SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 155/2015-39
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíkaprerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 34/1998 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduKošice I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 34/1998 p o r u š e n é b o l i.
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom podsp. zn. 17 C 34/1998 konal bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €(slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovyprávneho zastúpenia spolu v sume 444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eura šesťdesiatšesť centov) na účet advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej, Štúrova 10, Košice,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímč. k. I. ÚS 155/2015-15 z 1. apríla 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkouJUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jehozákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 17 C 34/1998.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti popísal chronologicky priebeh uvedeného konaniatakto:«Dňa 12. 1. 1998 podal sťažovateľ na Okresnom súde Košice I návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len BSM) po zániku manželstva.
Od toho času sťažovateľ viacerými vyjadreniami aktívne a bezodkladne reagoval na výzvy súdu a iniciatívne navrhoval dôkazy aj samotný postup dokazovania.
Dňa 25. 4. 2003 sťažovateľ upozornil na potrebu doplnenia dokazovania vyžiadaním originálov dokladov o vkladoch a výberoch z devízovej vkladnej knižky a na potrebu vyžiadania znaleckého posudku z odboru písmoznalectva potrebného na posúdenie totožnosti osoby, ktorá uskutočnila výber z účtu.
Dňa 17. 7. 2003 sťažovateľ opäť navrhol doplnenie dokazovania za účelom odstránenia nejasností v posúdení dokladov o realizovaných výberoch z vkladnej knižky. Dňa 21. 4. 2004 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo, ⬛⬛⬛⬛. Súd určil znalcovi na podanie posudku lehotu 60 dní od doručenia spisu.
Dňa 15. 4. 2005 bol znalecký posudok doručený sťažovateľovi. Bezodkladne po doručení posudku, dňa 18. 4. 2005, sťažovateľ žiadal o vypracovanie nového znaleckého posudku iným znalcom.
Dňa 1. 3. 2006 sťažovateľ opäť iniciatívne predložil ďalší „dovysvetľujúci materiál a stanovisko ku konaniu“ a opätovne upozornil na potrebu odstránenia nedostatkov súvisiacich s dokazovaním výberov z vkladnej knižky. Toto podanie adresoval priamo predsedovi senátu.
Dňa 9. 5. 2006 súd vypracovaním kontrolného znaleckého posudku poveril ⬛⬛⬛⬛. Znalecký posudok mal byť vypracovaný v lehote 60 dní od doručenia spisu.
Dňa 16. 5. 2006 sťažovateľ podal námietky proti osobe znalca a navrhol súdu, aby vypracovaním znaleckého posudku poveril niektorú odbornú inštitúciu.
Dňa 23. 5. 2006 podala bývalá manželka sťažovateľa vyjadrenie k stanovisku sťažovateľa zo dňa 18. 10. 1999, doručeného jej právnej zástupkyni dňa 6. 4. 2006. Dňa 16. 4. 2008 oznámil znalec ⬛⬛⬛⬛, že: „znalecký posudok je pred ukončením, ale nemohol sa mu venovať sústavne a bez prerušenia... vynasnaží sa znalecký posudok dokončiť v náhradnom termíne do konca mája 2008.“
Dňa 7. 5. 2008 (dva roky po ustanovení znalca) súd predĺžil lehotu na podanie znaleckého posudku do 10. 6. 2008.
Dňa 16. 4. 2009 sťažovateľ vyjadril úmysel sa s bývalou manželkou dohodnúť na vyporiadaní majetku, ak súčasťou vyporiadania bude aj nárok zo sumy výberov realizovaných z vkladnej knižky.
Dňa 9. 11. 2009 nariadil súd kontrolné znalecké dokazovanie Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, znaleckou organizáciou z odboru Písomníctvo, odvetvie Ručné písmo. Znalecký posudok mal byť podaný v lehote 6 mesiacov od doručenia súdneho spisu.
Dňa 29. 9. 2011 rozhodol okresný súd uznesením 17 C 34/1998-477 o tarifnej odmene, náhrade hotových výdavkov a dani z pridanej hodnoty znaleckému ústavu spolu vo výške 2497,24 eur. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd v Košiciach uznesením 11 Co/354/2011-500 zo dňa 29. 2. 2012 zrušil uznesenie okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie.
Dňa 31. 5. 2012 okresný súd uznesením 17 C/34/1998-508 opäť rozhodol o znalečnom a priznal znaleckému ústavu sumu 2497,21 eur.
Dňa 13. 6. 2012 podala bývalá manželka sťažovateľa proti uzneseniu 17 C/34/1998-508 odvolanie. S dôvodmi odvolania sa stotožnil aj sťažovateľ ako to vyplýva z jeho vyjadrenia z dňa 24. 7. 2012.
Dňa 16. 9. 2014 Krajský súd v Košiciach potvrdil uznesenie okresného súdu 17 C/34/1998 zo dňa 31. 5. 2012
Doposiaľ toto konanie nie je skončené.»
Na základe uvedeného sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že konanie v predmetnejveci trvá už viac ako 17 rokov a dosiaľ v ňom nebolo vydané ani jedno meritórnerozhodnutie. V priebehu uvedeného konania bolo vykonávané dokazovanie zameranéna znalecké skúmanie dokladov, na podklade ktorých boli urobené výbery z devízovejvkladnej knižky, avšak potreba realizácie tohto znaleckého dokazovania bola podľasťažovateľa zjavná už z obsahu prvých podaní oboch účastníkov konania. Sťažovateľv konaní vystupoval aktívne a snažil sa prispieť k objasneniu rozhodujúcich skutočnostía efektívnemu priebehu konania. Hoci sťažovateľ na potrebu znaleckého dokazovaniaupozorňoval a žiadal oň už v roku 2003, prvé znalecké dokazovanie bolo nariadené až
21. apríla 2004, t. j. 6 rokov po podaní návrhu na vyporiadanie bezpodielového vlastníctvamanželov (ďalej len „BSM“).
Sťažovateľ 18. apríla 2005 požiadal o vypracovanie nového znaleckého posudkuiným znalcom, pretože v konaní predložený prvý znalecký posudok podľa neho neprispelk odstráneniu nejasností. Okresný súd tomuto jeho návrhu vyhovel 9. mája 2006, t. j. ažo rok neskôr nariadením kontrolného znaleckého dokazovania znalcom
. Po ustanovení uvedeného znalca bola podľa sťažovateľa až s neprimerane dlhýmodstupom dvoch rokov 7. mája 2008 okresným súdom predĺžená lehota na podanieznaleckého posudku do 10. júna 2008.
Predmetom konania v tejto veci je vyporiadanie BSM a extrémnu dĺžku tohtokonania nemožno podľa sťažovateľa odôvodniť potrebou vykonania znaleckéhodokazovania. Predmetná vec podľa sťažovateľa nie je navyše skutkovo ani právne zložitáa správanie účastníkov konania k predĺženiu tohto konania neprispelo.
Nečinnosť okresného súdu, ktorý v uvedenom konaní ani po 17 rokoch nevydalmeritórne rozhodnutie, ktorým by upravil vlastnícke vzťahy už 18 rokov rozvedenýchmanželov k ich spoločnému majetku, podstatným spôsobom zasiahla do možností výkonuich vlastníckeho práva chráneného v čl. 20 ústavy. Sťažovateľ sa tak nachádza v dlhodobomstave právnej neistoty a nedôvery v možnosť súdnej ochrany jeho práva, ktorý sa obajaúčastníci konania „snažili aktívne odstrániť, dokonca prejavili úmysel sa na vyporiadaní dohodnúť“. Napriek aktívnemu prístupu sťažovateľa v prebiehajúcom konaní nedošlok vydaniu žiadneho meritórneho rozhodnutia a samotnú dĺžku konania podľa neho nemožnoospravedlniť. Neprimerane dlhé časové odstupy medzi jednotlivými úkonmi okresného súdunemožno podľa sťažovateľa považovať za efektívny spôsob konania.
Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby vydal nález, v ktoromvysloví, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 34/1998porušené, prikáže okresnému súdu konať v predmetnom konaní bez zbytočných prieťahova zakáže mu pokračovať v porušovaní ním označených práv, sťažovateľovi prizná primeranéfinančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov konania.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril okresný súdprostredníctvom svojho predsedu vyjadrením sp. zn. 1 SprV 156/2015 z 13. apríla 2015.Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení priebeh konania v predmetnej veci popísaltakto: „Konanie vo veci sp. zn. 17C 34/1998 sa začalo 13. 1. 1998. Sťažovateľ v ňom vystupuje na procesnej strane žalobcu. Predmetom konania je žaloba na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva bývalých manželov (ďalej len BSM).
Vec bola pridelená na rozhodnutie sudcovi ⬛⬛⬛⬛.
Po zabezpečení prípravy pojednávania a ustálení rozsahu BSM, súd nariadil prvé pojednávanie na 7. 11. 2001. Toto pojednávanie bolo bez prejednania veci pre neprítomnosť žalobcu (sťažovateľa) a jeho právneho zástupcu odročené na 16. 1. 2002. Pojednávanie nariadené na 16. 1. 2002 bolo bez prejednania veci odročené na 20. 2. 2002 pre ospravedlnenú neprítomnosť žalovanej a jej právnej zástupkyne.
Dňa 20. 2. 2002 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na neurčito za účelom doplnenia dokazovania.
Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 11. 12. 2002. Toto pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci na neurčito, z dôvodu práceneschopnosti sudcu.
Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 16. 4. 2003. Na pojednávaní súd oboznámil účastníkov a ich zástupcov s obsahom zabezpečených listinných dôkazov. Pojednávanie bolo odročené na neurčito na žiadosť právneho zástupcu žalobcu, ktorý si vyžiadal čas na oboznámenie sa s týmito dokladmi.
Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 23. 1. 2004. Na pojednávanie sa nedostavila žalovaná. Pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci na 5. 3. 2004. Na pojednávaní 5. 3. 2004 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na neurčito za účelom zisťovania adresy pobytu žalovanej.
Pojednávanie nariadené na 14. 4. 2004 bolo po prejednaní veci odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.
Uznesením č. k. 17C/34/1998-150 zo dňa 21. 4. 2004 súd ustanovil znalca z odboru písmoznalectvo ⬛⬛⬛⬛. Znalec doručil posudok 31. 3. 2005.
Ďalšie pojednávanie vo veci súd nariadil na 21. 6. 2005. Pojednávanie bolo bez prejednania veci odročené na 29. 9. 2005 pre neprítomnosť žalovanej a jej právnej zástupkyne. Na žiadosť právneho zástupcu žalobcu bol termín pojednávania preročený na 15. 11. 2005.
Dňa 15. 11. 2005 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na neurčito s tým, že žalobca do 10 dní navrhne ďalšie dokazovanie vo veci.
Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 6. 4. 2006. Po prejednaní veci bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania. Na podanie kontrolného znaleckého posudku bol určený znalec. Dňa 5. 6. 2007 vec bola pridelená na rozhodnutie sudkyni ⬛⬛⬛⬛. Uznesením č. k. 17C/34/1998-283 zo dňa 7. 5. 2008 súd predĺžil znalcovi lehotu na podanie znaleckého posudku do 10. 6. 2008.
Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 6. 11. 2008. Toto pojednávanie bolo na žiadosť právneho zástupcu žalobcu odročené na 11. 12. 2008. Aj toto pojednávanie bolo odročené na žiadosť právneho zástupcu žalobcu na 3. 2. 2009.
Na pojednávaní 3. 2. 2008 súd po prejednaní veci pojednávanie odročil na 12. 3. 2008.
Na pojednávaní 12. 3. 2008 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na 23. 4. 2009 za účelom doplnenia dokazovania.
Na pojednávaní 23. 4. 2008 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na neurčito za účelom rozhodnutia o ďalšom procesnom postupe.
Uznesením č. k. 17C/34/1998-336 zo dňa 9. 11. 2009 súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline.
Znalecký posudok bol doručený súdu 26. 9. 2011.
Uznesením č. k. 17C/34/1998-477 zo dňa 29. 9. 2011 súd priznal odmenu znaleckému ústavu za vypracovaný posudok. Proti uzneseniu podali odvolanie obaja účastníci konania.
Dňa 27. 10. 2011 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd uznesením č. k. 11Co 354/2011-500 zo dňa 29. 2. 2012 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie. Uznesením č. k. 17 C/34/1998-508 zo dňa 31. 5. 2012 súd opätovne rozhodol o odmene za podaný znalecký posudok. Proti uzneseniu podala odvolanie žalovaná. Spis bol 16. 8. 2012 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd uznesením č. k. 11 Co 254/2012-526 zo dňa 28. 9. 2012 opakovane zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesením č. k. 17C/34/1998-538 zo dňa 31. 3. 2014 súd po tretíkrát rozhodol o odmene za podaný znalecký posudok. Proti uzneseniu podal odvolanie žalobca. Dňa 9. 6. 2014 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd uznesením č. k. 11 Co/622/2014-559 zo dňa 16. 9. 2014 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.
Toho časuje vo veci nariadený termín pojednávania na 19. 5. 2015. Spory o vyporiadanie BSM nie sú právne zložité a tvoria súčasť štandardnej agendy prvostupňových súdov. V danom prípade však je vec skutkovo zložitejšia. Súd musel nariadiť znalecké dokazovanie a tiež kontrolné znalecké dokazovanie. Aj napriek tomu sa celková dĺžka konania javí ako neprimerane dlhá. Konanie sa začalo ešte 13. 1. 1998 a doposiaľ súd vo veci meritórne ani raz nerozhodol. V priebehu konania sa vyskytli aj obdobia absolútnej nečinnosti súdu. Do určitej miery k dĺžke konania prispeli aj účastníci konania, keďže viackrát bolo na základe ich žiadosti pojednávanie odročené.
Na základe vyššie uvedeného hodnotím sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ ako čiastočne dôvodnú.“
Sťažovateľ na vyjadrenie okresného súdu reagoval prostredníctvom svojej právnejzástupkyne podaním zo 4. apríla 2015, v ktorom uviedol:
«Vo vyjadrení predsedu súdu nemožno nájsť žiadne skutočnosti, ktoré by umožnili dospieť k inému záveru ako k takému, že postup Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. 7C/34/98 bol postupom porušujúcim základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Tak ako je to uvedené aj vo vyjadrení predsedu súdu, konanie začalo v januári 1998. Napriek tomu, že predseda súdu obdobie medzi podaním návrhu a termínom prvého nariadeného pojednávania (7. 11. 2003) zdôvodňuje „zabezpečením prípravy pojednávania a ustálením rozsahu BSM“, nie je možné zistiť aké konkrétne úkony v uvedenom období 3 rokov a takmer 10 mesiacov súd vykonal. Je pravdou, že súd doručil návrh na začatie konania žalovanej už krátko po jeho podaní a žalovaná sa k tomuto návrhu vyjadrila, nie je však zrejmé, akú ďalšiu efektívnu aktivitu smerujúcu k prejednaniu veci a rozhodnutiu v nej, súd za 3 roky a takmer 10 mesiacov vykonával. V súvislosti s tým, sťažovateľ poukazuje na ust. § 114 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom v čase podania návrhu na začatie konania, podľa ktorého pojednávanie pripraví predseda senátu tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní....
Doba 3 rokov a 10 mesiacov, v ktorej súd okrem doručenia návrhu, vyjadrenia k návrhu, ďalšieho vyjadrenia odporkyne, účastníkom navzájom, je neospravedlniteľná a je potrebné skonštatovať, že už na samotnom začiatku konania bolo konanie súdu poznačené prieťahmi a vyznačovalo sa aj absolútnou nečinnosťou súdu.
Od 20. 9. 1999, kedy vyjadrenie sťažovateľa k v poradí druhému vyjadreniu odporkyne došlo súdu až do pojednávania nariadeného na deň 7. 11. 2001 bol súd nečinný. Zo samotného vyjadrenia predsedu súdu zároveň vyplýva, že ak aj pojednávanie nariadené na deň 7. 11. 2001 bolo odročené pre neprítomnosť sťažovateľa a jeho právneho zástupcu a neskôr pojednávanie nariadené na 16. 1. 2002 bolo odročené na 20. 2. 2002 pre neprítomnosť žalovanej a jej právnej zástupkyne, k neprimeranej dĺžke konania tieto prekážky postupu na strane účastníkov neprispeli žiadnym spôsobom, ktorý by mal byť braný do úvahy, keďže celková dĺžka konania sa z tohto dôvodu predĺžila o 3 a pol mesiaca. V tom čase (20. 2. 2002) konanie trvalo už viac než 4 roky.
Podstatne väčší časový odstup bol medzi pojednávaním nariadeným na deň 20. 2. 2002 a ďalším termínom pojednávania, ktoré bolo nariadené na deň 11. 12. 2002, teda doba medzi týmito dvoma pojednávaniami bola 10 mesiacov, čo možno považovať pri konaní trvajúcom už vtom čase takmer 5 rokov za celkom zjavne neprimerane dlhý čas. Ďalší časový úsek, ktorý nemožno považovať za primeraný je doba od 16. 4. 2003 do 20. 3. 2004, keď časový odstup medzi pojednávaniami predstavuje 9 mesiacov. V tom čase konanie prebiehalo už 6 rokov.
Napriek tomu, že pojednávanie nariadené na deň 14. 4. 2004 bolo odročené z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania a toto znalecké dokazovanie bolo aj uznesením zo dňa 21. 4. 2004 nariadené a znalcovi bola stanovená lehota na podanie znaleckého posudku do 60 dní od doručenia spisu a znalecký posudok bol znalcom doručený až 31. 3. 2005, nemožno nájsť vo vyjadrení predsedu súdu žiadne vysvetlenie z akého dôvodu, súd si vedomý nepodania znaleckého posudku znalcom v stanovenej lehote, znalca neurgoval, nezisťoval dôvody, pre ktoré tento nepodal znalecký posudok v stanovenej lehote, ani nevyužil žiadne z poriadkových opatrení podľa § 53 O. s. p. na zabezpečenie znaleckého posudku a tým aj plynulého priebehu konania.
Od 6. 4. 2006, kedy bolo pojednávanie opätovne odročené kvôli nariadeniu znaleckého (kontrolného) dokazovania, do 7. 5. 2008 súd nevykonal žiaden úkon smerujúci k tomu, aby bol znalcom predložený kontrolný znalecký posudok v lehote 60 dní stanovenej mu uznesením zo dňa 9. 5. 2006. Tak ako na to bolo poukázané už v sťažnosti, znalec až 16. 4. 2008, teda rok a 11 mesiacov po nariadení znaleckého dokazovania, požiadal o predĺženie lehoty na podanie znaleckého posudku. Táto mu bola súdom predĺžená do 10. 6. 2008.
Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 6. 11. 2008 a odročené na opakovanú žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa na 3. 2. 2009, ktoré súd aj vykonal, odročil na 12. 3. 2009 a na 23. 4. 2009. Za ďalšie obdobie prieťahov spôsobených súdom je potrebné považovať čas od 23. 4. 2009 do 9. 11. 2009, kedy súd „rozhodoval o ďalšom procesnom postupe“. Dňa 9. 11. 2009 súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie znaleckým ústavom, ktorému stanovil lehotu na podanie znaleckého posudku 6 mesiacov (konanie v tomto období prebiehalo už 9 rokov a 10 mesiacov bez jediného meritórneho rozhodnutia vo veci). Napriek takto veľkoryso stanovenej lehote na podanie znaleckého posudku bol tento doručený súdu až 26. 9. 2011, teda rok a 4 mesiace po uplynutí lehoty stanovenej súdom na jeho podanie. Predseda súdu sa ani v tomto prípade nezmieňuje o žiadnych úkonoch zo strany súdu smerom k znaleckému ústavu, ktorých účelom by bolo zabezpečiť podanie znaleckého posudku, ani o žiadnych úkonoch zo strany znaleckého ústavu, ktorými by sa tento domáhal predĺženia lehoty na jeho podanie.
Od 29. 9. 2011 až do 6. 9. 2014 súd rozhodoval o odmene za podaný znalecký posudok (3 roky).
Bez ohľadu na skutočnosť, že tento procesný úkon si vyžiadal 3 roky a samotná táto skutočnosť apriórne spochybňuje, že by zo strany súdu išlo o sústredený postup v konaní. Efektívnosť postupu súdu prvého stupňa nemôže byť priznaná ani s prihliadnutím na ust. § 209 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého, ak odvolanie smeruje proti uzneseniu, ktorým súd prvého stupňa nerozhodol vo veci samej, vec sa predloží odvolaciemu súdu pred rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, len ak by bez rozhodnutia o odvolaní súd prvého stupňa nemohol pokračovať v konaní.
Pokiaľ predseda súdu konštatuje určitú zložitosť veci spôsobenej potrebou nariadiť znalecké dokazovania, nemožno tomuto argumentu priznať váhu, ktorá by súd zbavovala čo i len čiastočne zodpovednosti za 17 rokov a 4 mesiace trvajúce konanie bez jediného meritórneho rozhodnutia vo veci.
Potreba nariadiť znalecké dokazovanie sa v konaniach o vyporiadaní BSM vyskytuje pravidelne a je skôr súčasťou takýchto konaní ako výnimkou. Ako však bolo uvedené v doterajšom obsahu tohto vyjadrenia, k extrémne neprimeranej dĺžke konania prispel súd svojim nesústredeným postupom a predovšetkým obdobiami tak úplnej nečinnosti, ako aj obdobiami, v ktorých bolo nariadené znalecké dokazovanie, znalecký posudok nebol podaný v lehote stanovenej súdom a súd napriek tomu zostal pasívny bez toho, aby sa právnymi prostriedkami, ktoré má k dispozícii, snažil o zabezpečenie efektívneho priebehu konania, či už urgenciami znalcov, využitím poriadkových opatrení, či podnetom na ministerstvo spravodlivosti v súvislosti s jeho dohľadom nad činnosťou znalcov.
Súd nemôže v žiadnej časti občianskeho súdneho konania rezignovať na svoje povinnosti vyplývajúce z ust. § 6 a § 100 O. s. p., ktoré zabezpečujú v občianskom súdnom konaní právo ich účastníkom zakotvené v č1. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v č1. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Sťažovateľ trvá na tom, že k porušeniu práv namietaných sťažnosťou došlo postupom, za ktorý zodpovedá súd. So zreteľom na extrémnu dĺžku konania v právne a skutkovo nie zložitej veci, považuje sťažnosťou žiadané primerané finančné zadosťučinenie za primerané okolnostiam namietaným v sťažnosti.»
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústnehopojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnostidospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnostiúčastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovískúčastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnostiprípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konaniaa spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériázohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“(III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03)].
Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote“, pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
1. Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje,že hoci predmetom sporu je návrh na vyporiadanie BSM, ide o vec, ktorá patrí po právnejstránke do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva s rozsiahloujudikatúrou v tejto oblasti. Skutkovú stránku predmetnej veci ústavný súd posudzuje akozložitú s prihliadnutím na predmet konania, pretože pri vyporiadaní BSM je potrebnézohľadniť časté protikladné stanoviská a úkony účastníkov konania predovšetkým vo vzťahuk ustáleniu masy vecí patriacich do BSM, tak ako to bolo aj v tomto prípade. Ústavný súdale zastáva názor, že aj napriek uvedeným konkrétnym okolnostiam je dĺžka trvaniapredmetného konania trvajúceho viac ako 17 rokov aj pri zohľadnení jeho skutkovejnáročnosti ústavne neakceptovateľná.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria – správania sťažovateľa v predmetnomkonaní – ústavný súd zistil, že k spomaľovaniu postupu okresného súdu v predmetnomkonaní prispelo aj správanie sťažovateľa ako žalobcu a jeho právneho zástupcu. O tejtoskutočnosti svedčí fakt, že z dôvodov na strane sťažovateľa alebo jeho právneho zástupcubolo spolu v predmetnom konaní odročených sedem okresným súdom riadne nariadenýchpojednávaní (7. novembra 2001, 16. januára 2002, 29. októbra 2003, 29. septembra 2005,9. februára 2006, 6. novembra 2008 a 11. decembra 2008). Jedným z ďalších dôvodovpredĺženia uvedeného konania bolo podľa zistenia ústavného súdu aj sťažovateľom v ňomnavrhnuté znalecké dokazovanie a kontrolné znalecké dokazovanie, ktoré bolo potrebnérealizovať na účely preukázania, resp. ustálenia masy vecí patriacich do BSM. S ohľadom nauvedené sa dokazovanie v predmetnom konaní predĺžilo aj preto, že sťažovateľ nebolschopný sám poskytnúť dostatočný podkladový materiál, resp. porovnávací materiál na jehovykonanie, a z tohto dôvodu bol okresný súd nútený vykonať viacero procesných úkonovna účely získania uvedeného materiálu prostredníctvom súčinnosti s ďalšími orgánmiverejnej správy.
Sťažovateľ taktiež v predmetnom konaní využil svoje procesné práva, keď protiuzneseniu okresného súdu z 29. septembra 2011, ako aj uzneseniu okresného súduz 31. marca 2014 podal odvolania. Čas potrebný na rozhodnutie o týchto ním podanýchopravných prostriedkoch ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na ťarchuokresného súdu nezapočítal.
Ústavný súd s ohľadom na uvedené okolnosti pripomína, že k právu účastníkakonania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje procesná povinnosťúčastníka konania prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním napokyny súdu a oznámením potrebných skutočností [§ 101 ods. 1 Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej len „OSP“)].
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlok porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovzaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehotezaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je postup samotného okresného súdu.
Ústavný súd z prehľadu procesných úkonov okresného súdu, podaní sťažovateľa, akoaj zo spisu okresného súdu v predmetnej veci zistil, že okresný súd v predmetnom konanínevykonával relevantnú procesnú činnosť v období od 11. marca 1998 (okresnému súdubolo doručené vyžiadané stanovisko sťažovateľa) do 9. septembra 1999 (pokyn súdnejkancelárii vyzvať sťažovateľa na zaujatie stanoviska k podaniu odporkyne), t. j. jeden roka päť mesiacov, v období od 21. októbra 1999 (okresnému súdu bolo doručené vyžiadanéstanovisko sťažovateľa) do 12. októbra 2001 (pokyn súdnej kancelárie vykonať úkonysúvisiace s nariadením pojednávania), t. j. takmer dva roky, ako aj v obdobíod 19. decembra 2012 (okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie právnej zástupkyneodporkyne k vyjadreniu znaleckej organizácie) do 31. marca 2014 (okresný súd uznesenímpriznal znalečné znaleckej organizácii), t. j. jeden rok a tri mesiace. Z uvedeného je zrejmé,že celkovo bol okresný súd v tejto veci nečinný v období trvajúcom spolu štyri roky a osemmesiacov, počas ktorého v tejto veci nevykonával žiadne úkony, ktoré by smerovalik odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádzal. Ústavný súd zdôrazňuje, žesúdne konanie, ktoré bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to jev danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľnés imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 211/2010).
Pre úplnosť je potrebné uviesť, že celková doba predmetného konania pred okresnýmsúdom bola taktiež podstatne ovplyvnená dĺžkou a spôsobom realizácie znaleckéhodokazovania. Prvé znalecké dokazovanie ustanoveným znalcom trvalo takmer jeden rok,a to od 21. apríla 2004 (okresný súd vydal uznesenie o ustanovení znalca)do 31. marca 2005 (okresnému súdu bol doručený vypracovaný znalecký posudok).
Sťažovateľ vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania v predmetnej vecinavrhol už v podaní svojho právneho zástupcu doručenom okresnému súdu 18. novembra2005. K ustanoveniu znalca na vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania okresný súdpristúpil až 9. mája 2006, a to ustanovením znalca, ktorého napokon 4. júna 2008 muselpožiadať o vrátenie spisu bez vypracovaného znaleckého posudku, pretože uvedený znalecbol medzičasom vyčiarknutý zo zoznamu znalcov a tlmočníkov. K vykonaniu kontrolnéhoznaleckého dokazovania pristúpil okresný súd až ustanovením znaleckej organizácie9. novembra 2009, pričom vypracovaný znalecký posudok bol okresnému súdu doručený až26. septembra 2011.
Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou vyslovil, ževšeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konanítak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osobaobrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesnýchprostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje, a to aj v rámci znaleckého dokazovania,pokiaľ ide o vytvorenie predpokladov na jeho úspešný priebeh (vrátane objasneniaa ustálenia skutkového stavu, z ktorého má znalec vychádzať, správneho, vecnéhoa zrozumiteľného vymedzenia úlohy znalca, ako aj efektívneho využitia poriadkovýchopatrení podľa § 53 OSP, ak nerešpektovanie povinností uložených súdom zo strany znalcaalebo účastníkov konania sťažuje postup konania). V tejto súvislosti ústavný súd taktiežuviedol, že doba jedného roka (pokiaľ nejde o okolnosti hodné osobitného zreteľa) značnepresahuje dobu potrebnú na vypracovanie znaleckého posudku pri riadnom plnení sipovinností súdom a tiež znalcom (III. ÚS 111/01).
V danom prípade zastáva ústavný súd názor, že pri sústredenom postupe okresnéhosúdu vo veci (vopred prerokované úlohy i materiály potrebné na vypracovanie znaleckéhoposudku, metodické usmerňovanie činnosti znalcov a riadenie činnosti znalcov, využívanieporiadkových opatrení) mohlo byť napriek časovej zaneprázdnenosti znalcov znaleckédokazovanie v tomto konaní vykonané a skončené aspoň v lehote do jedného roka.Zostávajúcu časť celkovej doby znaleckého dokazovania (takmer dva roky) posúdil pretoústavný súd ako obdobie, v ktorom dochádzalo k zbytočným prieťahom v posudzovanomkonaní, počas ktorého okresný súd neurobil nič pre odstránenie právnej neistoty sťažovateľa.Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v tomto prípade nevyužil dôsledne a včas všetkyprocesné prostriedky smerujúce k tomu, aby znalecké dokazovanie bolo urýchlene skončené(obdobne napr. IV. ÚS 239/03).
Podľa zistenia ústavného súdu sa spis v predmetnej veci spolu trikrát nachádzalna Krajskom súde v Košiciach, ktorý rozhodoval o odvolaniach podaných účastníkmikonania i znaleckou organizáciou proti uzneseniam vydaným okresným súdom(od 27. októbra 2011 do 2. apríla 2012, t. j. viac ako päť mesiacov, od 13. augusta 2012do 23. októbra 2012, t. j. takmer dva mesiace, a od 9. júna 2014 do 22. októbra 2014,t. j. viac ako štyri mesiace), pričom čas potrebný na rozhodnutie o týchto opravnýchprostriedkoch nemožno z objektívnych dôvodov pripočítať na ťarchu okresného súdu.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je zrejmé, že okresný súd v predmetnomkonaní nepostupoval v súlade s účelom základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov, preto ústavný súd vyslovil porušenie základného právasťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6ods. 1 dohovoru.
III.
Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jehozáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázaltomuto súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnejneistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov saho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume15 000 € od okresného súdu z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanieprimeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzalzo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučineniepodľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku preskúmavaného konania a berúc do úvahy konkrétneokolnosti prípadu, predovšetkým postup okresného súdu v predmetnej veci a predmetuvedeného konania, t. j. čo je pre účastníka konania v stávke – „at stake“, správaniesťažovateľa, ktorý taktiež výraznou mierou prispel k predĺženiu uvedeného konaniaa so svojou sťažnosťou sa na ústavný súd obrátil v čase po vyhotovení kontrolnéhoznaleckého posudku, t. j. v čase, keď je zrejmé, že sú splnené predpoklady na rozhodnutieokresného súdu vo veci samej, pričom účelom priznaného finančného zadosťučinenia nie jeuspokojenie v konaní uplatnených nárokov, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 €sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnomsúde.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ajo úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnymzastupovaním advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 10, Košice.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdyzamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 €. Úhradupriznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jejpodanie a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) a v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov v celkovej sume 444,66 €, t. j. 419,49 € (za tri úkony právnejslužby 3 x 139,83 €) a 25,17 € (režijný paušál 3 x 8,39 €).
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet advokátky sťažovateľa (§ 31azákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2015