znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 154/2015-59

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   septembra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana   Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   COMPCAR   s. r. o., Slovenská 67, Prešov, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Čorbom, PhD., Žižkova 39, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 253/2013-306 z 13. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti obchodnej spoločnosti COMPCAR s. r. o. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Priebeh   konania   pred   všeobecnými   súdmi   a   Ústavným   súdom Slovenskej republiky

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. februára 2015   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   COMPCAR   s. r. o., Slovenská 67, Prešov (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č.   k.   2 Co 253/2013-306   z   13.   novembra   2014   (ďalej   aj   „rozsudok   krajského   súdu   z 13. novembra 2014“).

2. Z obsahu sťažnosti, jej príloh a pripojeného súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľka bola   vedená   v   katastri   nehnuteľností   ako   výlučná   vlastníčka   nehnuteľností   (pozemkov) v obci v katastrálnom území vedených na liste vlastníctva č. ako parcela č. – ostatné plochy vo výmere 9 056 m2, parcela č. – ostatné plochy vo výmere 5 687 m2, parcela č. – ostatné plochy vo výmere 6 026 m2, parcela č. –   ostatné   plochy   vo   výmere   1   820   m2,   parcela   č. –   ostatné   plochy vo výmere 2 201 m a parcela č. – ostatné plochy vo výmere 133 m2 (ďalej len „nehnuteľnosti“)   z   titulu   ich   kúpy   v   konkurznom   konaní   z   majetku   patriaceho do konkurznej   podstaty   úpadcu   Východoslovenské   tehelne,   š. p.   v   likvidácii (ďalej   len,,úpadca“), od správcu konkurznej podstaty na základe právoplatného opatrenia krajského súdu   sp.   zn.   2   K   620/95   z   9.   júla   2004.   Vklad   vlastníckeho   práva   k   sporným nehnuteľnostiam   v   prospech   sťažovateľky   bol   povolený   rozhodnutím   príslušného katastrálneho úradu č. V-760/2004 z 28. júla 2004.

3. Mesto Košice (ďalej len „mesto“ alebo „žalobca“) sa ako žalobca žalobou podanou 22. apríla 2008 na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhalo proti sťažovateľke   ako   žalovanej   určenia   svojho   vlastníckeho   práva   k označeným nehnuteľnostiam z dôvodu, že tieto nehnuteľnosti neboli vlastníctvom úpadcu, ale žalobcu (mesta), teda boli nedôvodne zaradené do konkurznej podstaty úpadcu a prevod vlastníctva k nim   v konkurznom konaní na sťažovateľku bol neplatný. Žalobca odôvodňoval svoje výlučné vlastnícke právo k nehnuteľnostiam tým, že tieto boli v pozemkovej knihe zapísané ako   vlastníctvo   Československého   štátu   –   Východoslovenské   tehelne,   národný   podnik, Košice,   avšak   Dohodou   o   prevode   správy   národného   majetku   z 28. júla   1962   došlo k prevodu správy tohto národného majetku z Východoslovenských tehelní, národný podnik, Košice,   na   Mestský   národný   výbor   Košice,   a   to   pre   účely   výstavby   severojužnej komunikácie na sídlisko Terasa v Košiciach. Podľa   žalobcu počnúc od prevodu správy v roku   1962   Východoslovenské   tehelne,   národný   podnik,   Košice,   tieto   nehnuteľnosti fyzicky ani účtovne neviedol vo svojej evidencii a bola na nich vybudovaná pozemná komunikácia. K 24. novembru 1990 právo hospodárenia k uvedenému majetku vykazoval Národný   výbor   mesta   Košíc   a   podľa   §   2   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 138/1991 Zb.“) prešiel tento majetok do vlastníctva žalobcu vrátane stavieb pozemných komunikácií nachádzajúcich sa na nich.

4.   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   24   C   41/2008-136   z 27.   februára   2009   (ďalej len „rozsudok   okresného   súdu   z   27.   februára   2009“)   žalobu   zamietol   a   uznesením zo 16. apríla 2009 rozhodol aj o trovách konania tak, že ich náhradu sťažovateľke nepriznal. Podľa skutkových zistení okresného súdu v čase vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu v roku   1995   boli   sporné   nehnuteľnosti   zapísané   v   pozemkovej   knihe   ako   výlučné vlastníctvo úpadcu (ako vlastníctvo „Čsl. štátu - Východoslovenské tehelne, národný podnik Košice“) a na návrh správcu konkurznej podstaty na základe geometrického plánu boli v rokoch   2002   až   2003   zapísané   do   katastra   nehnuteľností,   pričom   správca   konkurznej podstaty na základe opatrenia krajského súdu sp. zn. 2 K 620/95 z 9. júla 2004, ktorým krajský súd súhlasil s predajom nehnuteľného majetku úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty   mimo   dražby   pre   sťažovateľku,   predal   sporné   nehnuteľnosti   mimo   dražby sťažovateľke a vklad vlastníckeho práva v prospech sťažovateľky bol povolený 28. júla 2004 pod   č.   V-760/2004.   Okresný   súd   zároveň   vyslovil   skutkové   zistenie,   že žalobca   nemal vedomosť   o   konkurznom   konaní,   preto   si   v   ňom   neuplatnil   svoj   nárok   a nepodal vylučovaciu žalobu. Z týchto skutkových zistení vyvodil okresný súd právny záver, že nepodaním žaloby o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty (pričom nebolo dôležité, z akého dôvodu nebola podaná), nastala v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení do 31. júla 2004 (ďalej len „zákon č. 328/1991 Zb.“) nevyvrátiteľná právna   domnienka,   že   sporné   nehnuteľnosti   boli   zaradené   do   súpisu   podstaty   správne a správca bol oprávnený ich speňažiť a predať sťažovateľke, ktorá ich nadobudla do svojho výlučného vlastníctva v dobrej viere.

5. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 158/2009 z 8. októbra 2009 na odvolanie žalobcu   rozsudok   okresného   súdu   z   27.   februára   2009   v   spojení   s   uznesením zo 16. apríla 2009 potvrdil stotožniac sa s jeho vecnou správnosťou aj odôvodnením, pričom len na doplnenie uviedol, že nevyvrátiteľná právna domnienka vyplývajúca z § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. prelamuje zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám, a zároveň spôsobuje, že ak by aj vec nemala patriť do súpisu, nie je možné už vzniesť žiadne nároky proti osobe, ktorá následne majetok nadobudla od správcu konkurznej podstaty v dôsledku jeho speňaženia.

6.   Na   základe   mimoriadneho   dovolania   podaného   generálnym   prokurátorom Slovenskej   republiky   z   podnetu   žalobcu   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej len „najvyšší   súd“)   v   dovolacom   konaní   svojím   rozsudkom   sp.   zn.   6   MCdo   1/2011 z 30. apríla 2012 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu z 30. apríla 2012“) zrušil rozsudok okresného   súdu   z   27.   februára   2009,   ako   aj   potvrdzujúci   rozsudok   krajského   súdu z 8. októbra 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Najvyšší súd v podstatnej časti odôvodnenia svojho rozsudku uviedol:

„Z odôvodnenia rozsudkov odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa je zrejmé, že dôvodom zamietnutia žaloby bol právny záver oboch súdov o uplatnení nevyvrátiteľnej právnej domnienky o zaradení pozemkov do súpisu konkurznej podstaty úpadcu oprávnene s následnou možnosťou správcu konkurznej podstaty speňažiť ich a predať žalovanej. Podľa názoru dovolacieho súdu tento právny záver súdov v základnom konaní nebol správny. Zistený skutkový   stav   totiž aplikáciu   ustanovenia   § 19   ods. 2   zákona   č. 328/1991 Zb. na daný prípad neumožňoval.

Interpretáciu ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. podal Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku z 11. septembra 2009 sp. zn. 5 Cdo 194/2008, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky zošit 3/2010 pod č. 25. Vyslovil v ňom názor, že právna domnienka podľa uvedeného ustanovenia, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene, nastáva iba ak ten, kto uplatňuje, že vec   sa   nemala   do   súpisu   zaradiť,   nepodá   v   súdom   určenej   lehote   proti   správcovi vylučovaciu žalobu, hoci bol konkurzným súdom poučený o tom, že vec bola zapísaná do súpisu   a   o   právnych   dôsledkoch   nepodania   žaloby.   Ak   vo   vzťahu   k   takejto   osobe uznesenie nebolo vydané, právne dôsledky v zmysle tohto ustanovenia nenastávajú, pričom nie je významné z akého dôvodu takto konkurzný súd nepostupoval (napríklad preto, že tretia osoba sa nedozvedela, že jej vec bola zapísaná do súpisu podstaty).

Takýto   výklad   znamená,   že   pokiaľ   v   preskúmavanej   veci   žalobca   nevedel,   že pozemky, ktoré považuje za svoje vlastníctvo, boli zapísané do súpisu konkurznej podstaty úpadcu, a nebol vyzvaný konkurzným súdom na podanie vylučovacej   žaloby v určenej lehote, nemohla nastať nevyvrátiteľná právna domnienka, že tento majetok bol zaradený do súpisu   podstaty   oprávnene.   Platnosť   speňaženia   týchto   pozemkov   ich   predajom žalovanej preto nebolo možné vyvodzovať z uvedeného ustanovenia.

To však nevylučuje bez ďalšieho platnosť speňaženia majetku zaradeného do súpisu konkurznej podstaty v situácii, keď pred speňažením spísaného majetku nevyšlo najavo, že je tu osoba, ktorá k tomuto majetku uplatňuje právo vylučujúce súpis, resp. keď došlo k speňaženiu majetku bez toho, aby tretia osoba mohla - z objektívneho hľadiska - domáhať sa vylúčenia tohto majetku z konkurznej podstaty.

No   v   takomto   prípade   možno   speňaženie   považovať   za   platné,   len   ak   tu   nie   sú okolnosti   spochybňujúce   zaradenie   veci   do   súpisu.   Pokiaľ   tu   takéto   okolnosti   sú,   je povinnosťou správcu konkurznej podstaty podľa § 19 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. zapísať (zaradiť) vec do súpisu s poznámkou o dôvodoch, ktoré toto zaradenie spochybňujú. Ak by to   správca   neurobil,   je   povinnosťou   konkurzného   súdu,   vykonávajúceho   dohľad nad činnosťou   správcu,   dať   mu   pokyn,   aby   takto   postupoval.   Následne   je   povinnosťou konkurzného   súdu   v   zmysle   §   12   zákona   č.   328/1991   Zb.   vykonať   potrebné   zistenia na odstránenie pochybností o zaradení veci do súpisu, alebo dať v tomto smere správcovi príslušné pokyny. V prípade nedodržania tohto postupu je kúpna zmluva, ktorou správca konkurznej podstaty speňažil majetok vo vlastníctve osoby odlišnej od úpadcu, absolútne neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 Obč. zákonníka).

V   prejednávanej   veci   je   zo   zisteného   skutkového   stavu   zrejmé,   že   tu   boli   dané okolnosti   spôsobilé   vyvolať   u   konkurzného   správcu   i   konkurzného   súdu   pochybnosti o zaradení žalobcom označených pozemkov do súpisu podstaty. Týmito okolnosťami bola jednak skutočnosť, že na predmetných pozemkoch sa už niekoľko desaťročí nachádza stavba štvorprúdovej   komunikácie   s   dvomi   električkovými   pásmi,   pásmom   zelene   a   priľahlými chodníkmi, a jednak to, že pozemky neboli vedené v evidencii úpadcu (na okolnosť ich evidencie   a   zaradenia   do   pravidelnej   inventarizácie   u   úpadcu   nebolo   vykonané dokazovanie), keď podľa tvrdenia žalovanej pri zaradení pozemkov do súpisu vychádzal správca   konkurznej   podstaty   z   údajov   v   pozemkovej   knihe   o   správcovi   tohto   majetku, patriaceho v tom čase do vlastníctva štátu. Pochybnosti vyvolávala ďalej už aj samotná skutočnosť, že údaje z pozemkovej knihy boli údajmi vychádzajúcimi z archívneho materiálu (účinnosťou zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, t. j. dňom 1. apríla 1964, sa vykonávanie   zápisov   v   pozemkových   knihách   zastavilo)   a   bez   ich   aktualizácie   boli nepoužiteľné.

Sporné pozemky mali byť preto zapísané do súpisu podstaty s poznámkou, že sú tu dôvody spochybňujúce ich zaradenie do súpisu. Následne, poznajúc všeobecne záväzné právne predpisy a miestne pomery, mal správca, prípadne konkurzný súd, zistiť vlastníka stavby   komunikácie   a   jeho   stanovisko   o   oprávnenosti   stavby   ako   aj   o   právnom   stave pozemkov,   na   ktorých   bola   zriadená.   Konkurzný   správca   však   takto   nepostupoval a konkurzný súd (v rozpore so svojou základnou povinnosťou vyplývajúcou z §§ 1 a 2 O. s. p.   zabezpečiť   spravodlivú   ochranu   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov konkurzného konania, ako aj ochranu právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb), dal navyše opatrením súhlas k odpredaju pozemkov žalovanej napriek tomu, že vedel o   ich   zastavanosti   komunikáciou,   o   riziku   neaktuálnosti   údajov   vychádzajúcich   z archívneho materiálu a o komplikáciách spojených so vznikom rozdielneho vlastníctva k stavbe a k pozemkom, na ktorých sa nachádza. Kúpnu zmluvu, ktorou správca konkurznej podstaty predal žalovanej pozemky, ktoré podľa výsledkov vykonaného dokazovania mal nadobudnúť zo zákona (zák. č. 138/1991 Zb.) do vlastníctva žalobca, teda osoba odlišná od úpadcu, treba za tejto situácie považovať za absolútne neplatnú pre rozpor so zákonom. Dovolací súd považuje za nesprávny aj právny záver súdov v základnom konaní, podľa   ktorého   mala   predmetné   pozemky   nadobudnúť   žalovaná   v   dobrej   viere.   Zastáva názor,   že   so   zreteľom   na   už   uvedené   okolnosti   žalovaná   nemohla   byť   dobromyseľná. Dobromyseľnosť, resp. dobrá viera znamená, že niekto s ohľadom na určitý právny vzťah, pri   zachovaní   obvyklej   miery   opatrnosti   (ostražitosti   či   starostlivosti),   je   vnútorne presvedčený   o   správnosti   (poctivosti)   svojho   konania.   Žalovaná,   majúca   informáciu o zastavanosti   kupovaných   pozemkov   komunikáciou,   musela   pri   zachovaní   náležitej opatrnosti   vedieť,   že   tu   môže   byť   tretia   osoba   majúca   vlastnícke,   prípadne   iné   právo k pozemkom zastavaným touto stavbou, a teda že táto osoba môže byť kúpnou zmluvou ukrátená na svojich právach. Nemohla byť preto presvedčená o poctivosti, a teda správnosti svojho konania. Túto morálno-právnu požiadavku na vlastné i očakávané cudzie správanie nemôže ospravedlniť ani opatrenie konkurzného súdu, nerešpektujúce ochranu práv tretej osoby. Absencia dobromyseľnosti pri právnom úkone smerujúcom k nadobudnutiu práv, ktorým boli porušené práva tretej osoby, má za následok neplatnosť tohto právneho úkonu pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Obč. zákonníka)....

Preto podľa názoru dovolacieho súdu absencia dobromyseľnosti pri právnom úkone smerujúcom k nadobudnutiu práv, ktorým boli porušené práva tretej osoby, má za následok neplatnosť tohto právneho úkonu pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Obč. zákonníka). So zreteľom na uvedené dovolací súd podľa § 243b ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i   ods.   2   O. s. p.   mimoriadnym   dovolaním   napadnuté   rozsudky   zrušil   a   vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň zrušil aj súvisiace uznesenie okresného súdu o trovách konania.“

7. Sťažovateľka sťažnosťou podanou na ústavnom súde namietala porušenie svojich práv   (čl.   46   ods.   1   ústavy,   čl.   36   ods.   1   listiny   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   rozsudkom najvyššieho   súdu   z   30.   apríla   2012,   o   ktorej   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. II. ÚS 421/2012-14 z 11. októbra 2012 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

8.   Okresný   súd   po   vrátení   veci   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   18   C   154/2012-260 z 26. februára   2013   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu   z   26.   februára   2013“)   tak, že žalobe žalobcu vyhovel a určil jeho vlastnícke právo k označeným nehnuteľnostiam a krajský súd na odvolanie   sťažovateľky napadnutým   rozsudkom z 13. novembra   2014 potvrdil tento rozsudok okresného súdu v celom rozsahu stotožniac sa s jeho závermi. Okresný súd ním zistený skutkový stav veci a svoje právne závery v odôvodnení rozsudku zhrnul takto:

„Vykonaným dokazovaním súd zistil nasledovný skutkový stav. Z   Dohody   o   prevode   správy   národného   majetku,   (č. l.   7)   uzavretej   medzi odovzdávajúcou   organizáciou   -   Východoslovenskými   tehelňami,   národným   podnikom Košice a preberajúcou organizáciou - Československým štátom - MsNV Košice v zast. Okresným investorským útvarom Košice dňa 28. 7. 1962 súd zistil, že bola prevedená správa národného majetku a to časti nehnuteľností - pozemnoknižných parciel č.,

zapísaných v Pkv č. odčlenených podľa geometrického plánu a výkazu plôch č.. Správa sa prevádzala súčinnosťou od 1. augusta 1962 z dôvodu, že   prevádzaný   národný   majetok   bol   pre   odovzdávajúcu   organizáciu   nepotrebný a preberajúca   organizácia   ho   potrebuje   k   splneniu   svojich   plánových   úloh   -   výstavbu Severojužnej komunikácie na sídlisko Terasa v Košiciach.

Z listu Východoslovenských tehelní, národného podniku Košice (č. l. 6) zn. S 194/62 zo dňa 23. 7. 1962 adresovaného Okresnému investorskému útvaru Košice vyplýva, že Východoslovenské tehelne n. p. v prílohe tohto listu doručovali Okresnému investorskému útvaru 5 vyhotovení administratívnej dohody o prevode časti parciel č,, zapísaných v Pkv č. kat. územia na potvrdenie. Originál a 2 rovnopisy si mal adresát ponechať pre vlastnú potrebu a 2 rovnopisy dohody po potvrdení vrátiť Východoslovenským tehelniam.   Zmenu   správy   prevzatého   majetku   v   pozemkovej   knihe   mal   obstarať nadobúdateľ.

Z listu riaditeľa Okresného investorského útvaru v Košiciach (č. l. 5) adresovaného Východoslovanským   tehelniam   n. p.   Košice   zo   dňa   28.   júla   1962   vyplýva,   že   Okresný investorský   útvar   v   prílohe   tohto   listu   vrátil   2   rovnopisy   administratívnej   dohody zn. S 194/62   zo   dňa   23.   7.   1962   o   prevode   správy   národného   majetku   v   súvislosti s výstavbou Severojužnej komunikácie na sídlisko Terasa, po podpísaní, adresátovi. Navrhovateľ súdu predložil geometrický (polohopisný) plán č. na (č. l. 22) zo dňa 30. 11. 1961, bez jeho grafickej

asti, geometrický plán č. na určenie vlastníckeho práva parciel č.

a grafickú identifikáciu parciel pozemkovej knihy na stav katastra nehnuteľností č., z ktorých vplýva, že parcely, ktoré boli predmetom Dohody o prevode správy národného majetku uzavretej dňa 28. 7. 1962 medzi Východoslovenskými   tehelňami   n. p.   a Československým   štátom   -   MsNV   Košice,   sú identifikované s parcelami, ktoré tvoria predmet tohto konania.

Odporca súdu predložil Opatrenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 9. júla 2004 sp. zn.: 2 K 620/95 (č. l. 55), ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 9. 7. 2004 a na základe, ktorého Krajský súd v Košiciach v konkurznej veci úpadcu Východoslovenské tehelne š. p. v likvidácii rozhodol o predaji majetku patriaceho do konkurznej podstaty tak, že súhlasil s predajom nehnuteľného majetku úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty mimo dražby pre COMPCAR s. r. o..., pričom medzi predávanými pozemkami sa nachádzajú aj parcely tvoriace predmet tohto konania. Krajský súd v Košiciach cit. opatrením uložil správcovi konkurznej   podstaty   uzavrieť   kúpnu   zmluvu   s vybraným   záujemcom   do   30   dní od právoplatnosti tohto opatrenia. Krajský súd prihliadol pri rozhodovaní na stanovisko správcu, že záujemca splnil podmienky predaja majetku úpadcu, navrhovaná kúpna cena je primeraná   nakoľko   ide   o   pozemky,   ktoré   sa   nachádzajú   na   bývalých   pieskoviskách, sú zdevastované,   neudržiavané.   V   neposlednom   rade   ide   o pozemky,   na   ktorých   sa nachádzajú miestne a mestské komunikácie. Pozemky je možné využiť iba z dlhodobého hľadiska za vynaloženia vysokých finančných nákladov.

Z listu vlastníctva č. katastrálneho územia, obec (č. l. 107) súd   zistil,   že   pozemky,   ktoré   sú   predmetom   tohto   konania   boli   zapísané   ako   výlučné vlastníctvo SR - Východoslovenské tehelne š. p. v likvidácií titulom žiadostí o zápis. Vklad vlastníckeho práva v prospech odporcu bol povolený pod č. V-760/2004 dňa 28. 7. 2004. Navrhovateľ   súdu   predložil   Protokol   o   prechode   vlastníckeho   práva   Slovenskej republiky k nehnuteľnému majetku do vlastníctva obce spísaný na základe § 14 ods. 1 zákona   č.   138/1991   Zb.   o   majetku   obcí   v   znení   neskorších   prepisov   (č.   l.   133)   dňa 20. 11. 2008 medzi odovzdávajúcim SR - Obvodným úradom v Košiciach a preberajúcim Mestom   -   Košice.   Predmetom   prechodu   vlastníctva   sú   pozemky   v   katastrálnom   území, obec a to parc. č. - ostatné plochy vo výmere 9056 m2, parc. č. - ostatné plochy vo výmere 5687 m2, parc. č. - ostatné plochy vo výmere 6026 m2, parc. č. - ostatné plochy vo výmere 1820 m2, parc. č. - ostatné plochy vo výmere 2201 m2, parc. č. - ostatné plochy vo výmere 133 m2, ktoré vznikli z pozemnoknižných parciel č.

zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. a katastrálneho územia.   Uvedený   nehnuteľný   majetok,   podľa   článku   3   citovaného   protokolu,   prešiel dňom 1. mája 1991 do vlastníctva mesta Košice.

Právna zástupkyňa navrhovateľa na pojednávaní dňa 6. 2. 2009 uviedla, že má za to, že predmetné pozemky boli prevedené v roku 1962 do správy Mestského národného výboru v Košiciach, o čom svedčí Dohoda o prevode správy národného majetku. Prevod správy národného majetku sa uskutočnil za účelom výstavby Severojužnej komunikácie Terasa, k čomu aj došlo. MsNV v Košiciach vystaval túto komunikáciu, používa sa doposiaľ a keďže tento majetok bol vedený v správe MsNV Košice do roku 1991, v zmysle zákona o majetku obcí ku dňu 1. 5. 1991 bol prevedený do vlastníctva Mesta Košice. Poukázala na to, že odporca   podal   proti   navrhovateľovi   viacej   návrhov   na   začatie   konania   o   zaplatenie 1 890 000,- Sk v každom jednom prípade, ktorými žiada zaplatiť nájomné za užívanie týchto pozemkov.

Právny zástupca odporcu na pojednávaní dňa 21. 8. 2012 navrhol, i návrh na začatie konania zamietnuť z dôvodu, že navrhovateľ sa cíti byť vlastníkom sporných pozemkov na základe   Dohody   o   prevode   správy   národného   majetku   uzatvorenej   v   roku   1962 medzi Východoslovenskými   tehelňami   Košice   a   MsNV   Košice,   pričom   nevie   predložiť originál tejto dohody, ale len jej odpis a preto je zástupca odporcu toho názoru, že takáto dohoda ani neexistuje a teda nedošlo ani k prevodu správy. Poukázal na to, že MsNV Košice ale aj navrhovateľ porušili zákony, keď pri prevode správy majetku; resp. prechode majetku nezabezpečili zápis v katastri nehnuteľností a aj preto sa navrhovateľ nemôže cítiť vlastníkom predmetných pozemkov....

V danom prípade z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že v čase vyhlásenia konkurzu na Východoslovenské tehelne š. p. v roku 1995 boli sporné pozemky zapísané v pozemkovej knihe ako výlučné vlastníctvo Východoslovenských tehelní š. p. Na základe návrhu správcu konkurznej podstaty sa vykonal zápis sporných pozemnoknižných parciel do katastra nehnuteľností ako parcely C-KN v rokoch 2002 a 2003 podľa geometrického plánu č. na LV č. katastrálneho územia, obec. Správca konkurznej podstaty Východoslovenských tehelní š. p. v likvidácii na základe Opatrenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2K 620/95 zo dňa 9. 7. 2004 predal sporný nehnuteľný majetok   úpadcu   patriaci   do   konkurznej   podstaty   mimo   dražby   odporcovi.   Vklad vlastníckeho   práva   odporcu   do   katastra   nehnuteľností   bol   povolený   dňa   28.   7.   2004 pod č. V-760/2004.

Z vyjadrení navrhovateľa vyplýva, že navrhovateľ ani nemal vedomosť o tom, že sa vedie konkurzné konanie voči úpadcovi Východoslovenským tehelniam š. p. v likvidácii. V dôsledku toho si neuplatnil svoj nárok, podľa ktorého nemali byť do súpisu zaradené pozemky, ktoré sú predmetom tejto žaloby, nepodal ani vylučovaciu žalobu, teda žiadnym spôsobom si neuplatnil svoj nárok ani voči úpadcovi ani voči správcovi na konkurznom súde. Navrhovateľ sa prvý krát svojich vlastníckych práv k predmetným pozemkom domáhal podaním   tejto   žaloby   na   určenie   vlastníckeho   práva,   ktorá   bola   súdu   doručená dňa 22. 4. 2008.

Súd, viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu, ako predbežnú otázku posudzoval platnosť   zmluvy,   ktorou   správca   konkurznej   podstaty   previedol   sporné   nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva odporcu. V konaní bolo nesporné medzi účastníkmi, že predmetné pozemky boli zapísané do súpisu konkurznej podstaty úpadcu (Východoslovenské tehelne, š. p.) a následne aj speňažené predajom odporcovi, za situácie, keď navrhovateľ nemal informácie o zápise a speňažení a správcom konkurznej podstaty ani konkurzným súdom nebol vyzvaný na podanie vylučovacej žaloby v určenej lehote. V takomto prípade možno speňaženie považovať za platné, len ak tu nie sú okolnosti spochybňujúce zaradenie veci do súpisu. Pokiaľ tu také okolnosti sú, je povinnosťou správcu konkurznej podstaty podľa § 19 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. zapísať vec do súpisu s poznámkou o dôvodoch, ktoré toto zaradenie spochybňujú. Následne je povinnosťou konkurzného súdu v zmysle § 12 zákona č. 328/1991 Zb. vykonať potrebné zistenia na odstránenie pochybností o zaradení veci do súpisu alebo dať v tomto smere správcovi príslušné pokyny. V prípade nedodržania tohto   postupu   je   kúpna   zmluva,   ktorou   správca   konkurznej   podstaty   speňažil   majetok vo vlastníctve osoby odlišnej od úpadcu, absolútne neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka).

V prejednávanej veci je zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že tu boli dané okolnosti   spôsobilé   vyvolať   u   konkurzného   správcu   i   konkurzného   súdu   pochybnosti o zaradení sporných pozemkov do súpisu podstaty – skutočnosť, že na pozemkoch sa už niekoľko   desaťročí   nachádza   stavba   štvorprúdovej   komunikácie,   pásmom   zelene a priľahlými   chodníkmi.   Sporné   pozemky   preto   mali   byť   zapísané   do   súpisu   podstaty s poznámkou, že sú tu dôvody spochybňujúce ich zaradenie do súpisu. Následne, poznajúc všeobecne záväzné právne predpisy a miestne pomery, mal správca, prípadne konkurzný súd,   zistiť   vlastníka   stavby   komunikácie   a   jeho   stanovisko   o   oprávnenosti   stavby ako aj o právnom stave pozemkov, na ktorých bola zriadená. Konkurzný správca však takto nepostupoval   a   konkurzný   súd   dal   navyše   opatrením   súhlas   k   odpredaju   pozemkov odporcovi napriek tomu, že vedel o ich zastavanosti komunikáciou. Kúpnu zmluvu, ktorou správca   predal   odporcovi   pozemky,   ktoré   mal   nadobudnúť   zo   zákona   č.   138/1992   Zb. do vlastníctva navrhovateľ, teda osoba odlišná od úpadcu, treba za tejto situácie považovať za absolútne neplatnú pre rozpor so zákonom. Odporca majúc informáciu o zastavanosti kupovaných pozemkov komunikáciou, musel pri zachovaní náležitej opatrnosti vedieť, že tu môže byť tretia osoba majúca vlastnícke alebo iné právo k pozemkom, ktorá môže byť kúpnou zmluvou ukrátená na svojich právach. Nemohla byť preto presvedčená o poctivosti a správnosti svojho konania. Túto morálno-právnu požiadavku na vlastné i očakávané cudzie   správanie   nemôže   ospravedlniť   ani   opatrenie   konkurzného   súdu,   nerešpektujúce ochranu   práv   tretej   osoby.   Absencia   dobromyseľnosti   pri   právnom   úkone   smerujúcom k nadobudnutiu práv, ktorým boli porušené práva tretej osoby, má za následok neplatnosť tohto právneho úkonu pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Obč. zákonníka).

Z navrhovateľom predloženej Dohody o prevode správy národného majetku (č. l. 7) uzavretej medzi odovzdávajúcou organizáciou – Východoslovenskými tehelňami, národným podnikom Košice a preberajúcou organizáciou - Československým štátom - MsNV Košice v zast. Okresným investorským útvarom Košice dňa 28. 7. 1962 súd mal preukázané, že sporné pozemky boli na základe tejto dohody prevedené do správy bývalého MsNV Košice. Navrhovateľ síce predložil len odpis tejto dohody, jej originál predložiť nevedel, preto odporca spochybnil aj samotnú existenciu takejto dohody. Súd nemal pochybnosti o tom, že odpis dohody predložený navrhovateľom bol vyhotovený z existujúceho originálu dohody z dôvodu, že navrhovateľ predložil aj korešpondenciu medzi účastníkmi dohody (č. l. 6, 5) z obsahu ktorej jednoznačne vyplýva, že k uzavretiu takejto dohody došlo. Naviac, podľa dohody aj korešpondencie, účelom prevodu správy majetku, bola výstavba Severojužnej komunikácie na sídlisko Terasa v Košiciach, ku ktorej výstavbe v nasledujúcom období aj nepochybne došlo. Súd sa stotožňuje s odporcom v tom, že bývalé MsNV v Košiciach nesplnilo   svoju   povinnosť   -   zabezpečiť   zápis   tejto   dohody   do   pozemkovej   knihy   resp. do katastra nehnuteľností podľa zákona č. 22/1964 Zb., táto skutočnosť je ale bez právneho významu, nakoľko zápis právnych vzťahov podľa zákona č. 22/1964 Zb. nemal právotvorný, ale iba evidenčný (deklaratórny) účinok.

Podľa ust. § 2 ods. 1 a 7 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného. predpisu právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú. Veci a majetkové práva podľa odsekov 1, 2 a 5 nadobúda obec dňom účinnosti tohto zákona.

Dňom   účinnosti   zákona   č.   138/1991   Zb.   o   majetku   obcí,   t.   j.   1.   5.   1991   došlo k prechodu sporných pozemkov do vlastníctva navrhovateľa podľa § 2 ods. 1 a 7 zákona č. 138/1991   Zb.   o   čom   svedčí   aj   Protokol   o   prechode   vlastníckeho   práva   Slovenskej republiky   k   nehnuteľnému   majetku   do   vlastníctva   obce   (č.   l.   133)   zo   dňa   20.11.2008. Navrhovateľ bol povinný podať do 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona návrh na zápis do evidencie   nehnuteľností   podľa   §   14   ods.   4   cit.   zákona.   Nesplnenie   tejto   povinnosti navrhovateľom však nie právne významné, pretože zápis právnych vzťahov podľa zákona č. 22/1964 Zb. nemal právotvorný, ale iba evidenčný (deklaratórny) účinok...

Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností, preto jeho návrhu v celom rozsahu vyhovel tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.“

9. Sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii uviedla:«Zásadná vada sťažnosťou napadnutého rozsudku spočíva v nesprávnej interpretácii ustanovenia § 19 ods. 2 zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej „ZKV“).

V zmysle § 19 ods. 2 ZKV súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene.

Poukazom   na   toto   ustanovenie   sa   súdy   snažili   vyvrátiť   tvrdenie   sťažovateľa,   že nemožno v osobitnom konaní o určenie vlastníckeho práva spochybňovať vlastnícke právo sťažovateľa k pozemkom, ktoré nadobudol z konkurznej podstaty úpadcu potom, čo boli tieto pozemky riadne zapísané do súpisu podstaty a prevod pozemkov do vlastníctva sťažovateľa schválený právoplatným opatrením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2K/620/95 zo dňa 09. 07. 2004.

Krajský súd v Košiciach sa v tomto smere stotožnil s rozsudkom súdu prvého stupňa, ktorý použil interpretáciu citovaného ustanovenia ponúknutú Najvyšším súdom SR v tom zmysle, že „právna domnienka podľa uvedeného ustanovenia že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene, nastáva iba ak ten, kto uplatňuje, že vec sa nemala do súpisu zaradiť, nepodá v súdom určenej lehote proti správcovi vylučovaciu žalobu, hoci bol konkurzným súdom poučený o tom, že vec bola zapísaná do súpisu a o právnych dôsledkoch nepodania žaloby“ (str. 3 rozsudku Okresného súdu Košice II, č. k. 18C/154/2012-260).

Je síce pravdou, že uvedený názor vyslovil vo svojom rozhodnutí o mimoriadnom dovolaní Najvyšší súd SR a týmto názorom sa v následnom konaní cítili byť viazaní ako súd prvého stupňa tak aj odvolací súd, avšak viazanosť právnym názorom vyššieho súdu nie je bezpodmienečná....

Z   uvedeného   vyplýva,   že   nie   za   každých   okolností   musí   nižší   súd   bez   rozmyslu a bez uváženia aplikovať názor vyššieho súdu. Najmä tomu tak nie je v prípade, ak vyšší súd uvedie názor, ktorý interpretuje právnu normu v zjavnom rozpore s jej účelom a zmyslom a svoj názor dostatočne nevysvetlí a nezdôvodní.

Uvedený názor súdov v tomto konaní je v príkrom rozpore s normatívnym textom ustanovenia   §   19   ods.   2   ZKV,   pretože   opomína   časť   hypotézy   danej   právnej   normy, konkrétne   slová   „kto   uplatňuje“.   Ustanovenie   §   19   ods.   2   ZKV   jednoznačne   určuje povinnosť   konkurznému   súdu   uložiť   povinnosť   podať   vylučovaciu   žalobu   a   poučiť o následkoch nepodania žaloby iba tie osoby, ktoré uplatňujú skutočnosť, že sa nejaká vec nemala do súpisu vôbec zaradiť. Tie osoby, ktoré vôbec neuplatňovali, že vec nemá byť zaradená do súpisu sa ani nedostanú do štádia, aby mohli byť upovedomené o podaní vylučovacej žaloby.

Ratio   tohto   ustanovenia   spočíva   v   tom,   že   by   bolo   zbytočné   upovedomovať   o možnosti podať žalobu tie osoby, ktoré voči súpisu podstaty nič nenamietajú. V opačnom prípade by totiž súd musel upovedomovať o možnosti podať žalobu každého jednotlivca na celom svete, čo je záver ad absurdum. Iba tie osoby, ktoré sa cítia byť zaradením určitej veci do súpisu podstaty dotknuté a bránia svoje práva, tak že voči súpisu namietajú, je potrebné upovedomiť o právnych prostriedkoch, ktoré majú k dispozícii na ochranu svojich nárokov.

Ak nikto nenamieta voči súpisu podstaty, nikto nebude upovedomený o možnosti podať   vylučovaciu   žalobu,   potom   môže   konkurzné   konanie   bez   problémov   pokračovať speňažovaním podstaty a nie je dôvod spochybňovať práva tretích osôb, ktoré nadobudli veci zaradené do súpisu podstaty....

Ak nikto nenamietal voči zaradeniu veci do súpisu podstaty a vec bola následne v rámci konkurzného konania speňažená predajom inej osobe, môže ešte subjekt, ktorému malo svedčiť vlastnícke právo pred zaradením veci do súpisu podstaty, uplatňovať svoje práva, avšak nie určovacou žalobou, ale vylučovacou žalobou. V takomto prípade však podľa judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, už nemožno spochybňovať vlastnícke právo osoby, ktorá nadobudla vec z podstaty, a pôvodný vlastník môže vylučovacou žalobou žiadať už len náhradné peňažné plnenie za danú vec....

Najvyšší súd SR však prijal neprípustne rozširujúci výklad danej právnej normy, keď v texte právnej normy úplne ignoroval slovné spojenie „kto uplatňuje“, v dôsledku čoho dospel k úplne absurdnému záveru, že napriek tomu, že v konkurznom konaní nikto voči zaradeniu do podstaty nič nenamietal, nepodal žiadnu vylučovaciu žalobu, predsa len môže kedykoľvek   aj   po   skončení   konkurzného   konania   domáhať   sa   svojich   práv   (vrátane vlastníckych) všeobecnou žalobou podľa § 80 OSP a zvrátiť tak všetky právne následky, ktoré sa odvíjajú od konkurzného konania....

Názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v uznesení sp. zn. 6 M Cdo 1/2011 zo dňa 30. 04. 2012 je pritom nielen v rozpore s gramatickým a logickým významom ustanovenia § 19 ods. 2 ZKV, ale dokonca aj v rozpore s následnou judikatúrou Ústavného súdu SR. Právna domnienka, že vec je do súpisu konkurznej podstaty zahrnutá oprávnene nastáva, iba ak ten, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu podstaty zaradiť, nepodá v súdom určenej lehote proti správcovi vylučovaciu žalobu, hoci bol konkurzným súdom poučený o tom, že vec bola zapísaná do súpisu, a o právnych dôsledkoch nepodania žaloby. Ak vo vzťahu k takejto osobe nebolo o vylučovacej žalobe rozhodnuté, právne dôsledky v zmysle tohto ustanovenia nenastávajú, pričom nie je významné, z akého dôvodu takto konkurzný   súd   nepostupoval.   (Nález   Ústavného   súdu   SR,   sp.   zn.   III. ÚS 531/2012 z 12. februára 2013)

Ústavný súd teda už raz potvrdil, že predpokladom na poučenie o potrebe podať vylučovaciu žalobu je skutočnosť, že už niekto uplatňuje, že vec nemala byť do súpisu podstaty zaradená a iba tejto osobe je súd povinný adresovať poučenie. Názor Najvyššieho súdu SR bol teda neskôr prekonaný, a preto sa ním súdy rozhodujúce v následnom konaní na prvom a druhom stupni nemali byť viazané....

Navyše z rozhodnutia Správy katastra Košice, pracovisko Košice III, č. X-43/2003, zo dňa   28.   05.   2004,   ktoré   sťažovateľ   predložil   v   konaní   nasledujúcom   po   zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu vyplýva, že žalobca o konkurze na majetok Východoslovenských tehelní, n. p. veľmi dobre vedel, pretože so správcom ohľadne nezaradenia iných pozemkov do konkurznej podstaty komunikoval....

Základným pochybením a vybočením z rámca spravodlivosti na strane konajúceho súdu   bola   skutočnosť,   že   v   konaní   o   určenie   vlastníckeho   práva   sa   zameriaval, súc aj nesprávne navigovaný rozhodnutím Najvyššieho súdu SR o mimoriadnom dovolaní, nie na zistenie   existencie   právneho   titulu   vlastníctva   žalobcu,   ale   na   spochybňovanie právneho titulu, na základe ktorého nadobudol vlastnícke právo sťažovateľ.

Žalobca odvíjal svoje vlastnícke právo od Hospodárskej dohody o prevode správy národného majetku zo dňa 28. 07. 1962, na základe ktorej mala prejsť správa predmetných pozemkov z Východoslovenských tehelní, n. p. na Československý štát - MsNV Košice v zast. Okresného investorského útvaru v Košiciach. Na základe tejto dohody mal MsNV Košice nadobudnúť   sporné   pozemky   do   správy   a   neskôr   na   základe   zákona   č.   138/1991   Zb. o majetku obcí ich mal žalobca nadobudnúť do vlastníctva.

Tieto   následky   by   však   mohli   nastať   len   za   predpokladu,   že   by   bola   uvedená hospodárska dohoda platná. Sťažovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa i v odvolacom konaní opakovane namietal, že táto dohoda nemohla byť platná už len z dôvodu, že nebola podpísaná oprávnenými osobami. Na kópii dohody, ktorú predložil žalobca absentovali akékoľvek podpisy, a žalobca v priebehu konania nikdy nepredložil originál tejto dohody, alebo jej kópiu, z ktorej by vyplývalo, že dohoda bola skutočne uzavretá.

Dôkazné bremeno ohľadne tejto skutočnosti mal niesť žalobca, ktorý ho v konaní neuniesol. Napriek tomu, súdy v oboch stupňoch konania túto skutočnosť ignorovali.... Hoci   sťažovateľ   vzniesol   v   odvolaní   veľmi   konkrétne   a   rozsiahle   (venoval   im cca 2 strany odvolania) námietky voči konkrétnemu skutkovému záveru súdu prvého stupňa. Krajsky   súd   sa   neobťažoval   k   týmto   námietkam   sa   vyjadriť   alebo   sa   nimi   akokoľvek zaoberať. Už táto skutočnosť sama o sebe podľa názoru sťažovateľa spôsobuje celkovú nespravodlivosť napadnutého rozhodnutia v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o základných právach a slobodách....

Základným predpokladom na to, aby mohol byť žalobca vlastníkom predmetných nehnuteľností a aby mohla byť úspešná žaloba podaná žalobcom - mestom Košice, ktorej napokon Okresný súd Košice II rozsudkom č. k. 18C/154/2012-260 zo dňa 26. 02. 2013 v spojitosti s napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Co/253/2013-306 zo dňa 13. 11. 2014 vyhovel, je to, aby k predmetným pozemkom mal právo hospodárenia národný výbor v meste Košice prípadne jeho rozpočtová alebo príspevková organizácia dňa 23. alebo 24. 11. 1990....

V   danom   súdnom   konaní   bolo   základnou   povinnosťou   žalobcu   (mesta   Košice) preukázať, že Mestský národný výbor v Košiciach mal právo hospodárenia k uvedeným pozemkom v dňoch 23.-24. 11. 1990, o čom však neprodukoval žiadny dôkaz!!...

Skutkový   záver,   že   z   Dohody   o   prevode   správy   národného   majetku   zo   dňa 28. 07. 1962   vyplýva,   že   Mestský   národný   výbor   v   Košiciach   mal   právo   hospodárenia k daným pozemkom aj 23.-24. 11. 1990 je nesprávny!...

Sťažovateľ využil možnosť podať riadny opravný prostriedok voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa a v podanom pomerne rozsiahlom odvolaní, uviedol množstvo námietok, s ktorými sa však Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsudku nezaoberal.

V sťažnosťou napadnutom rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Co/253/2013- 306 zo dňa 13. 11. 2014 v podstate absentuje odôvodnenie. Krajský súd iba konštatoval, že odvolací súd je viazaný názorom dovolacieho súdu, a následne s odkazom na § 219 O. s. p.   iba   lakonicky   skonštatoval,   že   sa   „stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti nepovažuje za potrebné uviesť ďalšie dôvody.“...

Sťažovateľ riadne nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam kúpou od správcu konkurznej   podstaty,   ktorú   odobril   súd   vykonávajúci   dohľad   nad   konkurzným   konaním právoplatným opatrením. Následne bolo jeho vlastnícke právo potvrdené právoplatným zamietnutím   žaloby   žalobcu,   a   až   na   základe   mimoriadneho   opravného   prostriedku iniciované konanie, ktoré nespĺňalo atribúty spravodlivého procesu, viedlo k porušeniu práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   jeho   výsledkom   bolo   zvrátenie   právneho   stavu smerom k strate vlastníckeho práva sťažovateľa k daným pozemkom....

Sťažovateľ sa po vyše 10 rokoch od uzavretia kúpnej   zmluvy, ktorou nadobúdal pozemky od správcu konkurznej podstaty Východoslovenských tehelní, š. p. dozvedel, že zmluva, ktorú s ním uzavrel nemá žiadny právny význam, pretože v skutočnosti naň správca nemohol previesť majetok, ktorý bol predmetom zmluvy. Rozhodlo sa o tom v konaní, ktoré nenapĺňalo základné znaky spravodlivého procesu a neposkytlo sťažovateľovi takú súdnu ochranu, na akú má nárok v zmysle Ústavy SR a medzinárodných dohovorov.»

10. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných ľudských práv a slobôd, základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Co/253/2013-306 zo dňa 13. 11. 2014 porušené bolo.

Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Co/253/2013-306 zo dňa 13. 11. 2014 a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania spočívajúce v   trovách   právneho   zastúpenia...   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa...   do   15   dní od právoplatnosti nálezu.“

11. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 154/2015-22 z 1. apríla 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

12. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril krajský súd podaním sp. zn. 1 SprV/397/2015 doručeným ústavnému súdu 14. mája 2015, v ktorom sťažnosť sťažovateľky hodnotil ako nedôvodnú, a uviedol:

«Okresný   aj   krajský   súd   pri   rozhodovaní   boli   viazaní   právnym   názorom obsiahnutým v   uznesení   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   30.   apríla   2012, č. k. 6 M Cdo 1/2011-205…

Patrí   sa   poznamenať,   že   okresný   súd,   ako   aj   odvolací   súd   vzorne   rešpektovali kasačné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti polemizuje s právnym názorom Najvyššieho súdu SR obsiahnutým v uznesení z 30. apríla 2012 sp. zn. 6 M Cdo 1/2011.

K argumentácii sťažovateľa dovolíme si len poznamenať toto: Právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné typy záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu, a to záväznosť kasačnú (inštančnú, v istej veci) a záväznosť precedenčnú (judikatórnu). V prejednávanej veci okresný aj krajský súd pri opätovnom rozhodovaní postupovali v súlade s uznesením najvyššieho súdu z 30. apríla 2012, ktorým boli zrušené ich   predchádzajúce   rozhodnutia   v   tej   istej   veci,   teda   rešpektovali   kasačnú   záväznosť rozhodnutia najvyššieho súdu podľa § 243d ods. 1 O. s. p. (v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.).

Pre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom platí bezvýnimočná zásada viazanosti   nižšieho   súdu   vysloveným   právnym   názorom   dovolacieho   súdu.   Požiadavky na reflektovanie   kasačného   rozhodnutia   v   následnom   rozhodnutí   okresného   (krajského) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým,   že   v   dobrej   viere   predostrie   konkurujúce   úvahy   a   začne   s   judikátom   zmysluplný (právny) dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. Podľa nášho názoru, v konaní nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho súdu správny, fundovaný, či úplný. Toto pravidlo   neplynie   z   presvedčenia   najvyššieho   súdu   o   svojej   vlastnej   neomylnosti,   ale z nutnosti definitívne ukončiť konkrétny spor a predísť nekonečnému súdnemu presúvaniu spisu medzi súdmi, čo by neúmerne predlžovalo konanie, a tým porušovalo ústavné práva účastníkov na skončenie veci v primeranej dobe a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Tento právny názor je logickým vyjadrením samotného zmyslu kasácie v právnom poriadku a je široko zastávaný aj v odbornej literatúre (viď Bobek – Kűhn - Polčák: Judikatúra a právní argumentace, Praha, Auditorium, 2006, s. 37, či všetky komentáre k § 226 O. s. p. alebo k § 243d O. s. p. alebo učebnice „procesného práva“ ku kasačnej záväznosti“).

Podľa nášho názoru súdy (okresný aj krajský) správne postupovali v predmetnej veci.»

13. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaujala k vyjadreniu krajského súdu stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 12. júna 2015, v ktorom zotrvala na dôvodnosti svojej sťažnosti a uviedla:

«Krajský súd v Košiciach (ďalej len „porušovateľ“) vo svojom vyjadrení namieta v podstate   tú   skutočnosť,   že   v   napadnutom   rozhodnutí   iba   vzorne   rešpektoval   kasačné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 1/2011 zo dňa 30. 04. 2012 a v ňom vyjadrený   právny   názor   Najvyššieho   súdu   SR.   Porušovateľ   uviedol,   že   v   konaní,   ktoré nasledovalo po uvedenom kasačnom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR už nebol priestor, aby sa porušovateľ odchýlil od právneho názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v tomto rozhodnutí a bol povinný rešpektovať kasačnú záväznosť tohto rozhodnutia.

V zmysle § 243d ods. 1 O. s. p. ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V zmysle § 243i ods. 2 O. s. p. V konaní o mimoriadnom dovolaní platia primerane ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až 243d), ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Porušovateľ   odvodzuje   svoju   povinnosť   rešpektovať   názor   dovolacieho   súdu prezentovaný v kasačnom rozhodnutí z vyššie citovaných predpisov. Povinnosť rešpektovať názor   dovolacieho   súdu   vyjadrený   v   zrušujúcom   rozhodnutí   však   nie   je   absolútna. Sťažovateľ na túto skutočnosť upozornil už v sťažnosti a venoval jej celú stať II. 1.

Ak sa skutkový základ, z ktorého vychádzal pri právnom posúdení veci dovolací súd, v ďalšom konaní po zrušení veci dovolacím súdom zmení, súdy nižšieho stupňa už nie sú viazané   právnym   záverom   dovolacieho   súdu   vysloveným   v   zrušujúcom   rozhodnutí. (SUČANSKÁ,   D.   in   Krajčo,   J.   a   kol.:   Občiansky   súdny   poriadok.   I.   diel.   Komentár, Bratislava: Eurounion, 2006, s. 661)

Právny   názor   dovolacieho   súdu   vychádza   zo   skutkového   základu,   ktorého východiskom   bolo   dokazovanie   pred   súdom   prvého   stupňa,   prípadne   pred   odvolacím súdom. Tento skutkový základ sa po vrátení veci súdu nižšieho stupňa môže zmeniť. V tomto prípade   sa   obmedzuje   alebo   zaniká   viazanosť   právnym   názorom   dovolacieho   súdu. (MAZÁK, J.: Základy občianskeho procesného práva. Bratislava: Iura edition, 2002, s. 385-386)

Ak dôjde v ďalšom konaní k zmene skutkového základu veci, z ktorého vychádzal dovolací   súd,   nemôže   sa   záväznosť   jeho   právneho   názoru   uplatniť.   (BAJÁNKOVÁ,   J. in Števček, M., Ficová, S. a kol.: Občiansky súdny poriadok, I. diel. Komentár, 2. Vydanie, Praha: C. H. Beck, 2012, s. 921)

V žiadnom prípade nebráni ustanovenie § 243d ods. 1 OSP súdu nižšieho stupňa, aby na základe nových skutočností dospel k rovnakým záverom; vedie ho však záväzne k tomu,   aby   neopakoval   predchádzajúce   nedostatky   procesného   i   hmotnoprávneho charakteru. (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 186/08)

Po vydaní zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 1/2011 prebiehalo ďalšie konanie na Okresnom súde Košice II i na Krajskom súde v Košiciach, v rámci ktorého bolo vykonané ďalšie dokazovanie. Sťažovateľ má za to, že na základe tohto ďalšieho dokazovania došlo k zmene skutkového stavu, ktorá odôvodňovala odchýlenie sa nižších súdov od názoru dovolacieho súdu.

Názor Najvyššieho súdu SR, na ktorý sa odvoláva porušovateľ sa týkal interpretácie ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Z. z. o konkurze a vyrovnaní (ďalej „ZKV“), ktorú navyše Najvyšší súd opieral o nevedomosť žalobcu o tom, že pozemky, ktoré považuje za svoje vlastníctvo boli zapísané do súpisu konkurznej podstaty (pozri str. 5 uznesenia NS SR sp. zn. 6 M Cdo 1/2001). Tento skutkový záver sa však v nasledujúcom konaní pred Okresným   súdom   Košice   II   i   Krajským   súdom   v   Košiciach   zmenil,   pretože   sťažovateľ produkoval dôkazy, z ktorých jednoznačne vyplynula vedomosť žalobcu o prebiehajúcom konkurznom konaní a o tom, ktoré nehnuteľnosti (v domnelom vlastníctve žalobcu) boli zaradené do súpisu podstaty. Vyplývalo to minimálne z rozhodnutia Správy katastra Košice, pracovisko Košice III, č. X-43/2003, zo dňa 28. 05. 2004, ktoré sťažovateľ predložil v konaní nasledujúcom   po   zrušujúcom   uznesení   Najvyššieho   súdu.   Rovnako   sťažovateľ v nasledovnom konaní preukázal, že pokiaľ žalobca v konkurznom konaní (do ktorého sa aktívne   zapájal)   predložil   relevantné   dôkazy   o   svojom   vlastníctve,   správca   danú nehnuteľnosť zo súpisu podstaty vylúčil. Pokiaľ žalobca (Mesto Košice) predložil správcovi Hospodársku zmluvu o prevode správy národného majetku č. 112 Práv S117/72, č. 34- 4013/72-74 zo dňa 4. 12. 1974, správca vylúčil zo súpisu podstaty nehnuteľnosti, ktorých správa bola touto zmluvou prevedená.

Najvyšší súd SR sa v kasačnom rozhodnutí ešte odvolával na nedobromyseľnosť správcu   resp.   sťažovateľa,   avšak   pokiaľ   žalobca   predložil   doklady   preukazujúce   jeho vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam   zaradeným   do   podstaty,   boli   tieto   nehnuteľnosti zo súpisu podstaty vylúčené a dobromyseľnosť sťažovateľa ohľadne nadobudnutia týchto nehnuteľností   vylúčená,   ale   pokiaľ   žalobca   nebol   schopný   vlastnícke   právo   k   ďalším nehnuteľnostiam   preukázať,   hoci   na   to   priestor   mal,   nebolo   možné   spochybňovať dobromyseľnosť sťažovateľa o tom, že takéto nehnuteľnosti boli do súpisu podstaty zaradené správne a nič mu nebráni nadobudnúť k nim vlastnícke právo.

Za takéhoto zmeneného skutkového stavu, ku ktorému došlo v následnom konaní pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom, nemôže názor dovolacieho súdu obstáť. Okrem   tejto   skutočnosti   sťažovateľ   poukazoval   na   to,   že   v   následnom   konaní pred Okresným súdom Košice II i Krajským súdom v Košiciach namietal aj nepreukázanie nadobudnutia vlastníckeho práva zo strany žalobcu! K tejto skutočnosti pritom Najvyšší súd SR v kasačnom rozhodnutí právny názor nezaujal! Napriek tomu porušovateľ argumenty a dôkazy prezentované sťažovateľom ignoroval a žalobe žalobcu vyhovel.

Žiaden zo súdov konajúcich v tejto veci však dostatočne neuvážil, že predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva žalobcu, nie spochybnenie vlastníckeho práva sťažovateľa! Názor Najvyššieho súdu SR v zrušujúcom dovolacom uznesení sa však zameral na spochybnenie nadobudnutia vlastníctva u sťažovateľa, nie na to,   či žalobca uniesol dôkazné   bremeno   ohľadne   ním   tvrdeného   vlastníckeho   práva   k   sporným   pozemkom. Akokoľvek by sme rešpektovali kasačnú záväznosť názoru Najvyššieho súdu SR (napriek zmenenému skutkovému stavu vyplývajúcemu z následného dokazovania), mohli by sme dospieť   maximálne   k   negácii   vlastníckeho   práva   sťažovateľa,   ale   nie   k   pozitívnemu potvrdeniu vlastníckeho práva žalobcu. Predmetom konania pritom bolo pozitívne určenie vlastníckeho práva k predmetným pozemkom v prospech žalobcu (mesto Košice) a pokiaľ ide o tento tvrdený nárok žalobcu, žalobca dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní zaťažovalo neuniesol,   a   túto   skutočnosť   nemožno   nijako   ospravedlniť   ani   právnym   názorom Najvyššieho súdu SR o interpretácii ustanovenia § 19 ods. 2 ZKV. Z právneho názoru dovolacieho   súdu   pozitívny   záver   o   potvrdení   vlastníckeho   práva   žalobcu   nevyplýva, a ak nižšie   súdy   takto   interpretovali   právny   názor   Najvyššieho   súdu   SR   prezentovaný v kasačnom rozhodnutí, dopustili sa logickej chyby v uvažovaní (non sequitur).

Porušovateľ teda vyvodil z názoru dovolacieho súdu nesprávne závery pre meritórne rozhodnutie vo veci.

Viazanosť nižších súdov názorom vyššieho súdu vysloveným v danej právnej veci nie je podmienená len nezmenením skutkového stavu, ale aj tým, že názor vyššieho súdu je určitý, náležite vysvetlený a ústavne konformný.

Ak odvolací súd zrušuje rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, musí v odôvodnení svojho rozhodnutia právny názor, ktorým má   byť   súd   viazaný,   náležite   vysvetliť.   (Zborník   stanovísk,   správ   a   rozhodnutí   súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov (ČSSR, ČSR a SSR), IV., 1970 -1983, SEVT Praha 1986, s. 62 - citované podľa Krajčo, J. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár, I. diel, Bratislava: Eurounion, 2006, s. 603)

Z   uvedeného   vyplýva,   že   nie   za   každých   okolností   musí   nižší   súd   bez   rozmyslu a bez uváženia aplikovať názor vyššieho súdu. Najmä tomu tak nie je v prípade, ak vyšší súd uvedie názor, ktorý interpretuje právnu normu v zjavnom rozpore s jej účelom a zmyslom a svoj názor dostatočne nevysvetlí a nezdôvodní.

Ďalej   nebude   právny   názor   odvolacieho   súdu   vyslovený   v   zrušujúcom   uznesení záväzný   pre   prvostupňový   súd,   ak   prvostupňový   súd   postúpil   návrh   ústavnému   súdu na zaujatie stanoviska, pretože dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa   týka   veci   je   v   rozpore   s   ústavou,   zákonom   alebo   medzinárodnou   zmluvou,   ktorou je Slovenská republika viazaná alebo ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie   o   predbežnej   otázke   a   právny   názor   odvolacieho   súdu   vyslovený   v zrušujúcom   rozhodnutí   nemôže   obstáť   popri   stanovisku   ústavného   súdu   resp.   popri rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. (FICOVÁ, S. in Števček, M., Ficová, S. a kol.: Občiansky súdny poriadok, I. diel. Komentár, 2. Vydanie, Praha: C. H. Beck, 2012, s. 868)

Uvedené   závery   o   vzťahu   odvolacieho   a   prvostupňového   rozhodnutia   platia aj pre vzťah   medzi   dovolacím   rozhodnutím   a   rozhodnutiami   súdov   prvého   stupňa a odvolacieho   súdu.   Základnou   požiadavkou   každého   rozhodnutia   súdu   je   jeho   súlad s Ústavou SR a jednoduchým hmotným právom. Preto nesmú byť súdy nútené akceptovať právne názory vyšších súdov, ktoré buď nie sú adekvátne zdôvodnené, alebo sú v zjavnom rozpore s hmotným právom či s judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR (čo je aj prípad uznesenia NS SR sp. zn. 6 M Cdo 1/2001). Je síce pravdou, že nižší súd by sa v takom prípade mal obrátiť na Ústavný súd SR resp. Súdny dvor EÚ so žiadosťou o záväzný   výklad,   avšak   ak   nižší   súd   pozná   ustálenú   judikatúru   Najvyššieho   súdu   SR a Ústavného súdu SR (v tomto prípade Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III ÚS 531/2012 z 12. februára 2013 či Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 394/2002 zo dňa 29. 07. 2004, na ktoré sme poukázali v sťažnosti) a ide o konanie po zrušení právoplatného rozhodnutia,   kde   sa   vyžaduje   rýchle   odstránenie   právnej   neistoty   vyvolanej   zrušením právoplatného   rozhodnutia,   má   podľa   nášho   názoru   nižší   súd   možnosť   odchýliť   sa od názoru vyššieho súdu vysloveného v kasačnom rozhodnutí, s náležitým odôvodnením tohto odchýlenia.

Pritom by mali súdy konajúce a rozhodujúce po zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu SR brať na zreteľ, že Najvyšší súd už takto zasiahol do právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré predstavovalo nastolenie určitej právnej istoty medzi účastníkmi konania a opäť navodzuje stav právnej neistoty.

Všeobecný   súd   je   tak   povinný   vykladať   ustanovenia   týkajúce   sa   mimoriadnych opravných   prostriedkov   práve   vo   svetle   toho,   čo   vyjadruje   „mimoriadnosť“   opravných prostriedkov - rovnováha medzi právnou istotou nastolenou právoplatným rozhodnutím na jednej strane a záujmom účastníkov a v neposlednom rade aj spoločnosti na správnosti súdnych   rozhodnutí   a   na   zabezpečení   ústavných   práv   účastníkov   v   konaní,   ktoré rozhodnutiu predchádza na strane druhej.

Vyššie (nadriadené) súdy by v takom prípade svoje prieskumné oprávnenie mali vykonávať   na   účel   nápravy   skutkových   a   právnych   omylov   a   procesných   pochybení, nie opätovného prerokovania veci. Takéto preskúmanie sa nesmie stať skrytým riadnym opravným prostriedkom a sama okolnosť, že na vec môžu existovať dva názory, nie je dostatočným   dôvodom   opätovného   rozhodovania   vo   veci.   (Nález   Ústavného   súdu   SR sp. zn. II. ÚS 591/2012 zo dňa 04.09.2013)

Ak   by   porušovateľ   (Krajský   súd   v   Košiciach)   nazeral   na   kasačné   rozhodnutie Najvyššieho súdu SR cez prizmu citovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky a cez prizmu rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Tripon proti Rumunsku či Brumarescu proti Rumunsku, na ktoré sťažovateľ poukazoval v odvolacom konaní, musel by dospieť k záveru, že nie je viazaný názorom dovolacieho súdu, vysloveným v rozhodnutí, ktorým dovolací súd necitlivo, v rozpore s účelom mimoriadneho opravného prostriedku, uzurpuje   si   pozíciu   akejsi   tretej   inštancie   rozhodujúcej   na   základe   skrytého   riadneho opravného prostriedku a svojvoľne si presadzujúcej svoj individuálny, ničím nepodložený právny názor, oproti pôvodným relevantným právnym názorom nižších súdov potvrdených v dvojinštančnom konaní.

Najvyšší súd SR takto konal v príkrom rozpore s ústavným princípom usporiadania všeobecného   súdnictva,   v rozpore   s účelom   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   čím neospravedlniteľne zasiahol do vlastníckeho práva sťažovateľa, spochybňujúc právny titul nadobudnutia   vlastníckeho   práva   sťažovateľa   7   rokov   po   jeho   potvrdení   právoplatným opatrením Krajského súdu v Košiciach. Zásah Najvyššieho súdu SR do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok bol o to citeľnejší, že prišiel po uplynutí obdobia, v ktorom by ešte   sťažovateľ   v   zmysle   platného   právneho   poriadku   mohol   využiť   nejaké   právne inštrumenty na sanáciu negatívnych dôsledkov tohto zásahu.

Krajský súd v Košiciach vo svetle týchto okolností nemal rezignovať na svoj pôvodný, zákonne i ústavne konformný názor a podriadiť sa arbitrárnemu a svojvoľnému rozhodnutiu dovolacieho súdu.

Z   uvedeného hľadiska považujeme   vyjadrenie   porušovateľa zo   dňa 14. 05. 2015 za irelevantné a Ústavnému súdu Slovenskej republiky navrhujeme, aby podanej sťažnosti vyhovel a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania podľa priloženého vyúčtovania.»

14. Sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 20. augusta 2015 predložila rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) z 9. júna 2015 vo veci sťažovateľka   v.   Slovenská   republika,   ktorým   bolo   vyslovené   porušenie   čl.   6   dohovoru Slovenskou   republikou   v   dôsledku   kasačného   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 M Cdo 1/2011   z   30.   apríla   2012,   ktorý   bol   určujúci   pre   ďalšie   rozhodovanie okresného   súdu   a krajského   súdu   vo   veci   sťažovateľky   posudzovanej   v   tomto   konaní o jej sťažnosti podanej ústavného súdu. Sťažovateľka vo svojom podaní uviedla:

«Sťažovateľ   predovšetkým   poukazuje   na   vydaný   rozsudok   Európskeho   súdu pre ľudské práva zo dňa 09. 06. 2015 vo veci COMPCAR s.r.o. proti Slovensku (Sťažnosť č. 25132/13) na základe sťažnosti sťažovateľa proti Slovenskej republike, keďže podľa jeho názoru zrušením právoplatného rozsudku v jeho prospech rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 04. 2012, sp. zn. 6 M Cdo 1/2011 na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora došlo k porušeniu jeho práva v zmysle článkov 6 § 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

Vo svojich úvahách súd v uvedenom rozsudku zdôraznil najmä skutočnosť, že „právo na   spravodlivé   konanie   pred   súdom,   ako   ho   zaručuje   čl.   6   §   1   Dohovoru,   musí   byť interpretované vo svetle Preambuly k Dohovoru, relevantná časť ktorej uvádza, že výkon práva   je   súčasťou   spoločného   dedičstva   účastníckych   štátov.   Jedným   zo   základných aspektov výkonu práva je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného požaduje, že ak súdy konečne rozhodli vo veci, ich rozhodnutie by nemalo byť spochybnené.“

Súčasne   konštatuje,   že   „preskúmanie   právoplatného   rozhodnutia   by   nemalo   byť chápané ako zamaskované odvolanie a že princíp právnej istoty môže byť nechaný bokom, aby sa zabezpečila oprava podstatných chýb alebo justičného omylu a napraviť „chybu podstatného významu pre právny systém“, ale nie kvôli právnemu purizmu.“

V uvedenom prípade však súd v bode 74. rozsudku konštatuje, že v pôvodnom kole konaní   nižšie   súdy   priamo   spomenuli   právnu   prezumpciu,   použitie   ktorej   potom   bolo napadnuté generálnym prokurátorom v jeho následnom mimoriadnom dovolaní, a že oba súdy   dospeli   k   rovnakému   záveru,   a   vzhľadom   na   ich   odôvodnenie   sa   spravodlivosti v konaní nedá nič vyčítať. „Teda mimoriadne dovolanie GP je možné vnímať ako ďalšie odvolanie   alebo,   inými   slovami,   zamaskované   odvolanie   z   hľadiska   citovaného precedentného práva súdu.“

V   neposlednom   rade   ESĽP   konštatuje,   že   medzi   právoplatným   rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach a jeho zrušením rozhodnutím Najvyššieho súdu SR uplynula doba dlhšia než dva roky a tri mesiace, pričom napadnuté „rozhodnutie Najvyššieho súdu z 30.   04.   2012   malo   spätný   účinok   na   záležitosti   vyriešené   v   konkurznom   konania v správnom   konaní   ohľadom   registrácie   vlastníckeho   práva   už   v   roku   2004“ (bod 77. rozsudku ESĽP). Ide teda o výrazné spochybnenie princípu právnej istoty, ktorý má byť imanentnou súčasťou každého právneho štátu.

V zmysle bodu 78. uvedeného rozsudku súd nakoniec konštatoval zjavné porušenie práv   sťažovateľa   a   uviedol,   že   „predchádzajúce   úvahy   týkajúce   sa   dôvodov   zrušenia právoplatného   rozsudku   v   konaní   nárokovateľa   ako   aj   relevantný   časový   rámec   sú dostatočné pre umožnenie súdu dospieť k záveru, že rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo nezlučiteľné s princípom právnej istoty a ako také porušilo právo sťažujúcej sa spoločnosti na spravodlivé konanie. Podobne bolo porušením článku 6 Dohovoru.“...

Konštatované porušenie práv sťažovateľa v rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva   zo   dňa   09.   06.   2015   teda   jednoznačne   deklaruje   tvrdenia   sťažovateľa   uvádzané v podanej ústavnej sťažnosti, v rámci ktorých predovšetkým namietal rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach a Okresného súdu Košice II, vydané na podklade kasačného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 M Cdo 1/2011 zo dňa 30. 04. 2012, prostredníctvom ktorého došlo k výraznému porušeniu princípov právnej istoty a princípov spravodlivého súdneho konania, a kde podané mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora treba považovať za ďalšie resp. zamaskované odvolanie....

Sťažovateľ tak na podklade konštatovania porušenia jeho práv v zmysle rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 09. 06. 2015 poukazuje na skutočnosť uvádzanú v bode 73. predmetného rozsudku, a teda, že „zrušenie rozhodnutí nižších súdov Najvyšším súdom anulovalo celý súdny proces, ktorý mu predchádzal. Tento proces nielenže skončil právoplatným   rozhodnutím,   ktoré   malo   povahu   res   iudicata,   ale   toto   rozhodnutie   bolo aj čiastočne vykonané.“

Súd   zároveň   súčasne   zdôrazňuje,   že   „napadnuté   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu z 30. apríla   2012   malo   spätný   účinok   na   záležitosti   vyriešené   v   konkurznom   konaní a v správnom konaní ohľadom registrácie vlastníckeho práva už v roku 2004.“

Konštatované porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru je vzhľadom na uvedené nutné vnímať zároveň aj v kontexte porušenia čl. 46 Ústavy SR, v ktorom nachádza vyjadrenie základné   právo   na   spravodlivý   proces   a   ktoré   je   priamou   reflexiou   čl.   6   Dohovoru v našom vnútroštátnom   právnom   poriadku.   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR sp. zn. 6 M Cdo 1/2011 zo dňa 30. 04. 2012 je treba teda považovať za ústavne nesúladné, resp. neústavné. Následkom tohto neústavného kasačného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, vo svetle judikatúry a konštatovania Európskeho súdu pre ľudské práva, bolo teda prijímanie takých rozhodnutí nižších súdov, ktoré ukrátili sťažovateľa na jeho ústavných právach.

Striktné pridŕžanie sa nižších súdov ústavne neudržateľného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR spôsobilo, že takýmito vadami trpia aj následne vydané rozsudky Okresného súdu Košice   II,   č.   k.   18C/154/2014   zo   dňa   26.   02.   2013   a   Krajského   súdu   v   Košiciach č. k. 2Co/253/2013 zo dňa 13. 11. 2014. Okrem toho, že nižšie súdy nemali nekriticky preberať   závery   protiústavného   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR,   z   dôvodu   zmeny skutkového   stavu   na   základe   vykonaného   dokazovania   na   Okresnom   súde   Košice   II a Krajskom súde v Košiciach po vydaní kasačného uznesenia Najvyššieho súdu SR mali tieto súdy možnosť sa od názoru dovolacieho súdu odchýliť, čo však neurobili.

Uvedeným tak došlo k porušeniu princípu právnej istoty, a to zvlášť preto, lebo následne po mimoriadnom dovolaní zrušil Najvyšší súd SR právoplatné súdne rozhodnutia nižších súdov so sprievodným účinkom tak, že zasiahol aj do jurisdikcie súdov v pôvodnom konkurznom konaní, t. j. došlo k výraznému neprípustnému zásahu do vlastníckych práv sťažovateľa už v roku 2004 potvrdených prostredníctvom súdnych ako i administratívnych rozhodnutí v rámci katastra nehnuteľností.

Na   základe   nesprávne   vyvodených   záverov   z   názoru   dovolacieho   súdu   teda porušovateľ vydal nesprávne rozhodnutie vo veci samej, a to z dôvodu prísneho pridržania sa právneho názoru nadriadeného súdu, od ktorého sa ale mohol odchýliť, keďže ním nie je absolútne   viazaný,   na   čo   sťažovateľ   viackrát   upozorňoval.   Napriek   tejto   skutočnosti porušovateľ   dôvodí   svoje   rozhodnutie   vydané   vo   veci   s   ohľadom   na   jeho   viazanosť rozhodnutím   nadriadeného   orgánu   a   povinnosť   rešpektovať   a   prezentovať   jeho   názory a postoje, s čím sťažovateľ jednoznačne nesúhlasí, a uvedené uvádza tak v podanej ústavnej sťažnosti zo dňa 27. 02. 2015 ako i písomnom vyjadrení zo dňa 10. 06. 2015. Vzhľadom na prezentované závery Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý prikladáme k tomuto podaniu však tento postoj porušovateľa nemôže obstáť....

Podľa názoru sťažovateľa je možné vadu, ktorú do celého procesu vniesol svojím protiústavným rozhodnutím Najvyšší súd SR, a ktorou trpia aj v ďalšom konaní vydané rozsudky Okresného súdu Košice II a Krajského súdu v Košiciach, odstrániť iba tak, že Ústavný súd SR vyhovie sťažnosti sťažovateľa, zruší rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Co/253/2013 zo dňa 13. 11. 2014, pričom zaviaže súd v ďalšom konaní rešpektovať právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva.»

II.

Východiská rozhodnutia ústavného súdu, vzťahujúca sa právna úprava a závery ústavného súdu

15.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľky upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

16. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie a rešpektovanie   ústavy   všetkými   orgánmi   verejnej   moci   vrátane   všeobecných   súdov. Dodržiavanie   ústavy   orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohé rešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a   realizačná   klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad, čo bezo   zvyšku   platí   aj   pri   interpretácii   právnych   noriem   z   oblasti   konkurzu a reštrukturalizácie.

17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného obvinenia   proti   nemu.   Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   vlastniť   majetok. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

19.   Pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje, že mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom a ani ochrancom   zákonnosti.   Súdna   moc   je   v   Slovenskej   republike   rozdelená   medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva   oddiely,   kde   prvý   upravuje   ústavné   súdnictvo   a   druhý   všeobecné   súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských právach   a základných   slobodách   najmä   v   tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov sú dostatočne   odôvodnené,   či   nie   sú   arbitrárne   alebo   svojvoľné   s   priamym   dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

20. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý má právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   rozhodovalo podľa relevantnej   právnej   normy,   ktorá   môže   mať   základ   v   platnom   právnom   poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06).

21. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie označených základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou noriem tohto práva,   prípadne   konkurenciou   interpretačných   alternatív,   v   ktorých   sa   odráža   kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký   výklad použitej právnej   normy, ktorý je   v extrémnom   rozpore s   princípom spravodlivosti,   alebo   ho   urobí   v   inom   než   zákonom   ustanovenom   a   právnom   myslení konsenzuálne   akceptovanom   význame   či   bez   bližších   nerozpoznateľných   kritérií (I. ÚS 108/2014).

22. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.

23. Podľa § 12 zákona č. 328/1991 Zb. súd je oprávnený vyžiadať si od správcu správu a vysvetlenie, nahliadať do jeho účtov a vykonávať potrebné zisťovania. Správcovi môže uložiť, aby si vyžiadal na určité otázky názor veriteľského výboru alebo správcovi môže dať pokyny sám.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. úpadca je povinný do 15 dní od doručenia výzvy súdu alebo správcu zostaviť a odovzdať správcovi zoznam svojich aktív a pasív s uvedením svojich dlžníkov, veriteľov aj ich adries, odovzdať správcovi svoje obchodné knihy aj všetky potrebné doklady a poskytnúť mu potrebné vysvetlenia. Predložený zoznam aktív a pasív musí úpadca podpísať a výslovne uviesť, že je správny a úplný. Výzva musí obsahovať poučenie o trestnoprávnych následkoch nesplnenia týchto povinností.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. ak konkurz navrhuje dlžník, predloží zoznam svojich aktív a pasív spolu s návrhom na konkurz.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 328/1991 Zb. za obchodné knihy sa na účely tohto zákona považujú písomnosti preukazujúce nakladanie s majetkom dlžníka alebo stav jeho majetku, ktoré je dlžník povinný podľa osobitného predpisu viesť alebo uschovávať.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. súpis podstaty (ďalej len „súpis“) vykoná správca   podľa   pokynov   súdu   s   použitím   zoznamu   predloženého   úpadcom.   Ak   úpadca nesplnil povinnosti podľa § 17 ods. 1 a 2, uloží mu súd, aby sa dostavil na spísanie zápisnice o zozname majetku a aby vydal potrebné listiny správcovi.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu.

Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene.

24.   Po   preskúmaní   a   posúdení   všeobecnými   súdmi   zisteného   skutkového   stavu a právnych záverov a vyjadrení účastníkov konania dospel ústavný súd k záveru, že ústavná sťažnosť je z pohľadu ústavnoprávneho prieskumu nedôvodná a rozsudok krajského súdu z 13. novembra 2014, ktorým bol v celom rozsahu ako vecne správny potvrdený rozsudok okresného súdu z 26. februára 2013, nie je ani arbitrárny, ani zjavne neodôvodnený.

25.   Krajský   súd   ako   odvolací   súd   vo   svojom   rozsudku   po   opísaní   skutkových a právnych   záverov   z odôvodnenia   rozsudkov   okresného   súdu   aj   najvyššieho   súdu, námietok sťažovateľky v odvolaní na strane 1 až strane 4 a konštatovaní, že neboli dôvody ani pre zmenu, ani pre zrušenie rozsudku, okrem iného uviedol:

„Podľa § 243b ods. 5 ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, 225 a 226 O. s. p. platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa § 226 O. s. p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Vychádzajúc   z   uvedeného   je   prvostupňový   aj   odvolací   súd   viazaný   názorom dovolacieho súdu.

Z rozhodnutia Najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní vyplýva, že dovolací súd považuje za nesprávny aj právny záver súdov v základnom konaní, podľa ktorého mala predmetné pozemky nadobudnúť žalovaný v dobrej viere. Zastáva názor, že so zreteľom na uvedené okolnosti žalovaný nemohol byť dobromyseľný. Podľa názoru dovolacieho súdu absencia dobromyseľnosti pri právnom úkone smerujúcom k nadobudnutiu práv, ktorými boli porušené práva tretej osoby má za následok neplatnosť tohto právneho úkonu pre jeho rozpor s dobrými mravmi ( § 39 OZ). Ďalej zdôraznil, že konkurzný správca v rozpore so svojou základnou povinnosťou vyplývajúcou z § 1 a 2 O. s. p. zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konkurzného konania, ako aj ochranu právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb, nepostupoval takto a konkurzný súd dal navyše opatrením súhlas k odpredaju pozemkov žalovanej napriek tomu, že vedel o ich   zastavanosti   komunikáciou,   o   riziku   neaktuálnosti   údajov   vychádzajúcich   z archívneho materiálu a o komplikáciách spojených so vznikom rozdielneho vlastníctva k stavbe a pozemkom, na ktorých sa nachádza. Kúpnu zmluvu, ktorou správca konkurznej podstaty predal žalovanej pozemky, ktoré podľa výsledkov vykonaného dokazovania mal nadobudnúť zo zákona č. 138/91 Zb. do vlastníctva žalobca, teda odlišná osoba od úpadcu, treba za tejto situácie považovať za absolútne neplatnú pre rozpor so zákonom.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodu   napadnutého   rozhodnutia,   príp.   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vychádzajúc z uvedeného a z toho, čo v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol dovolací súd, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti nepovažuje za potrebné uviesť ďalšie dôvody. Všetky námietky, ktoré uviedol v odvolaní a vo svojich vyjadreniach odporca už boli predmetom prvostupňového konania a súd prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí s nimi   vyporiadal.   Súd   prvého   stupňa   správne   rozhodol   aj   o   trovách   konania,   preto odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.“

26.   Vychádzajúc   z uvedeného   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   [samozrejme, po preskúmaní aj vecných dôvodov rozsudku okresného súdu, na ktoré ústavný súd bližšie poukazuje (pozri bližšie bod 8)] je zrejmé, že rozsudok krajského súdu 13. novembra 2014 v spojení s rozsudkom okresného súdu z 26. februára 2013 a ich právne a skutkové závery opierajúce   sa   o predchádzajúci   rozsudok   najvyššieho   súdu v   dovolacom   konaní z 30. apríla 2012 sú ústavne udržateľné. V tejto súvislosti sa ústavnému súdu žiada dodať, že pokiaľ   sťažovateľka   videla   neústavnosť   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   v   tom, že pôvodný   účastník   konania   pred   všeobecnými   súdmi   (mesto   Košice)   mal   vedomosť o prebiehajúcom   konkurznom   konaní,   a   na   základe   toho   potom   nemuseli   okresný   súd a krajský   súd   po   zrušení   veci   dovolacím   súdom   rešpektovať   jeho   právny   názor,   toto nezodpovedá   dikcii   právneho   názoru   vysloveného   najvyšším   (dovolacím)   súdom, ktorý uviedol,   že ak   nebolo   konkurzným   súdom   rozhodnutie   (opatrenie)   vydané   (aj) vo vzťahu k žalobcovi, právne dôsledky v zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. nenastávajú, pričom nie je významné, z akého dôvodu takto konkurzný súd nepostupoval (napríklad   preto,   že   tretia   osoba   sa   nedozvedela,   že   jej   vec   bola   zapísaná   do   súpisu podstaty).   Inak   povedané,   v zmysle   najvyšším   súdom   vyslovených   záverov   nie   sú sťažovateľkou uvádzané skutkové zmeny k týmto, teda k najvyšším súdom interpretovaným ustanoveniam § 19 zákona č. 328/1991 Zb., relevantné. V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že aj ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 421/2012 v podstate nesúhlasil s názorom sťažovateľky, že výklad § 19 zákona č. 328/1991 Zb. zo strany dovolacieho najvyššieho súdu   je   neprípustne   extenzívny,   keď   uviedol,   že námietka   sťažovateľky   týkajúca sa nemožnosti preskúmania opatrenia krajského súdu sp. zn. 2 K 620/95 z 9. júla 2004, resp. jeho záväznosti v zmysle § 159 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“) pre najvyšší súd pri jeho rozhodovaní, nie je opodstatnená. Dostupná odborná literatúra sťažovateľkou nastolenú otázku pozná a rieši. Ústavný súd konkrétne odkazuje na komentár k Občianskemu súdnemu poriadku Števček/Ficová a kol. Praha : C. H. Beck, 2009. s. 424, 425, podľa ktorého „skutočnosť, že výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre   všetky   orgány,   sa však   nemôže   vykladať   tak,   že   by   sa   iný   subjekt   než   účastník právoplatne   rozhodnutého   konania   nemohol   domáhať   svojho   nároku,   ktorý   sa   nejakým spôsobom dotýka už právoplatne rozhodnutej veci. Pre súdy a iné štátne orgány je výrok rozhodnutia súdu záväzný, len pokiaľ ide o otázku, ako bolo rozhodnuté medzi účastníkmi konania. Ak prejednávaná vec skutkovo a právne súvisí s vecou, ktorá už bola právoplatne rozhodnutá medzi účastníkmi konania, nemôže si súd predbežne posúdiť takto rozhodnutú vec inak, pretože výrok tohto právoplatného rozsudku je preň záväzný. Ak však súd koná s niekým, kto nebol účastníkom konania právoplatne skončeného a rozhodnutého (a nejde pritom o subjekt, na ktorý je zákonom rozšírená subjektívna hranica záväznosti súdneho rozhodnutia),   môže   si   túto   otázku   posúdiť   aj   inak,   teda   výrok   právoplatného   rozsudku v tomto prípade záväzný nebude.“. Uvedené možno aplikovať aj na daný prípad a vyplýva z toho, že opatrením krajského súdu sp. zn. 2 K 620/95 z 9. júla 2004 nebol najvyšší súd viazaný,   a preto   mohol   otázku   dotýkajúcu   sa   právoplatne   rozhodnutej   veci   posúdiť podľa svojho názoru.

27.   Sťažnosťou   napádané   právne   závery   krajského   súdu   vychádzali   zo   záverov najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu,   ktorý   ich   predtým   vyslovil   v   zrušujúcom rozhodnutí sp. zn. 6 M Cdo 1/2011 z 30. apríla 2012. Predmetné dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu bolo predmetom ústavného prieskumu vo veci č. k. II. ÚS 421/2012-14 z 11.   októbra   2012.   Uvedenú   sťažnosť   sťažovateľky   ústavný   súd   odmietol   z   dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Toto procesné rozhodnutie ústavného súdu má povahu kvázi meritórneho rozhodnutia s účinkami podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde. Inými slovami, ústavný súd bol nosnými dôvodmi uvedenými v jeho predchádzajúcom rozhodnutí sp.   zn.   II.   ÚS   421/2012   z   11.   októbra   2012   viazaný.   Navyše,   predmetné   dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 1/2011 z 30. apríla 2012 nebolo v tejto posudzované (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), keďže sťažovateľka v petite sťažnosti napadla v poradí nasledujúce (dovolaciemu rozhodnutiu, pozn.) rozhodnutie krajského súdu z 13. novembra 2014, ktorý potvrdil rozsudok okresného súdu z 26. februára 2013.

28. Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti nesúhlasila so „záväznosťou“ právnych záverov dovolacieho rozhodnutia pre ďalšie rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu, resp. dôvodila   možnosťou   odchýliť   sa   okresným   súdom   a   krajským   súdom   od   vyslovených právnych záverov najvyššieho súdu, táto otázka podľa názoru ústavného súdu   vzhľadom̶ na ústavnú udržateľnosť právnych záverov uvedených v napadnutom rozhodnutí krajského súdu, ktoré predstavovali nosné závery pre nevyhovenie sťažnosti sťažovateľky   je skôr̶ akademickej   povahy   bez   jej   reálneho   významu   k   predmetu   ústavného   prieskumu. Z citovaných častí odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov vyplýva, že sa s právnymi ̶ pre vec významnými   otázkami riadne zaoberali a svoje závery dostatočným spôsobom̶ odôvodnili. Relevantne sa vysporiadali s námietkami sťažovateľky, na ktoré poukazovala aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové a právne) rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP), nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku,   prečo   krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny   potvrdil. V súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s   namietaným   rozsudkom krajského   súdu   z   13.   novembra   2014   ústavný   súd   súčasne   konštatuje,   že   obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Výklad práva všeobecnými súdmi v danej veci nie je taký, že by popieral účel a zmysel príslušných zákonných noriem (najmä citovaného zákona č.   328/1991   Zb.   alebo   procesného   kódexu   Občianskeho   súdneho   poriadku)̶ (m. m. I. ÚS 23/2010).

29. Pokiaľ sťažovateľka v doplnení sťažnosti poukazovala na ostatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 9. júna 2015 vo veci sťažovateľky proti Slovenskej republike, ktorým bolo vyslovené porušenie jej práva podľa čl. 6 dohovoru Slovenskou republikou v dôsledku kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré bolo in concreto posudzované, ústavný súd uvádza, že toto rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva môže mať potencionálne (pri dodržaní právnych uzancií vychádzajúcich z čl. 133 ústavy a § 75 a nasl. zákona o ústavnom súde) svoj význam iba pre prípadne ďalšie súdne konanie (obnovu   konania) pred   ústavným   súdom   pri   splnení   zákonom   predpísaných   náležitostí, avšak nie už v tomto konaní.

30. Ústavný   súd   s   prihliadnutím   na   uvedené   dospel   k   záveru,   že   napadnuté rozhodnutie spĺňa všetky požiadavky kladené ústavou a dohovorom na rozhodnutie súdneho orgánu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   v   spojení s názorom   okresného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). Aj preto ústavný súd nepovažoval za potrebné rozvíjať či podporovať správnosť ostatných záverov všeobecných súdov rozhodujúcich právnu vec sťažovateľky patriacu do ich ústavnej (čl. 142 ods. 1 ústavy) a zákonnej (§ 7 ods. 1 OSP) právomoci.

31.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľky po vecnom preskúmaní jej argumentácie svojím rozhodnutím nevyhovel. Vzhľadom na to bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi (trovy konania) a námietkami sťažovateľky k údajnému porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v danej veci nebolo zistené porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

32. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

33. K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudkyne Marianny Mochnáčovej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2015