znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 155/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   P.,   a   obchodnej spoločnosti A., s. r. o., P., zastúpených advokátom Mgr. S. I., P., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uznesením   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   Prešov   sp.   zn.   1   Pv 546/10 zo 16. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., a obchodnej spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), a   obchodnej   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   P.   (ďalej   len „sťažovateľka   v   2.   rade“,   spolu   len „sťažovateľky“), zastúpených advokátom Mgr. S. I., P., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. 1 Pv 546/10 zo 16. februára 2011 (ďalej aj „uznesenie prokurátora“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že na základe trestného oznámenia z   20.   mája   2010   podaného   okresnej   prokuratúre   sťažovateľkou   v   1.   rade,   obchodnou spoločnosťou D., s. r. o., a R. H. začal vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Prešov (ďalej len „vyšetrovateľ“) uznesením ČVS:   ORP-542/OEK-2010   z   29.   júna   2010   (ďalej   len   „uznesenie   o   začatí   trestného stíhania“) trestné stíhanie za prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť osoba oprávnená konať v mene obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. Uznesením ČVS: ORP-542/OEK-PO-2010 z 21. decembra 2010 (ďalej len „uznesenie o zastavení trestného stíhania“) vyšetrovateľ trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b) a ods. 4 Trestného poriadku   zastavil,   lebo   skutok   nie   je   trestným   činom.   Proti   tomuto   uzneseniu   podala sťažovateľka   v   1.   rade   sťažnosť,   o   ktorej   rozhodol   prokurátor   okresnej   prokuratúry uznesením sp. zn. 1 Pv 546/10 zo 16. februára 2011 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľky tvrdia, že uznesením prokurátora „... sa porušili ich základné ústavné práva ako právnických osôb a to Ústava Slovenskej republiky... Čl. 20 odsek 1)... Odsek 3)... Čl. 35 odsek 1)... Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd doplnený Dodatkovým protokolom... článok 1 – Ochrana majetku...“.

Sťažovateľky   ďalej   v   sťažnosti   podrobne   popisujú   spôsob,   akým   sa   mala   osoba konajúca v mene obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., dopustiť trestnej činnosti.

Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Uznesenie Okresnej prokuratúry v Prešove č. k. 1 Pv 546/10 zo dňa 16. 2. 2011 sa zrušuje...

priznal primerané finančné zadosťučinenie a   zaviazal   orgány   činné   v   trestnom   konaní   ktoré   preverovali   trestné   oznámenie sťažovateľov   (štát)   zaplatiť   im   spoločne   peňažnú   čiastku   vo   výške   20.000,00   EUR   do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 124/03).

1. K porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 35 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   sťažovateľky   v   1.   rade   uznesením prokurátora

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   najmä   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateliek nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Týmto pravidlom sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky   v   1.   rade.   V   danom   prípade   to   znamenalo,   že   ústavný   súd   predbežne prerokoval sťažnosť iba v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom).

Sťažovateľka   v   1.   rade   sa   v   petite   sťažnosti   domáhala   zrušenia   uznesenia prokurátora, avšak bez toho, aby výslovne navrhla vysloviť, že jej základné a iné práva boli uznesením   prokurátora   porušené.   Zároveň   sťažovateľka   v   1.   rade   v   petite   sťažnosti nešpecifikovala,   aké   konkrétne   práva   mali   byť   porušené.   Je   pravda,   že   v   odôvodnení sťažnosti poukazuje na porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 35 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, avšak označenie práv, ktoré mali byť porušené bez toho, aby ich sťažovateľka v 1. rade uviedla v petite sťažnosti, môže ústavný súd považovať iba za súčasť jej argumentácie.

Ústavný   súd   uvádza,   že   postup,   pri   ktorom   by   ústavný   súd   zrušil   uznesenie prokurátora   bez   predchádzajúceho   vyslovenia,   že   práva   sťažovateľky   v   1.   rade   boli uznesením   prokurátora   porušené,   ústava   a   ani   zákon   o   ústavnom   súde   neumožňujú. Zrušenie   rozhodnutia   je   totiž   viazané   na   vyhovenie   sťažnosti   a   deklarovanie,   že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva alebo slobody, prípadne ľudské práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 54 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažovateľka v 1. rade sa nedomáhala toho, aby ústavný súd vyslovil, že jej práva boli uznesením prokurátora porušené, nebolo by možné uznesenie prokurátora zrušiť, a preto sa ústavný súd možným porušením práv sťažovateľky v 1. rade nezaoberal.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   v   1.   rade   podľa   §   25   ods.   2   zákona   ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   taktiež   poukazuje   na   čl.   127   ods.   1   ústavy,   z   ktorého   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného   práva   alebo   slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych prostriedkov   pred   iným   orgánom   verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   prerokovanie   (mutatis   mutandis   napr.   I.   ÚS   103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo   slobody   za   predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú ochranu   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   78/99).   Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu   k   základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bola sťažovateľka v 1. rade oprávnená požiadať o preskúmanie uznesenia prokurátora podnetom podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre, pričom o tomto podnete bola oprávnená rozhodnúť krajská prokuratúra. Z toho vyplýva, že sťažovateľka v 1.   rade   mala   k   dispozícii   účinný   právny   prostriedok   na   ochranu   svojich   základných a iných   práv,   o   ktorom   bola   oprávnená   rozhodnúť   krajská   prokuratúra,   čo   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   aj   v   prípade   správne   formulovaného petitu   sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľkou v 1. rade by ústavný súd jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 35 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   sťažovateľky   v   2.   rade   uznesením prokurátora

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06).

Sťažovateľka v 2. rade namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením prokurátora.

Z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že trestné oznámenie, na základe ktorého bolo   vydané   uznesenie   o   začatí   trestného   stíhania,   podala   iba   sťažovateľka   v   1.   rade. Z uznesenia   o   začatí   trestného   stíhania,   uznesenia   o   zastavení   trestného   stíhania   a   ani z uznesenia   prokurátora   nevyplýva,   že   poškodenou   konaním   osoby   oprávnenej   konať v mene obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., mala byť aj sťažovateľka v 2. rade. Sťažovateľka v 2. rade nepodala ani sťažnosť proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovateľ musí v sťažnosti namietať porušenie svojich základných práv. Keďže sťažovateľka v 2. rade nemala v trestnom konaní procesné postavenie poškodeného, nemohlo posudzovaným uznesením prokurátora dôjsť k porušeniu jej základných a iných práv.

Pretože   sťažovateľka   v   2.   rade   nie   je   aktívne   vecne   legitimovaná   na   podanie sťažnosti,   ústavný   súd   jej   sťažnosť   musel   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími nárokmi sťažovateliek, ktoré si v petite sťažnosti uplatnili, nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2011