znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 156/02-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   septembra   2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho   prerokoval   prijatú   sťažnosť   L.   B.,   bytom   L.   L.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. Z. T.,   Advokátska kancelária, P. B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 364/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 364/99   p o r u š i l právo L. B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   364/99 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. L. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. L. B.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 400 Sk (slovom dvanásťtisícštyristo slovenských korún), ktorú je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť advokátke JUDr. Z. T., Advokátska kancelária, P. B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 28. novembra 2002 č. k. I. ÚS 156/02-9 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   sťažnosť   L.   B.,   bytom   L.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. Z. T., Advokátska kancelária, P. B., ktorou sa sťažuje na porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Žiline (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 364/99.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 8. februára 1999 podal okresnému súdu žalobu vo veci zaplatenia sumy 217 000 Sk z titulu bezdôvodného obohatenia a náhrady škody vo výške 10 000 Sk proti odporkyni V. C. (ďalej len „žalovaná“). Okresný súd okrem výzvy na zaplatenie súdneho poplatku neurobil vo veci žiadny úkon. Nečinnosť súdu a prieťahy namietal   v sťažnosti   z 28.   septembra   2001   podanej   predsedovi   okresného   súdu,   ktorý s odvolaním   sa   na   personálne   a materiálne   podmienky   považoval   nečinnosť   súdu   za opodstatnenú. Sťažovateľ zároveň žiadal, aby mu ústavný súd priznal aj primerané finančné zadosťučinenie   vo   výške   30 000   Sk   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   a náhradu   „trov právneho zastúpenia na účet JUDr. Z. T.“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. P. H., vyjadreniami z 18. decembra 2002,   31.   marca   a   3.   septembra   2003   a   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vyjadreniami z 2. apríla a 31. júla 2003.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – inak ústavný súd   nepovažuje ani za vhodný ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Na základe písomných vyjadrení účastníkov konania a ich príloh ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1. Dňa 10. februára 1999 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľa, ktorou sa   voči   žalovanej   domáhal   vydania   bezdôvodného   obohatenia   v sume   217   500   Sk a zaplatenia náhrady škody vo výške 10 000 Sk. Vec sťažovateľa bola pôvodne z dôvodu nezaplatenia   súdneho   poplatku   zapísaná   pod   sp.   zn.   Nc   111/99   a následne   po   výzve okresného súdu z 11. februára 1999 a zaplatení požadovaného súdneho poplatku (v sume 9 100 Sk) 24. februára 1999 bola zapísaná a je ďalej vedená (od 4. marca 1999) pod sp. zn. 8 C 364/99.

2. Okresný súd nariadil termín pojednávania (§ 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „OSP“) na 22. september 2003.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   364/99   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

2.   Predseda   okresného   súdu,   ktorý   k svojmu   prvému   stanovisku   (vyjadrenie z 18. decembra 2002) pripojil aj vyjadrenie konajúcej sudkyne z 9. októbra 2002, uviedol, že   „len   sťažností   (vrátane   ústavných)   máme   okolo   800   ročne,   čo   je   niekoľkonásobok celkového počtu sťažností na všetkých súdoch v kraji dokopy. Z judikatúry ÚS SR vyplýva, že   prieťahy   často   spočívajú   v nehospodárnom,   neefektívnom,   nekomentovanom, nedôslednom a nepremyslenom postupe sudcu   s častými aj banálnymi chybami. Toto   je však typické pre stav, kde sú stovky spisov na jedného sudcu. Je to frustrujúce pre sudcu aj vedenie   súdu.   Riešenie   musí   spočívať   v systémových   zmenách   (nie   v nekonečnom očakávaní   tlačení   na   sudcu,   aby   konal   v obrovskom   množstve   vecí   kvalitne,   pokojne a rozvážne). Nechcem tým zúžiť význam osobného prístupu sudcu, extenzívne činitele sú však vyčerpané“. Vo vyjadrení z 3. septembra 2003 predseda okresného súdu k tomu dodal, že vo veci na „22. 9. 2003 bol stanovený termín pojednávania, s odstupom času, ktorý zodpovedá nášmu prvému stanovisku“.

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedol, že z vyjadrenia predsedu okresného súdu z 18. decembra 2002 „je zrejmé, že po podaní návrhu dňa 10. 2. 1999 a zaplatení súdneho poplatku dňa 24. 2. 1999 nebol vo veci vedenej na OS v Žiline pod č. k. 8 C 364/99 vykonaný žiadny úkon a preto je nesporné, že v tomto konaní došlo k prieťahom vo vybavovaní veci. K týmto prieťahom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupu súdu. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní   dôvodov,   ktoré   mali   ako   objektívne   príčiny   spôsobiť   prieťahy   nemožno akceptovať. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, ako aj množstvo nerozhodnutých vecí nemôže byť na ťarchu účastníka konania a nemá povahu   okolností,   ktoré   by   vylučovali   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne   a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. (...) Ústavný súd už viackrát konštatoval, že nadmerné množstvo vecí nezbavuje súd ani štát zodpovednosti za plynulosť súdneho konania (...)“.

4. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   ústavný   súd postupoval aj v danom prípade.

4.1 Ústavný súd konštatuje, že konanie vo veci sťažovateľa týkajúcej sa vydania bezdôvodného   obohatenia   a zaplatenia   náhrady   škody   uplatnenej   podľa   Občianskeho zákonníka   sa   pre   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   sťažovateľa   začalo   pred okresným súdom 10. februára 1999 (pozri časť II bod 1 nálezu) a je doteraz neskončené, keď   vôbec   prvým   úkonom,   ktorý   je   možné   považovať   za   relevantný,   bolo   nariadenie pojednávania na deň 22. septembra 2003. Inými slovami, ústavný súd konštatuje, že v danej veci   k   prvému   úkonu   smerujúcemu   k   odstránenia   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa sťažovateľ ako žalobca počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v cit. článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02), dochádza až po vyše 4 rokoch od nápadu veci sťažovateľa na okresný súd.

4.2 Uvedenú dobu nečinnosti, ktorá nebola závislá od zložitosti veci a ani nebola vyvolaná   správaním   sťažovateľa,   bolo   potrebné   v súlade   s konštantnou   judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 108/02) považovať za „zbytočný prieťah“   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Tento   prieťah   nebolo   možné   ospravedlniť skutočnosťami uvádzanými vo vyjadrení predsedu okresného súdu, pretože – tak ako to už bolo uvedené v cit. judikatúre ústavného súdu - nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti   v primeranej   lehote.   Z vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   nevyplýva prijatie takýchto opatrení.

K tomu   ústavný   súd   dodáva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom   cit.   predchádzajúcu   judikatúru   ústavného   súdu).   Tak napr. nadmerné   množstvo občianskoprávnych vecí pripadajúcich na jedného sudcu, resp. senát môže – v závislosti od závažnosti predmetu sporu a povahy prejednávanej veci (pozri bod 4 tejto časti nálezu) – ospravedlniť   aj   dlhšiu   lehotu   medzi   nariadením   pojednávania   (§   115   a n.   OSP)   a jeho uskutočnením (termínom), najmä ak takáto lehota je zároveň prípravou veci na rozhodnutie o nej „spravidla na jedinom pojednávaní“ (§ 114 ods. 1 OSP), avšak lehota vyše štyroch rokov,   ktorú   na takýto úkon potreboval v danej veci okresný súd,   je v každom   prípade z hľadiska   v ústave   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov neospravedlniteľná a ústavne neudržateľná.

4.3   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a   v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   cit.   ustanovenia   zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia práv   sťažovateľa   (pozri   bod 4.2   tejto časti)   považuje za   primerané v požadovanej výške.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov   konania vo výške 12 400 Sk   z dôvodu   trov   jeho právneho zastúpenia   advokátkou JUDr. Z.   T.,   Advokátska   kancelária,   P.   B.,   tak   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia pod bodom 4.

Náhrada sa priznala za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie sťažnosti 9. septembra 2002) v hodnote po 3 900 Sk (základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške 11 693 Sk) a za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie z 2. apríla 2003) v hodnote 4 270 Sk (tu bola základom pre výpočet mzda   v prvom   polroku   2002   vo   výške   12 811   Sk)   a k tomu   dvakrát   náhrada   režijného paušálu po 100 Sk a jedenkrát po 128 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb).   Ústavný   súd   vyjadrenie z 31. júla 2003, ktoré obsahovalo len zmenu pôvodného stanoviska sťažovateľa ku konaniu ústneho pojednávania, nepovažoval za úkon právnej pomoci, za ktorý sťažovateľovi v danej veci patrí odmena a náhrada hotových výdavkov (pozri bod 3 časti I nálezu), preto za toto vyjadrenie žiadnu náhradu nepriznal. Vyplatenie priznanej sumy nebolo možné uložiť na účet právnej zástupkyne, pretože ani sťažovateľ, ani jeho právna zástupkyňa tento účet nešpecifikovali pri uplatnení tejto náhrady.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2003