znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 155/2012-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., L. M., zastúpeného advokátkou JUDr. K. A., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžd/16/2011 z 13. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K.   o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2012 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžd/16/2011 z 13. decembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že «rozhodnutím č. p.: KRP-KDI-SK-111/2010 zo dňa 23.   07.   2010   KR   PZ   KDI (Krajské   riaditeľstvo   Policajného   zboru,   Krajský   dopravný inšpektorát, pozn.) Ž. ako odvolací orgán v priestupkovom konaní... potvrdil odvolaním napadnuté   rozhodnutie   Okresného   dopravného   inšpektorátu   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru v L. (ďalej aj ako „OR PZ ODI L.“) č. ORP-P-154/ODI-SK-2010 zo dňa 11. 05. 2010 s tým, že sťažovateľ ako vodič motorového vozidla... dňa 17. 03. 2010 v čase o 11:30 hod... v L... počas jazdy neumožnil bezpečný a plynulý prejazd vozidlu Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj ako „vozidlo HaZZ“)... a uznáva sa vinným zo spáchania priestupku proti plynulosti cestnej premávky..., za čo bola sťažovateľovi... uložená sankcia... Proti uvedenému rozhodnutiu KR PZ KDI Ž. podal sťažovateľ dňa 14. 09. 2010 žalobu na KS (krajský súd, pozn.) Žilina.

KS Žilina, ako súd prvého stupňa... vyslovil právny názor, že sťažovateľ na situáciu vzniknutú pred svetelnou križovatkou reagoval primeraným spôsobom a splnil si povinnosť umožniť bezpečný a plynulý prejazd vozidlu s právom prednostnej jazdy. Na základe tohto záveru KS Žilina rozhodnutie KR PZ KDI Ž. ako aj rozhodnutie OR PZ OPI L... zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie.».

Rozsudok Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 S/124/2010-46 z 25. januára 2011 napadol odvolaním žalovaný (Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, Krajský dopravný inšpektorát Ž., pozn.). Najvyšší súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom sp. zn. 1 Sžd/16/2011 z 13. decembra 2011 potvrdil rozsudok krajského súdu z 25. januára 2011.

3. Sťažovateľ uviedol, že „... namieta postup NS SR, ktorý sa tak, ako KS Žilina vôbec nezaoberal námietkou sťažovateľa, ktorá sa týkala toho, že podľa názoru sťažovateľa nešlo o vozidlo s právom prednostnej jazdy, pretože neplnilo špeciálne úlohy, keďže išlo len o preventívnu akciu so zameraním na kontrolu bezpečného a plynulého prejazdu vozidiel s právom   prednostnej   jazdy.   Namiesto   toho   sa   zaoberali   otázkou,   či   vodič   motorového vozidla je oprávnený a spôsobilý posúdiť, kedy je povinný dať prednosť vozidlu s právom prednostnej jazdy, a či sťažovateľ v predmetnom prípade umožnil vozidlu HaZZ plynulý a bezpečný prejazd cez svetelnú križovatku...

Tým, že sa tak KS Žilina, ako aj NS SR nezaoberali právnou otázkou (námietkou), ktorú sťažovateľ nastolil, a ktorú pokladal za dôležitú... došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ Podľa názoru sťažovateľa „rozhodnutia všeobecných súdov a obzvlášť rozhodnutia NS SR musia byť dostatočne a náležite odôvodnené a v žiadnom prípade by sa nemali iba jednoducho bez náležitého odôvodnenia obmedziť iba na formuláciu, ako tomu bolo v tomto prípade, že sa NS SR stotožňuje s argumentáciou KS Žilina...“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné   právo   sťažovateľa...   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy... a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru...   rozsudkom   Najvyššieho súdu... pod sp. zn. 1 Sžd/16/2011 zo dňa 13. 12. 2011 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Sžd/16/2011 zo dňa 13. 12. 2011 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Najvyšší súd... je povinný zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľovi v sume 323,50 EUR...“

5. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil rozsudok krajského súdu č. k. 20 S/124/2010-46 z 25. januára 2011 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžd/16/2011 z 13. decembra 2011.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podstatou námietok sťažovateľa sú právne závery najvyššieho súdu (a aj krajského súdu) vyplývajúce zo sťažovateľom tvrdeného nesprávneho kvalifikovania jazdy (najmä jej dôvodu) požiarneho vozidla, ktoré podľa tvrdenia sťažovateľa „neplnilo špeciálne úlohy“, a teda nemalo charakter „vozidla s právom prednostnej jazdy“ (pozri bod 3).

10. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práv   poskytuje.   Zmyslom   a   účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

11. Sťažnosť ústavnému súdu možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom sa   podľa   ustanovenia   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   rozumie   riadny   opravný prostriedok,   mimoriadny   opravný prostriedok   (vyjmúc návrh   na obnovu   konania) a iný právny   prostriedok,   ktoré   sťažovateľovi   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo slobôd poskytuje.

12.   Ústavný   súd   nie   je   oprávnený   a povinný   poskytovať   ochranu   ústavnosti vo veciach,   v ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v konaní pred   všeobecným súdom   vlastnými   dovolenými   a príslušným   procesným   poriadkom   ustanovenými procesnými   úkonmi,   najmä   využitím   riadnych   opravných   prostriedkov   (podobne   napr. I. ÚS 85/97, II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02). Ak existuje taký všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa § 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody, ústavný súd nie je zásadne oprávnený prijať sťažnosť v tejto časti na ďalšie konanie. Prijatiu takejto sťažnosti bráni princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vyjadrený   v čl.   127   ods.   1   ústavy (II. ÚS 54/02).   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietnuť   pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

13. Inak povedané, z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde tiež vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Pokiaľ   sťažovateľ   v rámci   ochrany   svojich základných   práv   a slobôd   uplatní   v konaní   pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú mohol účinne predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc.

14. V danom prípade sťažovateľ odvolanie proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu z 25. januára 2011, ktorý predchádzal prijatiu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, nepodal, a teda nevyužil svoje procesné práva priznané zákonom. Naopak, vo svojom vyjadrení k odvolaniu (ktoré   podal   žalovaný, a nie sťažovateľ, pozn.)   z 10.   marca 2011 sťažovateľ v závere požiadal odvolací – najvyšší súd, aby prvostupňový rozsudok potvrdil (bod 22 napadnutého rozhodnutia). Uvedené rozhodnutie napokon najvyšší súd aj prijal (pozri bod 2 in fine). Za tejto situácie nemôže sťažovateľ účinne namietať porušenie ním označených   práv   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   pretože   tieto   porušenia nenamietal v konaní pred všeobecnými súdmi.

15. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že nosné dôvody sťažnosti (body 3 a 9) a svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci bude môcť sťažovateľ namietať v ďalšom konaní pred príslušným správnym orgánom (a prípadne neskôr   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi);   do   uvedeného   štádia   sa   sporná   vec   vracia (krajský   súd   rozhodnutie   správneho   orgánu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie a najvyšší   súd   toto   rozhodnutie   potvrdil,   pozn.).   Z uvedeného   okrem   iného   vyplýva,   že sťažovateľ má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany práv, ktorých porušenie namieta vo svojej   sťažnosti.   Na   základe   uvedených   skutočností   by   ústavný   súd   musel   odmietnuť sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj preto, že v danom štádiu súdneho prerokovania   veci   nie   je   daná   jeho   právomoc   na   prerokovanie   veci   (po   potvrdení prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom budú vo veci opätovne konať a meritórne rozhodovať príslušné správne orgány, prípadne kompetentné všeobecné súdy).

16.   Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012