znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 155/2015-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíkaprerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Rajtákovou,   Štúrova   20,   Košice,   vo   vecinamietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 34/1998 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súduKošice I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 34/1998 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   podsp. zn. 17 C 34/1998 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €(slovom tritisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovyprávneho   zastúpenia   spolu   v   sume   444,66   €   (slovom   štyristoštyridsaťštyri   eura šesťdesiatšesť centov) na účet advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej, Štúrova 10, Košice,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. I. ÚS 155/2015-15 z 1. apríla 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkouJUDr.   Ivetou   Rajtákovou,   Štúrova   20,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   jehozákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konanívedenom pod sp. zn. 17 C 34/1998.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   popísal   chronologicky   priebeh   uvedeného   konaniatakto:«Dňa   12. 1. 1998   podal   sťažovateľ   na   Okresnom   súde   Košice   I   návrh na vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   len   BSM)   po   zániku manželstva.

Od toho času sťažovateľ viacerými vyjadreniami aktívne a bezodkladne reagoval na výzvy súdu a iniciatívne navrhoval dôkazy aj samotný postup dokazovania.

Dňa 25. 4. 2003 sťažovateľ upozornil na potrebu doplnenia dokazovania vyžiadaním originálov   dokladov   o   vkladoch   a   výberoch   z   devízovej   vkladnej   knižky   a   na   potrebu vyžiadania   znaleckého   posudku   z   odboru   písmoznalectva   potrebného   na   posúdenie totožnosti osoby, ktorá uskutočnila výber z účtu.

Dňa   17. 7. 2003   sťažovateľ   opäť   navrhol   doplnenie   dokazovania   za   účelom odstránenia nejasností v posúdení dokladov o realizovaných výberoch z vkladnej knižky. Dňa   21. 4. 2004   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom   z   odboru písmoznalectvo,   odvetvie   ručné   písmo, ⬛⬛⬛⬛.   Súd   určil   znalcovi na podanie posudku lehotu 60 dní od doručenia spisu.

Dňa   15. 4. 2005   bol   znalecký   posudok   doručený   sťažovateľovi.   Bezodkladne po doručení posudku, dňa 18. 4. 2005, sťažovateľ žiadal o vypracovanie nového znaleckého posudku iným znalcom.

Dňa 1. 3. 2006 sťažovateľ opäť iniciatívne predložil ďalší „dovysvetľujúci materiál a stanovisko   ku   konaniu“   a   opätovne   upozornil   na   potrebu   odstránenia   nedostatkov súvisiacich   s   dokazovaním   výberov   z   vkladnej   knižky.   Toto   podanie   adresoval   priamo predsedovi senátu.

Dňa   9. 5. 2006   súd   vypracovaním   kontrolného   znaleckého   posudku   poveril ⬛⬛⬛⬛.   Znalecký   posudok   mal   byť   vypracovaný   v   lehote   60   dní od doručenia spisu.

Dňa 16. 5. 2006 sťažovateľ podal námietky proti osobe znalca a navrhol súdu, aby vypracovaním znaleckého posudku poveril niektorú odbornú inštitúciu.

Dňa   23. 5. 2006   podala   bývalá   manželka   sťažovateľa   vyjadrenie   k   stanovisku sťažovateľa zo dňa 18. 10. 1999, doručeného jej právnej zástupkyni dňa 6. 4. 2006. Dňa 16. 4. 2008 oznámil znalec ⬛⬛⬛⬛, že: „znalecký posudok je pred ukončením, ale nemohol sa mu venovať sústavne a bez prerušenia... vynasnaží sa znalecký posudok dokončiť v náhradnom termíne do konca mája 2008.“

Dňa   7. 5. 2008   (dva   roky   po   ustanovení   znalca)   súd   predĺžil   lehotu   na   podanie znaleckého posudku do 10. 6. 2008.

Dňa   16. 4. 2009   sťažovateľ   vyjadril   úmysel   sa   s   bývalou   manželkou   dohodnúť na vyporiadaní   majetku,   ak   súčasťou   vyporiadania   bude   aj   nárok   zo   sumy   výberov realizovaných z vkladnej knižky.

Dňa   9. 11. 2009   nariadil   súd   kontrolné   znalecké   dokazovanie   Ústavom   súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, znaleckou organizáciou z odboru Písomníctvo, odvetvie Ručné písmo. Znalecký posudok mal byť podaný v lehote 6 mesiacov od doručenia súdneho spisu.

Dňa   29. 9. 2011   rozhodol   okresný   súd   uznesením   17 C   34/1998-477   o   tarifnej odmene, náhrade hotových výdavkov a dani z pridanej hodnoty znaleckému ústavu spolu vo výške   2497,24   eur.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Krajský   súd v Košiciach uznesením 11 Co/354/2011-500 zo dňa 29. 2. 2012 zrušil uznesenie okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa   31. 5. 2012   okresný   súd   uznesením   17 C/34/1998-508   opäť   rozhodol o znalečnom a priznal znaleckému ústavu sumu 2497,21 eur.

Dňa   13. 6. 2012   podala   bývalá   manželka   sťažovateľa   proti   uzneseniu 17 C/34/1998-508 odvolanie. S dôvodmi odvolania sa stotožnil aj sťažovateľ ako to vyplýva z jeho vyjadrenia z dňa 24. 7. 2012.

Dňa   16. 9. 2014   Krajský   súd   v   Košiciach   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu 17 C/34/1998 zo dňa 31. 5. 2012

Doposiaľ toto konanie nie je skončené.»

Na základe uvedeného sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že konanie v predmetnejveci   trvá   už   viac   ako   17   rokov   a   dosiaľ   v   ňom   nebolo   vydané   ani   jedno   meritórnerozhodnutie.   V   priebehu   uvedeného   konania   bolo   vykonávané   dokazovanie   zameranéna znalecké   skúmanie   dokladov,   na   podklade   ktorých   boli   urobené   výbery   z   devízovejvkladnej   knižky,   avšak   potreba   realizácie   tohto   znaleckého   dokazovania   bola   podľasťažovateľa   zjavná   už   z   obsahu   prvých   podaní   oboch   účastníkov   konania.   Sťažovateľv konaní vystupoval aktívne a snažil sa prispieť k objasneniu rozhodujúcich skutočnostía efektívnemu   priebehu   konania.   Hoci   sťažovateľ   na   potrebu   znaleckého   dokazovaniaupozorňoval a žiadal oň už v roku 2003, prvé znalecké dokazovanie bolo nariadené až

21. apríla 2004, t. j. 6 rokov po podaní návrhu na vyporiadanie bezpodielového vlastníctvamanželov (ďalej len „BSM“).

Sťažovateľ 18. apríla   2005 požiadal o   vypracovanie   nového   znaleckého posudkuiným znalcom, pretože v konaní predložený prvý znalecký posudok podľa neho neprispelk odstráneniu nejasností. Okresný súd tomuto jeho návrhu vyhovel 9. mája 2006, t. j. ažo rok neskôr nariadením kontrolného znaleckého dokazovania znalcom

. Po ustanovení uvedeného znalca bola podľa sťažovateľa až s neprimerane dlhýmodstupom   dvoch   rokov   7.   mája   2008   okresným   súdom   predĺžená   lehota   na   podanieznaleckého posudku do 10. júna 2008.

Predmetom   konania   v   tejto   veci   je   vyporiadanie   BSM   a   extrémnu   dĺžku   tohtokonania   nemožno   podľa   sťažovateľa   odôvodniť   potrebou   vykonania   znaleckéhodokazovania. Predmetná vec podľa sťažovateľa nie je navyše skutkovo ani právne zložitáa správanie účastníkov konania k predĺženiu tohto konania neprispelo.

Nečinnosť okresného súdu, ktorý v uvedenom konaní ani po 17 rokoch nevydalmeritórne   rozhodnutie,   ktorým   by   upravil   vlastnícke   vzťahy   už   18   rokov   rozvedenýchmanželov k ich spoločnému majetku, podstatným spôsobom zasiahla do možností výkonuich vlastníckeho práva chráneného v čl. 20 ústavy. Sťažovateľ sa tak nachádza v dlhodobomstave právnej neistoty a nedôvery v možnosť súdnej ochrany jeho práva, ktorý sa obajaúčastníci konania „snažili aktívne odstrániť, dokonca prejavili úmysel sa na vyporiadaní dohodnúť“.   Napriek   aktívnemu   prístupu   sťažovateľa   v   prebiehajúcom   konaní   nedošlok vydaniu žiadneho meritórneho rozhodnutia a samotnú dĺžku konania podľa neho nemožnoospravedlniť. Neprimerane dlhé časové odstupy medzi jednotlivými úkonmi okresného súdunemožno podľa sťažovateľa považovať za efektívny spôsob konania.

Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby vydal nález, v ktoromvysloví, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 34/1998porušené, prikáže okresnému súdu konať v predmetnom konaní bez zbytočných prieťahova zakáže mu pokračovať v porušovaní ním označených práv, sťažovateľovi prizná primeranéfinančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril okresný súdprostredníctvom svojho predsedu vyjadrením sp. zn. 1 SprV 156/2015 z 13. apríla 2015.Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení priebeh konania v predmetnej veci popísaltakto: „Konanie vo veci sp. zn. 17C 34/1998 sa začalo 13. 1. 1998. Sťažovateľ v ňom vystupuje na procesnej strane   žalobcu. Predmetom konania je   žaloba na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva bývalých manželov (ďalej len BSM).

Vec bola pridelená na rozhodnutie sudcovi ⬛⬛⬛⬛.

Po zabezpečení prípravy pojednávania a ustálení rozsahu BSM, súd nariadil prvé pojednávanie   na   7.   11.   2001.   Toto   pojednávanie   bolo   bez   prejednania   veci pre neprítomnosť žalobcu (sťažovateľa) a jeho právneho zástupcu odročené na 16. 1. 2002. Pojednávanie nariadené na 16. 1. 2002 bolo bez prejednania veci odročené na 20. 2. 2002 pre ospravedlnenú neprítomnosť žalovanej a jej právnej zástupkyne.

Dňa 20. 2. 2002 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na neurčito za účelom doplnenia dokazovania.

Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 11. 12. 2002. Toto pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci na neurčito, z dôvodu práceneschopnosti sudcu.

Ďalší   termín   pojednávania   bol   nariadený   na   16.   4.   2003.   Na   pojednávaní   súd oboznámil   účastníkov   a   ich   zástupcov   s   obsahom   zabezpečených   listinných   dôkazov. Pojednávanie bolo odročené na neurčito   na žiadosť právneho zástupcu   žalobcu, ktorý si vyžiadal čas na oboznámenie sa s týmito dokladmi.

Ďalší   termín   pojednávania   bol   nariadený   na   23.   1.   2004.   Na   pojednávanie   sa nedostavila žalovaná. Pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci na 5. 3. 2004. Na pojednávaní 5. 3. 2004 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na neurčito za účelom zisťovania adresy pobytu žalovanej.

Pojednávanie   nariadené   na   14.   4.   2004   bolo   po   prejednaní   veci   odročené   na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.

Uznesením č. k. 17C/34/1998-150 zo dňa 21. 4. 2004 súd ustanovil znalca z odboru písmoznalectvo ⬛⬛⬛⬛. Znalec doručil posudok 31. 3. 2005.

Ďalšie   pojednávanie   vo   veci   súd   nariadil   na   21.   6.   2005.   Pojednávanie   bolo bez prejednania veci odročené na 29. 9. 2005 pre neprítomnosť žalovanej a jej právnej zástupkyne.   Na   žiadosť   právneho   zástupcu   žalobcu   bol   termín   pojednávania   preročený na 15. 11. 2005.

Dňa 15. 11. 2005 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na neurčito s tým, že žalobca do 10 dní navrhne ďalšie dokazovanie vo veci.

Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 6. 4. 2006. Po prejednaní veci bolo pojednávanie   odročené   na   neurčito   za   účelom   nariadenia   kontrolného   znaleckého dokazovania. Na podanie kontrolného znaleckého posudku bol určený znalec. Dňa 5. 6. 2007 vec bola pridelená na rozhodnutie sudkyni ⬛⬛⬛⬛. Uznesením č. k. 17C/34/1998-283 zo dňa 7. 5. 2008 súd predĺžil znalcovi lehotu na podanie znaleckého posudku do 10. 6. 2008.

Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 6. 11. 2008. Toto pojednávanie bolo na žiadosť právneho zástupcu žalobcu odročené na 11. 12. 2008. Aj toto pojednávanie bolo odročené na žiadosť právneho zástupcu žalobcu na 3. 2. 2009.

Na   pojednávaní   3.   2.   2008   súd   po   prejednaní   veci   pojednávanie   odročil na 12. 3. 2008.

Na pojednávaní 12. 3. 2008 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na 23. 4. 2009 za účelom doplnenia dokazovania.

Na pojednávaní 23. 4. 2008 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na neurčito za účelom rozhodnutia o ďalšom procesnom postupe.

Uznesením č. k. 17C/34/1998-336 zo dňa 9. 11. 2009 súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline.

Znalecký posudok bol doručený súdu 26. 9. 2011.

Uznesením   č. k.   17C/34/1998-477   zo   dňa   29.   9.   2011   súd   priznal   odmenu znaleckému   ústavu   za   vypracovaný   posudok.   Proti   uzneseniu   podali   odvolanie   obaja účastníci konania.

Dňa 27. 10. 2011 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd uznesením č. k. 11Co 354/2011-500 zo dňa 29. 2. 2012 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie. Uznesením č. k. 17 C/34/1998-508 zo dňa 31. 5. 2012 súd opätovne rozhodol o odmene za podaný znalecký posudok. Proti uzneseniu podala odvolanie žalovaná. Spis bol 16. 8. 2012 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v   Košiciach.   Krajský   súd   uznesením   č. k.   11   Co   254/2012-526   zo   dňa   28.   9.   2012 opakovane   zrušil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. Uznesením č. k. 17C/34/1998-538 zo dňa 31. 3. 2014 súd po tretíkrát rozhodol o odmene za podaný znalecký posudok. Proti uzneseniu podal odvolanie žalobca. Dňa 9. 6. 2014 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd uznesením č. k. 11 Co/622/2014-559 zo dňa 16. 9. 2014 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.

Toho časuje vo veci nariadený termín pojednávania na 19. 5. 2015. Spory o vyporiadanie BSM nie sú právne zložité a tvoria súčasť štandardnej agendy prvostupňových   súdov.   V   danom   prípade   však   je   vec   skutkovo   zložitejšia.   Súd   musel nariadiť znalecké dokazovanie a tiež kontrolné znalecké dokazovanie. Aj napriek tomu sa celková dĺžka konania javí ako neprimerane dlhá. Konanie sa začalo ešte 13. 1. 1998 a doposiaľ súd vo veci meritórne ani raz nerozhodol. V priebehu konania sa vyskytli aj obdobia absolútnej nečinnosti súdu. Do určitej miery k dĺžke konania prispeli aj účastníci konania, keďže viackrát bolo na základe ich žiadosti pojednávanie odročené.

Na   základe   vyššie   uvedeného   hodnotím   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ ako čiastočne dôvodnú.“

Sťažovateľ na vyjadrenie okresného súdu reagoval prostredníctvom svojej právnejzástupkyne podaním zo 4. apríla 2015, v ktorom uviedol:

«Vo vyjadrení predsedu súdu nemožno nájsť žiadne skutočnosti, ktoré by umožnili dospieť   k   inému   záveru   ako   k   takému,   že   postup   Okresného   súdu   Košice   I   vo   veci sp. zn. 7C/34/98 bol postupom porušujúcim základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Tak ako je to uvedené aj vo vyjadrení predsedu súdu, konanie začalo v januári 1998. Napriek   tomu,   že   predseda   súdu   obdobie   medzi   podaním   návrhu   a   termínom   prvého nariadeného pojednávania (7. 11. 2003) zdôvodňuje „zabezpečením prípravy pojednávania a ustálením rozsahu BSM“, nie je možné zistiť aké konkrétne úkony v uvedenom období 3 rokov a takmer 10 mesiacov súd vykonal. Je pravdou, že súd doručil návrh na začatie konania žalovanej už krátko po jeho podaní a žalovaná sa k tomuto návrhu vyjadrila, nie je však zrejmé, akú ďalšiu efektívnu aktivitu smerujúcu k prejednaniu veci a rozhodnutiu v nej, súd za 3 roky a takmer 10 mesiacov vykonával. V súvislosti s tým, sťažovateľ poukazuje na ust. § 114 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom v čase podania návrhu na začatie konania, podľa ktorého pojednávanie pripraví predseda senátu tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní....

Doba 3 rokov a 10 mesiacov, v ktorej súd okrem doručenia návrhu, vyjadrenia k návrhu, ďalšieho vyjadrenia odporkyne, účastníkom navzájom, je neospravedlniteľná a je potrebné skonštatovať, že už na samotnom začiatku konania bolo konanie súdu poznačené prieťahmi a vyznačovalo sa aj absolútnou nečinnosťou súdu.

Od   20.   9.   1999,   kedy   vyjadrenie   sťažovateľa   k   v   poradí   druhému   vyjadreniu odporkyne došlo súdu až do pojednávania nariadeného na deň 7. 11. 2001 bol súd nečinný. Zo samotného vyjadrenia predsedu súdu zároveň vyplýva, že ak aj pojednávanie nariadené na deň 7. 11. 2001 bolo odročené pre neprítomnosť sťažovateľa a jeho právneho zástupcu a neskôr   pojednávanie   nariadené   na   16.   1.   2002   bolo   odročené   na   20.   2.   2002 pre neprítomnosť žalovanej a jej právnej zástupkyne, k neprimeranej dĺžke konania tieto prekážky postupu na strane účastníkov neprispeli žiadnym spôsobom, ktorý by mal byť braný do úvahy, keďže celková dĺžka konania sa z tohto dôvodu predĺžila o 3 a pol mesiaca. V tom čase (20. 2. 2002) konanie trvalo už viac než 4 roky.

Podstatne väčší časový odstup bol medzi pojednávaním nariadeným na deň 20. 2. 2002 a ďalším termínom pojednávania, ktoré bolo nariadené na deň 11. 12. 2002, teda doba   medzi   týmito   dvoma   pojednávaniami   bola   10   mesiacov,   čo   možno   považovať pri konaní trvajúcom už vtom čase takmer 5 rokov za celkom zjavne neprimerane dlhý čas. Ďalší časový úsek, ktorý nemožno považovať za primeraný je doba od 16. 4. 2003 do 20. 3. 2004, keď časový odstup medzi pojednávaniami predstavuje 9 mesiacov. V tom čase konanie prebiehalo už 6 rokov.

Napriek   tomu,   že   pojednávanie   nariadené   na   deň   14.   4.   2004   bolo   odročené   z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania a toto znalecké dokazovanie bolo aj uznesením zo dňa 21. 4. 2004 nariadené a znalcovi bola stanovená lehota na podanie znaleckého posudku do 60 dní od doručenia spisu a znalecký posudok bol znalcom doručený až 31. 3. 2005, nemožno nájsť vo vyjadrení predsedu súdu žiadne vysvetlenie z akého dôvodu, súd si vedomý nepodania znaleckého posudku znalcom v stanovenej lehote, znalca neurgoval, nezisťoval   dôvody,   pre   ktoré   tento   nepodal   znalecký   posudok   v   stanovenej   lehote,   ani nevyužil žiadne z poriadkových opatrení podľa § 53 O. s. p. na zabezpečenie znaleckého posudku a tým aj plynulého priebehu konania.

Od   6.   4.   2006,   kedy   bolo   pojednávanie   opätovne   odročené   kvôli   nariadeniu znaleckého (kontrolného) dokazovania, do 7. 5. 2008 súd nevykonal žiaden úkon smerujúci k tomu, aby bol znalcom predložený kontrolný znalecký posudok v lehote 60 dní stanovenej mu uznesením zo dňa 9. 5. 2006. Tak ako na to bolo poukázané už v sťažnosti, znalec až 16. 4.   2008,   teda   rok   a   11   mesiacov   po   nariadení   znaleckého   dokazovania,   požiadal o predĺženie   lehoty   na   podanie   znaleckého   posudku.   Táto   mu   bola   súdom   predĺžená do 10. 6. 2008.

Ďalšie   pojednávanie   bolo   nariadené   na   6.   11.   2008   a   odročené   na   opakovanú žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa na 3. 2. 2009, ktoré súd aj vykonal, odročil na 12. 3. 2009   a   na   23.   4.   2009.   Za   ďalšie   obdobie   prieťahov   spôsobených   súdom   je   potrebné považovať čas od 23. 4. 2009 do 9. 11. 2009, kedy súd „rozhodoval o ďalšom procesnom postupe“.   Dňa   9.   11.   2009   súd   nariadil   kontrolné   znalecké   dokazovanie   znaleckým ústavom, ktorému stanovil lehotu na podanie znaleckého posudku 6 mesiacov (konanie v tomto období prebiehalo už 9 rokov a 10 mesiacov bez jediného meritórneho rozhodnutia vo veci). Napriek takto veľkoryso stanovenej lehote na podanie znaleckého posudku bol tento doručený súdu až 26. 9. 2011, teda rok a 4 mesiace po uplynutí lehoty stanovenej súdom na jeho podanie. Predseda súdu sa ani v tomto prípade nezmieňuje o žiadnych úkonoch zo strany súdu smerom k znaleckému ústavu, ktorých účelom by bolo zabezpečiť podanie znaleckého posudku, ani o žiadnych úkonoch zo strany znaleckého ústavu, ktorými by sa tento domáhal predĺženia lehoty na jeho podanie.

Od 29. 9. 2011 až do 6. 9. 2014 súd rozhodoval o odmene za podaný znalecký posudok (3 roky).

Bez ohľadu na skutočnosť, že tento procesný úkon si vyžiadal 3 roky a samotná táto skutočnosť apriórne spochybňuje, že by zo strany súdu išlo o sústredený postup v konaní. Efektívnosť   postupu   súdu   prvého   stupňa   nemôže   byť   priznaná   ani   s   prihliadnutím na ust. § 209 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého, ak odvolanie smeruje proti uzneseniu, ktorým súd   prvého   stupňa   nerozhodol   vo   veci   samej,   vec   sa   predloží   odvolaciemu   súdu   pred rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, len ak by bez rozhodnutia o odvolaní súd prvého stupňa nemohol pokračovať v konaní.

Pokiaľ predseda súdu konštatuje určitú zložitosť veci spôsobenej potrebou nariadiť znalecké dokazovania, nemožno tomuto argumentu priznať váhu, ktorá by súd zbavovala čo i len čiastočne zodpovednosti za 17 rokov a 4 mesiace trvajúce konanie bez jediného meritórneho rozhodnutia vo veci.

Potreba nariadiť znalecké dokazovanie sa v konaniach o vyporiadaní BSM vyskytuje pravidelne   a   je   skôr   súčasťou   takýchto   konaní   ako   výnimkou.   Ako   však   bolo   uvedené v doterajšom obsahu tohto vyjadrenia, k extrémne neprimeranej dĺžke konania prispel súd svojim nesústredeným postupom a predovšetkým obdobiami tak úplnej nečinnosti, ako aj obdobiami, v ktorých bolo nariadené znalecké dokazovanie, znalecký posudok nebol podaný v lehote stanovenej súdom a súd napriek tomu zostal pasívny bez toho, aby sa právnymi prostriedkami, ktoré má k dispozícii, snažil o zabezpečenie efektívneho priebehu konania, či už   urgenciami   znalcov,   využitím   poriadkových   opatrení,   či   podnetom   na   ministerstvo spravodlivosti v súvislosti s jeho dohľadom nad činnosťou znalcov.

Súd   nemôže   v   žiadnej   časti   občianskeho   súdneho   konania   rezignovať   na   svoje povinnosti vyplývajúce z ust. § 6 a § 100 O. s. p., ktoré zabezpečujú v občianskom súdnom konaní právo ich účastníkom zakotvené v č1. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v č1. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľ trvá na tom, že k porušeniu práv namietaných sťažnosťou došlo postupom, za ktorý zodpovedá súd. So zreteľom na extrémnu dĺžku konania v právne a skutkovo nie zložitej veci, považuje sťažnosťou žiadané primerané finančné zadosťučinenie za primerané okolnostiam namietaným v sťažnosti.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen   „zákon   o ústavnom   súde“)   vo   veci   sťažnosti   sťažovateľa   upustil   od   ústnehopojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnostidospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnostiúčastníkov,   ich   zástupcov   a   verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných   stanovískúčastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnostiprípadu   podľa   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konaniaa spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériázohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehotepodľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   [ďalej   len   „ESĽP“(III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03)].

Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote“,   pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

1. Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje,že hoci predmetom sporu je návrh na vyporiadanie BSM, ide o vec, ktorá patrí po právnejstránke   do   štandardnej   rozhodovacej   agendy   všeobecného   súdnictva   s   rozsiahloujudikatúrou v tejto oblasti. Skutkovú stránku predmetnej veci ústavný súd posudzuje akozložitú   s   prihliadnutím   na   predmet   konania,   pretože   pri   vyporiadaní   BSM   je   potrebnézohľadniť časté protikladné stanoviská a úkony účastníkov konania predovšetkým vo vzťahuk ustáleniu masy vecí patriacich do BSM, tak ako to bolo aj v tomto prípade. Ústavný súdale   zastáva   názor,   že   aj   napriek   uvedeným   konkrétnym   okolnostiam   je   dĺžka   trvaniapredmetného   konania   trvajúceho   viac   ako   17   rokov   aj   pri   zohľadnení   jeho   skutkovejnáročnosti ústavne neakceptovateľná.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria   –   správania   sťažovateľa   v   predmetnomkonaní – ústavný súd zistil, že k spomaľovaniu postupu okresného súdu v predmetnomkonaní prispelo aj správanie sťažovateľa ako žalobcu a jeho právneho zástupcu. O tejtoskutočnosti svedčí fakt, že z dôvodov na strane sťažovateľa alebo jeho právneho zástupcubolo spolu v predmetnom konaní odročených sedem okresným súdom riadne nariadenýchpojednávaní (7. novembra 2001, 16. januára 2002, 29. októbra 2003, 29. septembra 2005,9. februára 2006, 6. novembra 2008 a 11. decembra 2008). Jedným z ďalších dôvodovpredĺženia uvedeného konania bolo podľa zistenia ústavného súdu aj sťažovateľom v ňomnavrhnuté znalecké dokazovanie a kontrolné znalecké dokazovanie, ktoré bolo potrebnérealizovať na účely preukázania, resp. ustálenia masy vecí patriacich do BSM. S ohľadom nauvedené   sa   dokazovanie   v   predmetnom   konaní   predĺžilo   aj   preto,   že   sťažovateľ   nebolschopný sám poskytnúť dostatočný podkladový materiál, resp. porovnávací materiál na jehovykonanie, a z tohto dôvodu bol okresný súd nútený vykonať viacero procesných úkonovna účely   získania   uvedeného   materiálu   prostredníctvom   súčinnosti   s   ďalšími   orgánmiverejnej správy.

Sťažovateľ   taktiež   v   predmetnom   konaní   využil   svoje   procesné   práva,   keď   protiuzneseniu   okresného   súdu   z   29.   septembra   2011,   ako   aj   uzneseniu   okresného   súduz 31. marca 2014 podal odvolania. Čas potrebný na rozhodnutie o týchto ním podanýchopravných prostriedkoch ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na ťarchuokresného súdu nezapočítal.

Ústavný   súd   s   ohľadom   na   uvedené   okolnosti   pripomína,   že   k   právu   účastníkakonania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje procesná povinnosťúčastníka konania prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním napokyny súdu a oznámením potrebných skutočností [§ 101 ods. 1 Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej len „OSP“)].

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlok porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovzaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehotezaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd z prehľadu procesných úkonov okresného súdu, podaní sťažovateľa, akoaj zo spisu okresného súdu v predmetnej veci zistil, že okresný súd v predmetnom konanínevykonával relevantnú procesnú činnosť v období od 11. marca 1998 (okresnému súdubolo   doručené   vyžiadané   stanovisko   sťažovateľa)   do   9.   septembra   1999   (pokyn   súdnejkancelárii vyzvať sťažovateľa na zaujatie stanoviska k podaniu odporkyne), t. j. jeden roka päť mesiacov, v období od 21. októbra 1999 (okresnému súdu bolo doručené vyžiadanéstanovisko   sťažovateľa)   do   12.   októbra   2001   (pokyn   súdnej   kancelárie   vykonať   úkonysúvisiace   s   nariadením   pojednávania),   t. j.   takmer   dva   roky,   ako   aj   v   obdobíod 19. decembra   2012   (okresnému   súdu   bolo   doručené   vyjadrenie   právnej   zástupkyneodporkyne k vyjadreniu znaleckej organizácie) do 31. marca 2014 (okresný súd uznesenímpriznal znalečné znaleckej organizácii), t. j. jeden rok a tri mesiace. Z uvedeného je zrejmé,že celkovo bol okresný súd v tejto veci nečinný v období trvajúcom spolu štyri roky a osemmesiacov,   počas   ktorého   v   tejto   veci   nevykonával   žiadne   úkony,   ktoré   by   smerovalik odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádzal. Ústavný súd zdôrazňuje, žesúdne konanie, ktoré bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to jev danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľnés imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 211/2010).

Pre úplnosť je potrebné uviesť, že celková doba predmetného konania pred okresnýmsúdom   bola   taktiež   podstatne   ovplyvnená   dĺžkou   a   spôsobom   realizácie   znaleckéhodokazovania. Prvé znalecké dokazovanie ustanoveným znalcom trvalo takmer jeden rok,a to   od 21.   apríla   2004   (okresný   súd   vydal   uznesenie   o   ustanovení   znalca)do 31. marca 2005 (okresnému súdu bol doručený vypracovaný znalecký posudok).

Sťažovateľ   vykonanie   kontrolného   znaleckého   dokazovania   v   predmetnej   vecinavrhol už v podaní svojho právneho zástupcu doručenom okresnému súdu 18. novembra2005. K ustanoveniu znalca na vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania okresný súdpristúpil až 9. mája 2006, a to ustanovením znalca, ktorého napokon 4. júna 2008 muselpožiadať o vrátenie spisu bez vypracovaného znaleckého posudku, pretože uvedený znalecbol medzičasom vyčiarknutý zo zoznamu znalcov a tlmočníkov. K vykonaniu kontrolnéhoznaleckého   dokazovania   pristúpil   okresný   súd   až   ustanovením   znaleckej   organizácie9. novembra 2009, pričom vypracovaný znalecký posudok bol okresnému súdu doručený až26. septembra 2011.

Ústavný   súd   už   v   súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   vyslovil,   ževšeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konanítak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osobaobrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesnýchprostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje, a to aj v rámci znaleckého dokazovania,pokiaľ   ide   o   vytvorenie   predpokladov   na   jeho   úspešný   priebeh   (vrátane   objasneniaa ustálenia   skutkového   stavu,   z   ktorého   má   znalec   vychádzať,   správneho,   vecnéhoa zrozumiteľného   vymedzenia   úlohy   znalca,   ako   aj   efektívneho   využitia   poriadkovýchopatrení podľa § 53 OSP, ak nerešpektovanie povinností uložených súdom zo strany znalcaalebo účastníkov konania sťažuje postup konania). V tejto súvislosti ústavný súd taktiežuviedol, že doba jedného roka (pokiaľ nejde o okolnosti hodné osobitného zreteľa) značnepresahuje   dobu   potrebnú   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   pri   riadnom   plnení   sipovinností súdom a tiež znalcom (III. ÚS 111/01).

V danom prípade zastáva ústavný súd názor, že pri sústredenom postupe okresnéhosúdu vo veci (vopred prerokované úlohy i materiály potrebné na vypracovanie znaleckéhoposudku, metodické usmerňovanie činnosti znalcov a riadenie činnosti znalcov, využívanieporiadkových   opatrení)   mohlo   byť   napriek   časovej   zaneprázdnenosti   znalcov   znaleckédokazovanie   v   tomto   konaní   vykonané   a   skončené   aspoň   v   lehote   do   jedného   roka.Zostávajúcu časť celkovej doby znaleckého dokazovania (takmer dva roky) posúdil pretoústavný súd ako obdobie, v ktorom dochádzalo k zbytočným prieťahom v posudzovanomkonaní, počas ktorého okresný súd neurobil nič pre odstránenie právnej neistoty sťažovateľa.Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v tomto prípade nevyužil dôsledne a včas všetkyprocesné prostriedky smerujúce k tomu, aby znalecké dokazovanie bolo urýchlene skončené(obdobne napr. IV. ÚS 239/03).

Podľa zistenia ústavného súdu sa spis v predmetnej veci spolu trikrát nachádzalna Krajskom   súde   v   Košiciach,   ktorý   rozhodoval   o   odvolaniach   podaných   účastníkmikonania   i znaleckou   organizáciou   proti   uzneseniam   vydaným   okresným   súdom(od 27. októbra 2011 do 2. apríla 2012, t. j. viac ako päť mesiacov, od 13. augusta 2012do 23. októbra 2012, t. j. takmer dva mesiace, a od 9. júna 2014 do 22. októbra 2014,t. j. viac   ako   štyri   mesiace),   pričom   čas   potrebný   na   rozhodnutie   o   týchto   opravnýchprostriedkoch nemožno z objektívnych dôvodov pripočítať na ťarchu okresného súdu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je zrejmé, že okresný súd v predmetnomkonaní   nepostupoval   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov,   preto   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   právasťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6ods. 1 dohovoru.

III.

Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jehozáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   okresným súdom, prikázaltomuto súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnejneistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov   saho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume15 000 € od okresného súdu z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanieprimeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzalzo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučineniepodľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku preskúmavaného konania a berúc do úvahy konkrétneokolnosti   prípadu,   predovšetkým   postup   okresného   súdu   v   predmetnej   veci   a   predmetuvedeného   konania,   t.   j.   čo   je   pre   účastníka   konania   v   stávke   –   „at   stake“,   správaniesťažovateľa,   ktorý   taktiež   výraznou   mierou   prispel   k   predĺženiu   uvedeného   konaniaa so svojou   sťažnosťou   sa   na   ústavný   súd   obrátil   v   čase   po   vyhotovení   kontrolnéhoznaleckého posudku, t. j. v čase, keď je zrejmé, že sú splnené predpoklady na rozhodnutieokresného súdu vo veci samej, pričom účelom priznaného finančného zadosťučinenia nie jeuspokojenie v konaní uplatnených nárokov, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 €sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnomsúde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ajo úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnymzastupovaním advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 10, Košice.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdyzamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 €. Úhradupriznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jejpodanie a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) a v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov v celkovej sume 444,66 €, t. j. 419,49 € (za tri úkony právnejslužby 3 x 139,83 €) a 25,17 € (režijný paušál 3 x 8,39 €).

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet advokátky sťažovateľa (§ 31azákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015