znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 156/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. R. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   13   Co   187/01-241 z 12. júla 2001 a jeho rozsudkom č. k. 14 Co 118/02-149, 14 Co 119/02-149 z 29. januára 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. R. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2003 doručená (na poštovú prepravu odovzdaná 29. mája 2003) sťažnosť PhDr. R. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 13 Co 187/01-241 z 12. júla 2001 a jeho rozsudkom č. k. 14 Co 118/02-149, 14 Co 119/02-149 z 29. januára 2003.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že : „Predmetom   tejto   sťažnosti   je   porušenie   práva   sťažovateľa   podľa   Čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, a to práva vlastniť a nadobúdať majetok, postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 14 Co 118/02, 14 Co 119/02 a vo veci vedenej pod sp. zn. 13 Co187/01. (...)

Sťažovateľ spolu so súhlasom vtedajšej manželky p. Mgr. B., t. č. V., podal dňa 30. 11. 1994 v súlade s § 29a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. žiadosť o prevod vlastníctva bytu č. 29 na Rovniankovej ul. č. 13 v B.

Po podaní žiadosti o prevod vlastníctva bytu bolo manželstvo sťažovateľa a p. V. rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 5 C 30/95 zo dňa 10. 07. 1996, ktorý nadobudol   právoplatnosť   dňa   21.   08.   1996,   rozvedené.   Rozvodom   manželstva   došlo k zániku bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov a od tohto dňa nadobúdajú veci do výlučného vlastníctva alebo podielového spoluvlastníctva.

P. V. následne podala dňa 12. 11. 1996 návrh na zrušenie práva spoločného nájmu predmetného bytu. Napriek tomu, že podmienky na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu boli splnené, p. V. oznámila prenajímateľovi bytu, že nesúhlasí s prevodom bytu do právoplatného   skončenia   konania   o zrušenie   práva   spoločného   nájmu   bytu,   na   základe čoho obec odmietla uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu do skončenia súdneho konania.

Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo dňa 13. 02. 2001, sp. zn. 16 C 123/96 zrušil účastníkom právo spoločného nájmu bytu a rozhodol, že predmetný byt bude naďalej užívať ako výlučný nájomca p. V., pričom sťažovateľ je povinný byt vypratať najneskôr do 15 dní po zabezpečení bytovej náhrady, a to náhradného bytu.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   v zákonnej   lehote   odvolanie,   o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 12. 07. 2001, sp. zn. 13 Co 187/01 tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil. (...)

Sťažovateľ podal dňa 22. 01. 2001 žalobu o nahradenie vyhlásenia vôle na uzavretie zmluvy. Žalobu odôvodnil tým, že napriek tomu, že spolu s písomným súhlasom vtedajšej manželky p. B., t. č. V. podal dňa 30. 11. 1994 žiadosť o prevod vlastníctva bytu č. 29 na Rovniankovej ul. č. 13 v B., pričom podmienky na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu boli splnené, obec odmietla uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu.

Okresný súd Bratislava V rozhodol o návrhu rozsudkom zo dňa 25. 10. 2001, sp. zn. 7 C 12/01 tak, že návrh zamietol.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   v zákonnej   lehote   odvolanie,   o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 14 Co 118/02, 14 Co 119/02 zo dňa 29. 01. 2003 tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil. (...)

Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi opakovane namietal, že jeho základné právo podľa Čl. 20 ods. 1 Ústavy je porušované (v odvolaní zo dňa 05. 12. 2001, v žalobe zo   dňa   22.   01.   2001).   Všeobecné   súdy   (Okresný   súd   Bratislava   V a Krajský   súd v Bratislave)   však   argumentáciu   sťažovateľa   nielenže   neakceptovali,   ale   sa   ňou   vôbec nezaoberali. (...)

Je zrejmé, že postupom všeobecných súdov nebola poskytnutá ochrana základného práva sťažovateľa, aj keď tomu tak malo byť. Všeobecné súdy boli zodpovedné za dodržanie základného   práva   sťažovateľa.   Keďže   tak   neučinili,   jediným   reparačným   právnym inštitútom,   ktorým   disponuje   sťažovateľ,   je   iniciovanie   preskúmania   jeho   záležitosti Ústavným súdom. Preto považujem právomoc Ústavného súdu rozhodnúť o tejto sťažnosti za danú. (...)

Sťažovateľ sa v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku bránil v rámci konania o zrušenie spoločného nájmu bytu:

-vyjadrením k návrhu na začatie konania zo dňa 17. 11. 1997,

-odvolaním proti rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 23. 02. 2001, a v konaní o nahradenie vyhlásenia vôle na uzavretie zmluvy:

-návrhom na začatie konania zo dňa 22. 01. 2001,

-odvolaním proti rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 06. 12. 2001,

-doplnením odvolania zo dňa 31. 12. 2001.

Sťažovateľ tak využil všetky právne prostriedky, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok pri uplatňovaní svojho práva. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že predmetom tejto sťažnosti nie je posúdenie dokazovania, resp. priebehu konania pred všeobecnými súdmi. Jej predmetom je ochrana základného práva, ktoré sťažovateľovi priznáva Ústava. Cieľom je   reparácia   postavenia   sťažovateľa,   keď   tento   sa   oproti   pôvodnej   pozícii   (nájomca obecného bytu, ktorý disponuje zákonným predkupným právom; žiadateľ o prevod bytu do vlastníctva) ocitol prakticky bez garancie sociálnej istoty bývania. Medzičasom sa totiž výlučným   vlastníkom   predmetného   bytu   stala   p.   V.,   pričom   sťažovateľ   je   titulom právoplatného   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   V zo   dňa   13.   02.   2001,   sp.   zn. 16 C 123/96 povinný byt vypratať po zabezpečení náhradného bytu.

Na základe návrhu p. V. je proti sťažovateľovi vedené na Okresnom súde Bratislava V konanie   o vypratanie   nehnuteľnosti.   Okresný   súd   Bratislava   V uznesením   zo   dňa 24. 04. 2003, sp. zn. 18 E 1033/2003-20 rozhodol tak, že nariadil výkon rozhodnutia. (...) Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   nebolo   k dnešnému   dňu rozhodnuté. (...)

Predmetom   tejto   sťažnosti   však   nie   je   otázka   ústavnosti   vykonávacieho   konania, ktoré   je   proti   sťažovateľovi   vedené.   Slúži   iba   na   ilustráciu   postavenia   sťažovateľa   ako človeka, ktorý napriek tomu, že využil všetky dostupné procesné inštitúty, nedokázal obhájiť porušenie svojho základného práva. Naznačená disproporcia medzi pôvodným a súčasným postavením sťažovateľa je totiž podľa môjho názoru spôsobená tým, že všeobecné súdy procesným   postupom   negarantovali   sťažovateľovi   prístup   k vlastníctvu,   resp.   k právu nadobúdať vlastníctvo.

Vo veci PL. ÚS 38/95 Ústavný súd uviedol, že každý má právo vlastniť majetok. Tento článok ústavy nevyhlasuje za základné ľudské právo vlastníctvo samo, ale právo byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať vlastníctvo.

Vo   veci   I.   ÚS   59/94   Ústavný   súd   uviedol,   že Čl.   20   ods.   1   Ústavy   zabezpečuje každému   rovnaké   predpoklady   a možnosti   nadobúdať   veci   do   vlastníctva   za   podmienok uvedených v Ústave alebo v ďalších zákonoch.

Úprava   práv   a povinností   obcou   vo   veciach   nadobúdania   vlastníctva   bytov a nebytových priestorov nad rámec splnomocnenia zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov zasahuje aj do práva občana na prístup k majetku. (...)

Ustanovenie   §   29a   ods.   1   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   v platnom   znení   zakladá obligatórnu povinnosť obce uzavrieť s nájomcom bytu zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona v dome,   v ktorom   požiada   o prevod   vlastníctva   najmenej   50   %   nájomcov   bytov.   Túto povinnosť nemá obec pri domoch, v ktorých boli byty vyňaté z prevodu vlastníctva podľa § 31.

Odporca podal s písomným súhlasom navrhovateľky dňa 30. 11. 1994 v súlade s ust. § 29a ods. 1 cit. zák. žiadosť o prevod vlastníctva predmetného bytu. Zákonodarca taxatívne stanovil   prípady,   kedy   obec   povinnosť   uzatvoriť   zmluvu   a previesť   vlastnícke   právo   na nájomcu nemá. Vo výpočte dôvodov na neuskutočnenie prevodu vlastníctva k bytu sa však nenachádza   prípad,   keď   po   podaní   žiadosti   spoločných   nájomcov   o uzavretie   zmluvy o prevode   bytu   do   vlastníctva   došlo   k rozvodu   ich   manželstva,   spoloční   nájomcovia   sa nevedia   dohodnúť   na   ďalšom   nakladaní   s bytom   a jeden   z nich   podá   na   súd   žalobu o zrušenie práva spoločného nájmu bytu.

Zastávam   stanovisko,   že   postup   obce   (akceptovaný   všeobecnými   súdmi)   nebol súladný   s cit.   zákonom,   a preto   sťažovateľ   nemal   zabezpečené   rovnaké   predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva.

Tým bolo právo sťažovateľa podľa Čl. 20 ods. 1 Ústavy, v širšom kontexte vykladané samotným Ústavným súdom ako právo nadobúdať vlastníctvo, porušené. (...)

V prípade,   ak by sa sťažovateľ obrátil na Ústavný súd so sťažnosťou o porušení svojho   práva   podľa   Čl.   20   ods.   1   Ústavy,   po   tom,   ako   krajský   súd   potvrdil   rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 13. 02. 2001, sp. zn. 16 C 123/96 o zrušení spoločného nájmu, Ústavný súd by sťažnosť odmietol ako predčasne podanú. V čase, keď rozsudok Krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť,   totiž   ešte   nebolo   konanie   o nahradenie vyhlásenia vôle skončené. Ústavný súd by v tom prípade správne argumentoval tým, že v konaní o nahradenie vyhlásenia vôle môže sťažovateľ dosiahnuť nápravu – tým, že by súd jeho návrhu vyhovel. V takom prípade (nahradením vôle) by sa sťažovateľ dostal do pozície zmluvnej   strany   v zmluve,   ktorou   by   bolo   vlastníctvo   bytu   na   neho   prevedené.   Jeho ústavnému právu podľa Čl. 20 by tak bolo učinené zadosť.

Z uvedených dôvodov sťažovateľ musel počkať na právoplatné skončenie konania o nahradení vôle. Až skončením tohto konania sa ocitol v situácii, keď neúspešne namietal porušenie ústavného práva a všeobecné súdy mu ochranu neposkytli. Vo vzťahu k porušeniu práva zaručeného Čl. 20 ide medzi konaniami o nahradení vyhlásenia vôle a o zrušenie spoločného nájmu o príčinnú súvislosť.

Do pozície aktívne nelegitimovaného sa sťažovateľ v konaní o nahradenie vyhlásenia vôle dostal až po tom, ako súd právoplatne skončil konanie o zrušenie spoločného nájmu. Keďže sťažovateľ v obidvoch konaniach argumentoval porušením práva podľa Čl. 20 v ich vzájomnej   súvislosti,   dôvodnou   sa   táto   sťažnosť   stala   až   právoplatnosťou   rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 14 Co 118/02, 14 Co 119/02 zo dňa 29. 01. 2003. Preto sťažovateľ v petite sťažnosti argumentuje vzájomnou súvislosťou predmetných konaní. (...)

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   Ústavný   súd Slovenskej republiky po predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti vydal toto uznesenie: Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prijíma   sťažnosť   o porušení   základných   práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave,   sp.   zn.   14   Co   118/02,   14   Co   119/02   zo   dňa   29.   01.   2003   a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 07. 2001, sp. zn. 13 Co 187/01.

Po konaní vo veci samej sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal tento nález:

1.   Základné   právo   sťažovateľa,   a to   právo   vlastniť   a nadobúdať   majetok,   bolo rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave,   sp.   zn.   14   Co   118/02,   14   Co   119/02   zo   dňa 29. 01. 2003 a v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 14 Co 118/02, 14   Co   119/02;   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   12.   07.   2001,   sp.   zn. 13 Co 187/01 a v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 13 Co 187/01 porušené.

2. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 14 Co 118/02, 14 Co 119/02 zo dňa 29. 01. 2003 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 07. 2001, sp. zn. 13 Co 187/01 zrušuje.

3.   Podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   č.   38/1993   Z.   z.,   zákona   o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd prikazuje Krajskému súdu v Bratislave, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 14 Co 118/02, 14 Co 119/02 a vo veci vedenej pod sp. zn. 13 Co 187/01 konal v súlade s Občianskym súdnym poriadkom a Ústavou Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 13 Co 187/01-241 z 12. júla 2001 a jeho rozsudkom č. k. 14 Co 118/02-149, 14 Co 119/02-149 z 29. januára 2003 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

1. K   námietke porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v   Bratislave č. k. 13 Co 187/01-241 z   12. júla 2001

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   byť porušené označené základné právo. Z konštantnej judikatúry vyplýva, že zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty ani odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03).

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti,   že   podstatou   tvrdení   sťažovateľa o porušení jeho základných práv garantovaných v čl. 20 ods. 1 ústavy sú skutočnosti, ku ktorým došlo najneskôr nadobudnutím právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 13 Co 187/01-241, a to dňom 11. septembra 2001, ako aj na to, že v čase, keď bola predmetná   sťažnosť   adresovaná   ústavnému   súdu   odovzdaná   na   poštovú   prepravu,   t.   j. 29. mája 2003, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom, bolo   potrebné návrh   sťažovateľa   v tejto   časti   posúdiť   ako   sťažnosť   podanú   oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Neobstojí   tvrdenie   sťažovateľa   o tom,   že „(...)   sťažovateľ   musel   počkať   na právoplatné skončenie konania o nahradení vôle. Až skončením tohto konania sa ocitol v situácii,   keď   neúspešne   namietal   porušenie   ústavného   práva   a všeobecné   súdy   mu ochranu neposkytli,“ pretože obe napadnuté konania sú samostatnými konaniami, na ktoré sa autonómne viažu aj práva a povinnosti účastníkov týchto konaní.

2. K   námietke porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v   Bratislave č. k. 14 Co 118/02-149, 14 Co 119/02-149 z 29. januára 2003

V časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia jeho „práva vlastniť a nadobúdať majetok“ podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 29. januára 2003 č. k. 14 Co 118/02-149, 14 Co 119/02-149, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ síce tvrdí, že „všeobecné súdy procesným postupom negarantovali sťažovateľovi prístup k vlastníctvu, resp. k právu nadobúdať vlastníctvo“, avšak konanie pred krajským súdom   ani   jeho   rozsudok   nenapadol   z hľadiska   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ktorý je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50   ústavy).   Sťažovateľ   teda   nenamietal,   že   by   v konaní   pred   krajským   súdom   nemohol riadne   uplatniť   svoje   návrhy   na   dokazovanie   alebo   sa   vyjadriť   k právnej   argumentácii druhého účastníka konania, alebo že by boli inak porušené základné princípy práva na spravodlivé súdne konanie.

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   kvalifikovaná   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorej ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 22/03, I. ÚS 44/03). Pretože   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc   všeobecného   súdu,   bolo   v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci všeobecného súdu (v danom prípade krajského súdu) vo veci sťažovateľa sú zlučiteľné s citovanými článkami ústavy.

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ „podal   s písomným   súhlasom navrhovateľky dňa 30. 11. 1994 v súlade s ust. § 29a ods. 1 cit. zák. žiadosť o prevod vlastníctva   predmetného   bytu.   Zákonodarca   taxatívne   stanovil   prípady,   kedy   obec povinnosť   uzatvoriť   zmluvu   a previesť   vlastnícke   právo   na   nájomcu   nemá.   Vo   výpočte dôvodov na neuskutočnenie prevodu vlastníctva k bytu sa však nenachádza prípad, keď po podaní   žiadosti   spoločných   nájomcov   o uzavretie   zmluvy   o prevode   bytu   do   vlastníctva došlo   k rozvodu   ich   manželstva,   spoloční   nájomcovia   sa   nevedia   dohodnúť   na   ďalšom nakladaní s bytom a jeden z nich podá na súd žalobu o zrušenie práva spoločného nájmu bytu. Zastávam   stanovisko,   že   postup   obce   (akceptovaný   všeobecnými   súdmi)   nebol súladný   s cit.   zákonom,   a preto   sťažovateľ   nemal   zabezpečené   rovnaké   predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva.

Tým bolo právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy, v širšom kontexte vykladané samotným Ústavným súdom ako právo nadobúdať vlastníctvo, porušené.“

Podstatou   tvrdení   sťažovateľa   je vlastne jeho nesúhlas s hodnotením   vykonaného dokazovania a právnym názorom všeobecného súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení vo veci sťažovateľa. Avšak skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Z relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd bol   v danej   veci   toho   názoru,   že „Súd   prvého   stupňa   vykonal   vo   veci   dostatočné dokazovanie a vyvodil z neho aj správny právny záver.

Z vykonaného   dokazovania   bolo   preukázané,   že   navrhovateľovi   a vedľajšej účastníčke   vzniklo   právo   spoločného   nájmu   bytu   nachádzajúceho   sa   v B.   na ul. Rovniankovej 13 v zmysle § 703 ods. 1 Obč. zák., ktoré bolo po rozvode ich manželstva zrušené rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 13. 2. 2001 č. k. 16 C 123/96-204 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 7. 2001 č. k. 13 Co 187/01- 241 s tým, že výlučnou nájomníčkou tohto bytu sa stala vedľajšia účastníčka. Predmetný byt by tak bol mohol previesť len do vlastníctva vedľajšej účastníčky ako nájomníčky bytu v zmysle § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z. odporca 1/ ako vlastník domu (§ 5 ods. 5) a len vo vzťahu k nej bol povinný odporca 2/ splniť si svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 29a ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z. Námietka navrhovateľa, že žiadosť o prevod vlastníctva bytu podal ešte za trvania manželstva,   nebola dôvodná,   pretože túto žiadosť podal sám bez súhlasu vedľajšej účastníčky (v tom čase jeho manželky) v rozpore s § 701 ods. 1 a 2, a § 145   ods.   1   Obč.   zák.,   pretože   išlo   o byt   v spoločnom   nájme   manželov   a po   rozvode manželstva navrhovateľa a vedľajšej účastníčky by bola mohla obec previesť predmetný byt do   ich   podielového   spoluvlastníctva,   avšak   vedľajšia   účastníčka   s tým   nesúhlasila. V priebehu   odvolacieho   konania   sa   navyše   vedľajšia   účastníčka   stala   vlastníčkou predmetného bytu, a to na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 26. 6. 2002, ktorú bola ako výlučná nájomníčka bytu oprávnená uzavrieť, takže s prihliadnutím na ust. § 154 ods. 1 O. s. p. návrh navrhovateľa postráda právny základ.

Okrem   toho   návrh   navrhovateľa   nebol   dôvodný   aj   pre   nedostatok   jeho   aktívnej legitimácie od začiatku konania (§ 91 ods. 2 O. s. p.), pretože v čase podania návrhu boli spoločnými   nájomcami   bytu   navrhovateľ   a vedľajšia   účastníčka,   návrh   však   podal   len navrhovateľ, hoci z právnych úkonov týkajúcich sa spoločného nájmu bytu sú oprávnení a povinní nájomcovia spoločne a nerozdielne (§ 701 ods. 2 Obč. zák.)“.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu posúdenie   „nároku“   uplatneného   sťažovateľom   krajským   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd teda nezistil taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku a ich   uplatnenie   vo   veci   sťažovateľa,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné s označeným článkom ústavy, teda v sťažnosti uvedené skutočnosti neumožnili ústavnému súdu dospieť k záveru o porušení „práva sťažovateľa vlastniť a nadobúdať majetok“ podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na uvedené v tejto časti je podľa názoru ústavného súdu sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2004