znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 154/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C., spol. s r. o., P., zastúpenej advokátom J. G., P., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   porušenia   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co 142/2010 z 28. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti C., spol. s r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2012 doručená sťažnosť spoločnosti C., spol. s r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn.   16 Co 142/2010 z 28.   novembra   2011   (ďalej   aj   „napadnutý rozsudok“).

2.   Zo   sťažnosti   a z k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola v procesnom postavení žalobcu v právnej veci proti žalovaným: 1. T. P., a. s., a 2. M. P. o náhradu škody vedenej na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 72/2005. Okresný súd jej žalobu z 19. júla 2005 zamietol rozsudkom z 29. januára 2010 a uložil jej povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom (bod 1).

3. Sťažovateľka tvrdí, že „Porušovateľom základných práv sťažovateľa je Krajský súd   v Prešove...   konaním,   ktorým   došlo   k porušeniu   základných   práv   sťažovateľky   je rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 16 Co 142/2010 z 28. 11. 2011...“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo spoločnosti C., spol. s. r. o. vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny..., základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... a podľa článku 2 ods. 2, článku 36 ods. 1 Listiny..., práv na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na ochranu majetku podľa článku 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru...   rozsudkom   krajského   súdu...   sp.   zn.   16   Co 142/2011 z 28. 11. 2011, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu... z 28. 11. 2011, sp. zn. 16 Co 142/2011, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

4. Krajský súd... je povinný uhradiť spoločnosti C., spol. s r. o., trovy konania vo výške 305,86 €...“

5. Sťažovateľka okrem iných písomností k sťažnosti pripojila žalobu z 19. júla 2005, rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 72/2005-122 z 29. januára 2010 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 16 Co 142/2010 z 28. novembra 2011.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8.   Predmetom   sťažnosti   sťažovateľky   je   namietané   porušenie   označených   práv zaručených ústavou, listinou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 16 Co 142/2010 z 28. novembra 2011.

II.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v určených prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom.

10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že vec bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).

11. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   najmä   v   tom,   že „Všeobecný   súd...   zamietnutím   žaloby   svojvoľne   odoprel sťažovateľke   základné   procesné   záruky...   V tomto   konaní   všeobecný   súd   interpretoval a aplikoval   právne   normy   tak,   že   sú   zjavne   protirečivé,   popierajú   pravidlá   formálnej právnej logiky a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti...“.

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

13.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   (resp.   čl.   36   ods.   1   listiny)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 16 Co 142/2010 z 28. novembra 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. listiny) a dohovoru.

14.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   zamietol   odvolanie   sťažovateľky, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský súd po oboznámení prvostupňového rozhodnutia v podstatnom uviedol:

„Odvolací súd po tom, čo obdržal rozhodnutie Najvyššieho súdu ohľadom vznesenej námietky   zaujatosti   zo   strany   žalobcu   voči   všetkým   sudcom   Krajského   súdu   v   Prešove o námietke, ktorej bolo rozhodnuté Najvyšším súdom a to rozhodnutím zo dňa 31. 3. 2011 pod sp. zn. 7 Nc 21/2011 a neskôr aj na základe ďalšieho rozhodnutia NS SR (z dôvodu opakovanej vznesenej námietky zaujatosti žalobcom) a to sp. zn. 7 Nc 49/2011 zo dňa 14. 9. 2011,   preskúmal   následne   napadnutý   rozsudok   spolu   skonaním,   ktoré   mu   prechádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že súd prvého stupňa vo veci správne zistil skutkový stav, správne vo veci vyvodil právne závery a vo veci aj správne rozhodol, pričom jeho zistenia majú oporu aj vo vykonanom dokazovaní, na ktorých sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania a na ktoré odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje...

Predmetom   konania   ako   vyplýva   z   obsahu   samotnej   žaloby   žalobcu   je   tvrdenie žalobcu, že z dôvodu, že nemohol užívať predmet nájmu mu vznikala škoda a ako nájomca prichádzal o ušlý zisk, ktorý mesačne činil 1.285.176,- Sk. Denne podľa neho ide o škodu vo výške 42.839,20,- Sk a ku dňu podania žaloby bola výška škody za 30 dní x 42.839,20,- Sk =1.285.176,- Sk. Keďže sa žalobca domáhal náhrady škody - ušlého zisku, správne súd prvého stupňa vo veci postupoval, ak zisťoval, či zo strany žalovaných v 1. a 2. rade došlo k splneniu podmienok ako predpokladov k vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods.   1,   2   Občianskeho   zákonníka.   Dôkazné   bremeno   o   vzniku   škodu   spočívalo   na poškodenom   a   skutočne   nevyhnutným   predpokladom   vzniku   zodpovednosti   za   škodu   je protiprávny   úkon,   spôsobenie   škody   a   príčinná   súvislosť   medzi   protiprávnym   úkonom a škodou.   Prvostupňový   súd   dôvodne   zameral   dokazovanie   na   existenciu   protiprávneho konania   zo   strany   žalovaných   v   l.   a   2.   rade   a   zisťovanie   príčinnej   súvislosti   medzi protiprávnym konaním škodcu a vzniknutou škodou. Dokazovaním sa nezistilo, aby došlo zo strany žalovaného k porušeniu právnej povinnosti vyplývajúcej mu z právneho predpisu alebo zmluvy. Je totiž zrejmé, z obsahu vykonaného dokazovania, že žalovaný v 1. rade len na   základe   objednávky   M.   P.   zo   dňa   30.   5.   2005   prepravil   prenosnú   bunku   z   dvoma rampami pre M. P. vo svojom areáli v P. preto správne súd prvého stupňa postupoval, ak žalobu voči nemu v celom rozsahu zamietol.

Pokiaľ ide o žalobu žalobcu voči žalovanému v 2. Rade, vo vzťahu k nemu žalobca uplatňoval náhradu škody, ušlý zisk z dôvodu, že nemohol užívať predmet nájmu v súlade s nájomnou   zmluvou   uzatvorenou   s   prenajímateľom   dňa   26.   5.   2005.   Z   čl.   II.   bod   2 citovanej   nájomnej   zmluvy   sa prenajímateľ   so žalobcom dohodol,   že účelom   zmluvy   je využívať pozemok a zariadenie žalobcu tak, že za vstup na pozemok bude žalobca vyberať od   osôb,   ktoré   budú   chcieť   na   predmet   nájmu   vstúpiť   motorovým   vozidlom   paušálny poplatok v žalobcom určenej výške. Zariadenie mal žalobca využívať ako vrátnicu a na ovládanie   rámp,   ktoré   sú   nevyhnutné   na   reguláciu   vstupu   na   pozemok   a   výstupu z pozemkov.   Žalobca   tvrdil,   že   v   súlade   s   dohodnutými   podmienkami   platnej   nájomnej zmluvy   umiestnili   30.   05.   2005   v   ranných   hodinách   do   stredu   prenajatého   pozemku prenosnú bunku a začal s vyberaním poplatkov.

Z obsahu vykonaného dokazovania, ako aj obsahu samotnej žaloby žalobcu vyplýva, že   P.   J.   –   C.   ako   prenajímateľ   dal   do   užívania   žalobcovi   ako   nájomcovi   za   odplatu pozemok, a to parcelu č. 128/01 - zastavaná plocha o výmere 9 673 m2 vedený Správou katastra P. na LV č. 2295 k. ú. N. a na nej stojacu stavbu - účelovú neverejnú komunikáciu -... Žalovaný v 2. rade bol správcom uvedenej pozemnej komunikácie a neskôr na základe rozhodnutia   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn.   7 C 725/2004-349   zo   dňa   13.   12.   2007   aj vlastníkom   pozemnej   komunikácie   nachádzajúcej   sa   na   tomto   pozemku,   čo   vyplynulo   z právoplatného rozsudku tunajšieho súdu, ktorý sa stal v zmysle ust. § 159 ods. 2 O. s. p. záväzný pre účastníkov konania. Preto spochybňovanie charakteru komunikácie aj to, kto je vlastníkom je bezpredmetné. Podľa zákona č. 135/1961 Zb., § 3d ods. 3 tohto zákona, ako aj ust.   § 6   ods.   1 tohto   zákona,   cestnú premávku na   pozemných   komunikáciách upravujú osobitné predpisy; v ich medziach smie každý užívateľ užívať diaľnice, cesty a miestnej komunikácie obvyklým spôsobom na účely, na ktoré sú určené. Užívateľ sa musí prispôsobiť stavebnému stavu a dopravnému, technickému stavu dotknutej dokumentácie; nesmie ju poškodzovať   alebo   znečisťovať.   Podľa   §   20   tohto   cestného   zákona,   na   vozovke   a   na krajniciach   diaľníc,   ciest   a   miestnych   komunikácii   sa   nesmú   s   výnimkou   dopravných značiek a dopravných zariadení umiestňovať predmety tvoriace pevnú prekážku. Existujúce pevné   prekážky   sa   musia   v   lehotách   určených   vykonávacím   predpisom   odstrániť.   V odôvodnených prípadoch   povoľuje výnimky z tohto   zákazu   cestný správny   orgán,   ktorý môže tiež určiť lehoty na odstránenie stĺpov na pozemných vedeniach.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na známe skutočnosti vyplývajúce z obsahu spisu   a   vykonaného   dokazovania,   a   to   na   uznesenie   súdu,   ktorým   bolo   nariadené predbežného   opatrenie   ešte   dňa   22.   12.   2004   pod   č.   k.   7   C   725/2004-15,   ktoré   bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 02. 2005 č. k. 2 Co 43/2005-39, kde prenajímateľovi bola uložená povinnosť zdržať sa inštalácie prístupových rámp a iných prekážok zabraňujúcich prístupu na miestnu komunikáciu na parcele č. 128/1 zapísanej na LV č. 2295 k. ú. N. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn. 2 Co 43/2005 vyplýva, že otázka mýta je vecou, ktorá zasahuje do práva iných chodcov, pričom treba mať na   zreteli   aj   to,   že   uložením   povinnosti   zdržať   sa   inštalácie   prístupových   prekážok zabraňujúcich prístupu na komunikácie v podstate obsiahnutá aj to, aby sa nevytvárali akékoľvek prekážky pri prechádzaní cez túto komunikáciu. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť   a   vykonateľnosť   dňa   23.   3.   2005.   Aj   napriek   tomu   rozhodnutiu,   došlo   k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, kde žalobca vystupoval ako nájomca a prenajímateľ P. J. – C., pričom zmluvou o nájme došlo k prenechaniu parcely č. 128/1 so zariadením za účelom vyberania paušálneho poplatku na vstup na pozemok.

Odvolací súd je toho názoru, že právo na súdnu ochranu sa nerealizuje len vydaním samotného rozhodnutia, ale trvá aj po právoplatnom skončení konania a znamená, že každá zmena   nositeľa   práva,   ktorému   bola   poskytnutá   ochrana   so   sebou   nesie   prínos   tejto ochrany a právo na súdnu ochranu je právom spojeným s osudom jeho objektu. Preto je toho názoru, že účinky právoplatného uznesenia súdu sa vzťahovali aj na nájomcu a ten mal tiež povinnosť zdržať sa inštalácie prekážok zabraňujúcich prístupu na komunikáciu v k. ú. N. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou odvolateľa v tom smere, že je subjektom postihnutým, pretože žalovaný v 2. rade voči nemu právne nekonal.

Zo strany žalovaného v 2. rade nedošlo k porušeniu právnej povinnosti, pretože bol nielen správcom tejto účelovej komunikácie ale neskôr aj vlastníkom miestnej komunikácie a mal povinnosť postupovať podľa   zákona č.   135/1961 Zb   (§ 3d ods.   3 tohto zákona) a vykonával   správu   pozemných   komunikácii.   Ak   žalovaný   v   2.   rade   postupoval   podľa zákona a dal odstrániť predmetné zariadenie neporušil žiadnu právnu povinnosť, ktorá by mala za následok vznik škody, resp. ušlý zisk tak, ako to tvrdil žalobca. V súvislosti s tou odvolacou námietkou žalobcu, že nezákonnosť spočíva v neexistencii žiadneho rozhodnutia žalovaného v 2. rade v správnom konaní odvolací súd poukazuje na ust. § 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak hrozí neoprávnený zásah do práva bezprostredne môže ten, kto   je   takto   ohrozený   primeraným   spôsobom   zásah   sám   odvrátiť.   Bolo   nepochybne povinnosťou vlastníka správcu miestnej komunikácie zabezpečiť aj všeobecné užívanie tejto komunikácie v zmysle ust. § 6 ods. 1 cestného zákona. Pokiaľ žalovaný v 2. rade dal pokyn na   odstránenie   prekážok   všeobecného   užívania   (v   danom   prípade   bunky   a   rampy)   išlo o výkon jeho práva a odvolací súd je toho názoru, že nedopustil sa žiadneho porušenia právnej povinnosti. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 6 ods. 1 cestného zákona, ale aj ust. § 20 cestného zákona, v zmysle ktorých na vozovke a na krajniciach diaľnic,   ciest   a   miestnych   komunikácii   sa   nesmú   s   výnimkou   dopravných   značiek a dopravných   zariadení   umiestňovať   predmety   tvoriace   pevnú   prekážku.   Umiestňovanie pevných   prekážok   je   možnosťou   ako   obmedziť   obecné   užívame   verejne   prístupných účelových komunikácii. V obecnej rovine platí, že pevné prekážky umiestené na pozemnej komunikácii sú vždy v rôznej miere nebezpečné. Umiestnenie pevnej prekážky musí byť vždy vo   verejnom   záujme   a   nesmie   nimi   byť   bezprostredne   ohrozená   bezpečnosť   prevozu, prevádzky na predmetnej účelovej komunikácie.

Dokazovaním   bolo   preukázané,   že   správaním   sa   žalobcu   došlo   bezprostredne k ohrozeniu užívať komunikáciu obvyklým spôsobom, na účel vyplývajúci z ust. § 6 ods. 1 zákona č.   135/1961 Zb.   Táto   prekážka ohrozovala   bezpečnosť   na miestnej   komunikácii a preto žalovaný v 2. rade tak mohol urobiť aj podľa § 6 OZ, pretože išlo o bezprostredný zásah primeraným spôsobom vlastníkom tejto komunikácie.

Žalovaný v 2. rade konal v oprávneniach daných cestným zákonom. Nedopustil sa žiadneho porušenia právnej povinnosti, ktorá by mala za následok vznik škody ako to tvrdil žalobca. Žalovaný v 1. rade konal na základe objednávky žalovaného v 2. rade, pričom vo veci nebola daná ani pasívna legitimácia na jeho strane.

Z týchto dôvodov a so zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd považoval napadnutý rozsudok za vecne správny a v zmysle ust. § 219 O. s. p. ho potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov, potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

V tomto prípade bol v celom rozsahu neúspešným žalobca, preto je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalovaným v 1. a 2. rade...“

15. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

17.   Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 16   Co   142/2010   z 28.   novembra   2011   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery, konštatuje   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

19. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 11 ods. 1 listiny) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu už uvedeným postupom a rozhodnutím krajského súdu.

20. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

21.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu),   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení týchto práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným rozhodnutím krajského súdu nebolo porušené základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 18), nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu.

22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľky   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

23. Sťažovateľka namietala tiež porušenie čl. 2 ods. 2 listiny („štátnu moc možno uplatňovať   iba   v prípadoch   a v medziach   ustanovených   zákonom,   a to   na   spôsob,   ktorý ustanoví zákon“), ktorý však neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva a slobody, ale   je   základným,   resp.   všeobecným   ustanovením   limitujúcim   zásahy   štátu   vo   vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   vždy   o   porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva   zaručeného   medzinárodnými   zmluvami   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd.   Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   porušenie   iného   článku   ústavy   možno   podaním individuálnej   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   namietať   len   v spojení   s   namietaným porušením   už konkrétneho   označeného základného   práva   alebo slobody   (obdobne napr. II. ÚS   167/04,   III. ÚS   300/06,   III.   ÚS   224/08).   Keďže   porušenie   základných   práv sťažovateľky   zistené   nebolo,   nie   je   možné   vysloviť   ani   záver   o porušení   označeného ustanovenia listiny.

24. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012