného zákona).

Podľa   listu   ministerky   práce,   sociálnych   veci   a   rodiny   č.   6276108-II/1 zo 6. marca 2008   je   priemerná   nominálna   mzda   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky za r. 2007   20.146,- Sk   Z tohto   dôvodu   bola   výška   pokuty   uvedená   vo   výrokovej   časti rozhodnutia určená v uvedenej sume.»

Predmetom úpravy ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. je v zmysle čl. 1 stanovenie nezlučiteľnosti funkcie verejného funkcionára s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností, jeho povinností a obmedzení, aby sa zamedzilo rozporu verejného záujmu s jeho osobným   záujmom,   ako   aj   stanovenie   jeho   zodpovednosti   v prípade   nesplnenia   alebo porušenia   povinností   alebo   obmedzení,   ktoré   mu   vyplývajú   z tohto   ústavného   zákona, vrátane   sankcií,   ktoré   možno   za   také   porušenie   alebo   nesplnenie   povinností   alebo obmedzení uložiť.

Článok   5   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   je   zameraný   na   nezlučiteľnosť niektorých   funkcií,   zamestnaní alebo   činností   s funkciou   verejného funkcionára,   pričom v jednotlivých   ustanoveniach   zakotvuje   zákaz   ich   paralelného   výkonu,   v iných   zase umožňuje pri stanovení špecifických predpokladov možnosť výnimiek z takéhoto zákazu.

Uvedené je potrebné mať na pamäti aj v prípadoch, ak verejný funkcionár súčasne vykonáva   verejnú   funkciu   a uplatňuje   výkon   advokácie.   Daná   situácia   je   totožná s navrhovateľovým prípadom.

Ako vyplýva z už citovaných ustanovení zákona o advokácii, advokátske povolanie je slobodným povolaním, ktoré možno vykonávať len podľa tohto zákona, pričom v rámci realizácie   tohto   povolania   advokát   napomáha   uplatňovať   ústavné   právo   na   obhajobu fyzických osôb a chráni aj ďalšie práva a oprávnené záujmy fyzických osôb a právnických osôb, samozrejme, v súlade s právnym poriadkom.

Zákon o advokácii v ďalších ustanoveniach ponúka advokátovi, aby si zvolil formu výkonu   svojho   povolania. Jednou   z nich   je možnosť   vykonávať advokáciu   ako   konateľ spoločnosti   s ručením   obmedzeným,   v ktorej   môže   byť spoločníkom   len   advokát,   ktorý sa priamo   zo   zákona   stáva   aj   konateľom   spoločnosti.   V tejto   súvislosti   je   potrebné zdôrazniť,   že   predmet   činnosti   takejto   spoločnosti   s ručením   obmedzeným   je   výslovne a striktne zákonom vymedzený len na poskytovanie právnych služieb. Ide pritom o činnosť, ktorá je absolútne a bez výhrad totožná s činnosťou, teda výkonom slobodného povolania advokáta, ktorý vykonáva advokáciu samostatne.

A práve toto zistenie bolo pre ústavný súd rozhodujúce pre posúdenie zmyslu a účelu čl.   5   ods.   2   a 3   ústavného   zákona   z hľadiska   navrhovateľom   nastolených   argumentov v konfrontácii so závermi výboru obsiahnutými v napadnutom uznesení.

V tejto súvislosti je potrebné a určujúce zodpovedať otázku: Mal zákonodarca pri koncipovaní čl. 5 ods. 2 a 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. v úmysle priznať výhody pre   advokáta   vykonávajúceho   advokátske   povolanie   samostatne   pri   súčasnom   výkone verejnej   funkcie   tak,   ako   to   tvrdí   výbor,   že   preňho   by   zákaz   nezlučiteľnosti   neplatil, a naopak,   diskriminovať   advokáta   vykonávajúceho   advokáciu   ako   konateľa   spoločnosti s ručením obmedzeným pri paralelnom výkone verejnej funkcie tak, že pri ich súčasnom výkone by sa dopustil porušenia čl. 5 ods. 2 citovaného ústavného zákona? Ústavný súd jednoznačne   zastáva   názor,   že   právna   úprava   nemôže   byť   chápaná   absurdne   alebo absolútne.   Tak   by   to   bolo,   ak   by   sa   ústavný   súd   stotožnil   s právnym   názorom   výboru vyjadreným   v napadnutom   uznesení.   To   znamená,   že   ak   zákaz   výkonu   advokátskeho povolania   samostatne   pri   súčasnom   výkone   verejnej   funkcie   neplatí   v situácii,   ktorú predpokladá druhá veta čl. 5 ods. 2 citovaného ústavného zákona, tak zákaz podľa prvej vety   čl.   5   ods.   2   ústavného   zákona   č. 357/2004   Z.   z.   nebude   platiť   pre   advokáta ako konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným pri súčasnom výkone verejnej funkcie, a to s poukazom na čl. 5 ods. 3 tohto ústavného zákona.

Ústavný   súd   sa   teda   nestotožňuje   s komplexným   názorom   výboru, že ak by navrhovateľ ako verejný funkcionár vykonával advokáciu samostatne, nedopustil by sa porušenia čl. 5 ods. 2 ústavného zákona, ale preto, že verejnú funkciu vykonával súčasne   ako   advokát   (konateľ)   v spoločnosti   s ručením   obmedzeným,   porušil   zákaz vyplývajúci z čl. 5 ods. 2 prvej vety ústavného zákona. Ústavný súd sa taktiež nestotožňuje s vysloveným   názorom   výboru,   že   navrhovateľovi   neprináleží   výnimka   zo   zákazu zakotvená   v čl.   5   ods.   3   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   Ústavný   súd   konštatuje, že práve táto výnimka je priamo aplikovateľná na navrhovateľov prípad, keďže ako verejný funkcionár je zároveň konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným, čo mu vzhľadom na to, že v súlade so zákonom o advokácii si zvolil takúto formu výkonu advokácie, vyplýva priamo z tohto zákona. V nadväznosti na to považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že nemožno súhlasiť s názorom výboru, že navrhovateľ mal na výber, a keďže si vybral výkon   advokácie   formou   konateľa   v   spoločnosti   s ručením   obmedzeným,   mal   počítať so zákazmi vyplývajúcimi z ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., pričom žiadne výnimky zo zákazu vyplývajúce z čl. 5 tohto ústavného zákona preňho v takomto prípade neplatia, ale naproti tomu, ak by ako verejný funkcionár vykonával advokáciu samostatne, žiadneho porušenia by sa nedopustil, pretože by sa naň vzťahovala výnimka zo zákazu vyplývajúca z druhej   vety   čl.   5   ods.   2   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   Z uvedeného   plynie jednoznačný záver, že výkon advokácie samostatne a ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným je z hľadiska zlučiteľnosti ich výkonu s paralelným výkonom verejnej funkcie nevyhnutné   chápať   totožne,   pretože   rozdiel   spočíva   len   vo   zvolenej   forme   výkonu povolania   pri   totožnej   činnosti,   s   ktorou   je   toto   povolanie   spojené.   Touto   činnosťou je poskytovanie právnych služieb.

Aj I. senát ústavného súdu teda dospel k rovnakým záverom, ktoré už boli vyslovené a prijaté väčšinou III. senátu ústavného súdu v náleze sp. zn. III. ÚS 48/09 z 1. apríla 2009, podľa   ktorých   tak   na   advokáta,   ktorý   vykonáva   svoje   povolanie   samostatne   súčasne s výkonom   funkcie   verejného funkcionára,   ako   aj   na   navrhovateľa   ako   advokáta,   ktorý verejnú   funkciu   vykonáva   súčasne   ako   konateľ   spoločnosti   s ručením   obmedzeným zameranej na poskytovanie právnych služieb, pamätal ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. tým, že   im   ustanovil   výnimky   zo   zákazu   nezlučiteľnosti   funkcie   verejného   funkcionára s niektorými   funkciami,   zamestnaniami   a činnosťami.   V navrhovateľovom   prípade   tak ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. učinil v čl. 5 ods. 3.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s citovaným   názorom   výboru   a v tejto   súvislosti poukazuje   aj   na   svoju   judikatúru   týkajúcu   sa   uplatňovania   zásady   prednosti   ústavne konformného výkladu. Túto zásahu uplatnil ústavný súd najprv v konaní o súlade právnych predpisov, keď vyslovil tento právny názor: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy (teraz čl. 7) a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie   takej   právnej   normy.   Všetky   štátne   orgány   majú   vtedy   ústavou   určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou“ (PL. ÚS 15/98). Zásadu prednosti ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb a právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby   v prípadoch,   ak   pri   uplatnení   štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy rôzne výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných práv fyzických alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej moci sú povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a slobôd“ (II. ÚS 148/06, m. m. IV. ÚS 96/07).

Vychádzajúc   z   doterajšej   judikatúry   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   pri   svojej rozhodovacej   činnosti   uprednostňuje   materiálne   poňatie   právneho   štátu,   koncepciu a interpretáciu právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu a pri riešení konkrétnych prípadov   nesmie   opomínať,   že   prijaté   riešenie   musí   byť   akceptovateľné   aj   z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 95/08).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že navrhovateľ sa nedopustil takého konania, ktoré by bolo v rozpore s čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., a preto napadnuté uznesenie výboru ako celok podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde zrušil (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   navrhovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. E. M. v konaní pred ústavným súdom.

Navrhovateľ žiadal úhradu trov konania za tri úkony právnej pomoci a režijný paušál podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v celkovej sume 368,55 € (11 102,94 Sk).

Ústavný súd v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 15, § 16 ods. 3 a § 18 ods.   3   uvedenej   vyhlášky   priznal   navrhovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v celkovej sume 245,70 € za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2009 (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie sťažnosti – 2 x 115,90 €), k tomu dvakrát režijný paušál (2 x 6,95 €) a vo zvyšnej časti návrhu vo vzťahu k uplatneným trovám konania nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

Za úkon právnej služby – podanie vyjadrenia z 24. júla 2009, ústavný súd náhradu nepriznal,   pretože   vyjadrenie   neobsahovalo   žiadne   nové   právne   relevantné   skutočnosti týkajúce sa veci samej, ktoré by mohli mať vplyv na jej rozhodnutie.

Pretože   výbor,   ktorý   je   účastníkom   konania   pred   ústavným   súdom,   ktorého rozhodnutie ústavný súd zrušil, je orgánom Národnej rady Slovenskej republiky, povinnosť nahradiť   trovy   navrhovateľa   v celkovej   sume   245,70 € uložil   ústavný   súd   Kancelárii Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá nakladá s rozpočtovými prostriedkami Národnej rady Slovenskej republiky vrátane jej orgánov (bod 2 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky   povinná   zaplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne   navrhovateľa   (§   31a   zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2009