znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 155/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 192/2005 a jeho rozhodnutím zo 4. marca 2008 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 162/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 192/2005 a jeho rozhodnutím zo 4. marca 2008 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 162/2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu 8. augusta 2005 žalobu, ktorou sa domáhal náhrady škody voči žalovanému JUDr. J. G., advokátovi.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: „Okresný súd Bratislava I rozhodol chybne až po zbytočných prieťahoch dňa 04. 03. 2008, keď žalobu zamietol z dôvodu uplynutia premlčacej   lehoty…   Týmto   Okresný   súd   Bratislava   I   porušil   základné   ľudské právo garantované čl. 6 ods. 1 – právo na spravodlivé súdne konanie, verejné prerokovanie veci   a   bez   zbytočných   prieťahov…   lebo   rozhodol   chybne…   a   zároveň   si   chybným rozhodnutím   vynútil   zbytočné   odvolacie   konanie,   čo   možno   považovať   iba   za   ďalšie zbytočné prieťahy v konaní… ktoré pokračujú dodnes.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vyslovil porušenie označených základných a iných práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 192/2005 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 162/2008, priznal   mu   finančné   zadosťučinenie   v   sume 200 000 Sk   od okresného súdu   a v   sume 200 000 Sk od krajského súdu a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom z dôvodu nepriaznivých finančných pomerov.

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh je možné ustáliť, že okresný súd v konaní o žalobe sťažovateľa o náhradu škody vedenom pod sp. zn. 18 C 192/2005 rozhodol rozsudkom zo 4. marca 2008 tak, že žalobu zamietol. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu zo 4. marca 2008 odvolanie, na základe ktorého je vedené krajským súdom odvolacie konanie pod sp. zn. 6 Co 162/2008.

Ústavný   súd   zistil,   že   konanie   vedené   krajským   súdom   nebolo   dosiaľ   skončené (úradný záznam zo 6. mája 2009).

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 192/2005 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 162/2008.

K porušeniu   sťažovateľových   práv   malo   dôjsť   neprimeranou   dĺžkou   konania okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu   a   nesprávnym   rozhodnutím   okresného   súdu rozsudkom zo 4. marca 2008.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V konaní o sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   nečinnosťou   všeobecného   súdu   považuje   ústavný   súd   za   účinný   prostriedok nápravy namietaného protiprávneho stavu, ktorý má sťažovateľ k dispozícii pred podaním sťažnosti   ústavnému   súdu,   sťažnosť   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   §   62   ods.   1   a nasl.   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach (§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4 a § 52 ods. 1) zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť (§ 116 a § 118).

Účelom   sťažnosti   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade s právom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale poskytnutie príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou (m. m. II. ÚS 64/97, I. ÚS 20/05). Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   účinne   využil označený právny prostriedok nápravy podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho,   že   porušenie   uvedených   práv   sa   namieta   v   takom   konaní   pred   všeobecným súdom,   v ktorom   už   všeobecný   súd   meritórne   rozhodol   pred   podaním   sťažnosti   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   vychádza   aj   zo   svojej   doterajšej   judikatúry,   podľa   ktorej   poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   uplatnená   v čase,   keď   k namietanému porušeniu   označeného   práva   ešte   dochádza   alebo   porušenie   v tom   čase   ešte   trvá (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na   prieťahy   v   konaní   27.   septembra   2007   a   okresný   súd   v predmetnej   veci   rozhodol rozsudkom zo 4. marca 2008. Sťažnosť sťažovateľa z 25. marca 2009 bola ústavnému súdu bola doručená 3. apríla 2009.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   namietal   prieťahy   v konaní   okresného   súdu, ktorý v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už v predmetnej veci nekonal, a teda ani nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   tohto   konania, prípadne v ňom spôsobiť prieťahy, a tým porušiť sťažovateľom označené práva.

Tento   stav   viedol   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti okresnému súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie záležitosti sťažovateľa v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z   dôvodu   neprimeranej   dĺžky   konania   je   zjavne neopodstatnená.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   (z   dôvodu   podľa sťažovateľa   nesprávneho   rozsudku   okresného   súdu   zo   4.   marca   2008)   ústavný   súd konštatuje, že sťažovateľ mal k dispozícii dostupný prostriedok nápravy proti rozsudku okresného   súdu   (odvolanie),   ktorý   aj   využil.   Preto   v   tejto   časti   sťažnosť   ústavný   súd odmietol   z dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní proti rozsudku okresného súdu.

Sťažovateľ nepreukázal podanie písomnej sťažnosti podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch predsedovi krajského súdu a vo svojej sťažnosti neuvádza žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nevyužil účinný právny prostriedok nápravy proti nečinnosti krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepovažuje za potrebné podrobne preskúmavať postup   krajského   súdu.   Ani   prípadné   prieťahy   v konaní   krajského   súdu   vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania (v časovom období po rozhodnutí okresného súdu rozsudkom zo 4. marca 2008 do doručenia sťažnosti ústavnému súdu 3. apríla 2009) a skutočnosť, že 19. januára   2009   bola   sťažovateľom   vznesená   námietka   zaujatosti   proti   predsedovi senátu krajského súdu, by nemohli byť hodnotené ako okolnosti odôvodňujúce upustenie od požiadavky, aby sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi súdu skôr, ako si uplatní svoje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov na ústavnom súde.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľ nevyužil pred podaním sťažnosti ústavnému súdu účinný právny prostriedok nápravy proti nečinnosti krajského súdu a nepreukázal ani to, že uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov hodných   osobitného   zreteľa   (§   53   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti. Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v časti smerujúcej proti krajskému súdu pre jej neprípustnosť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti   uplatnených   v   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   (v   petite   sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2009