znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 155/07-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   decembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť MUDr. Z. S., N., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. L., N., vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na slobodu prejavu podľa čl. 17 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Nové   Zámky   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 167/2004 (predtým sp. zn. 12 C 34/98) a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 115/2006 (predtým sp. zn. 8 Co 408/99, sp. zn. 8 Co 25/2003, sp. zn. 8 Co 106/2005) a jeho rozsudkom z 19. apríla 2007 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   MUDr.   Z.   S.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v spojení s právom na slobodu prejavu podľa čl. 17 ods. 1 Listiny základných   práv   a slobôd,   čl.   26   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   10   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd b o l o   p o r u š e n é   rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co 115/2006 z 19. apríla 2007.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Nitre   sp. zn.   8 Co   115/2006   z 19.   apríla   2007 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. MUDr. Z. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk (slovom dvestotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Nitre p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Krajský   súd   v Nitre   j e   p o v i n n ý   uhradiť   MUDr.   Z.   S.   trovy   právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Z. L. do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

5. Sťažnosti MUDr. Z. S. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 155/08-11   z   28.   augusta   2007   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. Z. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a na slobodu prejavu podľa čl. 17 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 167/2004 (predtým sp. zn. 12 C 34/98) a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 115/2006 z 19. apríla 2007.

2. Zároveň tým istým uznesením (bod 1) odložil vykonateľnosť rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 167/2004-442 zo 17. februára 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp.   zn.   8   Co   115/2006   z 19.   apríla   2007   až   do   právoplatnosti   rozhodnutia   o sťažnosti podanej ústavnému súdu v tejto veci.

3. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že okresný súd v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy   podľa   §   13   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   (ďalej   len   „OZ“)   vedenom   proti sťažovateľovi „...   žalobe...   vyhovel   a   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   žalobkyni   titulom náhrady   nemajetkovej   ujmy   sumu   200.000,-   Sk   a   titulom   náhrady   trov   konania   sumu 166.384,- Sk... Vychádzal z arbitrážneho záveru, že výroky sťažovateľa na adresu žalobkyne o nutnosti mať certifikát za vykonávanie liečby... boli objektívne spôsobilé zasiahnuť do jej osobnostných   práv   vo   forme   narušenia   jej   profesionálnej   dôstojnosti.   Námietkou sťažovateľa,   že   išlo   o   pravdivé   tvrdenie   vo   forme   jeho   názoru   sa   vôbec   nezaoberal.“. Krajský súd prvostupňový rozsudok „potvrdil ako vecne správny a zaviazal sťažovateľa zaplatiť trovy konania v sume 19.787,- Sk“.

4.   Sťažovateľ   po   zdôvodnení   príslušných   základných   práv,   ktoré   boli   porušené, uvedení   na   vec   sa   vzťahujúcich   precedensov   z rozhodovacej   praxe   ústavného   súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) uviedol:

„... Kvôli možnej exekúcii prisúdenej istiny - čo tvorí takmer ročný plat sťažovateľa - žiadame   jednak   odložiť   vykonateľnosť   napadnutého   rozsudku...   a   jednak   o   prednostné prerokovanie tejto veci, lebo sťažovateľ je takmer desať rokov traumatizovaný touto kauzou, čo sa negatívne odrazilo na jeho zdravotnom stave i na vzťahoch v jeho rodine. Preto... žiadame sťažovateľovi priznať aj finančnú satisfakciu v sume 500.000,- Sk, nakoľko súdy neboli schopné tento spor zákonne a spravodlivo rozhodnúť v primeranej dobe, ktorou je podľa nás doba troch – štyroch rokov. Tým došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a teda zase k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru...“

5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol takto:

„1. Základné právo MUDr. Z. S... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru... na slobodu prejavu podľa čl. 17 ods. 1 listiny, čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru... boli porušené rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 19. 4. 2007, sp. zn. 8 Co 115/2006 a konaním mu predchádzajúcim na tomto súde i pred Okresným súdom..., vedenom pod sp. zn. 10 C 167/2004, predtým 12 C 34/98.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu... zo dňa 19. 4. 2007, sp. zn. 8 Co 115/2006 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 500.000,- Sk, ktoré mu zaplatia Okresný súd... v sume 250.000,-Sk a Krajský súd... v sume 250.000,- Sk v lehote do jedného mesiaca.

Priznáva sťažovateľovi všetky trovy konania...“.

6. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril okresný súd listom zo   17.   septembra   2007   (Spr.   1638/07)   a   krajský   súd   listom   z 20. septembra   2007 (Spr. 1094/07).   K   ich vyjadreniu   zaujala   podaním   z 8.   októbra   2007   stanovisko   právna zástupkyňa sťažovateľa.

7.   Predseda   okresného   súdu   po   uvedení   chronológie   priebehu   súdneho   konania okrem iného poukázal na skutočnosť, že „... tunajší súd v predmetnej veci konal plynulé, promptne,   bez   prieťahov,   a   preto   sťažnosť   sťažovateľa   MUDr.   Z.   S.   nie   je   dôvodná a nepovažujeme ani dôvodné priznanie požadovaného finančného zadosťučinenia“.

8. Predseda krajského súdu okrem iného uviedol, že krajský súd „odmieta tvrdenie sťažovateľa o možnom porušení základných práv a slobôd. Z... uvedených skutočností je zrejmá dĺžka konania pred odvolacím súdom. Pri prvom rozhodovaní ide o dobu 8 mesiacov a   pri   druhom   rozhodovaní   ide   o   dobu   12   mesiacov.  ...   Krajský   súd   preto   tvrdenia sťažovateľa... o porušení... práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odmieta. Pokiaľ ide o vecnú správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, Krajský súd... poukazuje na písomné   odôvodnenie   rozsudku   odvolacieho   senátu...   Stotožňuje   sa   so   skutkovými a právnymi závermi vyslovenými v tomto rozsudku. Podľa názoru Krajského súdu... nebolo porušené v tomto súdnom konaní a týmto súdnym rozhodnutím základné právo na slobodu prejavu...“.

9. Právna zástupkyňa sťažovateľa potvrdila doručenie vyjadrení predsedov okresného súdu a krajského súdu a uviedla, že „... z ich obsahu je zrejmé, že obaja predsedovia súdov sa k podstate... sťažnosti nevyjadrili a svoje podania zamerali len na ich tvrdenia týkajúce sa priebehu konania, konkrétne rýchlosť konania. Preto nepovažujem za dôležité sa k ich podaniam podrobne vyjadrovať a trvám na mojej sťažnosti...“.

10.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru.   Prerokovanie   sťažnosti   na   ústnom   pojednávaní   –   vzhľadom   na   povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

11.   Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu   sp. zn. 10 C 167/2004 (predtým sp.   zn. 12 C 34/98) zistil, že navrhovateľka MUDr. D. H. podala na okresnom súde 6. februára 1998 návrh na ochranu osobnosti (v ktorom sťažovateľ pôvodne vystupoval ako žalovaný v II.   rade)   v súvislosti   s tým,   že   sťažovateľ   redaktorke   televízie   M.   uviedol   nepravdivé tvrdenia proti navrhovateľke, a to v Televíznych novinách 11. decembra 1997. Preto sa navrhovateľka domáhala, aby súd rozhodol o nepravdivosti týchto tvrdení odporcov, aby jej bolo   dané   primerané   zadosťučinenie   zaradením   televízneho   šotu   v rovnakej   televízii, v rovnakom   vysielacom   čase,   ktorého   obsahom   by   bolo   uverejnenie   rozhodnutia   súdu o nepravdivosti týchto tvrdení a ospravedlnenie sa odporcov navrhovateľke. Ďalej žiadala o zaplatenie nemajetkovej ujmy od S., s. r. o., v sume 300 000 Sk a od sťažovateľa 200 000 Sk.

12.   V poradí   prvým   rozsudkom   z 31.   mája   1999   okresný   súd   žalobu   zamietol. Krajský súd rozsudkom z 29. marca 2001 rozsudok prvostupňového súdu v zamietajúcej časti týkajúcej sa sťažovateľa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

13. Okresný súd rozsudkom zo 17. septembra 2002 zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľke sumu 200 000 Sk a trovy konania, tento rozsudok (na odvolanie sťažovateľa) krajský súd potvrdil rozsudkom z 20. novembra 2003.

14.   Na   dovolanie   podané   sťažovateľom   proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom z 28. júla 2004 obidva   rozsudku   nižších   súdov   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie. Dôvodom zrušenia bola výlučne procesná vada nižších súdov [odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pozn.), keď dožiadaný súd vykonal výsluch svedkyne bez toho, aby o mieste a termíne jeho vykonania upovedomil účastníkov, teda aj sťažovateľa.

15. Okresný súd vo veci následne rozhodol rozsudkom z 26. októbra 2004, tento rozsudok krajský súd uznesením z 31. augusta 2005 zrušil z dôvodu procesného pochybenia okresného súdu (nepostupovanie v súlade s § 101 ods. 2 OSP, pozn.).

16. Okresný súd následne vo veci rozhodol ostatným rozsudkom zo 17. februára 2006, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť navrhovateľke sumu 200 000 Sk spolu s trovami konania. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd ostatným rozsudkom z 19. apríla 2007 potvrdil prvostupňový rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť 29. júna 2007.

17. Okresný súd v ostatnom rozsudku č. k. 10 C 167/04-442 zo 17. februára 2006 okrem iného uviedol: «Súd po doplnenom dokazovaní... dospel k záveru, že výroky odporcu odvysielané v televíznom šote na adresu navrhovateľky, ako aj informácie o nutnosti mať certifikát na vykonávanie liečby, ktorú poskytuje navrhovateľka, boli objektívne spôsobilé zasiahnuť dobré meno navrhovateľky ako lekárky.... Uvedené skutočnosti boli potvrdené aj výpoveďou   vypočutej   svedkyne   Mgr.   A.   G.   Táto   svedkyňa   výslovne   uviedla,   že   pokiaľ v predmetnom televíznom šote odvysielanom dňa 11. 12. 1997 uviedla, že: „Podľa Dr. S., ktorý   pracuje   dnes   v   privátnej   a   kedysi   v prvej   onkologickej   ambulancii   v N.   atestácia nestačí. Na indikovanie a vykonávanie cytostatickej, hormonálnej a imunoterapickej liečby potrebuje totiž onkológ podľa platných predpisov aj certifikát?“, parafrázovala jeho slová, ktoré jej on povedal pri rozhovore v ambulancii.... Z týchto dôvodov s poukazom aj na predchádzajúce dôvody uvedené vo vyššie citovaných rozsudkoch súd návrhu vyhovel a priznal navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.... Tvrdeniami odporcu, že atestácia na uvedenú liečbu nestačí, sa neprimerane a vážne narušila jej profesionálna dôstojnosť,   keď   tieto   slová   odzneli   v   televízii   v   čase   sledovanom   širokou   verejnosťou vrátane   pacientov,   ktorých   sama   liečila.   Tieto   skutočnosti   museli   byť   odporcovi   dobre známe, z čoho vyplýva, že svojím tvrdením takýto cieľ sledoval. Vzhľadom na závažnosť zásahu ako aj všetky okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, súd priznanú nemajetkovú ujmu považoval za primeranú vo výške 200 000,-Sk....»

18. Krajský súd v ostatnom rozsudku sp. zn. 8 Co 115/2006 z 19. apríla 2007 najskôr uviedol podstatnú časť ostatného prvostupňového rozsudku a následne poukázal na podané odvolanie odporcu a vyjadrenie navrhovateľky: «... rozsudok napadol odvolaním odporca... Žiadal, aby odvolací súd... rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrh navrhovateľky zamietol. Mal za to, že výroky, ktoré v televíznom šote uviedol, neboli objektívne spôsobilé zasiahnuť dobré meno navrhovateľky ako lekárky. V tomto televíznom šote povedal dve vety: „tak ten certifikát nemá, pretože pokiaľ viem, zatiaľ bolo na Slovensku vydaných asi 10, a je prihlásených ďalších 40 kolegov, ktorí spĺňajú podmienky. Prihlášky sú na inštitúte pre ďalšie vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov a tam je jedna základná podmienka, štvorročná dokázateľná prax.“ Odporca mal za to, že tieto výroky sú pravdivé a ako také nie sú neoprávneným zásahom, pokiaľ nejde o výroky, ktoré sa dotýkajú intímnej sféry života občana. Poukázal na písomný záznam šotu, kde moderátorka Televíznych novín... uviedla v závere svojho prednesu: „podľa tvrdení poslancov v nej lieči pacientov navyše nekvalifikovaný personál“. Teda nie odporca, ale poslanci zrejme považovali personál a asi aj navrhovateľku za nekvalifikovanú a moderátorka Televíznych novín to o nich povedala. Nevedel,   že   v   rozhovore   s   riaditeľom   nemocnice,   ktorý   tiež   predchádzal   rozhovoru s odporcom redaktorka G. použila termín „nekvalifikovanosť onkologičky“. Odporca sa v takomto   smere   nevyjadroval.   O   tom,   čo   bude   v   šote   predchádzať   jeho   odpovediam moderátorke G. nevedel, a nemohol teda ani tušiť, že prípadné takéto spojenie tvrdení moderátorky   Televíznych   novín   a redaktorky   o   nekvalifikovanosti   personálu   na   jednej strane a na druhej strane jeho odpovede týkajúce sa certifikátov, by mohlo evokovať dojem, že aj on hovoril o nekvalifikovanosti navrhovateľky. Trval na tom, že sa ku kvalifikovanosti navrhovateľky vôbec nevyjadroval. Na požiadanie redaktorky G. odpovedal na jej otázku a odpovedal   pravdivo.   Odporca   slová   „atestáciu   na   uvedenú   liečbu   nestačí"   nepoužil a vôbec   nevedel   kedy,   a v   rámci   čoho   sa   tento   šot   bude   vysielať,   a   teda   aká   bude sledovanosť tejto relácie. Voči navrhovateľke sa teda nedopustil žiadneho neoprávneného zásahu do práva na ochranu jej osobnosti a teda nie sú splnené podmienky pre priznanie morálneho   zadosťučinenia,   či   finančnej   satisfakcie   v   zmysle   §   13   OZ.   Svoje   odvolanie následne   doplnil   samotný   odporca,   ktorý   uviedol,   že   v   inkriminovanej   relácii,   ktorú nezrežíroval on, ale niekto iný, vyjadril iba hodnotiaci úsudok, že každý lekár, teda nielen navrhovateľka,   by   mal   mať   okrem   špecializovanej   atestácie   aj   certifikát   príslušného vzdelávacieho   inštitútu,   aby   mohol   vykonávať   prax   s   onkopacientami   a konštatoval skutočnosť, že navrhovateľka tento certifikát nemala. Nepovedal nič viac a nič menej, a to čo povedal,   bolo pravdivé, hodnoverné a konštatačné, bez zámeru niekoho znevážiť, či uraziť.   Ním   vyslovený   úsudok   pre   predpoklady   vykonávať   istú   špecializovanú   lekársku činnosť nebol spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľky, lebo bol jednak pravdivý   a   jednak   primeraný   vtedajším   požiadavkám   istej   kvalifikovanej   lekárskej inštitúcie, ale bola to len TV M., ktorá svojím osobitne vedeným spôsobom relácie vyslovila, že navrhovateľka je „nekvalifikovanou onkologičkou...". Vo svojom odvolaní poukázal na článok   10   Dohovoru   a   článok   26   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   na   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Strasbourgu, ktorá je záväzná pre slovenské súdy, a teda aj odvolací súd v Nitre.

K podanému odvolaniu sa vyjadrila navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu.   Žiadala   potvrdiť   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   celom   rozsahu. Poukázala   na   to,   že   do   rozhodnutia   Krajského   súdu...   dňa   29.   3.   2001   odporca   ani jedenkrát   nenamietal   bez   toho,   aby   to   bolo   pred   súdom   predmetom   dokazovania,   že v uvedenom rozhovore sú uvedené i nepravdivé tvrdenia, ktorých vyslovenie by mohlo byť prisudzované z použitého slovného vyjadrenia „podľa MUDr. S...“ jeho osobe. Odporca do tej doby nespochybnil ani nenamietal pravdivosť toho, že uvedené informácie redaktorke povedal, nakoľko mal za to, že to pre rozhodnutie vo veci nebude mať dopad. Odporca vo svojich vyjadreniach tvrdil, že v relácii neuviedol žiadne nepravdivé tvrdenie. Z kontextu slov redaktorky však vyplynulo, že redaktorka cituje slová odporcu. Ak by odporca uvedené slová   nepovedal,   okamžite   by   bol   pravdivosť   citácie   pred   súdom   namietal,   najmä   v spojitosti stým, že pred súdom tvrdil; že on uviedol len pravdivé údaje. Závery súdu sú v plnom rozsahu s pravidlami logického uvažovania. Odporca uviedol, či už priamo alebo s pomocou redaktorky nepravdivé, zavádzajúce informácie adresované na navrhovateľku, ktoré sa prostredníctvom značne dostupného média, televízie, dostali do povedomia veľkého počtu subjektov. Došlo teda k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľky vyplývajúcich jej z ustanovenia § 11 OZ.»

19. Z hľadiska vlastných záverov, potom, ako popísal priebeh doterajšieho súdneho konania vo veci, krajský súd uviedol: «Odvolací súd... dospel k záveru, že je potrebné toto rozhodnutie... ako vecne správne potvrdiť, keď súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a vec správne posúdil i po právnej stránke.... Z prepisu televízneho šotu odvysielaného televíziou M. dňa 11. 12. 1997 v Televíznych novinách v čase od 19.00 hod. do 19.25 hod. vyplýva, že v rozhovore s odporcom redaktorka A. G. okrem iného uviedla, že: „Podľa doktora S., ktorý dnes pracuje v privátnej a kedysi v prvej onkologickej ambulancii v N., atestácia   nestačí.   Na   indikovaníe   a vykonávanie   cytostatickej,   hormonálnej   a imunuterapeutickej liečby potrebuje totiž onkológ podľa platných predpisov aj certifikát. Znamená to, že pani doktorka nemá tento certifikát?“ Odporca na túto otázku reagoval: „Tak ten certifikát nemá, pretože pokiaľ viem, zatiaľ bolo na Slovensku vydaných asi desať a   je   prihlásených   ďalších   štyridsať   kolegov,   ktorí   spĺňajú   podmienky.   Prihlášky   sú   na Inštitúte   pre   ďalšie   vzdelávanie   zdravotníckych   pracovníkov   a   tam   je   jedna   základná podmienka, štvorročná dokázateľná prax.“ Na to redaktorka A. G. pokračovala: „Ktorú vraj nemá tiež...“

Z   výsluchu   svedkyne   A.   G.   vyplynulo,   že   týmto   citovala   slová   odporcu,   teda   tie informácie, ktoré od neho získala. Povedala slová, ktoré predtým povedal odporca. Na duplicitu onkologických ambulancií v N. ju upozornili poslanci NR SR, ktorí jej dali kontakt na odporcu, že je ochotný povedať na kameru svoje tvrdenie. A. G. navštívila preto odporcu a   tento   uviedol,   že   navrhovateľka   nemá   oprávnenie   na   vykonávanie   liečby.   Riaditeľ nemocnice   v N.   zasa   uviedol,   že   navrhovateľka   má   všetky   oprávnenia   na   vykonávanie cytostatickej,   hormonálnej   a   imunoterapeutickej   liečby   -   atestáciu   z   onkológie   a   dve atestácie   z   vnútorného   lekárstva.   Po   odvysielaní   televízneho   šotu   odporca   svedkyňu nekontaktoval, nič nenamietal. Bola však vyzvaná právnikom televízie M., aby objasnila skutočnosti v šote odvysielané a to na základe námietok navrhovateľky.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   odporca   skutočne   použil   tvrdenia   citované   redaktorkou v spornom   televíznom   šote   a   takto   objektívne   zasiahol   do   osobnostných   práv navrhovateľky..

Vyjadrením pre médiá musel odporca vedieť, že tieto ich môžu použiť priamo alebo prostredníctvom citácie, lebo im to z predmetu ich činnosti vyplýva. Navrhovateľka pre výkon svojej funkcie kvalifikačné predpoklady spĺňala a koncepcia rozvoja odboru klinickej onkológie uverejnená vo Vestníku MZ SR č. 14-15, z 5.9.1996, nie je určujúcim kritériom kvalifikovanosti pre výkon práce lekára so špecializáciou - onkológia.

Výroky odporcu odvysielané v uvedenom televíznom šote, o ktorých sám odporca pri svojom výsluchu uviedol, že odpovedal na otázky redaktorky na adresu navrhovateľky, len to, čo presne v šote odznelo, ako aj informácie o nutnosti mať „certifikát“ na vykonávanie liečby,   ktorú   poskytuje   navrhovateľka,   boli   objektívne   spôsobilé   zasiahnuť   dobré   meno navrhovateľky ako lekárky. Odporca netvrdil, že povedal aj niečo iné v rozhovore, čo by v odvysielanom   televíznom   šote   nebolo   a   čo   by   bolo   vysvetľovalo,   ako   je   to   s   tzv. „certifikátom“.

Redaktorka A. G. čerpala v televíznom šote z informácií odporcu. O „potrebe“ tzv. „certifikátu“ nemala sama dostatok vedomostí.

Odporca sa snažil zúžiť celý problém do polohy, že pokiaľ navrhovateľka nemala „certifikát“ z Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov, hovoril pravdu a teda   nezasiahol   takýmito   výrokmi   do   dobrého   mena   navrhovateľky.   On   sa   k   jej nekvalifíkovanosti nevyjadroval. Jeho úsudok, ktorý vyjadril v televíznom šote, ako sám nazval svoje vyjadrenie vo svojom odvolaní, bol údajne primeraný vtedajším požiadavkám istej kvalifikovanej lekárskej inštitúcie.

S takýmto „hodnotiacim“ úsudkom odporcu nemožno súhlasiť, keďže potreba tzv. „certifikátu" na indikovanie a vykonávanie cytostatickej, hormonálnej a imunuterapeutickej liečby z ničoho nevyplývala.

Ako už odvolací súd aj vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach uviedol, odporca viedol zištný boj o pacienta s cieľom zneistiť pacientov navrhovateľky,   resp.   NsP v N., prostredníctvom médií, ktoré majú na pacientov - občanov - značný dopad a takto zasiahol do osobnostných práv navrhovateľky v rovine jej odbornosti...».

20. Z obsahu súdneho spisu - vyjadrenia pôvodne žalovanej televízie zo 16. februára 1999 (č.l. 80, 81 spisového materiálu) inter cetera vyplýva, že „V predmetnom spore ide o interpeláciu   vtedajších   poslancov   Národnej   rady   SR   T.   Š.   a R.   K.   na   ministra zdravotníctva,   z dôvodu   vybudovania   novej   nákladnej   onkologickej   ambulancie   v N. Prvotná a primárna bola informácia samotných poslancov na pôde parlamentu ako i mimo nej, že v N. je takáto ambulancia, duplicitná, nadštandartná, čo vzhľadom na ekonomickú situáciu zdravotníctva a nemocnice v N. pôsobí otázne, a bolo to tvrdenia poslancov, že personál tejto novej nemocnice je nekvalifikovaný. Napriek tomu žalobkyňa sa ochrany svojej   osobnosti   voči   T.   Š.   a R.   K.,   politikom,   nedomáha...Poskytovanie   zdravotníckej starostlivosti v... ambulancii, ktorá svojim zriadením a vybavením bolo predmetom záujmu nielen občanov mesta, ale aj poslancov Národnej rady SR, ktorí v tomto smere na pôde nášho parlamentu interpelovali ministra zdravotníctva. Nejde teda o štandartnú situáciu. Preto   sa   táto   stala   predmetom   reportáže   Televíznych   novín   dňa   11/12/1998,   v zmysle plnenia povinnosti podľa tlačového zákona.“. K otázke certifikátu (ktorého charakter tvoril jadro   sporu)   pôvodne   žalovaná   televízia   ďalej   uvádza,   že „Žalobkyňa   nepopiera,   že držiteľkou predmetného certifikátu nie je. Na základe vyššieuvedeného je zrejmé, že tento certifikát... podľa smernice MZ SR potrebuje. To znamená, že sme neuviedli nepravdivý údaj... Informovanie verejnosti o skutočnostiach, ktoré aj politici – experti bývalej opozície pre   zdravotníctva,   považovali   za   natoľko   závažné,   že   o nich   informovali   verejnosť a interpelovali vtedajšieho ministra zdravotníctva.“. V ďalšom pôvodne žalovaná televízia poukázala na judikatúru súdov vzťahujúcu sa na vec, v rámci ktorej akcentovala potrebu zohľadnenia rozdielu medzi kritikou a neoprávneným zásahom,   ako aj na posudzovanie údajov, ktoré sú pravdivé a ktoré preto odporujú § 11 OZ.

21.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predstavuje   súdny   orgán   ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani nie je inštančne   nadriadený.   Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavne zaručených   základných   práv   a slobôd   jednotlivca.   To   znamená,   že   ústavný   súd   nie   je oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádza k porušeniu   bežnej   zákonnosti   alebo   iným   nesprávnostiam,   ktoré   svojou   podstatou spočívajú v rovine podústavného práva.

22.   Ako   však ústavný súd vo svojej   judikatúre opakovane zdôraznil, nezávislosť rozhodovania   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje   v ústavnom   a zákonnom procesnoprávnom   a hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní   je   aj   povinnosť   súdu   presvedčivo   a správne   vyhodnotiť   dôkazy   a   svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 OSP).

23. Dôkazy nestačí len vykonať, ale treba ich tiež náležite vyhodnotiť, čiže posúdiť ich vierohodnosť a relevantnosť pre záväzné vyriešenie sporu. V tomto významnú úlohu zohráva zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorú treba v občianskom súdnom procese bezvýhradne   uplatňovať.   Zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov   umožňuje   voľný myšlienkový proces súdu, ktorého výsledkom je záverečné presvedčenie ohodnotenej veci, pričom „súd vykonané dôkazy hodnotí podľa svojich vlastných záverov, opierajúcich sa o skúsenosť a logiku“ (Zoulík,   F.:   Soudy   a soudnictví.   CH. Beck,   Praha 1995, s.   130). V občianskom súdnom konaní je uvedená zásada zakotvená v § 132 OSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Voľné hodnotenie dôkazov sa opiera okrem iného tiež o povinnosť súdu vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy bez zreteľa na to, či potvrdzujú alebo vyvracajú tvrdenia účastníkov a v neposlednom rade tiež o zásady formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Súd je totiž pri hodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov   smerujúci   k   jednostranným   záverom.   Zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov   je limitovaná   požiadavkou   nadväznosti   medzi   skutkovými   zisteniami   súdu   získanými v procese   dokazovania,   úvahami   súdu   v   procese   hodnotenia   dôkazov   a   jeho   právnymi závermi.

24. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými   skutkovými   zisteniami,   alebo   z nich   v žiadnej   možnej   interpretácii odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   nevyplývajú,   treba   takéto   rozhodnutie   považovať   za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takým hodnotením ústavný súd sám celkom nestotožnil.

25. Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom   rade   aj   spravodlivé   a presvedčivé.   V prípade,   keď   sú   právne   závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii   súdneho   rozhodnutia   nevyplývajú,   treba   také   rozhodnutie   považovať   za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy či čl. 6 ods. 1 dohovoru.

26. Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti uviedol, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené (rozhodnutie ESĽP vo veci H. proti Belgicku z 30. novembra 1987), rozsah tejto povinnosti sa môže meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností každého prípadu (rozhodnutie ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994).

27.   Ústavný   súd   v súlade   s opakovane   postulovaným   princípom   sebaobmedzenia svojej vlastnej rozhodovacej činnosti sa v tejto sťažnosti zaoberá len právnymi závermi krajského súdu (ale tiež okresného súdu), či sťažovateľ neoprávnene zasiahol do práva na ochranu   osobnosti   navrhovateľky   s dôsledkami   uvedenými   v   §   11   a §   13   OZ.   Kladné posúdenie   tejto   otázky   všeobecnými   súdmi   znamenalo,   že   sťažovateľ   bol   zaviazaný   na zaplatenie   nemajetkovej   ujmy   v zmysle   §   13   ods.   2   OZ.   V tejto   súvislosti   dodáva,   že predmetné posúdenie je zásadne   úlohou   všeobecných   súdov,   to   však   len potiaľ,   pokiaľ všeobecné súdy nerozhodujú v extrémnom rozpore so zisteným skutkovým stavom alebo s princípom   spravodlivosti   alebo   arbitrárne;   opačný   postup   by   bolo   možné   označiť   za svojvôľu, ktorou sa porušujú ústavne zaručené práva, a do tohto procesu ústavný súd musí zasiahnuť.

28.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   o prípadnej   (spolu)zodpovednosti   osoby,   ktorá poskytla médiám informáciu, možno hovoriť iba vtedy, ak:a) médiá (v danom prípade televízia) zverejnia túto informáciu,b) média sa o nej dozvedeli oficiálnou cestou od tejto osoby,c) informácia zasahuje do práv tretích osôb.

Uvedeným kritériám nezodpovedá podľa názoru ústavného súdu ani situácia, ak sa v médiu komentuje a dopĺňa stanovisko či informácia (respektíve sa aj skresľuje alebo dáva do nenáležitých súvislostí), ktorá zaznela pri rozhovore a pod.

29.   V procese   sprostredkovania   informácií   verejnosti   prostredníctvom   médií (televízie) nezastupiteľnú úlohu plní predovšetkým kvalifikovaný a kompetentný novinár – redaktor, teda osoba rozvážna, objektívna, ktorá nemá „osobný záujem“ na uprednostnení či znevážení   jedného   záujmu   pred   druhým,   respektíve   ktorá   nemá   „osobný   záujem“   na povýšení   jedného   práva   nad   druhým,   tá,   ktorá   nehľadá   a   neposkytuje   za   každú   cenu informácie pre senzácie bez ohľadu na to, akú majú skutočnú hodnotu a aká je objektívna potreba ich zverejniť, a bez ohľadu   na to, že tým môže spôsobiť nenapraviteľnú ujmu inému.

30. Inkriminované výroky sťažovateľa (bližšie pozri bod 19 odôvodnenia) odzneli 11. decembra 1997 a boli odvysielané v Televíznych novinách komerčnej televízie v čase od 19.00 h do 19.25 h. Ich celkový rozsah a obsah spočíval v tom, že na konštatačnú otázku redaktorky uvedenej televízie „Podľa doktora S., ktorý dnes pracuje v privátnej a kedysi v prvej   onkologickej   ambulancii   v N.,   atestácia   nestačí.   Na   indikovanie   a   vykonávanie cytostatickej,   hormonálnej   a   imunuterapeutickej   liečby   potrebuje   totiž   onkológ   podľa platných   predpisov   aj   certifikát.   Znamená   to,   že   pani   doktorka   nemá   tento   certifikát?“ sťažovateľ reagoval (odpovedal) takto: „Tak ten certifikát nemá, pretože pokiaľ viem, zatiaľ bolo na Slovensku vydaných asi desať a je prihlásených ďalších štyridsať kolegov, ktorí spĺňajú   podmienky.   Prihlášky   sú   na   Inštitúte   pre   ďalšie   vzdelávanie   zdravotníckych pracovníkov a tam je jedna základná podmienka, štvorročná dokázateľná prax.“. Na to redaktorka pokračovala: „Ktorú vraj nemá tiež...“.

31.   Všeobecné   súdy   z uvedenej   konštatačnej   otázky   redaktorky   a odpovede sťažovateľa,   ako   aj   výpovede   svedkyne   G.   –   redaktorky   televízie   (ktorá   sporný   výrok uviedla, pozn.) a vyjadrenia účastníkov dospeli k záveru, že «výroky odporcu odvysielané v uvedenom televíznom šote..., ako aj informácie o nutnosti mať „certifikát“ na vykonávanie liečby,   ktorú   poskytuje   navrhovateľka,   boli   objektívne   spôsobilé   zasiahnuť   dobré   meno navrhovateľky ako lekárky»,   a zaviazali sťažovateľa   na zaplatenie nemajetkovej   ujmy v sume 200 000 Sk s náhradou trov konania. Krajský súd v súvislosti s tým ďalej uviedol, že sťažovateľ skutočne použil tvrdenia citované redaktorkou v spornom televíznom šote, čo považoval   za   preukázané   z   výpovede   svedkyne   G.,   a   tiež   tým,   že   sťažovateľ   ani   po odvysielaní televízneho šotu nekontaktoval svedkyňu.

32. Podľa názoru ústavného súdu hodnovernosť dôkazu (výpoveď redaktorky G.), o ktorý krajský súd v rozhodujúcej miere oprel svoj názor (o tom, že sťažovateľ skutočne použil tvrdenia citované touto redaktorkou), nepopieral v priebehu celého súdneho konania len   odporca   (sťažovateľ),   ani   nebol   spochybnený   iba   tým,   že   zamestnávateľ   uvedenej svedkyne (redaktorky) bol sám v tejto veci pôvodne spolužalovaný, ale spochybňoval ho predovšetkým   obsah   samotného vyjadrenia pôvodne žalovanej televízie   zo 16.   februára 1999 (bod 20 odôvodnenia), na ktorý v podrobnostiach ústavný súd odkazuje. Z uvedeného vyjadrenia mimo akúkoľvek pochybnosť vyplývajú aj dve podstatné skutočnosti:

a)   že   zdrojom   informácií   uvedených   v spornom   televíznom   šote   boli   poslanci Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a nie sťažovateľ, a

b) že televízia považuje obsah odvysielaného šotu za pravdivý.

33. Krajský súd vyslovil názor o právnej zodpovednosti sťažovateľa v posudzovanej veci   aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   namietal   už v priebehu   konania pred   všeobecnými súdmi,   že   «slová   „atestáciu   na   uvedenú   liečbu   nestačí“   nepoužil»,   že   poukazoval   na «...písomný záznam šotu, kde moderátorka Televíznych novín... uviedla v závere svojho prednesu: „podľa tvrdení poslancov v nej lieči pacientov navyše nekvalifikovaný personál. Teda nie odporca (sťažovateľ, pozn.), ale poslanci zrejme považovali personál a asi aj navrhovateľku za nekvalifikovanú a moderátorka Televíznych novín to o nich povedala.“». V súvislosti s tým sťažovateľ predložil celý rad listinných dôkazov (interpelácií poslancov národnej   rady   a   novinových   článkov)   z obdobia   ešte   pred   11.   decembrom   1997,   ktoré poukazovali   na   v podstate   rovnaké   (podobné)   skutočnosti,   ako   boli   prezentované v inkriminovanom   televíznom   šote.   Konkrétne   išlo   o interpeláciu   ministra   zdravotníctva Slovenskej   republiky   poslancami národnej   rady   Š.   a K.   z 22.   júla 1997,   jej   opakovanie z 24. novembra 1997, článok redaktora I. B.„Je n. onkologická liečba výnimkou, alebo...“ uverejnený   v Zdravotníckych   novinách   zo 4. novembra   1996,   článok   redaktora   I.   B. «„Dobrovoľné“   usvedčenie   n.   onkologickej   liečby...» uverejnený   v Zdravotníckych novinách zo 16. januára 1997, článok (rozhovor s MUDr. J. G.) „Ako ďalej, či ako lepšie v klinickej   onkológii?“ uverejnený   v Zdravotníckych   novinách   z 9.   mája   1997,   ako   aj článok   (rozhovor   s poslancom   doc.   MUDr.   T.   Š.,   CSc.) „Liečia   na   oddelení   klinickej onkológie   v nemocnici   v N.   pacientov   v súlade   s platnými   predpismi?“ uverejnený v Zdravotníckych novinách zo 4. septembra 1997. Uvedené potvrdzuje aj obsah samotnej žaloby z 5. februára 1998, kde je uvedené, že «v televíznom šote pracovníčka odporcu v prvom rade moderátorka televíznych novín A. P. povedala „Podľa tvrdení poslancov v nej lieči pacientov nekvalfikovaný personál“.».

34. Zhrnúc uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v okolnostiach danej veci prima facie nemôže niesť zodpovednosť za obsah konštatačnej otázky redaktorky televízie a zodpovedá len za ním vyslovený výrok, z ktorého (jeho odpovede na otázku redaktorky televízie) nijako nevyplýva tvrdenie, že navrhovateľka nemá oprávnenie na vykonávanie liečby   (jadro   uvádzaného   neoprávneného   zásahu   do   ochrany   práva   osobnosti navrhovateľky).

35.   Keďže   ústavný   súd   zistil   extrémne   rozpory   v   záveroch   všeobecných   súdov so zisteným skutkovým stavom, ale tiež s princípom spravodlivosti, nepovažuje za potrebné poukázať na ďalšie zjavné nedostatky, ktorých sa všeobecné súdy v danej veci dopustili, keď   v   ďalšom   texte   odôvodnenia   rozhodnutia   za   iniciátora   celého   komplotu   proti navrhovateľke označili sťažovateľa, a to napriek tomu, že sťažovateľ predložil celý   rad listinných dôkazov (interpelácií poslancov národnej rady a novinových článkov, pozri bod 29) z obdobia ešte pred 11. decembrom 1997, ktoré poukazovali na rovnaké skutočnosti, ako   boli   posudzované   v predmetnom   súdnom   konaní.   Napokon   toto   vyplýva   tiež z vyjadrenia pôvodnej žalovanej televízie (bod 20).

36.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoje   závery   nepovažuje   za   potrebné   vstúpiť   do diskusie o charaktere sporného „certifikátu“ a z tohto aspektu potom podrobiť testu otázku ne/oprávnenosti kritiky navrhovateľky v spojitosti s namietaným zásahom do jej práva na ochranu osobnosti.

37. Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy (krajský súd i okresný súd) rozhodli v danej   veci   celkom   formalisticky,   svojvoľne   a arbitrárne   bez   toho,   aby   mal   ich   výrok rozumný základ v zistenom skutkovom stave a poskytoval rozumné vysvetlenie toho, akým právne predpokladaným spôsobom sťažovateľ neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky.

38. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že aj keby sťažovateľ „medzi štyrmi očami“ niečo neformálne povedal redaktorke televízie, čo by mohlo mať intenzitu zásahu do práv navrhovateľky, bolo povinnosťou televízie (jej redaktora), aby si uvedené informácie   overil   a verejnosti   predostrel   pravdivú   verziu,   resp.   aby poskytol   priestor   aj druhej strane.

39.   S ohľadom   na   to,   že   krajský   súd   svojím   rozsudkom   porušil   práva   a slobody vyplývajúce z ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 17 ods. 1 listiny, čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru ústavný súd napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie [§ 56 ods. 1, 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

40.   Sťažovateľ sa   domáhal tiež   priznania finančnej   satisfakcie „lebo...   je takmer desať rokov traumatizovaný touto kauzou, čo sa negatívne odrazilo na jeho zdravotnom stave i na vzťahoch v jeho rodine... Preto... žiadame sťažovateľovi priznať aj finančnú satisfakciu v sume 500.000,- Sk.“.

41.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

42. Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 17 ods. 1 listiny, čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   finančné zadosťučinenie   v sume   500   000 Sk.   V   danom   prípade   vzhľadom   na   zistené   závery ústavného súdu prichádza do úvahy aj priznanie finančného zadosťučinenia.

43. V nadväznosti na uvedené okolnosti prípadu považoval ústavný súd za dostatočné priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde v sume 200 000 Sk. Vo zvyšnej časti jeho žiadosti nevyhovel (tak ako to je uvedené v bode 5 výroku).

44. Sťažovateľ v sťažnosti namietal tiež porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 167/2004 (predtým sp.   zn.   12   C   34/98)   a postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Co 115/2006 (predtým sp. zn. 8 Co 408/99, sp. zn. 8 Co 25/2003, sp. zn. 8 Co 106/2005), a to na základe a z dôvodov uvedených v bode 4 a 5 tohto odôvodnenia.

45. Ústavný súd zistil, že súdne konanie proti sťažovateľovi sa viedlo od 6. februára 1998 až do 29. júna 2007, keď bola vec právoplatne skončená. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 16. augusta 2007.

46. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Tento účel   spravidla   nemožno   dosiahnuť   po   právoplatnom   skončení   napadnutého   konania. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne, resp. v tejto časti sťažnosti nevyhovie.

47. Z uvedeného dôvodu o sťažnosti v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v časti 5 výroku.

48. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Z. L.. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) v spojení s § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z., a to v sume 2 970 Sk za jeden úkon právnej služby, krát dva úkony a 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 citovanej vyhlášky) v celkovej sume 6 296 Sk, ktorú krajský súd uhradí na účet právnej zástupkyne sťažovateľa v lehote jedného mesiaca od doručenia nálezu.

49. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2008