znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 156/03-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K., T., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 37/96 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. K.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2002 a   3. februára 2003 doručená identická sťažnosť Ing. M. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 37/96.   Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 9. mája 2001 podal „podnet na Ústavný súd SR vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 2) Ústavy SR postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 37/96 a Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 335/2000. Ústavný súd SR na verejnom zasadnutí dňa 2. 10. 2001 vec prerokoval a 8. 11. 2001 vydal nález, ktorým   rozhodol,   že   základné právo   Ing.   M.   K.   podľa   čl.   46 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 37/96   a Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   Co   335/2000, porušené bolo.

Sťažovateľ dňa 14. 12. 2001 prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal na Generálnu prokuratúru SR podnet na mimoriadne dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 13 Co 335/2000. Prokurátorka GP SR JUDr. V. K. listom zo dňa 7. 2. 2002 oznámila sťažovateľovi, že jeho podnet bol odložený, pretože označené súdy rozhodli   o zastavení   konania   a podľa   §   243f   ods.   2   písm.   b)   OSP   nie   je   mimoriadne dovolanie prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení konania, alebo ktorým sa upravuje vedenie konania.

Dňa 31. 12. 2001 sťažovateľ podal na Okresný súd Bratislava III návrh na obnovu konania, v ktorom na základe nálezu ÚS SR v zmysle ust. § 228 ods. 1 písm. a) OSP žiadal povoliť obnovu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III, pod sp. zn. 10 C 37/96. Do dnešného dňa, napriek písomnej žiadosti o vytýčenie termínu pojednávania a osobnom rokovaní s predsedom OS Bratislava III, súd vo veci nekoná.

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   svoje   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom   na   nezávislom   a nestrannom   súde   uplatňuje   odo   dňa   podania   žaloby   na Okresnom súde Bratislava III, t. j. odo dňa 22. 5. 1996. Napriek tomu, že od podania žaloby uplynulo viac ako šesť rokov, sťažovateľ nemal možnosť uplatniť meritum svojej veci na súde.   V priebehu   uplynulých   rokov   sa   súdy   riadne   nevysporiadali   so   svojou   vecnou príslušnosťou. Vzhľadom k tomu, že Ústavný súd SR rozhodol nálezom dňa 8. 11. 2001, t. j. pred účinnosťou niektorých ustanovení zák. č. 226/2000 Z. z. a tiež pred účinnosťou zák. č. 124/2002 Z. z., ani citovaný nález dostatočne nevyriešil podstatu vecnej príslušnosti súdov. Sťažovateľ je toho názoru, že Okresný súd Bratislava III nevytýčil termín pojednávania v rámci obnovy konania aj s ohľadom na komplikovanosť prejednávanej veci, čo však nie je ospravedlniteľný dôvod na prieťahy v konaní.“

Sťažovateľ   odôvodnil   svoju   sťažnosť   uvedenými   skutočnosťami,   pričom   navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti vydal toto uznesenie:„Ústavný súd Slovenskej republiky prijíma sťažnosť o porušení práva sťažovateľa podľa   čl.   48   ods.   2)   Ústavy   Slovenskej   republiky   vo   veci   vedenej   na   Okresnom   súde Bratislava III, sp. zn. 10 C 37/96.“

Po konaní vo veci samej sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo Ing. M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa č. 48 ods. 2) Ústavy SR postupom Okresného súdu Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 37/96 bolo porušené.

2. Podľa § 56 ods. 3 písm. ) zák. NR SR č. 293/1995 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   SR   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v platnom   znení   Ústavný   súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava III, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 37/96 konal podľa Občianskeho súdneho poriadku.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z návrhu na rozhodnutie sťažnosti (petit) vyplýva, že sťažovateľ namietal postup Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 37/96.

Ústavný súd nahliadnutím do uvedeného súdneho spisu zistil, že konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 10 C 37/96 bolo právoplatne skončené 20. marca 2001,   pričom   doposiaľ   k   obnoveniu   tohto   konania   nedošlo.   Návrh   na   rozhodnutie obsiahnutý v sťažnosti sťažovateľa, ktorý je kvalifikovane právne zastúpený, sa konania o jeho návrhu na obnovu konania nedotkol.

Podľa   § 20   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   je viazaný návrhom   na začatie konania (...).

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   na   konanie   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   je   podanie   sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V kontexte   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   porušenie   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého konania. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu,   už nedochádza k namietanému porušovaniu práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Predmetná   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   1.   augusta   2002   a taktiež   aj 3. februára 2003, teda v čase, keď už nedochádzalo k namietanému porušovaniu práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Napadnuté   konanie   okresného   súdu   bolo právoplatne   skončené   20.   marca   2001,   teda dávno   pred   uplynutím   dvojmesačnej   lehoty ustanovenej zákonom na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2003