znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 156/07-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   mal.   P.   P.,   B.,   zastúpeného   matkou   D.   F.,   B.,   právne zastúpeného advokátkou Mgr. A. S., B., vo veci namietaného porušenia čl. 41 ods. 1, 3 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 32 ods. 1, 3 a 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných   práv   a slobôd,   čl. 3   bod   1   a 2,   čl.   18   bod   1   a čl.   27   bod   1   a 2   Dohovoru o právach   dieťaťa   v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Dunajská   Streda   pod   sp.   zn. 9 P 62/2006 a Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 24 CoP 12/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mal. P. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2007   faxom   a 24.   apríla   2007   poštou   doručená   sťažnosť   mal.   P.   P.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného   matkou   D.   F.,   B.   (ďalej   len   „matka“),   právne   zastúpeného advokátkou Mgr. A. S., B., ktorou sa namietalo porušenie čl. 41 ods. 1, 3 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 32 ods. 1, 3 a 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 3 bod 1 a 2,   čl.   18   bod   1   a čl.   27   bod   1   a 2   Dohovoru   o právach   dieťaťa   v konaní   vedenom Okresným   súdom   Dunajská   Streda   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   9   P   62/2006 a Krajským   súdom   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp. zn.   24 CoP 12/2006. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 20. apríla 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že manželstvo rodičov sťažovateľa bolo rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 14 C 31/02-124 z 24. mája 2005 rozvedené, pričom sťažovateľ bol zverený do výchovy a starostlivosti matky a otec bol zaviazaný prispievať na jeho výživu po 2   500   Sk   mesačne.   Ešte   pred   rozvodom   manželstva   uznesením   Okresného   súdu Bratislava I č. k. 14 C 31/02-23 z 23. augusta 2002 bol sťažovateľ predbežným opatrením zverený matke a otcovi bola uložená vyživovacia povinnosť vo výške 2 000 Sk mesačne. Keďže otec neplnil riadne vyživovaciu povinnosť, matka bola nútená opakovane podávať na neho trestné oznámenia pre trestný čin zanedbania povinnej výživy, a to 19. mája 2003, 16. júla 2004 a 17. marca 2005. Trestné stíhanie proti otcovi bolo napokon vždy zastavené z dôvodu, že po jeho začatí otec dlžné čiastky výživného zaplatil, čím zanikla trestnosť činu. Otec návrhom z 27. júla 2006 podaným okresnému súdu požiadal o zníženie výživného s poukazom na podstatnú zmenu jeho pomerov, pretože mu pribudla vyživovacia povinnosť k dcére, narodenej 9. marca 2006, ako aj z dôvodu, že od 1. mája 2006 čerpá rodičovskú dovolenku a je poberateľom rodičovského príspevku. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 P 62/2006 zo 14. septembra 2006 bolo výživné na sťažovateľa znížené zo sumy 2 500 Sk mesačne   na   sumu   zodpovedajúcu   30   %   zo   sumy   životného   minima   na   nezaopatrené neplnoleté dieťa počnúc dňom 27. júla 2006. Okresný súd dospel k záveru, že na strane otca došlo k zmene pomerov, a to v tom, že má právoplatne pozastavenú živnosť a jeho jediným príjmom je rodičovský príspevok. Znamená to podstatné zhoršenie jeho pomerov oproti stavu,   keď   podnikal   ako   živnostník.   Okrem   toho   mu   pribudla   vyživovacia   povinnosť k dcére,   s ktorou   je   na   rodičovskej   dovolenke.   Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 24 CoP 12/2006-188 z 24. januára 2007 bol rozsudok okresného súdu vlastne potvrdený, keďže fakticky došlo iba k jeho drobnej úprave v tom, že popri percentuálnom vyjadrení výživného bola výška výživného aj číselne určená sumou 681 Sk. Krajský súd sa stotožnil s právnym   záverom   okresného   súdu   v tom,   že   na   strane   otca   došlo   k podstatnej   zmene pomerov oproti predchádzajúcemu obdobiu tým, že prestal vykonávať živnosť a 1. mája 2006 nastúpil na rodičovskú dovolenku v súvislosti s narodením dcéry 9. marca 2006.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uvedenými   rozsudkami   všeobecných   súdov   došlo k porušeniu označených základných práv a práv podľa ústavy, dohovoru, listiny a Dohovoru o právach dieťaťa.

Okresný súd vykonané dokazovanie jednotlivo ani v celku nevyhodnotil, resp. urobil tak iba okrajovo a ľubovoľne. Pritom vzhľadom na ustanovenie § 120 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku bol povinný vykonať aj také prípadné dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli. Zadovážené listiny neboli vôbec oboznámené. Krajský súd sa stotožnil s právnym záverom okresného súdu najmä v tom, že na strane otca došlo k podstatnej zmene pomerov tým, že prestal vykonávať živnosť a 1. mája 2006 nastúpil na rodičovskú dovolenku v súvislosti s narodením ďalšieho dieťaťa. Takáto zmena pomerov odôvodňuje podľa krajského súdu zníženie výživného na sumu minimálneho výživného. Podľa názoru sťažovateľa skutkový stav   veci   nebol   dostatočne   zistený,   lebo   neboli   zistené   majetkové,   osobné   a zárobkové možnosti otca vzhľadom na jeho schopnosti. Bolo treba zisťovať preto nielen skutočné zárobkové, resp. majetkové pomery otca, ale aj jeho reálne možnosti dané jeho fyzickým stavom, nadaním, množstvom získaných vedomostí a pracovných skúseností. Nezisťovalo sa,   či   otec   vyvinul   snahu   o dosiahnutie   lepšieho   zamestnania,   resp.   vyššieho   zárobku. Rozsudky okresného súdu a krajského súdu sú podľa tvrdení v sťažnosti nepreskúmateľné pre nedostatok presvedčivého odôvodnenia, ktoré by vyhodnotilo skutočnosti dôležité pre posúdenie   zníženia   výživného.   V tejto   súvislosti   sa   súdy   nevysporiadali   s celým   radom podstatných   konkrétnych   skutočností.   V konečnom   dôsledku   došlo   k tomu,   že   celá zodpovednosť oboch rodičov za výchovu a výživu sťažovateľa bola presunutá na matku. Ďalej došlo k diskriminácii sťažovateľa ako jedného z dvoch detí otca, hoci deti narodené v manželstve i mimo neho majú mať rovnaké práva. Otec urobil rozhodnutie, že pôjde na rodičovskú   dovolenku   z dôvodu,   že   pre   jeho   terajšiu   životnú   partnerku,   ktorá   je podnikateľka, by bolo nevýhodné prestať s podnikaním, pričom podnikanie otca bolo menej úspešné. Otec pri tomto rozhodovaní vôbec nemyslel na záujmy sťažovateľa. Možno preto tvrdiť,   že   sa   bezdôvodne   vzdal   výhodnejšieho   zamestnania   za   situácie,   keď   má   dve rovnocenné vyživovacie povinnosti.

Krajský súd porušil čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny aj tým, že matke nedoručil pred rozhodnutím o odvolaní vyjadrenie otca k odvolaniu, čím jej odňal právo konať pred súdom.

Sťažovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených práv v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 9 P 62/2006 a krajským súdom pod sp. zn. 24 CoP 12/2006 s tým, aby boli oba rozsudky zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ požaduje napokon priznanie náhrady trov právneho zastúpenia advokátkou v sume 5 358 Sk.

2. Z rozsudku krajského súdu č. k. 24 CoP 12/2006-188 z 24. januára 2007 vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. 9 P 62/2006-132 zo 14. septembra 2006 tak,   že   vyživovacia   povinnosť   otca   voči   sťažovateľovi   sa   dňom   27.   júla   2006   znížila zo sumy 2 500 Sk na sumu 681 Sk mesačne a následne k 1. júlu každého roka vždy na sumu rovnajúcu sa výške 30 % zo sumy životného minima nezaopatreného neplnoletého dieťaťa. Z doložky právoplatnosti vydanej okresným súdom 14. marca 2007 vyplýva, že rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 19. februára 2007. Podľa názoru krajského súdu okresný   súd   vykonal   vo   veci   rozsiahle   a dôkladné   dokazovanie   tak   ohľadom   okolností dôležitých   pre   určenie   výživného   v dobe   predchádzajúcej   rozhodnutiu,   ako   i v dobe rozhodovania, pričom následne správne skonštatoval zistené zmeny pomerov tak na strane sťažovateľa, ako aj na strane rodičov. Aj podľa krajského súdu došlo k podstatnej zmene pomerov oproti obdobiu pri predchádzajúcom rozhodovaní o výživnom, a to tým, že otec preukázateľne prestal vykonávať doterajšiu živnosť a 1. mája 2006 nastúpil na rodičovskú dovolenku v súvislosti s narodením ďalšieho dieťaťa 9. marca 2006. Jediným príjmom otca je   rodičovský   príspevok   vo   výške   približne   119   Sk   denne.   Takáto   zmena   pomerov jednoznačne odôvodňuje zníženie vyživovacej povinnosti otca voči sťažovateľovi na sumu minimálneho výživného v zmysle § 62 ods. 3 zákona o rodine. Tým, že otec sťažovateľa nastúpil   na   rodičovskú   dovolenku,   nesporne   sa   vzdal   výhodnejšieho   zárobku   (príjmu zo živnostenskej   činnosti).   Rozhodne   však   nie   je možné uzavrieť,   že   k tomu   došlo   bez dôležitého dôvodu   vyžadovaného ustanovením § 75 ods.   1 zákona o rodine.   Celodenná starostlivosť o vlastné maloleté dieťa vo veku do troch rokov je totiž nesporne dôležitým dôvodom   pre   vzdanie   sa   zárobkovej   činnosti.   Je   pritom   skutočne   ponechané   na   vôli a dohode rodičov sťažovateľa, ktorý z nich sa rozhodne zákonom umožnenú rodičovskú dovolenku   čerpať.   Do   tohto   rozhodnutia   nie   je   možné   akýmkoľvek   autoritatívnym spôsobom zasahovať. Zároveň to znamená, že nie je možné postup otca, ktorý nastúpil na rodičovskú dovolenku, považovať za vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania bez dôležitého dôvodu. Preto ani neprichádza do úvahy prihliadať v zmysle § 75 ods. 1 zákona o rodine na možnosti,   schopnosti   a majetkové   pomery   otca   pred   týmto   krokom.   Za   správny   treba považovať   aj   ten   záver   okresného   súdu,   že   aktuálne   možnosti,   schopnosti   a majetkové pomery   otca   umožňujú   hradenie   výživného   na   sťažovateľa   len   vo   výške   minimálneho výživného podľa § 62 ods. 3 zákona o rodine.

3. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti rozsudku krajského súdu dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Na prerokovanie a rozhodnutie   tej   časti   podanej   sťažnosti,   ktorá   sa   týka konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 P 62/2006, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu   základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   subsidiárne,   teda   iba   vtedy,   keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného súdu bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok,   a preto   právomoc   poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   ohľadom   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   sa   týka   konania   vedeného krajským súdom pod sp. zn. 24 CoP 12/2006.

Sťažovateľ   v podstate   argumentuje   dvojakým   spôsobom.   Z procesnoprávneho hľadiska   namieta   skutočnosť,   že   mu   nebolo   doručené   vyjadrenie   otca   k podanému odvolaniu,   čím   mu   postupom   krajského   súdu   bola odňatá   možnosť   konať pred   súdom. Okrem toho tvrdí, že vo veci nebolo vykonané všetko potrebné dokazovanie, rozsudky neboli presvedčivé   z hľadiska   kvality   ich   odôvodnenia   a vysloveným právnym   názorom došlo k diskriminácii sťažovateľa oproti ďalšiemu dieťaťu jeho otca.

V súvislosti   s procesnoprávnou   námietkou   sťažovateľa   treba   uviesť,   že   z tohto pohľadu považuje ústavný súd podanú sťažnosť za neprípustnú. Hoci z ustanovenia § 238 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv   a   povinností,   alebo   o pozastavení   ich   výkonu,   o priznaní   rodičovských   práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení,   zároveň   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   dovolanie   je prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   sa   účastníkovi   konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Vzhľadom   na citovanú úpravu   sťažovateľ mohol podať proti   rozsudku   krajského súdu   dovolanie,   lebo   ako   to   sám   správne   uvádza,   tvrdené   nedoručenie   vyjadrenia   otca k odvolaniu sťažovateľa možno kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom.

Ďalší   uplatnený   argument   sťažovateľa   považuje   ústavný   súd   za   zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno argumentáciu krajského súdu považovať ani za arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú. Záver krajského súdu o tom, že je vecou slobodného   rozhodnutia   rodičov   novorodenca,   ktorý   z nich   sa   bude   o dieťa   v rámci rodičovskej   dovolenky   starať,   nemožno   považovať   za   ústavne   neakceptovateľný. Z rovnakého dôvodu nemožno mať potom z ústavnoprávneho hľadiska výhradu ani voči ďalšiemu záveru, podľa ktorého otec zanechal svoje skoršie pracovné aktivity na základe dôležitého dôvodu, nie teda svojvoľne.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   je   to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2007