znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 155/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. Ď., N., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresnej   prokuratúry   v   Prievidzi   č.   k. 2 Pv 107/2007-33 zo 4. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. Ď. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2009 doručená sťažnosť Ing. V. Ď., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Okresnej prokuratúry v Prievidzi (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 2 Pv 107/2007-33 zo 4. mája 2009 (ďalej len „uznesenie zo 4. mája 2009“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru   Prievidza,   Úradu   justičnej   a kriminálnej polície   (ďalej   len „okresné   riaditeľstvo“ alebo   „policajný   orgán“)   sp.   zn.   ČVS:   ORP-173/OEK-PD-2007   z   26.   septembra   2008 (v časti týkajúcej sa sťažovateľa) bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin   podvodu   podľa   §   250   ods.   1   a   5   Trestného   zákona.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal sťažovateľ   10.   októbra   2008   sťažnosť,   ktorá   bola   uznesením   prokurátora   okresnej prokuratúry   č.   k.   2 Pv 107/2007-16   z   20.   októbra   2008   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c) Trestného poriadku ako nedôvodná zamietnutá.

Na základe sťažnosti sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 2/09-23 zo 17. marca 2009 vyslovil, že uznesením okresnej prokuratúry č. k. 2 Pv 107/2007-16 z 20. októbra 2008 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zároveň uvedené uznesenie zrušil a priznal mu náhradu trov konania.

Prokurátor okresnej prokuratúry sťažnosť sťažovateľa z 10. októbra 2008 uznesením č.   k.   2 Pv   107/2007-33   zo   4.   mája 2009   opäť zamietol   ako nedôvodnú,   pričom   podľa sťažovateľa   sa „k jednotlivým   bodom   sťažnosti   sa   aj   druhý   krát   vyjadril   svojvoľne, arbitrárne,   prísne a nekompromisne,   súc   si   vedomia   jednak   vlastnej dôležitosti   v tomto štádiu konania a jednak toho, že jeho rozhodnutie nemôže byť riadnou inštančnou cestou preskúmané, takže podľa neho stačilo len zaoberať sa niektorými námietkami, aby urobil zadosť aj nálezu ústavného súdu“.

Sťažovateľ sa podaním z 18. mája 2009 obrátil na Krajskú prokuratúru v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) s opakovaným podnetom na nápravu postupu okresnej prokuratúry v predmetnej veci. Krajská prokuratúra mu 22. júna 2009 oznámila, že jeho podanie bude vybavené obratom. Odpoveď krajskej prokuratúry však sťažovateľovi nebola doručená ani do dňa spísania tejto sťažnosti ústavnému súdu.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:

«1.   Okresný   prokurátor   sa   mal   (v   zmysle   „musel“)   v   dôvodoch   napadnutého uznesenia v zmysle § 176 ods. 2 Tr. por. zaoberať a vysporiadať so všetkými námietkami sťažovateľa jednotlivo, ako aj ich vzájomnej súvislosti, nie však arbitrárne či svojvoľne, ale zákonne,   t.   j.   za   absolútne bezvýhradného a bezvýnimočného rešpektovania procesných predpisov a kautel z nich vyplývajúcich. Ak okresný prokurátor z nich vykročil, zaťažil svoje rozhodnutie   a   konanie   mu   predchádzajúce   nielen   vážnou   vadou   procesného   či hmotnoprávneho charakteru, ale súčasne konal v rozpore s ústavne zaručeným právom už citovaných článkov ústavy.

V tomto prípade je to závažnejšie pochybenie aj preto, že sa ho dopustil opätovne, čím dal zreteľne a úmyselne najavo, že ústavné práva sťažovateľa chce a aj bude porušovať. Tento postup nemôžeme inak hodnotiť, než len ako zneužívanie funkcie verejného činiteľa, čo tiež nenecháme bez odozvy.

Vrcholom ignorancie nálezu ústavného súdu je stanovisko okresného prokurátora k našej požiadavke o zaplatenie trov konania pred ústavným súdom, keď na našu žiadosť uviedol, že nám žiadne trovy neuhradia, pretože ústavný súd nemal čo zaväzovať okresnú prokuratúru, ale prokuratúru krajskú a len táto nám má uhradiť trovy konania. Dúfam, že tento „postup“ prokuratúry nezostane bez povšimnutia a že naň nadviaže príslušný orgán zo svojou kompetenciou a právomocou.

2. Extrémny nesúlad medzi skutkovými zisteniami a právnymi závermi, či svojský alebo svojvoľný a arbitrárny postup v konaní a rozhodnutí okresného prok. vidíme v tom, že:

a) k bodom 1 - 7 našej sťažnosti arbitrárne uviedol, že „ide o náš výklad príslušných právnych   noriem   trestných   kódexov   a   súvislostí   na   naše   súkromie,   čo   v   danej   veci nepovažuje (ale prečo?) za rozhodujúce;

b) hoci páchateľovi tr.   činu podvodu podľa § 250 TZ   sa musí preukázať   nielen úmysel uviesť podvádzaný subjekt do omylu, ale tiež úmysel tomuto subjektu spôsobiť škodu

- bod 8 našej sťažnosti - zmätočne, a teda svojvoľne uviedol, že osobou konajúcou v omyle a aj poškodenou je VOP Nováky (i) a osobou obohatenou je ZVS Holding (ii), keďže táto nezaplatila celú sumu z fa č. 2001090461 (iii), pretože

- k nezaplateniu celej fa č. 2001090461 došlo po vzájomnej dohode štatutárnych orgánov obidvoch spoločností z dôvodu uznanej reklamácie z dodaného tovaru (teda nešlo o žiaden úmysel uviesť niekoho do omylu - to je len vykonštruované prokurátorom) a aby sa to uviedlo v nasledujúcom roku (2002) do účtovného poriadku, tieto štatutárne orgány sa dohodli, že

- v hodnote uznanej zľavy 5.277.840 Sk (bez DPH) alebo 6.491.743,20 Sk (s DPH) uzavreli fiktívnu dohodu o dodávke prác a výkonov, ktoré ZVS nikdy nevykonali a VOP nikdy nezaplatili, čo medzi nimi sporné nebolo,

-   takže   v uvedenom konaní   niet   osoby konajúcej v omyle,   ani   osoby poškodenej (nebyť   fiktívnej   dohody,   VOP   by   musela   z   titulu   uplatnenej   reklamácie   zo   strany   ZVS dohodnutú zľavu vo výške nezaplatenej fiktívnej dodávky prác a výkonov, reálne zaplatiť) či obohatenej, lebo tejto sa majetok neoprávnene nezvýšil, pretože VOP zaplatila len to, čo na základe dodávky náplne do 155 mm nábojov od tejto spoločnosti reálne dostal a na čo ZVS mal voči VOP nárok, čo nakoniec bolo medzi nimi absolútne nesporné, takže tento - aj keď neštandartne   riešený   obchodnoprávny   vzťah   -   civilnoprávny   vzťah   sa   nesmie   riešiť prostriedkami trestného práva;

c) s námietkou pod bodom 9) sa tiež vysporiadal arbitrárne s poukazom na § 2 ods. 10 a 206 ods. 1 Tr. por. (hoci aj tieto ustanovenia zohľadňujú dôkazy v prospech obvineného, nielen v jeho neprospech);

d)   aj   body   10   -   13   našej   sťažnosti   okresný   prokurátor   vyhodnotil   svojsky,   teda svojvoľne, pretože nikto nič nepredstieral na úkor druhého;

e) podobne okresný prok. uzavrel aj našu námietku pod bodom 14 sťažnosti a tiež aj pod bodom 15;

f) platné slovenské trestné právo vychádza zo zásady individuálnej zodpovednosti fyzickej   osoby,   a   preto   nepozná   kolektívnu   zodpovednosť   za   cudziu   vinu.   Za   právnickú osobu v prípade spáchania trestného činu vždy zodpovedá ten, kto za ňu koná, teda ten, kto sa dopustil pre spoločnosť nebezpečného konania, ktorého znaky sú uvedené v TZ. Pre trestný čin podvodu sa vyžaduje úmyselné zavinenie páchateľa, ktoré je vylúčené, ak sa podvodné konanie tvorí v kolektívnom štatutárnom orgáne, a len jedna osoba z neho ju prejavuje navonok do formálnej stránky. Ak by aj bol sťažovateľ proti uvedenému riešeniu, ale štatutárny orgán ho väčšinovým pomerom prijal, sťažovateľ by sa mu musel aspoň formálne   podriadiť   a   na   základe   prijatého   riešenia   v   mene   spoločnosti   konať,   ale   bez akejkoľvek trestnej zodpovednosti. Opak konštatovaný okresným prokurátorom, je opäť len svojský a svojvoľný výklad príslušných ustanovení hmotného či procesného práva (civilného i trestného).»

Vzhľadom na to, že v predmetnej veci ide podľa sťažovateľa o opakované porušenie základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   žiadal o priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 10 000 €, pretože „úplná náprava zrušením   protiústavného   uznesenia   nie   je   možná.   Toto   uznesenie   totiž   privodilo sťažovateľovi   istú   morálnu   ujmu,   ktorá   vyplýva   z   pocitu   bezmocnosti   a   frustrácii   voči svojvoľnému   konaniu   prokurátora,   ktorú   možno   len   ťažko   kompenzovať   a   ak   áno,   tak minimálne zatiaľ vo výške požadovaných 10.000 EUR. Ďalšiu škodu si budeme uplatňovať v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že

„1. Základné právo Ing. V. Ď. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy SR uznesením Okresnej prokuratúry v Prievidzi sp. zn. 2 Pv 107/2007-33 zo 4. mája 2009 porušené bolo.

2. Toto uznesenie Okresnej prokuratúry v Prievidzi zrušuje a vec jej vracia na ďalšie konanie.

3. Priznáva Ing. V. Ď. finančné zadosťučinenie v sume 10.000 EUR, ktorú sumu mu zaplatí Okresná prokuratúra Prievidza v lehote do 1 mesiaca od doručenia nálezu.

4.   Okresná prokuratúra Prievidza je povinná uhradiť   Ing.   V.   Ď.   trovy právneho zastúpenia v sume 412,10 EUR na účet jeho právnej zástupkyne...“.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   sa   každý   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojho základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   okresnej   prokuratúry   zo   4.   mája   2009. K porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   malo   dôjsť   v   dôsledku   toho,   že   okresná prokuratúra svoje uznesenie zo 4. mája 2009, ktorým rozhodla o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu   policajného   orgánu   z   26.   septembra   2008   o   vznesení   obvinenia   proti   nemu, nedostatočne   odôvodnila   a   nevysporiadala   sa   v   ňom   s   námietkami   sťažovateľa predloženými v rámci jeho sťažnosti.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov   a   realizácie   garancií   ochrany   práv   a   slobôd   môžu   zo   strany   orgánov   činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   prokuratúre“),   podľa   ktorého   prokurátor   preskúmava zákonnosť postupu   a rozhodnutí orgánov verejnej   správy, prokurátorov,   vyšetrovateľov, policajných   orgánov   a   súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu, pričom   je   oprávnený   vykonať   opatrenia   na   odstránenie   zistených   porušení,   ak   na   ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Z   uvedených   ustanovení   zákona   o   prokuratúre   vyplýva,   že   v prípade,   ak   sa sťažovateľ domnieva, že je proti nemu vedené trestné stíhanie bez zákonného podkladu, resp. namieta nedostatky v postupe alebo rozhodnutí okresnej prokuratúry v jeho veci, má možnosť   v záujme   ochrany   svojich   práv   využiť   postup   podľa   §   31   a   nasl.   zákona o prokuratúre   (podanie   podnetu)   alebo   §   34   a   nasl.   zákona   o   prokuratúre   (podanie opakovaného podnetu, o ktorom rozhoduje nadriadený prokurátor). Prokurátor je následne podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre v prípade zistenia dôvodnosti podnetu povinný vykonať   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa zákona o prokuratúre alebo podľa osobitných predpisov.

Podnet podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre a opakovaný podnet podľa § 34 a nasl. zákona o prokuratúre možno v danej veci považovať za účinné prostriedky nápravy, ktoré je sťažovateľ povinný využiť v záujme ochrany svojich práv pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

V sťažnosti sťažovateľ uviedol: „Pretože vo vyjadrení k predchádzajúcej sťažnosti... okresný   prokurátor   namietal   existenciu   ďalšieho   právneho   prostriedku   (?)   –   akýsi opakovaný podnet – na nápravu, sťažovateľ listom z 18. 5. 2009 takúto žiadosť podal na Krajskú prokuratúru v Trenčíne, z ktorej mu bolo oznámené 22. 6. 2009, že jeho podanie bude obratom vybavené... Do písania tejto sťažnosti sa tak nestalo...“

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ doručil krajskej prokuratúre podanie z 18. mája 2009 označené ako „Ing. V. Ď. – žiadosť o preskúmanie zákonnosti vybavenia jeho podnetu   (sťažnosti   proti   uzneseniu   o   vznesení   obvinenia)   opakovaným   podnetom   voči uzneseniu   OP   Prievidza   zo   4.   5.   2009,   č.   k.   2   Pv   107/2007-33“. Krajská   prokuratúra následne sťažovateľa prostredníctvom jeho právnej zástupkyne podaním z 19. júna 2009 vyzvala,   aby   oznámil,   či   má   uvedené   podanie   považovať   za   návrh   na   zrušenie právoplatného rozhodnutia podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku. Odpoveď na túto výzvu nebola   krajskej   prokuratúre   doručená,   a   preto   podanie   sťažovateľa   z   18.   mája   2009 odstúpila 13. júla 2009 Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“). Podaním z 27. júla 2009 generálna prokuratúra upovedomila sťažovateľa, resp. jeho právnu zástupkyňu o tom, že nezistila dôvody na zrušenie uznesenia zo 4. mája 2009, ktoré podľa nej obsahuje všetky zákonné náležitosti podľa § 176 Trestného poriadku a jeho odôvodnenie je v súlade s čl. 46 ústavy.

Cieľom podania opakovaného podnetu podľa § 34 a nasl. zákona o prokuratúre je, aby   zákonnosť   vybavenia   podnetu   prokurátorom   preskúmal   nadriadený   prokurátor. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľovo podanie z 18. mája 2009 nemožno považovať za podnet podľa § 31 zákona o prokuratúre, ako ani za opakovaný podnet podľa § 34 toho istého zákona. Podnet na preskúmanie zákonnosti postupu prokurátora v jeho veci, ako ani opakovaný   podnet,   ktorým   by   zabezpečil   preskúmanie   postupu   prokurátora   okresnej prokuratúry nadriadeným prokurátorom, sťažovateľ v predmetnej veci nepodal.

Na základe podania z 18. mája 2009 však zákonnosť postupu okresnej prokuratúry v predmetnej   veci,   ako   aj   zákonnosť   uznesenia   zo   4.   mája   2009   preskúmala generálna prokuratúra, ktorá žiadosti sťažovateľa nevyhovela.

V   tejto   súvislosti   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   význam   uznesenia   o   vznesení obvinenia spočíva v tom, že na základe neho začína trestné stíhanie proti určitej osobe za konkrétny skutok, ktorý je trestným činom. K záveru o spáchaní tohto trestného činu určitou osobou v tejto fáze trestného konania však postačuje vyšší stupeň pravdepodobnosti, ktorý musí   byť   konkrétne   zistenými   skutočnosťami   dostatočne   odôvodnený.   Presvedčenie o dôvodnosti podozrenia, ku ktorému v danej fáze trestného konania dospejú orgány činné v trestnom   konaní,   však   nemožno   stotožňovať   s   presvedčením   o   vine   obvineného. Dôvodnosť   obvinenia   je   predmetom   celého   trestného   konania,   v   rámci   ktorého sťažovateľovi predovšetkým Trestný poriadok poskytuje realizáciou jeho práva na obhajobu viaceré   účinné   prostriedky   nápravy   nielen   v   prípravnom   konaní,   ale i   v   prípadnom   po podaní obžaloby nasledujúcom konaní pred súdom [§ 34 ods. 1 a 4, § 238 ods. 1, § 243 ods. 2, § 244 ods. 1 písm. h), § 315, § 317, § 321 ods. 1 a ďalšie Trestného poriadku], pričom využitím týchto účinných prostriedkov nápravy má sťažovateľ možnosť brániť sa proti vznesenému obvineniu a preukázať svoju nevinu.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhodnutie   o   sťažnosti   proti   uzneseniu o vznesení obvinenia po vecnej stránke nemôže preskúmavať alebo vyjadrovať sa k jeho opodstatnenosti, pretože ide o otázku patriacu výlučne do právomoci príslušných orgánov trestného konania, ktorých rozhodnutie môže byť následne korigované v ďalšom procese dokazovania na základe zistených skutočností nielen orgánmi činnými v trestnom konaní, ale   i   v   predmetnej   veci   rozhodujúcim   súdom.   Ústavnému   súdu,   ako   už   bolo   uvedené, prislúcha zaoberať sa otázkou ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa zásadne až po skončení   trestného   konania   a   po   vyčerpaní   všetkých   prostriedkov   poskytnutých   mu na ochranu jeho práv v rámci Trestného poriadku.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2010