znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 155/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Igora Cimermana TREND, Lichardova 9, Slovenská Ľupča,   a   Zuzany   Cimermanovej   –   C.Z.,   Lichardova   9,   Slovenská   Ľupča,   zastúpených obchodnou spoločnosťou BIZOŇ & PARTNERS,   s. r. o.,   Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 63 Cb 82/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   Igora   Cimermana   TREND   a   Zuzany   Cimermanovej   –   C.Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. januára 2014 doručená sťažnosť Ing. Igora Cimermana Trend, Lichardova 9, Slovenská Ľupča (ďalej len „sťažovateľ“), a Zuzany Cimermanovej – C.Z., Lichardova 9, Slovenská Ľupča   (ďalej   len   „sťažovateľka“;   spolu   aj   „sťažovatelia“),   zastúpených   obchodnou spoločnosťou BIZOŇ & PARTNERS,   s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 63 Cb 82/2005.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„I. Základné právo Ing. Igora Cimermana TREND a Zuzany Cimermanovej – C.Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a   podľa   článku   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   právo na prejednanie   ich   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 63Cb 82/2005 porušené boli.

II. Okresnému   súdu   Banská   Bystrica   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 63Cb 82/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

III. Ing.   Igorovi   Cimermanovi   TREND   a   Zuzane   Cimermanovej   –   C.Z.   priznáva finančné zadosťučinenie každému vo výške 6.500,00 € (slovom šesťtisícpäťsto eur), ktoré im je Okresný súd Banská Bystrica povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV.   Okresný   súd   Banská   Bystrica   je   povinný   uhradiť   Ing.   Igorovi   Cimermanovi a Zuzane   Cimermanovej   –   C.Z.   trovy   konania   na   účet   advokátskej   kancelárie   BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 63 Cb 82/2005 zistil takýto priebeh namietaného konania:

Dňa   30.   mája   2005   podali   sťažovatelia   ako   žalobcovia   okresnému   súdu   žalobu, ktorou sa domáhali uloženia povinnosti obchodnej spoločnosti Stavomarket BB, s. r. o., ako žalovanému zaplatiť sťažovateľom sumu 566 742 Sk (18 812,38 €).

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   63   Cb   82/2005-365   z   26.   marca   2010   (ďalej   len „rozsudok okresného súdu“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľovi 246,55 € a sťažovateľke   966,13   €   (spolu   1   212,68   €)   a   uznesením   z   27.   mája   2010   rozhodol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Na odvolanie sťažovateľov Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 41 Cob 190/2010 z 29. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)   zmenil   rozsudok   okresného   súdu   tak,   že   žalovanému   uložil   povinnosť   zaplatiť sťažovateľovi 3 621,34 € a sťažovateľke 15 191,04 € (spolu 18 812,38 €).

Na   základe   dovolania   žalovaného   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 5 Obdo 10/2011 z 8. februára 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho   súdu   z   8.   februára   2012“)   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   aj   rozsudok krajského   súdu   a   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   (dôvodom   zrušenia rozsudkov   okresného súdu   a krajského   súdu   bolo,   že okresný   súd   nerozhodol   o celom predmete konania, a preto nie je zrejmé, proti akému výroku podali sťažovatelia odvolanie, keďže rozsudok okresného súdu neobsahoval zamietajúci výrok, tento nedostatok nebol krajským súdom napravený a krajský súd pochybil aj tým, že bez vykonania dokazovania alebo jeho zopakovania rozhodol o zmene rozsudku okresného súdu).

Na   základe   sťažnosti   sťažovateľov   doručenej   ústavnému   súdu   26.   apríla   2012 ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 249/2012-53 z 18. apríla 2013 (ďalej len „nález ústavného súdu“) vyslovil porušenie sťažovateľmi označených práv (základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru),   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu z 8. februára 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie o dovolaní. Nález ústavného súdu bol sťažovateľom a najvyššiemu súdu doručený 29. mája 2013 (ústavný súd videl porušenie označených práv sťažovateľov v tom, že dovolanie žalovaného nebolo okresným súdom doručované sťažovateľom).

Dňa   6.   júna   2013   sťažovatelia   doručili   najvyššiemu   súdu   návrh   na   prerušenie dovolacieho konania, a to do rozhodnutia okresného súdu o ich návrhu na opravu rozsudku okresného súdu doplnením výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ktorý doručili okresnému súdu 7. júna 2013.

Dňa 20. júna 2013 na výzvu najvyššieho súdu okresný súd predložil spis najvyššiemu súdu a 19. augusta 2013 najvyšší súd vrátil okresnému súdu spis s pokynom na doručenie dovolania sťažovateľom a odstránenie chýb pri číslovaní spisu.

Dňa 6. septembra 2013 sťažovatelia doručili okresnému súdu žiadosť o rozhodnutie o trovách konania s poukazom na uznesenie okresného súdu z 27. mája 2010 v spojení s právoplatným skončením konania vo veci (zmeňujúci rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 8. novembra 2010).

Dňa 7. októbra 2013 okresný súd po splnení pokynov doručil spis najvyššiemu súdu.

Dňa 4. novembra 2013 sťažovatelia podali najvyššiemu súdu žiadosť o vrátenie spisu okresnému súdu pre účely rozhodnutia o ich dvoch podaniach (o návrhu na opravu rozsudku okresného súdu doručenom 7. júna 2013 a žiadosti o rozhodnutie o trovách konania podanej 6. septembra 2013) a zároveň podali okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorou namietali   prieťahy   v   postupe   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o   ich   návrhu   na   opravu rozsudku okresného súdu a o trovách konania.

Sťažovateľmi 4. novembra 2013 podaná sťažnosť na prieťahy v konaní okresného súdu   bola   vybavená   prípisom   predsedu   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr   3067/2013 z 29. novembra   2013.   Predseda   okresného   súdu   uznal   zbytočné   prieťahy   v   konaní okresného súdu „v časti konania o trovách konania“, uznal zbytočné prieťahy v konaní okresného   súdu   v   období   od   8.   novembra   2010,   keď   sa   stal   právoplatným   rozsudok krajského súdu, do rozhodnutia najvyššieho súdu uznesením z 8. februára 2012, a „v časti konania o trovách konania“ aj „v časti konania o návrhu žalobcov na opravu zrejmej nesprávnosti v rozsudku“ v období od 7. júna 2013, keď sa okresný súd dozvedel o zrušení uznesenia najvyššieho súdu z 8. februára 2012 nálezom ústavného súdu, ktoré pretrvávali aj v čase datovania listu predsedu okresného súdu 29. novembra 2013. Predseda okresného súdu zároveň uviedol: „... sťažnosť považujem v týchto obdobiach konania za dôvodnú, a to aj   napriek   tomu,   že   považujem   za   relevantné   vyjadrenie   sudkyne   odôvodňujúce nerozhodnutie   o   procesných   návrhoch   sťažovateľov   z   dôvodu   opätovného   rozhodnutia Najvyššieho   súdu   SR   o   dovolaní,   ktoré   môže   mať   vplyv   na   rozhodnutie   o   procesných návrhoch   sťažovateľov.   V   rámci   opatrenia   predsedu   súdu   na   odstránenie   nedostatku v konaní som požiadal sudkyňu o zistenie stavu konania Najvyššieho súdu SR o dovolaní a o návrhu žalovaných na odloženie vykonateľnosti rozhodnutia krajského súdu a zároveň, aby bol Najvyšší súd SR oboznámený s podanou sťažnosťou žalobcov. Zároveň bude Vaša vec   pod   zvýšeným   dohľadom   predsedu   súdu   až   do   odstránenia   nedostatku   v   konaní napadnutého touto sťažnosťou...“

Okresný súd prípismi z 20. novembra 2013 a 23. januára 2014 žiadal najvyšší súd o poskytnutie   informácie   o   stave   dovolacieho   konania   s   poukazom   na   sťažovateľom namietané prieťahy.

Dňa   5.   decembra   2013   najvyšší   súd   uznesením   rozhodol   o   zamietnutí   návrhu sťažovateľov na prerušenie dovolacieho konania, 27. januára 2013 spis doručil okresnému súdu   s   pokynom   rozhodnúť   o   podaniach   sťažovateľov   (o   návrhu   na   opravu   rozsudku okresného súdu a žiadosti na rozhodnutie o trovách konania).

Dňa 16. januára 2014 bola doručená ústavnému súdu sťažnosť sťažovateľov, ktorou namietajú porušenie svojich práv prieťahmi v konaní okresného súdu pri rozhodovaní o ich návrhu na opravu rozsudku okresného súdu a o trovách konania.

Na   výzvu   okresného   súdu   sa   k   podaniam   sťažovateľov   vyjadril   žalovaný,   ktorý okrem iných uviedol, že v exekučných konaniach iniciovaných sťažovateľmi na základe právoplatného rozsudku krajského súdu boli ich nároky v celom rozsahu uhradené.

Okresný   súd   uzneseniami   z   24.   februára   2014   rozhodol   o   návrhu   sťažovateľov na opravu rozsudku okresného súdu a o trovách konania.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli: «... v časti rozhodovania o trovách konania okresný súd nekoná už viac ako tri roky... v časti rozhodovania o našom návrhu na opravu zrejmej nesprávnosti okresný súd nekoná už viac ako sedem mesiacov (napriek zákonnej 30-dňovej lehote na rozhodnutie o tomto návrhu podľa §164 veta druhá OSP)...

časť prieťahov priznal aj predseda okresného súdu, v tejto časti sa stotožňujeme so stanoviskom predsedu súdu. Okresný súd objektívne nemohol rozhodovať o náhrade trov konania   jedine   v   období   14.   03.   2012   (zrušenie   právoplatných   rozhodnutí   dovolacím súdom)   do   29.   05.   2013   (zrušenie   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   Ústavným   súdom).   V súčasnosti ale platí, že konanie je vo veci samej právoplatné od 08. 11. 2010, t. j. viac ako tri roky. Rozhodnutie dovolacieho súdu bolo Ústavným súdom zrušené z dôvodu, že nám zo strany tunajšieho súdu nebolo doručené dovolanie žalovaného. Preto sme toho názoru, že aj obdobie   nečinnosti   14.   03.   2012   do   29.   05.   2013   je   nutné   pričítať   neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu, keď práve v dôsledku pochybenia okresného súdu vyšla doba, počas ktorej Najvyšší súd rozhodoval, nazmar...

Na základe uvedeného máme za to, že v časti konania o trovách konania dochádza ku zbytočným prieťahom nepretržite od dňa 08. 11. 2010 až ku dňu tejto sťažnosti... Ak   aj   prehliadneme   skutočnosť,   že   okresný   súd   dvakrát   odoslal   súdny   spis Najvyššiemu súd bez toho, aby vôbec rozhodol o našom návrhu zo dňa 05. 06. 2013, tak okresný súd disponoval so súdnym spisom 19 dní (do 17. 06. 2013), resp. 45 dní (do 02. 10. 2013). Kedykoľvek v tomto období mohol okresný súd rozhodnúť o našom návrhu na opravu zrejmej   nesprávnosti.   Naviac...   nič   nebránilo   okresnému   súdu   pred   odoslaním   spisu Najvyššiemu súdu vyhotoviť si fotokópie relevantných listín a rozhodnúť o našom návrhu tak, aby v konaní nedochádzalo k zbytočným prieťahom, resp. zvoliť iný efektívny postup... Aj   keď   si   vážime,   že   vec   bude   „pod   zvýšeným   dohľadom   predsedu   súdu   až do odstránenia   nedostatku   v konaní“,   tak   toto   opatrenie   predsedu   okresného   súdu nepovažujeme za dostatočné. Sledovanie stavu konania na Najvyššom súde v žiadnej miere neprispeje k urýchleniu rozhodovania okresného súdu o trovách konania a o oprave zrejmej nesprávnosti...»

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   čl.   38   ods.   2   listiny   a   práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 63 Cb 82/2005.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. č. 38 ods. 2 listiny, čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel   (napr.   I.   ÚS   11/00)   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   v   prípadoch,   keď   sa   ňou   namieta   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   základných   práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

Podstatou   sťažnostných   námietok   sťažovateľov   je   namietanie   prieťahov a neefektívneho postupu okresného súdu pri rozhodovaní o trovách konania a rozhodovaní o návrhu sťažovateľov na opravu rozsudku okresného súdu.

Ústavný súd po oboznámení sa s priebehom namietaného konania z vyžiadaného súdneho spisu konštatuje, že za stavu, keď je konanie vo veci samej právoplatne skončené, a dokonca   podľa   právoplatného   rozsudku   krajského   súdu   došlo   aj   k   vymoženiu   súdom priznaných peňažných pohľadávok od žalovaného v prospech sťažovateľov v exekučných konaniach,   nemôže   byť   objektívne   daná   možnosť   namietaného   porušenia   sťažovateľmi označených   práv   prípadnými   prieťahmi   v   postupe   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o trovách konania a o procesnom návrhu sťažovateľov na opravu rozsudku okresného súdu.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že v posudzovanom konaní ani samotné prieťahy v postupe   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   a   o   procesnom   návrhu sťažovateľov na opravu rozsudku okresného súdu vzhľadom na celkový priebeh konania nie je   možné   hodnotiť   ako   prieťahy   takej   intenzity,   ktoré   by   zakladali   možnosť   porušenia označených práv sťažovateľov v namietanom konaní, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu okresný súd už uzneseniami z 24. februára 2014 rozhodol   o návrhu sťažovateľov na opravu rozsudku   okresného súdu,   ako aj o trovách konania,   čím   bola   odstránená   sťažovateľmi   namietaná   nečinnosť   okresného   súdu   do jedného mesiaca od doručenia sťažnosti ústavnému súdu (16. januára 2014).

Ústavný   súd   okrem   uvedeného   zdôrazňuje,   že   v   prípade   doručenia   sťažnosti na prieťahy   v   konaní   predsedovi   okresného   súdu   4.   novembra   2013   a   vybavenia   tejto sťažnosti listom   predsedu   okresného súdu sp.   zn. Spr 3067/2013 z 29. novembra 2013 (ktorým   bola   sťažnosť   uznaná   za   dôvodnú   a   predseda   okresného   súdu   informoval sťažovateľov o prijatí opatrení na odstránenie zistených prieťahov) sa javí podanie sťažnosti ústavnému   súdu   16. januára   2014   za   predčasné.   Uvedené   potvrdzuje   aj   ďalší   postup okresného súdu vo veci a napriek nesúhlasu sťažovateľov efektívnosť opatrení predsedu okresného súdu prijatých na odstránenie zistených prieťahov.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2014