znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 155/03-30

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo   sudcov   Lajosa   Mészárosa   a Daniela   Švábyho   na   neverejnom   zasadnutí   28. januára 2004 prerokoval prijatú sťažnosť J. S., bytom V., zastúpeného advokátkou Mgr. V. H., L., vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. D 1354/91 (Dnot 218/95) a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. D 1354/91 (Dnot 218/95) p o r u š i l   právo J. S., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na prerokovanie veci   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. J. S. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré mu je Okresný súd Zvolen povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. J. S.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Zvolen   povinný   vyplatiť advokátke Mgr. V. H., Advokátska kancelária, L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 10. septembra 2003 č. k. I. ÚS 155/03-16 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. S., bytom V., (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátkou   Mgr.   V.   H.,   L.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 1354/91 (Dnot 218/95).

1.1 Sťažovateľ žiadal vysloviť nálezom, že postupom okresného súdu v predmetnej dedičskej veci boli porušené jeho vyššie označené základné práva, a priznať mu primerané finančné   zadosťučinenie   „ako   nemajetkovú   ujmu   spôsobenú   odporcom   pri   prejednávaní veci vo výške 750 000 Sk“. Oprávnenosť tejto požiadavky „opiera o existenciu sústavnej psychickej záťaže navrhovateľa v súvislosti s vedeným dedičským konaním“ ako aj o to, že „...   existujúci   stav   právnej   neistoty   znemožňujúci   dispozíciu   s majetkom   patriacim poručiteľke,   ktorý   v dôsledku   plynutia   času   sa   znehodnocuje,   navrhovateľ   nemôže brať z neho úžitky a vôbec je obmedzený vo výkone vlastníckych práv“.

1.2   Sťažovateľ   žiadal   tiež   uložiť   okresnému   súdu   povinnosť   zaplatiť   mu   trovy právneho zastúpenia, ktoré bližšie nešpecifikoval.

2.   Na   základe žiadosti   ústavného súdu   sa   k veci   písomne vyjadril   okresný   súd, zastúpený   jeho predsedníčkou,   vyjadrením   č.   Spr.   2221/03   z 20. októbra   2003 (právna zástupkyňa sťažovateľky nezaujala písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu).

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať ďalšie   objasnenie   veci   namietaného porušenia   práva   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu boli alebo neboli porušené označené základné práva (I. ÚS 40/02, I. ÚS 38/03, I. ÚS 41/03).

II.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. D 1354/91 (Dnot 218/95) a písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania: Na okresnom súde sa viedlo konanie pod sp. zn. D 1354/91 po nebohej M. O. (ďalej len „poručiteľka“), ktorá zomrela 17. júna 1991. Vo veci konalo najprv Štátne notárstvo vo Zvolene a po zrušení štátnych notárstiev konal vo veci od 1. januára 1993 okresný súd. Dedičmi po poručiteľke boli jej syn J. O., dcéry M. K. a A. S., ako aj manžel poručiteľky Š. O..Z obsahu   zápisnice   o predbežnom   vyšetrení   z 28.   augusta   1991   vyplýva,   že poručiteľka   v závete   z 21.   mája   1990   (sp.   zn.   N   167/90)   vydedila   svoju   dcéru   A.   S. (zápisnica o vydedení sp. zn. N 168/90 z toho istého dňa) a celé dedičstvo dala v prospech svojej dcéry M. a syna J..

Štátny notár rozhodnutím z 26. septembra 1991 odkázal vydedenú dedičku (ktorá namietala dôvody vydedenia a závet) na podanie žaloby okresnému súdu proti ostatným dedičom o určenie neexistencie dôvodov vydedenia a závetu a dediča J. O., aby podal na súde   návrh   na určenie,   že   do   dedičstva   nepatrí vyvlastňovacia   náhrada   (za vyvlastnené nehnuteľnosti)   vo   výške   180   440   Sk,   ktorú   mal   dostať   od   poručiteľky   do   daru.   Do ukončenia občianskoprávnych sporov vo vyššie uvedených veciach štátny notár dedičské konanie prerušil.

Dedička M. K. návrhom z 22. novembra 1994 žiadala pokračovať v prerušenom dedičskom konaní po poručiteľke, konať o dedičstve po už nebohom manželovi poručiteľky Š. O. (zomrel 24. marca 1992); zistiť predmet dedičstva v katastrálnom území Samoterč a „rozdeliť dedičské nároky“ zákonným dedičom. K návrhu pripojila rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 13 Co 380/94-116 z 30. septembra 1994, ktorým   bol   potvrdený   prvostupňový   rozsudok   o zamietnutí   návrhu   dediča   J.   O.,   že   do dedičstva po poručiteľke nepatrí suma 180 440 Sk.

Konanie   o určenie,   že   dôvody   vydedenia   a závetu   neboli   dané,   bolo   uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   9   C   311/91   zo   16.   decembra   1992   zastavené   z dôvodu   úmrtia navrhovateľky 26. júla 1992 (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 22. novembra 1993). V konaní o určenie predmetu dedičstva vedenom pod sp. zn. 12 C 250/91 bol prvostupňový rozsudok potvrdený 30. septembra 1994 rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co 380/94 (nadobudnutie jeho právoplatnosti nebolo možné zo súdneho spisu ani z vyjadrení   účastníkov   konania   zistiť).   Súdny   spis   vo   veci   sp.   zn.   12   C   250/91   bol z krajského súdu vrátený na okresný súd 27. októbra 1994.

Podľa   úradného   záznamu   z 26.   júna   1995   bol   spis   sp.   zn.   D   1354/91 z občianskoprávneho   oddelenia   okresného   súdu   toho   istého   dňa   vrátený   do   dedičskej kancelárie uvedeného súdu.

Okresný súd 4. júla 1995 poveril notárku JUDr. M. so sídlom vo Zvolene vykonať úkony spojené s konaním o dedičstve vedeným pod sp. zn. D 1354/91 vo funkcii súdneho komisára.

Notárka   4. augusta   1995 vyzvala   dedičku M. K., aby   doplnila   svoj   návrh z 22. novembra 1994.

Podľa zápisnice (Dnot 218/95) vo veci sp. zn. D 1354/91 z 26. októbra 1995, za prítomnosti dedičov J. O. a M. K. (dedičia A. S. a Š. O. medzičasom zomreli), bol zistený nový okruh dedičov:

-M. K. (ďalej len „dedič č. 1“),

-J. O. (ďalej len „dedič č. 2“),

-J. S., dedič po nebohej A. S., jej syn (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľ, ďalej aj „dedič č. 3“),

-M. S., dedič po nebohej A. S., jej syn (ďalej len „dedič č. 4“),

-Š. S., manžel nebohej A. S. (ďalej len „dedič č. 5“).Dedičia č. 3 a č. 4 boli odkázaní na podanie žaloby okresnému súdu o vyslovenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení (obe z 21. mája 1990) vzťahujúcich sa na ich nebohú matku A. S., a to z dôvodu, že v konaní sp. zn. 12 C 250/91 bola znalecky preukázaná nespôsobilosť   poručiteľky   (M. O.)   na   právne   úkony. Uznesením   okresného   súdu z 21. novembra 1995 bola uložená vyššie uvedená povinnosť (odkázanie na súd) dediča č. 3 a č. 4 a dedičské konanie bolo prerušené do rozhodnutia súdu o ich   žalobách, t. j. do 10. júna 1998.

Vychádzajúc z vyššie uvedenej zápisnice ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa dňom   26.   októbra   1995   stal   účastníkom   konania   v procesnom   postavení   dedič   (č.   3) v dedičskej veci sp. zn. D 1354/91 (po poručiteľke M. O.) vedenej na okresnom súde.Podľa úradného záznamu z 27. júla 1998 bol daný pokyn pre dedičskú kanceláriu, aby dedičský spis predložila súdnej komisárke (notárke) na ďalšie konanie.

Na   pojednávaní   konanom   3.   septembra   1998   nebola   dosiahnutá   dohoda   dedičov o vyporiadaní dedičstva, bol zostavený súpis aktív a pasív a vypracovaný návrh uznesenia o určení všeobecnej ceny majetku poručiteľky (čistá hodnota dedičstva v sume 252 376 Sk) a o potvrdení nadobudnutia dedičstva dedičmi (dedičia č. 1 a č. 2 po 1/3; dedičia č. 3 až 5 po 1/9). Predmetný návrh schválil okresný súd uznesením č. k. D 1354/91-66, Dnot 218/95 z 23.   septembra   1998   (uznesenie   bolo   doručené   dedičom   v období   od   29.   októbra   do 2. novembra 1998).

Uznesením z 24. septembra 1998 okresný súd vyrubil dedičské (notárske) poplatky. Dedič   č.   2 podal   10.   októbra   1998   odvolanie   proti   vyššie   uvedenému   uzneseniu o určení dedičstva   (žiadal   určiť   skutočnú   cenu   majetku   poručiteľky,   do   pasív dedičstva zahrnúť jeho náklady na opateru poručiteľky v sume 112 000 Sk). Toto odvolanie bolo doručené ostatným dedičom na vyjadrenie v čase od 27. do 30. novembra 1998.

Dedič č. 3 podal 24. novembra 1998 odvolanie proti uzneseniu o vyrubení poplatkov (odvolanie bolo doručené ostatným dedičom v čase od 18. do 29. januára 1999).

Dedič č. 2 podal 15. februára 1999 odvolanie proti uzneseniu o vyrubení poplatkov a namietal tiež nezaradenie hnuteľných vecí do dedičstva.

Spis s odvolaniami bol 24. februára 1999 doručený krajskému súdu.Druhostupňové   rozhodnutia   (č.   k.   13   Co   64/99-81   zo   16.   marca   1999   o zrušení uznesenia   okresného   súdu   o dedičstve   a č.   k.   13   Co   68/99-83 o zrušení   uznesenia o poplatkoch   z toho   istého   dňa   a o vrátení   oboch   rozhodnutí   na   ďalšie   konanie)   boli okresnému súdu doručené 23. marca 1999 a účastníkom konania v čase od 29. marcado 13. apríla 1999.

Na   l.   č.   85   posudzovaného   dedičského   spisu   je   osvedčenie   o dedičstve   (sp.   zn. D 12 58/92, Dnot 65/93) z   5. mája 1997 po poručiteľovi Š. O. (zomrel 24. marca 1992), ktorého dedičmi boli dedičia č. 1 až 4 (ako v posudzovanom konaní).

Dňa 21. apríla 1999 notárka žiadala Okresný súd v Lučenci o zapožičanie dedičského spisu po nebohej A. S. (zomrelej 26. júla 1992, dcére poručiteľky M. O.).

Dňa 30. apríla 1999 žiadala notárka okresný súd o predloženie dedičského spisu po nebohom Š. O..

Dňa 12. mája 1999 notárka žiadala z katastra nehnuteľností údaje o nehnuteľnostiach v katastrálnom území Samoterč.

Na pojednávaní konanom 25. augusta 1999 dedič č. 4 namietal zaujatosť notárky. Pojednávanie bolo prerušené do rozhodnutia okresného súdu o predmetnej námietke.Okresný súd uznesením č. k. D 1354/91-95 zo 14. septembra 1999 nevylúčil notárku z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci (uznesenie doručené účastníkom v čase od 17. do 20. septembra 1999).

Dedičský spis bol predložený 14. októbra 1999 notárke na ďalšie konanie.Na l. č. 98 – zápisnica z pojednávania bez uvedenia dátumu jeho konania, je uvedený návrh uznesenia o určení všeobecnej ceny majetku poručiteľky a nehnuteľností patriacich do dedičstva (v katastrálnom území Samoterč); návrh uznesenia o určení vecí patriacich do dedičstva po nebohom Š. O. (pozostalý manžel M. O., zomrel 24. marca 1992) a poučenie dedičov č. 3 a č. 4, aby pojatie sporného obnosu 180 440 Sk do dedičstva uplatnili na súde.Okresný súd uznesením č. k. D 1354/91-100 z 29. októbra 1999 určil všeobecnú cenu majetku poručiteľky a preživšieho manžela; určil veci patriace do dedičstva po poručiteľke a veci   patriace   jej   manželovi;   určil   všeobecnú   cenu   majetku   poručiteľky   a potvrdil nadobudnutie dedičstva dedičmi č. 1 až 4. Dňa 5. novembra 1999 okresný súd predložil dedičský spis notárke na prepracovanie odôvodnenia uznesenia v časti o jej odmene a takto upravené (prepracované) uznesenie prijal pod č. k. D 1354/91-103 dňa 25. novembra 1999 (uznesenie bolo doručené účastníkom v čase od 24. decembra 1999 do 14. januára 2000).Dňa 10. januára 2000 napadol vyššie uvedené uznesenie dedič č. 2 odvolaním. Žiadal určiť novú všeobecnú cenu majetku poručiteľky (po odpočítaní už vyššie uvedených pasív), novú   cenu   nehnuteľností   a do   dedičstva   pojať   aj   hnuteľné   veci.   Napadol   aj   uznesenie o poplatkoch.

Dňa 26. januára 2000 podal proti predmetnému uzneseniu odvolanie aj dedič č. 3 (sťažovateľ), žiadal pojať do dedičstva aj spornú sumu 180 440 Sk a hnuteľné veci.Po doplnení (o vyjadrenia účastníkov k odvolaniam) bol dedičský spis doručený na krajskému súdu 12. mája 2000.

Dňa 14. júla 2000   bolo okresnému   súdu   doručené   druhostupňové   uznesenie (č.   k.   13 Co   1186/2000-114   zo   4.   júla   2000),   ktorým   bolo   uznesenie   okresného   súdu o dedičstve   zrušené   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie   (uznesenie   krajského   súdu   bolo doručené účastníkom v čase od 1. do 3. augusta 2000).

Dňa 4. septembra 2000 bol predmetný dedičský spis predložený notárke na ďalšie konanie.

Dňa 24. septembra 2000 okresný súd rozhodol o poplatkoch z dedičstva.Notárka 20. novembra 2000 žiadala Okresný úrad v Poltári, katastrálny odbor (ďalej len „katastrálny úrad“), o výpis z pozemkovej knihy katastrálneho územia Ipeľský Potok a Samoterč.

Dňa 26. februára 2001 notárka žiadala katastrálny úrad o zaslanie BPEJ ohľadom predmetných nehnuteľností.

Katastrálny úrad žiadal 5. marca 2001 notárku o predloženie ďalších identifikačných údajov k jej žiadosti ( zaslané okresným súdom 13. marca 2001).

  Katastrálny úrad 25. apríla 2001 žiadal ďalšie podklady od notárky (zaslané 26. apríla 2001).

Notárka žiadala 27. apríla 2001 katastrálny úrad o predloženie požadovanej BPEJ.Katastrálny   úrad   doručil   notárskemu   úradu   11.   júla   2001   stanovenie   BPEJ predmetných nehnuteľností.

Dňa   17.   júla   2001   notárka   predvolala   dedičov   na   pojednávanie   stanovené   na 24. august 2001.

Dedička č. 1 ospravedlnila 7. augusta 2001 svoju neúčasť na pojednávaní.Na   pojednávaní   konanom   24.   augusta   2001   za   prítomnosti   dedičov   č.   2   a č.   3 notárka poučila prítomných, že sporné aktíva, resp. pasíva je potrebné uplatniť žalobou na súde. Pojednávanie bolo odročené najprv na 7. september 2001 a následne na 5. október 2001.Dňa 24. augusta 2001 notárka vytýčila nový termín pojednávania na 12. október 2001.Dedička č. 1 3. októbra 2001ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní.Na pojednávaní konanom 12. októbra 2001 boli prítomní dedičia č. 2 a č. 4 a svedok Š.   S.   (z   V.).   Dedič   č.   2   žiadal   zaradiť   ním   konkretizované   hnuteľné   veci   (údajne „odcudzené“ ostatnými dedičmi) do dedičstva. Dedič č. 4 poprel jeho tvrdenie a uviedol, že predmetné   hnuteľné   veci   im   poručiteľka   darovala.   Uvedené   potvrdil   na   pojednávaní prítomný svedok. Notárka konštatovala spor medzi dedičmi (hnuteľné veci, náklady dediča č. 2 vynaložené na opateru poručiteľky) a odporučila vec riešiť podaním žaloby na súde. Notárka   navrhla   súdu   ustanoviť   znalca   z odboru   lesného   hospodárstva   na   určenie   ceny lesných   porastov   tvoriacich   predmet   dedičstva   (katastrálne územie   Samoterč   a Málinec) a uložiť dedičom povinnosť zložiť zálohu na znalecké dokazovanie.

Okresný súd uznesením z 24. októbra 2001 ustanovil znalca a uložil dedičom zložiť zálohu na znalečné (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. novembra 2001 a znalcovi bolo doručené 14. novembra 2001).

Dedička   č.   1   dňa   16.   novembra   2001   oznámila   okresnému   súdu,   že   ona   znalca nežiadala a nemá peniaze na zálohu.

Okresný súd vyzval 17. decembra 2001 znalca, aby si prevzal dedičský spis sp. zn. D 1354/91 („ak ho potrebuje“), a 14. januára 2002 urgoval u znalca predloženie znaleckého posudku.

Znalec predložil   31.   januára   2002   znalecký   posudok   č.   1/2002.   Okresný   súd   ho 31. januára 2002 vyzval, aby predložil ešte ďalšie 2 odpisy posudku.

Uznesením z 11. februára 2002 č. k. D 1354/91-188 priznal okresný súd znalcovi odmenu (uznesenie doručené účastníkom v čase od 18. februára do 14. marca 2002).Dňa 8. apríla 2002 sudca uložil kancelárii predložiť dedičský spis notárke na ďalšie konanie (doručené 22. mája 2002).

Dňa 27. mája 2002 predvolala notárka dedičov na pojednávanie v termíne 14. júna 2002 a následne 3. júna 2002 vytýčila nový termín pojednávania na 20. jún 2002.

Pojednávanie konané 20. júna 2002 (za účasti dediča č. 2) bolo pre ospravedlnenú neprítomnosť dedičov odročené na 3. júl 2002. Dedič č. 1 (28. júna 2002) a dedič č. 3 (3. júla   2002)   ospravedlnili   svoju   neúčasť   na   tomto   pojednávaní   (pojednávanie   bolo odročené na neurčito).

Notárka   9.   septembra   2002   predvolala   dedičov   na   pojednávanie   v termíne 27. septembra 2002 (predvolanie doručené dedičom 10. septembra 2002). Dedička č. 1 dňa 25. septembra ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní.

Na pojednávaní konanom 27. septembra 2002 (za účasti dedičov č. 2, č. 3 a č. 4) notárka   určila   všeobecnú   cenu   majetku   poručiteľky   a preživšieho   manžela   sumou 200 776 Sk, určila nehnuteľnosti patriace do dedičstva (v katastrálnom území Samoterč, Ipeľský Potok, Málinec), určila všeobecnú cenu majetku poručiteľky sumou 100 388 Sk, potvrdila   dedičstvo   pre   jednotlivých   dedičov   a určila   odmenu   notárke.   Podľa   úradného záznamu dedičia odmietli túto zápisnicu podpísať.

Okresný súd uznesením č. k. D 1354/91-248 z 9. októbra 2002 rozhodol v zmysle vyššie uvedenej zápisnice.

Dedič   č.   2   napadol   uznesenie   okresného   súdu   6.   novembra   2002   odvolaním (odvolanie bolo doručené 19. novembra 2002 dedičom č. 1, č. 3 a č. 4).

Dedič   č.   3   podal   proti   uzneseniu   okresného   súdu   7.   januára   2003   odvolanie (odvolanie bolo doručené ostatným dedičom na vyjadrenie 14., resp. 15. januára 2003).Dňa 11. februára 2003 bol dedičský spis s odvolaniami doručený krajskému súdu.Krajský   súd   uznesením   č.   k.   13   CoD   6/2003-260   z 9.   apríla   2003   potvrdil prvostupňové rozhodnutie o dedičstve (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 4. júna 2003).

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   D   1354/91   (Dnot   218/98),   ktorého   predmetom   je prejednanie   a rozhodnutie   v dedičskej   veci,   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...)   prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, a práva zaručeného v čl. 6 ods.   1 dohovoru, t. j. práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote.

2. Sťažovateľ považuje predmetné konanie o dedičstve za neprimerane dlhé (v čase podania   sťažnosti   trvajúce   takmer   dvanásť   rokov),   aj   keď   uznáva,   že   jeho   účastníci iniciovali počas jeho trvania súdne spory o neplatnosť závetu a listiny o vydedení, resp. o určenie, či majetok patrí do dedičstva, a zároveň využívali svoje právo podať odvolanie proti   jednotlivým   rozhodnutiam   a uzneseniam   súdu   meritórnej   i procesnej   povahy. V jednotlivostiach poukazuje na zbytočné prieťahy v rámci konania vedeného na Okresnom súde   Zvolen   pod   sp.   zn.   12   C   250/91,   ktorého   celkovú   dĺžku   v   trvaní   troch   rokov nepovažuje   vzhľadom   na   obťažnosť   prípadu   za   dôvodnú,   ďalej   vytýka   obdobie   od 25. októbra   1994,   keď krajský   súd   zaslal spis   okresnému   súdu,   do   27.   júna 1995,   keď okresný súd postúpil vec súdnemu komisárovi na ďalšie konanie až na urgenciu účastníčky konania, t. j. po ôsmich mesiacoch, ako aj na obdobie posledných piatich rokov, keď podľa názoru sťažovateľa mal byť postup súdu, resp. notára ako súdneho komisára „sústredenejší a efektívnejší,   čo   by   v konečnom   dôsledku   mohlo   viesť   k poskytnutiu   právnej   istoty navrhovateľovi   právoplatným   skončením   veci“.   Poukazuje   taktiež   na   odôvodnenie uznesenia krajského súdu sp. zn. 13 Co 1186/2000 zo 4. júla 2000, ktorým bolo uznesenie o dedičstve zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie, kde krajský súd konštatuje, že okresný súd   nepostupoval   uvedeným   spôsobom,   hoci   mu   tento   postup   uložil   odvolací   súd   už v uznesení sp. zn. 13 Co 64/99 zo 16. marca 1999.

3. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení z 20. októbra 2003 k priebehu konania uviedla, že „spis D 1354/91sa viedol na Okresnom súde vo Zvolene od 01. 01. 1993 a právoplatne sa vec skončila 04. 06. 2003.

Od 26. 09. 1991 – 30. 09. 1994 a opätovne od 26. 10. 1995 – 10. 06. 1998 bolo dedičské konanie prerušené – čakalo sa na skončenie občiansko-právnych sporov.

Vo veci bolo nariadené znalecké dokazovanie, bola vznesená námietka zaujatosti voči súdnej komisárke, pojednávania boli odročené pre neprítomnosť účastníkov a PN a vec bola 3 x predložená Krajskému súdu v B. Bystrici z dôvodu odvolania, tieto skutočnosti mali tiež vplyv na dĺžku súdneho konania.

Išlo   o spor   náročný   na   dokazovanie,   v ktorom   jeho   ďalší   postup   závisel   od právoplatného   skončenia   občiansko-právnych   vecí.   V týchto   obdobiach   bolo   konanie prerušené. Mám za to, že sťažnosť na prieťahy zo strany sudcu alebo súdnej komisárky z toho titulu nie je odôvodnená“.

4. Sťažovateľ nevyužil možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu okresného súdu.

5. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,   I. ÚS 54/02,   II. ÚS 32/02). Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval aj v danom prípade.

5.1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania je prejednanie a rozhodnutie dedičskej veci vedenej pod sp. zn. D 1354/91 (Dnot 218/95), ktoré je svojím charakterom radené medzi nesporové konania. Ústavný súd je toho názoru, že namietané konanie vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu náročnosť možno hodnotiť ako zložitú vec, ktorá mala značný vplyv na celkový priebeh konania. V tejto súvislosti prihliadol aj na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu, že šlo o vec náročnú na dokazovanie, v ktorej ďalší postup súdu závisel od právoplatného skončenia   občianskoprávnych   vecí   (konanie   bolo   v tejto   súvislosti   dvakrát   prerušené). Napriek uvedenému konštatovaniu však ústavný súd dospel k záveru, že tieto okolnosti nemôžu ospravedlniť celkovú dĺžku (v čase rozhodovania ústavného súdu už právoplatne uzavretého) predmetného konania.

5.2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú   závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mohla   byť osobitne   zohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

5.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu (vrátane postupu povereného   notára   ako   súdneho   komisára)   v posudzovanej   veci,   a to   nielen   z hľadiska sťažovateľom   namietaných   (označených)   období,   ale   aj   z hľadiska   celkového   priebehu posudzovaného súdneho konania.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že chráni ústavnosť spôsobom, ktorý upravuje ústava a zákon o ústavnom súde, ktorý nadobudol účinnosť 15. februára 1993. Keďže tento zákon   neobsahuje ustanovenia   o spätnej   účinnosti,   ústavný   súd   nemá   oprávnenie   konať a rozhodovať o porušení základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb, ku ktorému došlo pred 15. februárom 1993 (napr. I. ÚS 10/1993). Z uvedeného dôvodu, aj keď konanie   o predmetnej   dedičskej   veci   začalo   v roku   1991,   sa   ústavný   súd   zaoberal   jeho posudzovaním najmä v období po nadobudnutí účinnosti zákona o ústavnom súde, pričom prihliadol aj na celkovú dobu jeho trvania (od 28. augusta 1991 do 4. júna 2003, keď nadobudlo rozhodnutie okresného súdu o dedičstve č. k. D 1354/91-248 z 9. októbra 2002 právoplatnosť, t. j. aj na dobu v trvaní 11 rokov a 9 mesiacov). Rozhodnou dobou dĺžky konania v predmetnej veci je však doba (v zmysle vyššie uvedeného) v trvaní 10 rokov a 3 mesiacov.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že z dôvodu nejednotnosti názorov dedičov na predmet dedičstva,   nesúhlasu   pôvodnej   dedičky   A.   S.   (a   jej   právnych   nástupcov   v predmetnom dedičskom konaní) s testamentom a dôvodmi jej vydedenia poručiteľkou, ako aj vznesenej námietky zaujatosti bolo dedičské konanie počas rozhodovania súdov o týchto návrhoch dedičov   viackrát   prerušené,   resp.   rozhodovalo   sa   o námietke   zaujatosti   vznesenej   voči notárke,   prípadne   sa   rozhodovalo   o odvolaniach   dedičov   podaných   proti   rozhodnutiam okresného súdu. Ide o tieto obdobia:a)v čase od 26. septembra 1991 (rozhodnutie notára o odkázaní dedičov na podanie žalôb), resp. od 15. februára 1993 (posudzované v rozhodnej dobe, t. j. od nadobudnutia účinnosti zákona o ústavnom súde) do 27. októbra 1994 (vrátený spis z krajského súdu), keď súd rozhodoval vo veciach sp. zn. 9 C 311/91 (konanie o návrhu dedičky A. S. na vyslovenie   neexistencie   dôvodu   vydedenia   a neplatnosti   závetu)   a sp.   zn. 12 C 250/91   (konanie   o určenie,   že   do   dedičstva   nepatrí   platba   za   vyvlastnené nehnuteľnosti vo výške 180 440 Sk). Toto prerušenie trvalo tri roky a jeden mesiac, resp. v posudzovanej dobe jeden rok, osem mesiacov a dva týždne;b)v čase od 26. októbra 1995 (pojednávanie v predmetnej dedičskej veci) do 10. júna 1998 (ukončenie konania vo veci sp. zn. 12 C 46/96 o určenie, že listina o vydedení a závet poručiteľky sú neplatné). Toto prerušenie dedičského konania trvalo dva roky a sedem mesiacov;c)v čase   od   25.   augusta   1999   (pojednávanie   v predmetnej   dedičskej   veci)   do   14. októbra 1999, keď bola predmetná vec opätovne predložená notárke na ďalšie konanie (po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia okresného súdu, ktorým rozhodol o námietke dediča č. 4 o zaujatosti notárky). Toto prerušenie trvalo jeden mesiac a tri týždne;d) od 10. novembra 1998 (odvolanie proti uzneseniu z 23. septembra 1998) do 13. apríla 1999 (doručenie uznesenia krajského súdu dedičom), t. j. päť mesiacov; e) od 10. januára 2000 (odvolanie proti uzneseniu z 25. novembra 1999) do 4. septembra 2000 (keď bol spis po rozhodnutí krajského súdu doručený notárke na ďalšie konanie), t. j. sedem mesiacov a tri týždne;

f) od 6. novembra 2002 (odvolanie proti uzneseniu z 9. októbra 2002) do 4. júna 2003 (keď nadobudlo predmetné uznesenie okresného súdu   o   dedičstve právoplatnosť),t. j. sedem mesiacov.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z vyššie   uvedeného   uzatvára,   že   obdobia   uvedené   pod písmenami   a)   až   f)   v trvaní   spolu   šesť   rokov   a jeden   mesiac   (v   rozhodnom   období posudzovania)   významnou   (rozhodujúcou)   mierou   prispeli   k predĺženiu   celkovej   doby predmetného   dedičského   konania,   pričom   vzhľadom   na   dôvody,   ktoré   vyvolali   toto predĺženie, nemožno túto dobu pripísať na ťarchu postupu okresného súdu v predmetnom dedičskom   konaní a ani na vrub   právnej zložitosti   prerokovávanej veci.   Išlo   o faktickú náročnosť (zložitosť) zisťovania skutočného stavu veci vyvolanú (spôsobenú) účastníkmi predmetného dedičského konania.

Ústavný súd ďalej skúmal postup okresného súdu v predmetnom konaní z hľadiska zisťovania eventuálnych dôvodov (príčin) sťažovateľom namietaného porušenia označených základných   práv,   pričom   k námietke   sťažovateľa   voči   prieťahom   v konaní   vedenom   na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 250/91 neprihliadol vzhľadom na to, že toto konanie nie je predmetom   posudzovania   zo   strany ústavného súdu,   čo   vyplýva aj z uznesenia   o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v posudzovanej   dobe   predmetného   konania   došlo k prieťahom   v konaní   predovšetkým   v dobe   od   27.   októbra   1994,   keď   bol   súdny   spis s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   13   Co   380/94-116   z 30.   septembra   1994   doručený okresnému súdu (a až 27. júna 1995 vrátený z občianskoprávneho oddelenia okresného súdu do jeho dedičskej kancelárie), do 4. júla 1995, keď okresný súd poveril JUDr. M., notárku so sídlom vo Zvolene, vykonať úkony spojené s dedičským konaním vedeným na okresnom súde   pod sp. zn. D 1354/91 vo funkcii   súdneho   komisára; t. j. v   trvaní   8 mesiacov a 1 týždňa.

Za prieťahy v konaní považuje ústavný súd aj postup okresného súdu pri zisťovaní bonitnej   klasifikácie   pozemkov   na   katastrálnom   úrade,   keď   z dôvodu   nedostatočnej identifikácie týchto pozemkov uvedenej v žiadosti z 26. februára 2001 bola daná okresnému súdu   (po   jeho dvojnásobnom   vyzvaní na doplnenie žiadosti)   kvalifikovaná odpoveď   až 11. júla 2001, t. j. po 4 mesiacoch a 2 týždňoch.

Vyššie uvedené obdobia (spolu v trvaní takmer trinástich mesiacov) s prihliadnutím na skutočnosť,   že   samotné   konanie   o dedičstve,   po   odpočítaní   šiestich   rokov   a jedného mesiaca   z posudzovaného   obdobia   (desať rokov   a tri   mesiace)   trvalo   štyri   roky   a dva mesiace,   kvalifikuje   ústavný   súd   ako   výrazný   prieťah   v konaní   zavinený   postupom (nečinnosťou, resp. nedôslednosťou) okresného súdu (resp. ním riadenej a kontrolovanej súdnej komisárky).

Uvedené obdobie trinástich mesiacov, ktoré nebolo závislé od zložitosti veci a ani nebolo vyvolané správaním sťažovateľa, bolo potrebné v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 108/02, I ÚS 38/03) považovať za zbytočný prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, lebo postup okresného súdu nesmeroval k zabezpečeniu   základného   účelu   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, t. j. odstráneniu stavu právnej neistoty, v ktorej sa dotknutý účastník konania   nachádzal.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   prihliadol   najmä   na   celkovú   dĺžku konania, ako aj na tú časť odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 13 Co 1186/2000, ktorou okresnému súdu vytýkal nesprávny postup (pozri bod 2 tejto časti nálezu).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

6. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadné   odlišnosti.   Konštatovanie   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   znamená   teda   aj konštatovanie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote.

7. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

  Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 750 000 Sk, a to z dôvodov uvedených v bode 1.1 časti I odôvodnenia tohto nálezu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   cit.   ustanovenia   zákona o ústavnom súde v sume 20 000 Sk, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa vrátane tej, odkedy sa sťažovateľ stal skutočne účastníkom predmetného konania (od 26. októbra 1995), považuje za primerané.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhoduje o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

8. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania vo výške 8 800 Sk (po zaokrúhlení) z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia advokátkou Mgr. V. H., L.,tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

Vychádzajúc z predložených písomných materiálov náhrada sa priznala za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, písomné doplnenie sťažnosti z 5. mája a 7. júla 2003) v hodnote po 4 270 Sk (základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej   služby   bola   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk) a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 128 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). V tomto rozsahu bola priznaná náhrada sťažovateľovi v súlade   s obsahom   vyúčtovania   trov   právneho   zastúpenia   vypracovaného   jeho   právnou zástupkyňou 5. januára 2004.

9. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2004