znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 155/06-12

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4.   mája 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   P.   Z.,   bytom   O.,   t.   č.   vo   väzbe L.,   zastúpeného advokátom JUDr. E. V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaučeného v čl. 17 ods.   2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením   Okresného súdu   v Trenčíne sp. zn. 5   Tp   85/2005   z 29. apríla   2005   a uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 49/05 z 26. mája 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2005 doručená sťažnosť Ing. P. Z., bytom O., t. č. vo väzbe L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Okresného   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 5 Tp 85/2005 z 29. apríla 2005 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tpo 49/05 z 26. mája 2005.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   trestne   stíhaný   na   základe uznesenia   vyšetrovateľa   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v T.,   Úradu   justičnej a kriminálnej   polície,   Odboru   ekonomickej   kriminality   (ďalej   len   „vyšetrovateľ“) z 23. februára   2005   sp.   zn.   ČVS:   ORP-231/OEK-TN-2005   pre   pokračujúci   trestný   čin úverového podvodu spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 250a ods. 1, ods. 4 vtedy účinného zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   ako   aj na   základe   uznesenia   z 28.   apríla   2005 sp. zn.   ČVS:   ORP-513/OEK-TN-2005   pre   trestný   čin   poisťovacieho   podvodu   podľa § 250c ods.   1   a   3   Trestného   zákona.   Do   väzby   bol   vzatý   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 5 Tp   85/05   z 29. apríla   2005   z dôvodov   podľa   §   67   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   sťažnosť,   ktorú   krajský   súd zamietol uznesením sp. zn. 2 Tpo 49/05 z 26. mája 2005. Týmito rozhodnutiami okresného súdu   a krajského súdu   malo podľa   sťažovateľa   dôjsť   k porušeniu   jeho základných   práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Uznesením   Okresného   súdu   v Trenčíne   sp.   5   Tp   85/2005   zo   dňa   29.   4.   2005 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. 2 Tpo 49/05 zo dňa 26. 5. 2005 bol som vzatý z dôvodu § 67 ods. 1 písm. c Trestného poriadku do väzby. Súd uviedol, že dôvody mojej väzby videl v tom, že sú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že obvinený   bude   pokračovať   v páchaní   trestnej   činnosti   a to   predovšetkým   majetkového charakteru. Z návrhu prokurátorky okresnej prokuratúry, ktorý bol podaný dňa 29. 4. 2004 v inej   trestnej   veci   možno   z pripojeného   vyšetrovacieho   spisu   jednoznačne   vyvodiť,   že dôvodnosť   podozrenia   z spáchania   predmetného   trestného   činu   v prípade   Ing.   P.   Z.   je vysoká a táto je zadokumentovaná predovšetkým výpoveďou spoluobvineného M. M. ako aj výpoveďami ostatných doposiaľ vypočutých svedkov. Z pripojeného vyšetrovacieho spisu taktiež   jednoznačne   vyplýva,   že   obvinený   sa   dlhšiu   dobu   dopúšťal   trestnej   činnosti majetkového charakteru, čo je zadokumentované uzneseniami o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a preto je u neho jednoznačne daný dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c Trestného poriadku. (...)

Krajský súd v Trenčíne vo svojom uznesení konštatoval, že sudkyňa okresného súdu dôsledne zisťovala, či sú splnené formálne a materiálne podmienky pre vzatie obvineného Ing. Petra Zajka do väzby, teda či proti nemu bolo vznesené obvinenie, či bola dodržaná zákonom stanovená lehota, v ktorej je potrebné rozhodnúť o väzbe zadržanej osoby a či sú dané konkrétne skutočnosti z hľadiska existencie dôvodov väzby uvedených v § 67 ods. 1 Trestného poriadku. Jej zistenia a z nich vyvodené závery, podľa ktorých u obvineného je daný dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c Trestného poriadku, pričom prijatie ponúknutej peňažnej   záruky   ako   náhrady   väzby   nie   je   dôvodné,   sú   vecne   správne   a v napadnutom uznesení náležite odôvodnené. (...)

Vyšetrovateľ   Okresného   riaditeľstva   PZ   v T.,   Úrad   justičnej   a kriminálnej polície, Odbor ekonomickej kriminality, oddelenie vyšetrovania v T. uznesením zn. ORP- 23/OEK-TN-2005 OB dňa 23. 2. 2005 vzniesol obvinenie Ing. P. Z., J. Š. a M. M. pre pokračujúci trestný čin úverového podvodu spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 250a ods. 1, 4 Trestného zákona a iné.

Vyšetrovateľ dal podnet Okresnému prokurátorovi v T. na podanie návrhu na vzatie obv. Ing. P. Z. a J. Š. do väzby. Obv. M. M. vyšetrovateľ zo zadržania prepustil.

Okresný prokurátor v T. podal návrh na vzatie Ing. P. Z. a J. Š. do väzby z dôvodov § 67 ods. 1 písm. b, c Trestného poriadku.

Sudkyňa Okresného súdu v Trenčíne uznesením č. 3 Tp 39/2005 dňa 25. 2. 2005 s účinnosťou   o 17,15   hod.   obvinených   zo   zadržania   prepustila.   Svoje   rozhodnutie zdôvodnila aj tým, že nie sú dané žiadne dôvody väzby v zmysle ustanovenia § 67 Trestného poriadku. Uviedla, že zo svedeckých výpovedí je zrejmé, že svedkovia opoznali ako osobu, ktorá   sa   s nimi   kontaktovala   a zabezpečovala   podklady   k uzatváraniu   úverových   zmlúv obvineného   M.   M.,   ktorého   vyšetrovateľ   prepustil   zo   zadržania.   Sudkyňa   ďalej konštatovala, že práve u obvineného M. M. možno vyvodiť konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli   odôvodňovať   obavu   z ovplyvňovania   svedkov,   prípadne   marenia   objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie. (...)

Dňa 28. 4. 2005 vyšetrovateľ OR PZ Úradu justičnej a kriminálnej polície v T. pod č. ORP-513/OEK-TN-2005   mne   aj   M.   M.   vzniesol   nové   obvinenie   pre   trestný   čin poisťovacieho   podvodu   podľa   §   250c   ods.   1,   3   Trestného   zákona   a zadržal   mňa   aj obvineného   M.   M.   Obvineného   M.   M.   neskôr   zo   zadržania   prepustil.   U mňa   dal prokurátorovi   podnet   na   podanie   návrhu   na   moje vzatie   do   väzby.   Na   základe   návrhu Okresného prokurátora v T. ma sudkyňa Okresného súdu v Trenčíne z dôvodov § 67 ods. 1 písm. c Trestného poriadku vzala dňa 29. 4. 2005 do väzby. (...)

Krajský súd v Trenčíne uznesením č. 2 Tpo 49/05 dňa 26. 5. 2005 moju sťažnosť zamietol. (...)

Podľa ustanovenia § 163 ods. 4 Trestného poriadku účinného od 1. 8. 2004 ak v priebehu   vyšetrovania   vyjde   najavo,   že   obvinený   spáchal   pred   oznámením   vznesenia obvinenia   ďalší   čiastkový   útok   pokračovacieho   trestného   činu,   na   ktoré   sa   uznesenie o vznesení obvinenia nevzťahovalo, rozšíri vyšetrovateľ alebo policajný orgán obvinenie aj pre tento ďalší čiastkový útok pokračovacieho trestného činu.

Vyšetrovateľ sa uvedeným ustanovením neriadil. Okresný prokurátor, Okresný súd v Trenčíne ako aj Krajský súd v Trenčíne túto skutočnosť nevyhodnotili. Vyšetrovateľ mi vzniesol   dňa   28.   4.   2005   nové   obvinenie   pod   novým   číslom   ORP-513/OEK-TN-2005 a založil tak nový spis. Tým dosiahol, že v novom spise sa nenachádzali moje podania, z ktorých   bolo   vidieť,   že   som   sa   vyhýbal   akémukoľvek   konaniu,   ktoré   bolo   možné posudzovať ako dôvod väzby. Nemusel zadokumentovať od môjho prepustenie zo zadržania dňa 25. 2. 2005 (a ani nebol zadokumentovaný) žiadny dôkaz, ktorý by odôvodňoval moje vzatie do väzby. Dňa 10. 5. 2005 po mojom vzatí do väzby vyšetrovateľ vec vedenú pod číslom ORP-513/OEK-TN-2005 spojil pod vec vedenú pod číslom ORP-231/OEK-TN-2005. (...) Z rozhodnutí   Okresného   súdu   v Trenčíne   ako   aj   Krajského   súdu   v Trenčíne   je zrejmé,   že   sa   uvedeným   porušením   Trestného   poriadku   nezaoberali.   Naviac   nebol produkovaný žiadny dôkaz, z ktorého by vyplývala nutnosť môjho vzatia do väzby. Súdy rozhodovali   a dôvodili   len   predpokladmi.   Naviac   nezákonné   a účelové   konanie vyšetrovateľa tolerovali a nevyvodili z nich procesné dôsledky a to aj napriek tomu, že je z konania   vyšetrovateľa   zjavné,   že   ide   o svojvoľný   postup   orgánov   činných   v trestnom konaní. Tým došlo k porušeniu ústavou zaručenej rovnováhy medzi oprávnenými záujmami štátu. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že v štáte rozhoduje polícia o tom kto bude vzatý do väzby. (...)

(...)   Protiústavnými   rozhodnutiami   Okresného   súdu   v Trenčíne   a Krajského   súdu v Trenčíne   tak   ako   je   to   vyššie   uvedené,   boli   porušené   moje   ústavné   práva   a slobody zaručené ustanovením čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa môjho názoru ako podnecovateľa – občana Slovenskej republiky je spôsob a dôvody, pre ktoré som bol vzatý do väzby nezákonný a nedôvodný.

Na základe uvedeného (...) navrhujem,   aby Ústavný súd Slovenskej republiky po prerokovaní tohto podnetu tento prijal a takto rozhodol:

1. Okresný súd v Trenčíne uznesením 5 Tp 85/2005 zo dňa 29. 4. 2005, ktorým ma vzal do väzby,

2.   Krajský   súd   v Trenčíne   uznesením   2   Tpo   49/05   zo   dňa   26.   5.   2005,   ktorým zamietol   sťažnosť,   ktorú   som   podal   proti   uzneseniu   5   Tp   85/2005   zo   dňa   29.   4.   2005 porušili moje ústavné práva zaručené čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (...).

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 220/04).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa zaručených   v čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   5   Tp   85/05 z 29. apríla   2005,   ktorým   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby,   tým,   že   sa   okresný   súd   pri rozhodovaní   o väzbe   sťažovateľa   nezaoberal   porušením   Trestného   poriadku,   ktorého   sa v prípravnom   konaní mal   dopustil   vyšetrovateľ   neuplatnením   ustanovenia   §   163   ods.   4 Trestného poriadku, pri vydaní uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľovi z 28. apríla 2005 pod sp. zn. ČVS: ORP-513/OEK-TN-2005, ako aj tým, že podľa názoru sťažovateľa neexistoval žiaden dôvod väzby, a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 49/05 z 26. mája 2005,   ktorým   krajský   súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uvedenému   rozhodnutiu okresného súdu.

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu okresného súdu vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd v danom prípade nemá právomoc preskúmavať rozhodnutie okresného súdu,   pretože   jeho   postup   a rozhodnutie   preskúmal   na   základe   opravného   prostriedku sťažovateľa   krajský   súd.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   (teda   vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Článok 17 ods. 2 a 5 ústavy obsahuje základné práva, ktoré v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy chránia všeobecné súdy v rozsahu svojich ústavou vymedzených oprávnení podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu na ochranu týchto základných práv vzniká len v takom prípade, v ktorom by sťažovateľ tvrdil a preukázal také skutkové okolnosti, ktoré   by   pripustili   záver   o porušení   ústavoprocesných   princípov   upravujúcich   ochranu týchto základných práv väzobnými súdmi. V žiadnom prípade nepostačuje tvrdenie o tom, že všeobecný súd vo väzobnom konaní nechránil tieto základné práva v súlade s predstavou sťažovateľa.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 49/05 z 26. mája 2005, ktorým krajský súd zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   5   Tp   85/05 z 29. apríla 2005, vyplývajú nasledovné relevantné skutočnosti:

„Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal podľa § 147 ods. 1 Tr. por. správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého   uznesenia   i konanie,   ktoré   mu   predchádzalo a zistil, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

Sudkyňa okresného súdu dôsledne zisťovala, či sú splnené formálne a materiálne podmienky pre vzatie obvineného Ing. P. Z. do väzby, teda či proti nemu bolo vznesené obvinenie,   či   bola dodržaná   zákonom   stanovená lehota,   v ktorej je   potrebné rozhodnúť o väzbe zadržanej osoby a či sú dané konkrétne skutočnosti z hľadiska existencie dôvodov väzby uvedených v § 67 ods. 1 Tr. por. Jej zistenia a z nich vyvodené závery, podľa ktorých u obvineného je daný dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por., pričom prijatie ponúknutej   peňažnej   záruky   ako   náhrady   väzby   nie   je   dôvodné,   sú   vecne   správne a v napadnutom uznesení náležite odôvodnené. Aj podľa zistení krajského súdu skutočnosť, že obvinený Ing. P. Z. je v posudzovanej veci dôvodne podozrivý z troch skutkov, ktoré vykazujú znaky pokračovacieho trestného činu poisťovacieho podvodu podľa § 250c ods. 1, 3 Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., čiastočne dokonaného a čiastočne v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. (spáchaného od 17. 11. 2003 do 10. 7. 2004), a súčasne v iných trestných veciach zatiaľ samostatne je trestne stíhaný pre pokračovací trestný čin úverového podvodu v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 250a ods. 1, 4 Tr. zák. spáchaného štyrmi dielčími skutkami v období od 12. 8. 2004 do 24. 11. 2004, ktorými mala byť leasingovej spoločnosti spôsobená škoda takmer dva milióny Sk,   a pre pokus spolupáchateľstva trestného činu poisťovacieho podvodu podľa § 8 ods. 1, § 9 ods. 2, § 250c ods. 1, 3 Tr. zák. spáchaného 9. 1. 2003, je takou konkrétnou skutočnosťou, ktorá odôvodňuje   obavu,   že   pri   pobyte   na   slobode   by   obvinený   mohol   pokračovať   v páchaní majetkovej   trestnej   činnosti   podvodného   charakteru.   Pri   rozhodnutí   sudkyne   o vzatí obvineného do väzby boli dodržané lehoty uvedené v ustanovení § 77 ods. 1, 2 Tr. por. a správny   je   tiež   výrok,   ktorým   sudkyňa   stanovila   začiatok   väzby   u obvineného   dňom a hodinou, kedy došlo k obmedzeniu jeho osobnej slobody.“

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jeho právomoc v konaní o sťažnostiach, ktorými sa napádajú rozhodovanie a postupy všeobecných súdov vo väzobných veciach, je daná predovšetkým na preskúmanie, či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, či rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, či o väzbe rozhodol súd, či obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 67 ods. 1 Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené v odseku 2 tohto ustanovenia, či osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd v danom prípade vo svojej rozhodovacej činnosti postupoval spôsobom, ktorý ustanovuje zákon a to vo vzťahu k čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 55/98).

Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery   krajského súdu   pri   rozhodovaní o väzbe sťažovateľa   o   existencii   a relevantnosti uvedeného zákonného dôvodu väzby alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Za   zjavne   neopodstatnenú   považuje   ústavný   súd   predmetnú   ústavnú   sťažnosť   aj v časti,   v   ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   článkov   ústavy   konaním okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o väzbe, v ktorom sa podľa sťažovateľa nezaoberali   porušením   Trestného   poriadku   vyšetrovateľom   pri   vznesení   obvinenia   jeho osobe   28.   apríla   2005   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-513/OEK-TN-2005.   Ústavný   súd   závery o zjavnej neopodstatnenosti opiera o skutočnosť, že sťažovateľ pred všeobecnými súdmi nenamietal   porušenie   Trestného   poriadku   v tom   zmysle,   ako   ho   opísal   v sťažnosti   pred ústavným súdom.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   vyšetrovateľ   mu   mal   obvinenie   podľa   §   163   ods.   4 Trestného poriadku rozšíriť v konaní, v ktorom mu už bolo vznesené (sp. zn. ČVS: ORP-231/OEK-TN-2005) a nie vzniesť obvinenie pod novou spisovou značkou teda v novom konaní   ČVS:   ORP-513/OEK-TN-2005.   Tým   mal   vyšetrovateľ   dosiahnuť   jednak   to,   že v tomto novom spise sa nenachádzali podania, z ktorých „bolo vidieť, že (...) sa vyhýbal akémukoľvek konaniu,   ktoré bolo možné posudzovať ako dôvod väzby“, a taktiež to, že nemusel zadokumentovať a ani nezadokumentoval od prepustenia sťažovateľa zo zadržania 25. februára 2005 v konaní pod sp. zn. ČVS: ORP-231/OEK-TN-2005 žiaden dôkaz, ktorý by odôvodňoval jeho vzatie do väzby.

Nie je vecou ústavného súdu interpretovať ustanovenia Trestného poriadku, pretože výklad zákonov prináleží v zásade všeobecným súdom, avšak podľa § 163 ods. 4 Trestného poriadku ak v priebehu vyšetrovania vyjde najavo, že obvinený spáchal pred oznámením vznesenia   obvinenia   ďalší   čiastkový   útok   pokračujúceho   trestného   činu,   na   ktorý   sa uznesenie o vznesení obvinenia nevzťahovalo, rozšíri vyšetrovateľ alebo policajný orgán obvinenie aj pre tento ďalší čiastkový útok pokračujúceho trestného činu. Pokračovaním v trestnom čine sa podľa § 89 ods. 19 Trestného zákona rozumie také konanie, ktorého jednotlivé   čiastkové   útoky   vedené   jednotným   zámerom   napĺňajú   skutkovú   podstatu rovnakého   trestného   činu,   sú   spojené   rovnakým   alebo   podobným   spôsobom   vykonania a blízkou súvislosťou v čase a predmete útoku. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že v konaní pod sp. zn. ČVS: ORP-231/OEK-TN-2005 mu bolo 23. februára 2005 vznesené obvinenie pre trestný čin úverového podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 250a ods. 1, ods. 4 Trestného zákona. V konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-513/OEK-TN-2005 mu bolo 28. apríla 2005 vznesené obvinenie pre trestný čin poisťovacieho podvodu podľa § 250c ods. 1 a ods. 3 Trestného zákona, ako aj pre trestný čin pokusu poisťovacieho podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 8 ods. 1 k § 9 ods. 2 k § 250c ods. 1, ods. 3 Trestného   zákona.   Sťažovateľ   v sťažnosti   pred   ústavným   súdom   priamo   neuviedol, v ktorom z konaní sa podľa jeho názoru mal vyšetrovateľ riadiť ustanovením § 163 ods. 4 Trestného poriadku, z kontextu sťažnosti však vyplýva, že tomu tak malo byť v konaní pod sp. zn. ČVS: ORP-231/OEK-TN-2005. Vzhľadom na podmienky vyžadované zákonom je zrejmé,   že   k postupu   podľa   tohto   ustanovenia   pri   vznesení   obvinenia,   resp. rozšírenia obvinenia pod sp. zn. ČVS: ORP-231/OEK-TN-2005 nemohlo dôjsť, pretože nešlo o ďalší skutok   pokračujúceho   trestného   činu,   teda   čiastkový   útok   napĺňajúci   rovnakú   skutkovú podstatu, pre ktorú už bol v tomto konaní stíhaný, ale o iný trestný čin. Námietka porušenia zákona v tomto ponímaní by bola teda zjavne bezúspešná.

Z odôvodnení   rozhodnutí   oboch   väzobných   súdov,   ako   aj   zo   sťažnosti   podanej sťažovateľom proti rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 5 Tp 85/05 z 29. apríla 2005 však nevyplýva, že by takéto porušenie zákona vyšetrovateľom bol namietal.

Navyše   dozor   nad   zachovávaním   zákonnosti   v prípravnom   konaní   vykonáva v zmysle ustanovení § 174 ods. 1 Trestného poriadku prokurátor. Podľa § 167 Trestného poriadku obvinený a poškodený majú právo kedykoľvek v priebehu vyšetrovania žiadať prokurátora, aby boli odstránené prieťahy vo vyšetrovaní alebo závady (nezákonný postup nevynímajúc) v postupe vyšetrovateľa alebo policajného orgánu. Ak sťažovateľ bol toho názoru, že vyšetrovateľ postupuje v prípravnom konaní v rozpore so zákonom, mal možnosť toto porušenie namietať pred príslušným dozor vykonávajúcim prokurátorom, a to jednak v rámci opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia z 28. apríla 2005, ako aj   v rámci   žiadosti   o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa   kedykoľvek   v priebehu prípravného konania. Z ústavnej sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva, že by tieto možnosti sťažovateľ využil.

Do   prípravného   konania   všeobecný   súd   vstupuje   v   prípade   potreby   závažných zásahov do práv a slobôd obvineného vrátane zásahu do jeho osobnej slobody (chránenej čl. 17 ústavy) vo forme väzby. Keďže súd rozhoduje o vzatí do väzby a tiež o jej ďalšom trvaní, primárne za ňu zodpovedá vrátane možného porušenia práv obvineného spojených s väzbou podľa čl. 17 ústavy. Rozhodovaním o väzbe v prípravnom konaní súd v zásade nemôže ovplyvniť priebeh prípravného konania, za ktoré zodpovedajú orgány prípravného konania,   takisto   ako   väzbu   nemôžu   zásadnejšie   ovplyvniť   orgány   prípravného   konania, ktoré za ňu ani primárne nezodpovedajú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2006