znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 155/05-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. M., bytom B., a M. M., bytom B., zastúpenej advokátom   JUDr. M.   M.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 169/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. M. a M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2005 doručená sťažnosť JUDr. M. M., bytom B., a M. M., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prerokovanie   ich   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 169/04.

Sťažovatelia žiadali, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal ústavný súd nález, ktorým   by vyslovil   porušenie   označených   základných   práv   postupom   okresného súdu v sťažnosťou napadnutom konaní, priznal im primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk a náhradu „trov právneho zastúpenia M. M. (zatiaľ)...“.

1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia 31. mája 2004 podali na okresnom súde   návrh „na   ochranu   pred   nezákonným   zásahom   Policajného   zboru   Slovenskej republiky zo dňa 30. 4. 2004...“.   Týmto návrhom sa domáhali „... vzhľadom na hrozbu opakovania zásahu Policajného zboru..., aby Slovenskej republike, ministrovi vnútra SR, Policajnému zboru... a jeho príslušníkom bolo zakázané pokračovať v porušovaní ústavnej záruky   na   nedotknuteľnosť   osoby   a súkromia   sťažovateľov“.   Okresný   súd „...   vydal uznesenie   o zastavení   konania   a postúpení   veci   príslušnému   orgánu   Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru B.   A to ešte 17. 8. 2004. Sťažovateľom bolo doručené až v dňoch 22. a 23. 9. 2004 a sťažovatelia podali odvolanie proti tomuto uzneseniu. Súd toto uznesenie pravdepodobne zrušil“.

2. Sťažovatelia ďalej uviedli, že «... dňa 19. 11. 2004 sa uskutočnilo pojednávanie... označené   ako   „informatívny   výsluch“...»,   na   ktorom „...   samosudkyňa   ústne   bez protokolácie do zápisnice upozornila sťažovateľov, že vec bude postúpená na Najvyšší súd Slovenskej republiky“.

3. Okresný súd „... dňa 10. 3. 2005 vydal uznesenie o postúpení veci Najvyššiemu súdu SR“. Toto uznesenie „... až 5. 5. 2005 bolo postúpené z dôvodu vecnej príslušnosti na Najvyšší súd...“.

Podľa názoru sťažovateľov „otázka vecnej príslušnosti mala byť riešená okamžite po doručení návrhu na súd“, a nie až „... po takmer 10 mesiacoch odo dňa podania návrhu...“.

4. Sťažnosti na prieťahy v konaní podľa príslušných ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe súdov)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“),   resp. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), sťažovatelia nepodali „... pretože po 19. 11. 2004 sme očakávali, že postúpenie   bude čoskoro a po 5.   4.   2005,   keď bolo   uznesenie   o postúpení   expedované sťažovateľom   už   sťažnosť   by   nemala   účinok,   nakoľko   bolo   zrejmé,   že   k vykonaniu postúpenia   dôjde   čoskoro“.   Sťažovatelia   neuviedli   (resp.   nepredložili)   žiadny   dôkaz preukazujúci urgovanie vytýčenia termínu pojednávania alebo urýchlenia priebehu konania vo veci, prípadne iný dôkaz preukazujúci ich náležitý záujem o priebeh konania.

5. Podľa názoru sťažovateľov okresný súd svojím postupom v predmetnom konaní porušil nimi označené základné práva.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby jeho záležitosť   bola... v primeranej lehote prejednaná...

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   prerokuje   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal... iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 citovaného právneho predpisu ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie,   že   okresný   súd   v napadnutom   konaní   porušil základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a právo   na   to,   aby   ich   záležitosť   bola   v primeranej   lehote   prejednaná, zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc   z vyššie   uvedených   skutočností   (pozri   vyššie   body   1   až   3   I.   časti odôvodnenia tohto rozhodnutia) ústavný súd konštatuje, že namietané konanie od nápadu veci na okresný súd (31. mája 2004) do rozhodnutia o jej postúpení Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (10. marca 2005) trvalo necelých desať mesiacov, pričom okresný súd nebol nečinný a vykonal už vyššie uvedené úkony, z ktorých je právne relevantný najmä „informatívny výsluch“ (pozri vyššie bod 2 I. časti odôvodnenia), keď sa, ako to tvrdia sťažovatelia vo svojej sťažnosti „... otázka príslušnosti súdu... javila byť pomerne jasnou...“.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 42/01, II. ÚS 21/02, III. ÚS 102/02, I. ÚS 58/04) ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc   z vyššie   uvedených   skutočností   (najmä   z celkovej   doterajšej   dĺžky predmetného   konania,   procesných   úkonov   vykonaných   okresným   súdom,   ako   aj skutočnosti, že vo veci už koná vecne príslušný súd) zastáva ústavný súd názor, že prípadné prijatie sťažnosti na ďalšie konanie by v konečnom dôsledku neviedlo k zisteniu takých nedostatkov   v postupe   okresného   súdu,   ktoré   by   odôvodňovali   vyslovenie   porušenia sťažovateľmi   označených   základných   práv.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť odmietol:

-   jednak   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   spočívajúcu   v tom,   že   celková   dĺžka doterajšieho konania (10 mesiacov) spolu s postupom súdu (ním vykonanými procesnými úkonmi) vylučuje, aby konanie sp. zn. 10 C 169/04 bolo možné pokladať za konanie so zbytočnými prieťahmi podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru;

-   ako   aj   z dôvodu   jej   neprípustnosti   (§   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde). Sťažovatelia   nevyužili   účinný   právny   prostriedok   nápravy   daný   im   príslušnými ustanoveniami   zákona   o štátnej   správe   súdov,   resp.   zákona   o súdoch   a ani   v sťažnosti neprezentovali dôkazy preukazujúce ich náležitý záujem o rýchlosť priebehu namietaného konania (pozri vyššie bod 4 I. časti odôvodnenia). Dôvody nepodania sťažnosti uvádzané sťažovateľmi (pozri už spomínaný bod 4) nemajú podľa názoru ústavného súdu charakter „dôvodov hodných osobitného zreteľa“, tak ako to predpokladá vyššie citovaná právna norma (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Na   rámec   vyššie   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vo   vzťahu k sťažovateľovi   JUDr.   M.   M.   sťažnosť   nespĺňa   aj   podmienku   ustanovenú   § 20   ods.   2 zákona o ústavnom súde (splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom), čím napĺňa dôvod na jej odmietnutie pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Podľa stabilného právneho názoru ústavného súdu predmetná povinnosť (zastúpenia advokátom) musí byť splnená bez ohľadu na profesijné postavenie sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2005